znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/03-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. R., bytom P., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   a porušenia   ústavných podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia jej práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 6 C 205/01 z 5. júna 2002 v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 401/02 z 19. februára 2003, za účasti Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2003 doručená sťažnosť MUDr. J. R., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.   O.   Š.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   vlastniť   majetok a porušenie   ústavných   podmienok   jeho   vyvlastnenia   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného páva na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ods. 1 ústavy a porušenie jej práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol k dohovoru“) v nadväznosti na porušenie čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   C   205/01   z   5.   júna   2002   v spojení s postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 401/02 z 19. februára 2003.

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   vyššie   uvedeným   rozsudkom   zamietol   jej žalobu   o   zaplatenie   67   383,35   Sk   s   príslušenstvom,   ktorú   podala   proti   Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava. Odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Dôvodom   na   podanie   žaloby   bola   podľa   sťažovateľky   skutočnosť,   že   jej   ako prevádzkovateľke neštátneho zdravotníckeho zariadenia nebola uhradená pohľadávka, ktorú mala voči Družstevnej zdravotnej poisťovni Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“). Po tom, ako   1.   júla   1999   Ministerstvo   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   vydalo   rozhodnutie č. 3215/1999-A o zrušení povolenia na zriadenie poisťovne Perspektíva (ktoré nadobudlo právoplatnosť   17.   júla   1999),   vyhlásil   krajský   súd   20.   apríla   2001   uznesením   sp.   zn. 7 K 70/01 na jej majetok konkurz. Keďže u zrušenej poisťovne nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, menovite to, že z jej majetku nie je možné uspokojiť jej záväzky, uplatnila   si   sťažovateľka   pohľadávku,   ktorú   mala   voči   nej,   u Všeobecnej   zdravotnej poisťovne z dôvodu jej prechodu na tento subjekt.

Sťažovateľka   sa   nazdáva,   že   napadnutými   postupmi   a   rozsudkami   oboch všeobecných   súdov,   ktorými   bola   zamietnutá   jej   žaloba   voči   Všeobecnej   zdravotnej poisťovni,   boli   porušené   princíp   ústavnosti   vyplývajúci   z čl.   1   ústavy,   princíp   rovnosti vlastníckeho práva všetkých subjektov zakotvený v čl. 11 listiny a ústavný princíp rovnosti vyjadrený v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jej vyššie označené základné práva.

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka o. i. v tom, že okresný súd a krajský súd   v namietaných   rozsudkoch   aplikovali   novelizované   znenie   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č.   273/1994 Z.   z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných, odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“), ktoré sa stalo súčasťou tohto zákona až   po   uplatnení   jej   práva   na   príslušnom   súde.   K uvedenej   novelizácii   zákona č. 273/1994 Z. z. došlo s účinnosťou od 1. júla 2001 na základe zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/2001 Z. z., v zmysle ustanovenia § 34 ods. 6 ktorého „Záväzky zrušenej   poisťovne   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   ktoré   prešli   so   všeobecnej poisťovne   alebo   inej   poisťovne   a ktoré   zdravotnícke   zariadenie   a   ďalšie   zariadenie v zdravotníctve   preukážu,   uhrádzajú   sa   z vymožených   pohľadávok   zrušenej   poisťovne a   zo   zdrojov   ustanovených   zákonom   o štátnom   rozpočte   alebo   z iných   štátom   účelovo určených zdrojov do 24 mesiacov od schválenia účtovnej závierky poisťovne ku dňu vstupu do   likvidácie   alebo   do   24   mesiacov   od   nadobudnutia   účinnosti   vyhlásenia   konkurzu na poisťovňu“.

Všeobecné   súdy   opreli   svoje   rozhodnutia   práve   o   citované   ustanovenie   zákona č. 273/1994 Z. z., ktoré však ešte nebolo účinné v čase, keď sťažovateľka svoju pohľadávku nadobudla a riadne uplatnila.

