znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 10215/2013, sp. zn. Rvp 10216/2013, sp. zn. Rvp 10217/2013, sp. zn. Rvp 10218/2013 a sp. zn. Rvp 10219/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava I č. k. 26 C 124/2010-182, č. k. 7 C 127/2010-297, č. k. 7 C 126/2010-231, č. k. 7 C 125/2010-282 a č. k. 18 C 66/2010-205 z 10. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 10215/2013, sp. zn.   Rvp   10216/2013,   sp.   zn.   Rvp   10217/2013,   sp.   zn.   Rvp   10218/2013   a sp.   zn.   Rvp 10219/2013   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 10215/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. februára 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F., vedené pod sp. zn. Rvp 10215/2013, sp. zn. Rvp 10216/2013, sp. zn. Rvp 10217/2013, sp. zn.   Rvp   10218/2013   a sp.   zn.   Rvp   10219/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 C 124/2010-182, č. k. 7 C 127/2010-297, č. k. 7 C 126/2010-231, č. k. 7 C 125/2010-282   a č.   k.   18   C   66/2010-205   z   10.   januára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v   postavení   žalobkyne   v konaniach vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   26   C   124/2010,   sp.   zn.   7   C 127/2010,   sp.   zn. 7 C 126/2010, sp. zn. 7 C 125/2010 a sp. zn. 18 C 66/2010, pričom jej žaloby smerujú proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej   republiky.   V označených   konaniach   sa   sťažovateľka   domáha   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť zložiť   preddavky   na   trovy   konania   v sume   1 671 739   €   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 26 C 124/2010), v sume 668 652,50 € (vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 127/2010), v sume 847 275 € (vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 126/2010), v sume 2 040 820 € (vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 125/2010), a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutých uznesení a v sume 5 435,16   €   (vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   18   C   66/2010)   do   30   dní   od   právoplatnosti napadnutého uznesenia.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s ustanovením § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s ustanovením § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a napokon aj so zásadou rovnosti   účastníkov   konania.   Výrok   v napadnutých   uzneseniach   je   podľa   sťažovateľky založený na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa   sťažovateľky   interpretácia   ustanovenia   §   141a   ods.   1   OSP   založená   na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy,   pričom   u   navrhovateľa   nie   sú   splnené   predpoklady   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza: «Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totiž   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a OSP. Podľa ustanovenia § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania   zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil; Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil. Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na   návrh   vecne   oslobodenej   žalovanej   strany,   ktorá   má   evidentný   záujem   na   tom,   aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez   existencie   racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého   majetkové   pomery ako dlžníka nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou.

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh žalovaného, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu   nebude   mať   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   rovnakej   výške   ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu   o   konkurznom   konaní,   musí   súd   takýto   návrh   zamietnuť   a   to   s   poukazom   na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP.

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť.»

Sťažovateľka   upozorňuje   na   to,   že   okresný   súd   si   túto   jej   argumentáciu   osvojil v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).

