znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   P,   zastúpenej advokátom   Mgr. Viliamom   Hajdukom,   Námestie   slobody   2,   Humenné,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 3 Co 97/2011   z 25. januára 2012   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   6 Cdo 387/2012   z   23.   januára   2013,   ako   aj   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 74/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 doručená   sťažnosť   S.   P.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 97/2011 z 25. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 387/2012 z 23. januára 2013, ako aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 74/2005.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 2. augusta 2004 uzavrela ako zamestnávateľka pracovné zmluvy s J. B.,   H. B. a S. K. ako zamestnancami (ďalej len „navrhovatelia“). Navrhovatelia mali vykonávať prácu lesných robotníkov vo Francúzsku. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 16. novembra 2004 s nástupom do práce 16. augusta 2004. Sťažovateľka poukazuje na ďalšie aspekty súvisiace s uvedenými pracovnými vzťahmi – dojednanie   minimálnej   mzdy,   úhrada   cestovného,   poistenia,   zabezpečenie   pracovných prostriedkov a stravy.

Navrhovatelia sa žalobou z 13. apríla 2005 domáhali voči sťažovateľke zaplatenia po 164 129 Sk s príslušenstvom z titulu úhrady mzdy a ďalších plnení spojených s výkonom práce v cudzine.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 74/2005 z 18. mája 2007 tak, že   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   každému   z   navrhovateľov   sumu   5   571,20   Sk   s 8   % ročným úrokom z omeškania od 14. júna 2006. Zároveň uložil navrhovateľom povinnosť náhrady trov konania sťažovateľke a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   sp. zn. 3 Co 135/2007 z 5. decembra 2007 tak, že vo výroku o zamietnutí   žaloby v   prevyšujúcej   časti   a o   trovách   konania rozsudok   okresného súdu zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 10 C 74/2005 zo 14. júna 2011 tak, že zaviazal sťažovateľku uhradiť každému z navrhovateľov sumu 5 263,19 € so 6 %   ročným   úrokom   z   omeškania   od   30.   júla   2005.   V   prevyšujúcej   časti   –   úroku z omeškania žalobu zamietol.

Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 97/2011 z 25. januára 2012 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu v tej časti, v ktorej zaviazal sťažovateľku uhradiť navrhovateľom v 1. a 3. rade sumu 5 026,61 € a navrhovateľovi v 2. rade sumu 4 376,11 € so 6 % ročným úrokom z omeškania od 30. júla 2005, vo zvyšnej časti zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 387/2012 z 23. januára 2013 tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné.

V   súvislosti   s   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   z   25.   januára   2012 sťažovateľka uvádza:

«Mám za to, že vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Prešove nie je presvedčivo odôvodnený   a   jeho   odôvodnenie   obsahuje   vnútorný   rozpor.   Ďalej   poukazujem   na   to, že problematika výkladu pracovných zmlúv v súvislosti s prípustnosťou použitia analógie pri ich výklade nebola v minulosti v obdobnom prípade riešená v judikatúre Najvyššieho súdu SR. Z tohto dôvodu som preto toho názoru, že odvolací súd mal v rozsudku, ktorým rozhodol o mojom odvolaní podľa § 238 ods. 3 OSP vysloviť, že sa jedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, čo však neurobil. Takýto postup Krajského súdu v Prešove viedol až k tomu, že mi bola odňatá možnosť konania pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP, nakoľko absencia takéhoto výroku vylučuje prípustnosť dovolania zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 OSP. Odňatie možnosti konať pred súdom považujem rovnako za porušenie môjho práva na spravodlivé konanie.