Sťažovateľka   zastáva   stanovisko,   že „Zákon   č.   273/1994 Z.   z.   v súčasnom znení umožní   prax,   že   VšZP,   na   ktorú   prešli   záväzky   Perspektívy   spôsobí   druhotnú   platobnú neschopnosť iným, nechráneným subjektom tým, že nebude platiť za v minulosti poskytnutú zdravotnú   starostlivosť   až   do   ukončenia   likvidácie   poisťovne   Perspektíva   a aj   po   jej skončení   sa   v súlade   s platným   právnym   poriadkom   voči   nej   samotnej,   resp.   voči prostriedkom vyčleneným na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť nebude môcť viesť ani výkon rozhodnutia alebo exekúcia. Ak však tento zákonom nechránený subjekt v dôsledku druhotnej platobnej neschopnosti nebude schopný platiť svojim veriteľom, títo sa

bez všetkého budú môcť domáhať svojho práva na súde a to aj prostredníctvom exekúcie prípadne   výkonu   rozhodnutia.   Neuhrádzaním   nákladov   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   vzniknú   poskytovateľom   zdravotnej   starostlivosti   bezprostredné   škody na majetku, keďže zdravotnú starostlivosť musia poskytovať aj naďalej bez ohľadu na to, či im poisťovňa platí alebo nie. Tým zákon výrazne zasiahol do práva vlastniť majetok poskytovateľov zdravotnej starostlivosti garantovaného čl. 20 ods. 1 Ústavy“.

Podľa   sťažovateľky   bolo   použitie   tohto   ustanovenia   nedovolenou   retroaktivitou a takýmto postupom „...bol narušený inštitút právnej istoty, s ktorým v právnom štáte úzko súvisí požiadavka zachovania legálne nadobudnutých práv. Vo všeobecnom vyjadrení to znamená, že nikomu nemožno odňať jeho riadnym spôsobom nadobudnuté práva na základe neskoršie vydaného právneho predpisu. Táto požiadavka ako imanentná súčasť právnej istoty sa vzťahuje predovšetkým na základné práva a slobody, ktoré sú v zmysle čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že „Retroaktívnym   použitím   uvedeného   ustanovenia došlo k narušeniu princípu ochrany dôvery občanov v právo, v dôsledku čoho je potrebné citované   ustanovenie   a postup   súdu   považovať   za   rozporné   s   čl.   1   Ústavy   Slovenskej republiky“.

Sťažovateľka vyslovuje názor, že napadnuté rozhodnutia súdov kolidujú s princípom rovnosti   vlastníckeho   práva   všetkých   subjektov   zaručeného   v   čl.   11   listiny   a ústavným princípom rovnosti vyjadreným v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a tiež s ústavne garantovaným princípom   slobodného   výkonu   podnikateľskej   činnosti.   Sťažovateľka   poukazuje   na   to, že štát právnou úpravou v tejto oblasti vytvára nerovnaké podmienky ochrany vlastníckeho práva.

Zamietnutie   úhrad   za   sťažovateľkou   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť   považuje sťažovateľka   za   zvláštny   druh   vyvlastnenia   jej   vlastníctva   nedefinovaného   zákonom, na   ktoré   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v čl.   20   ods.   4   ústavy.   Na   základe uvedeného sa sťažovateľka dostala do stavu, keď je nútená hradiť ňou poskytnutú zdravotnú starostlivosť zo svojich vlastných finančných zdrojov, čím jej vznikajú bezprostredné škody na majetku.

Odvolávajúc sa na porušenie označených práv a slobôd sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyniesol tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   67.383,35   Sk   s príslušenstvom   rozsudkami Okresného   súdu   Bratislava   V.   č.   k.   6   C   205/01-12   a Krajského   súdu   Bratislava   14 Co 401/02-29 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,   financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 02. 2003, č. k. 14 Co 401/02-29 a rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 05. 06. 2001, č. k. 6 C 205/01-12 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 50.000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom   alebo slobodou   na jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 91/03).