Sťažovateľka   ďalej zdôrazňuje, že   je v   konaní vedenom   okresným súdom   vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie,   a preto   nie je dôvod,   aby bola sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy,   ak   sa   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   výška   preddavku   je   5   %   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných   prípadoch   je podľa sťažovateľky zjavné, že ňou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a požadovaná suma preddavku prevyšuje 5 % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou a dôvodmi   vôbec nezaoberal. Pritom   je zrejmé, že zloženie tak   enormne vysokej   sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   upriamuje pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS   112/2012   zo   7.   marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   odložil vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad   a   neskôr „nálezom I. ÚS 112/2012-30 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené postupom a uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, t. j. vydaním uznesenia o povinnosti zložiť preddavok na trovy súdneho konania.... Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie a dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.... Spomenutý postup Ústavného súdu SR a protichodné rozhodnutia v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom, ktorým vysloví   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 26 C 124/2010-182 z 10. januára 2013 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 1 671 739 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   33 434 780,80   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín, pretože „odmietol prijať podania navrhovateľa doručené súdu dňa 24. 7. 2006 urobené elektronickými prostriedkami“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo   výške   určenej   podľa   §   141a   ods.   2   OSP.   Okresný   súd   17.   januára   2012   vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov   účastníka   konania   požadujúceho   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola   sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka argumentovala   ďalej   tým,   že   žalovaná neuviedla   žiadne   dôvody   na   podanie   návrhu   na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 127/2010-297 z 10. januára 2013 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 668 652,50 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   13 373 049,78   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Humenné, pretože „odmietol prijať podania navrhovateľa doručené súdu dňa 24. 7. 2006 urobené elektronickými prostriedkami“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo   výške   určenej   podľa   §   141a   ods.   2   OSP.   Okresný   súd   19.   januára   2012   vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov   účastníka   konania   požadujúceho   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola   sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka argumentovala   ďalej   tým,   že   žalovaná neuviedla   žiadne   dôvody   na   podanie   návrhu   na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 126/2010-231 z 10. januára 2013 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 847 275 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   16 945 556,78   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Zvolen, pretože „odmietol prijať podania navrhovateľa doručené súdu dňa 24. 7. 2006 urobené elektronickými prostriedkami“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške   určenej   podľa   §   141a   ods.   2   OSP.   Okresný   súd   19.   januára   2012   vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov   účastníka   konania   požadujúceho   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola   sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka argumentovala   ďalej   tým,   že   žalovaná neuviedla   žiadne   dôvody   na   podanie   návrhu   na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 125/2010-282 z 10. januára 2013 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 2 040 820 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   40 816 844,99   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Zvolen, pretože „odmietol prijať podania navrhovateľa doručené súdu dňa 24. 7. 2006 urobené elektronickými prostriedkami“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške   určenej   podľa   §   141a   ods.   2   OSP.   Okresný   súd   19.   januára   2012   vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov   účastníka   konania   požadujúceho   priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 15. februára 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje   na   celé   konanie,   a   preto   nie   je   dôvod,   aby   bola   sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľka argumentovala   ďalej   tým,   že   žalovaná neuviedla   žiadne   dôvody   na   podanie   návrhu   na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 18 C 66/2010-205 z 10. januára 2013 vyplýva, že ním   bola sťažovateľke   uložená povinnosť zložiť preddavok   na trovy   konania vo   výške 5 435,16 € na účet okresného súdu do 30 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   108 703,28   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Svidník „v podobe neprijatia návrhov navrhovateľa na začatie občianskeho súdneho konania   zo   dňa   24.   7.   2006,   urobených   elektronickou   formou“ a   žalovaná   podaním doručeným   okresnému   súdu   navrhla,   aby okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na zloženie preddavku   na trovy konania vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 8. marca 2012 a opätovne 15. mája 2012 vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu do dňa vydania rozhodnutia nijakým spôsobom nereagovala, z čoho okresný súd „nemal na základe čoho dospieť k tomu, že by navrhovateľ spĺňal predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10215/2013, sp. zn. Rvp 10216/2013, sp. zn. Rvp 10217/2013, sp. zn. Rvp 10218/2013 a sp.   zn.   Rvp   10219/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Zo sťažností možno vyvodiť, že ich podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutými uzneseniami okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutých   uznesení,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľku.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľka   v sťažnostiach poukazuje,   by totiž   mohlo dôjsť   až prípadným vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažností   podaných   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka týmito sťažnosťami namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu napadnutých konaní k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustné.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa   aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej   činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie a „dokonca konštatuje porušenie základných práv sťažovateľa, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkou   tvrdenú   skutočnosť,   že   v   obdobnej   právnej   veci   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola   účastníkovi   konania   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,   avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS 133/2012, II. ÚS 134/2012, II. ÚS 135/2012 zo 16. mája 2012) išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013