Vzhľadom na to, aký je stav v dostupnej slovenskej judikatúre, ako je uvedené vyššie v bode II. tejto sťažnosti, jednoznačne možno urobiť záver, že Krajský súd v Prešove ako odvolací súd mal v rozsudku, ktorým rozhodol o mojom odvolaní podľa § 238 ods. 3 OSP vysloviť,   že   sa   jedná   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   čo   však neurobil. V tomto vidím rovnako porušenie môjho základného práva na spravodlivý proces. Nemôžem   sa   stotožniť   s   názorom,   že   je   len   na   svojvôli   odvolacieho   súdu,   či   je   určité rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo nie je. Takýto výklad zákona nepovažujem za konformný s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces. Ďalej mám za to,   že sa Krajský súd v Prešove v rozsudku nijako nevysporiadal s mojím   argumentom,   že   za   prácu   −   ťažbu   dreva,   ktorú   vykonali   navrhovatelia   podľa pracovnej   zmluvy   mi   bolo   francúzskou   spoločnosťou   SARL   BOIS   DALESIA   ako subdodávateľovi vyplatených 10 993,18 € bez DPH. A preto keďže som podnikala v tejto oblasti   už   dlhšiu   dobu   a   som   znalá   miestnych   pomerov   považujem   za   nelogické,   aby v prípade zisku očakávaného v takejto výške som dopredu dohodla so zamestnancami takú vysokú   odmenu   za   vykonané   práce,   akú   súd   po   svojom   nesprávnom   výklade   pracovnej zmluvy prisúdil navrhovateľom.

Je   nepochopiteľné,   že   Krajský   súd   v   Prešove   v   samotnom   odôvodnení   rozsudku pri sumarizácii doterajšieho priebehu konania v tejto veci (v úvode odôvodnenia rozsudku) cituje mojím odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Humenné, a to túto jeho časť: „Žalobcovia síce uplatnili až 12 % úrok z omeškania ročne od 17. 11. 2004 do zaplatenia, pričom   na   takto   uplatnený   úrok   z   omeškania   nemajú   žalobcovia   nárok.   Žalovaná sa o povinnosti alebo o výške plnenia dozvedela až doručením návrhu na začatie konania, ktorý jej bol doručený dňa 29.   07.   2005.   Súd je preto toho názoru,   že nárok na úrok z omeškania by vznikol žalobcom až nasledujúci deň po dni, kedy sa o svojej povinnosti plniť žalovaná dozvedela. Ku dňu 29. 07. 2005 bol úrok z omeškania vo výške 6 % ročne, preto súd zaviazal žalovanú uhradiť každému zo žalobcov úrok z omeškania z dlžnej sumy vo výške 6 % ročne od 30. 07. 2005 do zaplatenia.“

Takáto   úvaha   súdu   je   v   rozpore   s   odôvodnením   rozsudku,   podľa   ktorého   nárok na plnenia,   ktoré   žiadali   svojou   žalobou   navrhovatelia,   vznikol   priamo   na   základe pracovných zmlúv, ktoré navrhovatelia podpísali so mnou. V tomto prípade by som predsa vedela o svojej povinnosti plniť žalobcom cestovné náhrady hneď po ukončení ich práce, ktorú pre mňa žalobcovia vykonávali a teda by som musela platiť úroky z omeškania odo dňa 17. 11. 2004. Opätovne pripomínam, že ja som v žiadnom prípade nemala v úmysle poskytnúť žalobcom cestovné náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste za každý ich odpracovaný deň a preto som sa o tejto svojej údajnej povinnosti dozvedela až na základe žalobcami podaného návrhu na začatie konania v tejto právnej veci.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva   jednoznačný   vnútorný   rozpor   nachádzajúci sa v odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Prešove.»

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013 sťažovateľka uvádza:

„Uznesením Najvyššieho súdu... došlo rovnako k porušeniu môjho vyššie uvedeného základného   práva   a   to   z   dôvodu   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   len   na   základe absencie   výroku   Krajského   súdu   v   Prešove   o   vyslovení,   že   sa   jedná   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.“

Sťažovateľka tiež spochybňuje záver najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu, že krajský súd v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok okresného súdu, preto by na základe § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie malo byť prípustné.