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   práva   sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 6 C 205/01 z 5. júna 2002 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 401/02 z 19. februára 2003.   Sťažovateľka   všeobecným   súdom   vyčíta „nesprávne   posúdenie   veci   po   právnej stránke, nakoľko pred účinnosťou novely zákona č. 233/2001 Z. z. nebola stanovená lehota na plnenie a odporcovi vznikla povinnosť plniť ihneď po prechode záväzku“.

Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný zistil, že neexistuje príčinná   súvislosť   medzi   napadnutými   postupmi   a   rozhodnutiami   všeobecných   súdov a sťažovateľkou   namietaným porušením   základného práva   na podnikanie ustanoveného v čl. 35 ústavy. Takúto príčinnú súvislosť nemôžu zakladať ani postup a rozhodnutia súdov za predpokladu, že bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutí podľa § 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba tie skutočnosti, ktoré existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih   uplatnenia   práva   je   viazaný   na   hmotnoprávne   posúdenie   zisteného   skutkového stavu veci podľa príslušných zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností.

Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej záruky   nie   je   ochrana   podnikateľa   pred   vstupom   konkurenta   do   zvolenej   hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré musí   znášať   sám   podnikateľ.   Toto   konštatovanie   má   oporu   v ustanoveniach   zákona č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   podnikateľa prezentujú   jednak   v rovine   samotnej   realizácie   podnikateľskej   činnosti,   ako   aj   v rovine právnorelevantnej. Právnorelevantná rovina je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním   hospodárskeho rizika   za   komplexnú podnikateľskú   činnosť“ (napr. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03).

Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietanými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov   možno   vyvodiť   aj   z toho,   že   týmito   postupmi   a rozhodnutiami   nebola   priamo dotknutá   podstata   práva   sťažovateľky   podnikať   a uskutočňovať   inú   zárobkovú   činnosť. Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V rámci   predbežného   prerokovania   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľka domáhala ochrany vlastníckeho práva zaručeného v čl. 11 listiny a v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako aj v čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, ústavný súd prihliadol na to, že ochranu uvedeným   právam   už   poskytli   všeobecné   súdy   v civilnom   procese.   Preto   riadiac   sa princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy konštatuje, že na prejednanie tejto časti sťažnosti nemá právomoc.

Z pripojeného   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba sťažovateľky o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom, vyplynulo, že proti nemu bolo možné podať odvolanie, a v spise sa nachádzajúci rozsudok krajského súdu potvrdzuje, že   sťažovateľka   túto   možnosť   využila   (aj   keď   odvolací   súd   jej   odvolaniu   nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil). Sťažovateľka mala preto v systéme všeobecného súdnictva proti namietanému porušeniu základných práv k dispozícii účinný právny   prostriedok   nápravy   (odvolanie   podľa   §   201   a nasl.   OSP),   ktorý   využila,   hoci neúspešne.

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému už riadny ani   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný,   ústavný   súd   vzhľadom   na   to, že netvorí súčasť všeobecného súdnictva (nie je ho možné považovať za ďalšiu odvolaciu, resp. dovolaciu inštanciu), nie je oprávnený zrušovať alebo meniť rozsudky všeobecných súdov. Uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci by prichádzalo do úvahy iba za predpokladu takého postupu všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho práva, ktorým bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy, prípadne by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd však v danom prípade nezistil zjavný nesúlad medzi skutkovými zisteniami súdu na strane jednej a ich právnym zhodnotením na strane druhej.

Na   základe   vyššie   uvedeného   a   tiež   so   zreteľom   na   judikatúru   ústavného   súdu (napr.   IV.   ÚS   66/03,   IV.   ÚS   100/03)   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sa ústavný súd odvoláva na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa ich aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže   na   vyslovenie   porušenia   osobitne   určeného   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (ide   teda   o sprievodný   účinok   porušenia   základného   práva   alebo   slobody). Zásady vyjadrené v uvedených článkoch ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy adresované predovšetkým   orgánom   pôsobiacim   v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   (mutatis mutandis I. ÚS 34/96, I. ÚS 59/97, II. ÚS 123/02). Z toho dôvodu vyhodnotil ústavný súd namietané porušenie uvedených článkov ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody   sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2003