Sťažovateľka   tiež   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou okresného súdu po podaní dovolania. Poukazuje na to, že dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 25. januára 2012 podala osobne na okresnom súde 23. februára 2012. Ďalej v sťažnosti uvádza:

„Na základe výzvy Okresného súdu... zo dňa 01. 03. 2012 sp. zn. 10 C/74/2005 som zaplatila   súdny   poplatok   za   dovolanie   a   to   príkazom   na   úhradu   na   účet   súdu   dňa 06. 03. 2012. Spisový materiál v tejto právnej veci bol Najvyššiemu súdu SR doručený dňa 03. 12. 2012,   (takmer   po   deviatich   mesiacoch)   a   to   až   po   tom,   ako   som   sa   písomnou žiadosťou zo dňa 13. 11. 2012 na Okresnom súde Humenné domáhala podania informácie, kedy bolo moje dovolanie predložené dovolaciemu súdu na rozhodnutie.

Nie je mi zrejmé, z akých dôvodov Okresný súd Humenné doručil moje dovolanie Najvyššiemu súdu až dňa 03. 12. 2012. Mám za to, že takouto nečinnosťou vznikli v konaní zbytočné prieťahy. Zároveň som týmto spôsobom bola ukrátená o možnosť uplatniť v tejto právnej veci zákonný inštitút mimoriadneho dovolania.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   uznesením Najvyššieho súd SR sp. zn. 6 Cdo 387/2012 zo dňa 23. 01. 2013... rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 01. 2012 sp. zn. 3 Co 97/2011 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súd   SR   sp.   zn.   6   Cdo   387/2012   zo   dňa   23.   01.   2013... [a] [r]ozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 01. 2012 sp. zn. 3 Co 97/2011 zrušuje. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...   postupom,   resp.   nečinnosťou   Okresného   súdu   Humenné   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C 74/2005 porušené bolo.

Sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1.000,-   EUR   (slovom jedentisíc eur), ktoré je Okresný súd Humenné povinný zaplatiť jej účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Najvyšší súd SR, Krajský súd v Prešove a Okresný súd Humenné sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet sťažovateľky.“

Sťažovateľka   návrh   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodňuje   tým, že „došlo   k   závažnému   zásahu   do   jej   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   a   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.   S ohľadom na uvedené si sťažovateľka uplatňuje primerané zadosťučinenie za porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   vo   výške   1.000,-   EUR   (slovom jedentisíc eur), čo považuje za symbolickú náhradu jej spôsobenej ujmy.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 25. januára 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 97/2011 z 25. januára 2012 ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   podala sťažovateľka   dovolanie,   pričom   argumentovala   tým,   že   jej   krajský   súd   odňal   možnosť konať   pred   súdom   z   dôvodu,   že   svoj   rozsudok   neodôvodnil   presvedčivo,   a   tiež   tým, že nevyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP proti svojmu rozsudku.

Najvyšší   súd   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   vyslovil   právny   názor,   podľa ktorého nedostatok odôvodnenia predstavuje vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn. 2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp.   zn.   4   Cdo   424/2012,   sp.   zn.   6   Cdo   259/2012,   sp. zn.   5   Cdo   107/2013,   sp.   zn. 5 Cdo 369/2013).   Pri   uvedenej   právnej   kvalifikácii   najvyšší   súd   v   zásade   vždy   vecne preskúma   námietku   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   pre   nedostatok dôvodov.

V prerokúvanom   prípade   najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   právneho   názoru,   že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania v zmysle § 237   písm.   f)   OSP,   preskúmal   odôvodnenie   namietaného   rozsudku   krajského   súdu. Rovnako tak sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky o tom, že krajský súd mal vysloviť prípustnosť dovolania podľa § 283 ods. 3 OSP.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ktorej základom je právny názor, podľa ktorého ak najvyšší súd odmietne mimoriadny opravný prostriedok sťažovateľa ako neprípustný, je v zásade zachovaná lehota na podanie sťažnosti (a daná právomoc ústavného súdu) aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného   súdu,   ak   sťažovateľ   podá   sťažnosť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania ako neprípustného. Uvedené pravidlo sa však uplatní len v prípade rozhodnutia o odmietnutí dovolania, keď najvyšší súd vecne neprerokoval   dovolanie,   teda   reálne   neuplatnil   svoju   prieskumnú   právomoc   vo   vzťahu k dovolacej argumentácii účastníka.

Vzhľadom na to, že sťažovateľka aj v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok a nerozhodol o prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať namietaný rozsudok krajského súdu, pretože ho z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší súd na základe jej dovolania.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce   len   preskúmanie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   387/2012 z 23. januára 2013 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   svoju   judikatúru   (napr.   m.   m.   IV.   ÚS   359/08, IV. ÚS 198/2012),   ktorá   zdôrazňuje,   že   popri   uvedení   petitu   je   ďalšou   povinnosťou sťažovateľa,   aby   svoju   sťažnosť   náležite   odôvodnil,   t.   j.   aby   čo   najpresnejšie   opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne   argumenty   a   právne   posúdenie   predloženého   sporu.   Nedostatok   odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   v   tom   rozsahu a z tých   hľadísk,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v   jej   odôvodnení.   Ústavný   súd   prihliadol aj na to, že sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom.

Základom argumentácie sťažovateľky je nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu   o   neprípustnosti   dovolania   vzhľadom   na   neexistenciu   vady   konania   podľa   §   237 písm. f) OSP.

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súd rozsudkom z 25. januára 2012 v časti   rozsudok   okresného   súdu   zmenil   a   žalobu   navrhovateľov   zamietol,   preto je dovolanie podľa § 238 ods. 1 OSP prípustné. V odôvodnení uznesenia z 23. januára 2013 najvyšší súd v súvislosti s touto námietkou uviedol:

„Vo   výroku,   ktorým   odvolací   súd   v   ostatnej   vyhovujúcej   časti   zmenil   rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol, dovolanie žalovanej síce smeruje proti takému rozsudku   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   ustanovenie   §   238   ods.   1   O.   s.   p.   pripúšťa dovolanie,   avšak   v   tomto   prípade   dovolanie   nie   je   prípustné   subjektívne.   Zmeňujúcim výrokom rozhodnutia   odvolacieho   súdu bolo totiž odvolaniu   žalovanej vyhovené,   keďže v tejto   časti   súd   žalobu   voči   nej   zamietol.   Z   účelu   dovolania   vyplýva,   že   nie   každému účastníkovi prislúcha právo podať dovolanie. Toto právo nie je dané tomu účastníkovi, v neprospech ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý vo svojich právach. Zmeňujúci výrok rozhodnutia odvolacieho súdu vyznel jednoznačne   v   prospech   žalovanej,   preto   voči   nemu   nebola   oprávnená   podať   opravný prostriedok.“

Ústavný   súd   už   vyslovil   právny   názor   (napr.   IV.   ÚS   598/2012),   že   za   splnenia zákonných   podmienok   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   príslušným   opravným prostriedkom   zásadne   len   účastník   konania   (napr.   §   201,   §   240   ods.   1   OSP),   pričom z povahy veci vyplýva, že môže ísť len o toho účastníka, v ktorého neprospech vyznelo rozhodnutie súdu. Tento neprospech sa prejaví v zásade tým, že účastník bol neúspešný vo veci samej, prípadne rozhodnutím procesnej povahy, ktoré znamená pre účastníka ujmu (napr. nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, uloženie poriadkovej pokuty a pod.).

Výklad   §   238   ods.   1   OSP   najvyšším   súdom   tieto   závery   rešpektuje,   je   logický a zodpovedá   zmyslu   a   účelu   uvedeného   ustanovenia.   Ústavný   súd   preto   nepovažuje uvedený   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   arbitrárny;   považuje   ho   za   primerane odôvodnený a z tohto dôvodu za ústavne akceptovateľný.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   že   krajský   súd   jej   odňal   možnosť   konať pred súdom, pretože vo svojom rozsudku nevyslovil prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, najvyšší súd uviedol:

„K námietke dovolateľky o nepripustení dovolania odvolacím súdom treba uviesť, že oprávnenie   vysloviť   prípustnosť   dovolania   proti   svojmu   rozhodnutiu   patrí   výlučne odvolaciemu súdu. Rozhodnutie o tejto otázke závisí totiž len od jeho uváženia. Ak odvolací súd v potvrdzujúcom rozhodnutí vo výroku nevysloví prípustnosť dovolania, dovolací súd nie je oprávnený skúmať, či inak ide o vec zásadného právneho významu (R 38/1993). Dovolací súd je   v tomto smere viazaný   názorom odvolacieho   súdu,   ktorý v danej veci nevyužil   svoje   oprávnenie   vysloviť   prípustnosť   dovolania   proti   potvrdzujúcemu   výroku svojho rozsudku, a musí túto skutočnosť akceptovať rovnako ako účastník konania. Týmto postupom   odvolacieho   súdu   teda   nedošlo   k   žiadnemu   procesnému   pochybeniu   z   jeho strany.“

Aj vo vzťahu k tejto námietke považuje ústavný súd predmetný výklad § 238 ods. 3 OSP za logický, rešpektuje zmysel a účel tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, právne závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené. Korešpondujú   aj s právnym názorom   ústavného   súdu,   ktorý   vyslovil   vo   svojej   skoršej judikatúre (m. m. IV. ÚS 163/2011, IV. ÚS 515/2012), podľa ktorého patrí do výhradnej právomoci   odvolacieho   súdu   rozhodnúť   o   prípustnosti   dovolania   proti   jeho   rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka tiež nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého jej krajský súd neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu považoval za riadne odôvodnený.   V   súvislosti   s   touto   námietkou   sťažovateľky   najvyšší   súd   v   uznesení z 23. januára 2013 uviedol:

„Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   oba   rozsudky   zodpovedajú   požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Odvolací   súd   sa   v   dôvodoch   svojho rozhodnutia stotožnil s analogickým použitím ustanovenia § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách na daný právny vzťah účastníkov. Zhodne s prvostupňovým súdom uzavrel, že žalobcom vykonávajúcim prácu lesných robotníkov vo Francúzsku pre žalovanú na dobu určitú od 16. augusta 2004 do 16. novembra 2004 v zmysle pracovnej zmluvy z 2. augusta   2004   patrí   nárok   popri   mzde   i   na   plnenie   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia, keďže im nebolo zo strany žalovanej zabezpečené žiadne stravné podľa bodu 7 pracovnej zmluvy. Vysporiadal sa i s námietkou žalovanej ohľadne údajne dohodnutej úkolovej mzdy za vyťaženú drevnú hmotu, ktoré tvrdenie považoval z jej strany za účelové, nepodložené   zmluvou.   Po   ustálení   počtu   odpracovaných   dní   žalobcami   a   po   odrátaní im už priznaných   súm   dospel   odvolací   súd   k   čiastkam,   na   ktoré   majú   žalobcovia   voči žalovanej nárok; vo zvyšku priznaných súm prvostupňovým súdom jeho rozsudok zmenil tak,   že   žalobu   v   tejto   časti   zamietol.   Pri   posudzovaní   splnenia   požiadaviek   na   riadne odôvodnenie rozsudku správnosť právnych záverov, ktoré sú obsahom tohto odôvodnenia, nie   je   právne   relevantná,   lebo   prípadné   nesprávne   právne   posúdenie   veci   prípustnosť dovolania nezakladá.“

Najvyšší súd vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia   súdu   môže   predstavovať   vadu   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   a preto   skúmal opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľky.

V   súvislosti   s   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   januára   2012 sťažovateľka namieta:

- analogické aplikovanie zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“) na právne vzťahy vzniknuté na základe pracovných zmlúv uzavretých medzi sťažovateľkou s navrhovateľmi,

- určenie času vzniku jej povinnosti platiť navrhovateľom úrok z omeškania,

- nevysporiadanie   sa   krajského   súdu   s   jej   argumentom,   že   ako   „subdodávateľ“ pri výnose   10   993,18   €   za   prácu   vykonanú   navrhovateľmi   by   s   nimi   nedojednala   takú vysokú odmenu za túto prácu.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených   v   odôvodnení,   ale aj   ich   kvality.   Toto   hodnotenie   takto   v   sebe   inkorporuje aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu   možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu   (sporným   skutočnostiam,   námietkam   účastníkov   konania   a   pod.).   Preto   pokiaľ ide o preskúmanie ústavnej udržateľnosti záveru najvyššieho súdu o tom, že konajúce súdy svoje   rozsudky   riadne   odôvodnili,   je   potrebné   preskúmať   priamo   aj   odôvodnenia predmetných rozsudkov všeobecných súdov v tých aspektoch, ktoré namieta sťažovateľka.

a) Pokiaľ ide o analogickú aplikáciu zákona č. 283/2002 Z. z., na daný právny vzťah krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol:

„V pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody (§ 43 ods. 4 zákona č. 311/2011 Z. z., Zákonník práce).

Ak   je   miesto   výkonu   práce   v   cudzine,   zamestnávateľ   v   pracovnej   zmluve   ďalej uvedie:

…   c)   ďalšie   plnenia   spojené   s   výkonom   práce   v   cudzine   v   peniazoch   alebo naturáliách…

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa s právne v konaní zaoberal ďalšími v pracovnej zmluve dohodnutými hmotnými výhodami spojenými s výkonom práce žalobcov v zahraničí. V tomto smere prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že žalovaná nezabezpečila žalobcom v zahraničí žiadnu stravu, títo sa stravovali z vlastných potravín a zásob na vlastné náklady.

Vychádzajúc z obsahu uzavretých pracovných zmlúv medzi účastníkmi konania (bod 7 zmluvy) je preto dôvodné prijať záver, že žalobcovia nemajú nárok (podľa ust. § 13 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z.)... pretože žalobcovia neabsolvovali zahraničnú pracovnú cestu, resp. pracovnú cestu v zahraničí. Žalobcom ale patrí nárok na iné plnenie (ďalšie hmotné výhody) spojené s výkonom práce v cudzine, ktoré plnenie bolo medzi účastníkmi konania dohodnuté v pracovnej zmluve zo dňa 02. 08. 2004 postupom podľa ust. § 43 ods. 4, 5 písm. c) Zákonníka práce.

So zreteľom na skutočnosť, že žalovaná počas výkonu práce žalobcom v zahraničí stravu   neposkytovala,   žalobcovia   majú   nárok   na   plnenie   (ďalšie   hmotné   výhody), a to na plnenie, ktoré analogicky zodpovedá ust. § 13 zákona č. 283/2002 Z. z... Aj keď analógia   práva   nie   je   výslovne   upravená   ani   v   Zákonníku   práce   a   ani   v   Občianskom zákonníku, citované zákony jej použitie nezakazujú.“

Citovaný právny názor uviedol krajský súd aj v uznesení z 5. decembra 2007, ktorým zrušil   rozsudok   okresného   súdu   z   18.   mája   2007.   Po   vrátení   veci   bol   týmto   právnym názorom okresný súd viazaný (§ 226 OSP), v rozsudku zo 14. júna 2011 si preto tento právny   názor   osvojil   a   vychádzal   z   neho   pri   posudzovaní   nárokov   navrhovateľov zo sporných pracovných zmlúv.

Inštitút analógie sa pri aplikácii práva využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (II. ÚS 317/09, IV. ÚS 107/2012).

V prípade analógie zákona (analogia legis) ide o prenesenie zákonného hodnotiaceho meradla   na   zákonom   (alebo   iným   právnym   predpisom)   neupravenú   právnu   otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže   byť   predmetom   analógie   zákona,   ako   aj   prípadné   použitie   analógie   zákona (podobného   právneho   predpisu   na   podobný   vecný   stav),   a   rozhodnutie   na   základe jej použitia, patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. II. ÚS 122/03, IV. ÚS 107/2012).

V prerokovávanom   prípade   z   odôvodnenia   namietaného rozsudku   krajského   súdu z 25. januára 2012 vyplýva, že konajúce súdy – okresný súd a krajský súd ustálili, že nárok na ďalšie   hmotné výhody   navrhovateľom   vznikol   na základe   dohody   so   sťažovateľkou vyjadrenej   v   pracovných   zmluvách   z   2.   augusta   2004.   Vzhľadom   na   nejednoznačné vyjadrenie   v   texte   týchto   zmlúv   a   na   zistenie,   že   sťažovateľka   neposkytovala navrhovateľom stravu počas výkonu práce v zahraničí, posúdili konajúce súdy charakter dojednaného nároku a jeho výšku analogickou aplikáciou § 13 zákona č. 283/2002 Z. z. Ústavný súd nepovažuje uvedený právny záver za arbitrárny ani zjavne neodôvodnený, preto   je   ústavne   udržateľný.   Námietka   sťažovateľky,   že   takto   určená   odmena   za   prácu presahuje   výnos,   ktorý   dosiahla   ako   „subdodávateľ“,   tento   záver   nie   je   sama   osebe spôsobilá   spochybniť.   Uvedená   skutočnosť   by   mohla   byť   napr.   prejavom   nesprávnej kalkulácie výnosov a nákladov spojených s ich dosiahnutím, ktorá sa v podnikateľskej praxi vyskytuje. Sťažovateľkou uplatnená argumentácia nesignalizuje také pochybenie krajského súdu   pri   vysporiadaní   sa   s touto   námietkou,   ktoré   by   malo   ústavnoprávnu   intenzitu, a teda zakladalo dôvod na vyslovenie porušenia označených práv.

b) Pokiaľ ide   o namietaný vnútorný   rozpor   pri   určení   času,   kedy   navrhovateľom vznikol nárok na úroky z omeškania, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka namieta použitie pre ňu priaznivejšieho výkladu oproti výkladu pre ňu nepriaznivému. Sťažovateľka nemohla v tomto smere napadnúť ani výrok rozsudku okresného súdu zo 14. júna 2011, ktorým okresný súd návrh v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania zamietol. Z týchto dôvodov túto námietku nemožno akceptovať ani v konaní pred ústavným súdom. Nárok na úrok   z omeškania   ako   taký   vyplýva   z   posúdenia   veci   samej.   Keďže   sťažovateľka toto meritórne   posúdenie   relevantne   nespochybnila,   nemožno   ani   z   toho   pohľadu jej námietku akceptovať.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   konštatuje,   že   záver   najvyššieho   súdu, že krajský súd v spojení s okresným súdom neodňali sťažovateľke možnosť konať pred súdom   z   dôvodu,   že   svoje   rozhodnutia   náležite   odôvodnili,   nie   je   arbitrárny. K predmetnému   právnemu   záveru   možno   dospieť   aplikáciou   a   výkladom   príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v   prípade,   ak by sa tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom nevykazuje také nedostatky, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 23. januára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 74/2005

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten   orgán   (okresný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol   pred   jej   podaním   (II.   ÚS   184/06),   a   preto   už   k   namietanému   porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľky, podľa ktorej postupom okresného súdu po podaní dovolania   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   januára   2012   malo   dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka uvádza, že spisový materiál s dovolaním bol doručený najvyššiemu súdu   až 3.   decembra   2012,   t.   j.   takmer   po   deviatich   mesiacoch   od   zaplatenia   súdneho poplatku za dovolanie.

Sťažovateľka namieta postup okresného súdu pri vykonávaní úkonov súdu prvého stupňa v dovolacom konaní (§ 209 OSP v spojení s § 240 ods. 1 a § 241 ods. 3 OSP). Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd v predmetnom dovolacom konaní rozhodol namietaným uznesením 23. januára 2013.

Keďže sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   dovolacom   konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 8. apríla 2013, t. j. v čase, keď najvyšší súd už vo veci   samej   nekonal,   v   dôsledku   čoho   už   k   namietanému   porušovaniu   v   sťažnosti označených práv ani postupom okresného súdu nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014