znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Z., L., zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31. marca 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 12 C 27/04-43 z 24. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. Z., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. O., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31. marca 2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)   č.   k. 12 C 27/04-43 z 24. júna 2005.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Predbežným opatrením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 7C/268/98-18 zo dňa 7. 1. 1999 bolo S. uložené poskytovať sťažovateľovi časť pracovnej odmeny ako náhradu mzdy vo výške 497,91 eur brutto (15.000,- Sk) vždy do 15. Dňa v mesiaci spätne podľa § 102 ods. 1 a § 76 ods. 1 písm. c) O. s. p., lebo v spore vedenom pod sp. zn. 7C/130/98 išlo o trvanie pracovného pomeru a sťažovateľ preukázal, že zo závažných dôvodov nepracuje. Právny   dôvod   nariadenia   predbežného   opatrenia   vychádzal   z   pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania.

V dôsledku zániku predbežného opatrenia č. k. 7C/268/98-18 zo dňa 7.   1.   1999 Okresný súd Bratislava IV rozsudkom č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 zaviazal sťažovateľa zaplatiť S. 547.143.-- Sk (18.161,82 Eur) s 10% úrokom z omeškania odo dňa 22. 5. 2004 až do zaplatenia a súčasne nahradiť trovy konania 27.355,- Sk (908,02 eur), všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Konajúci súd skonštatoval, že plnenie navrhovateľa S. na základe predbežného opatrenia bolo odporcovi Ing. J. Z. poskytované z právneho dôvodu, ktorý neskôr odpadol, čo je bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný navrhovateľovi vydať na základe § 77 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 451, § 458 ods. 1 veta prvá O. s. p.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   dňa   27.   6.   2007   odvolanie,   v   ktorom namietal,   že   napadnutý   rozsudok   mu   nebol   účinne   doručený,   rozhodnutie   trpí   vadami uvedenými v ust. § 221 ods. 1 písm. f) a g) O. s. p. a takisto poukázal na nesprávne právne posúdenie veci.

V   podanom   odvolaní   poukázal   najmä   na   skutočnosti,   že   v   čase   doručovania napadnutého   rozsudku   sa   nezdržiaval   na   adrese   trvalého   pobytu,   ani   v   Slovenskej republike, lebo pracoval v zahraničí. Túto okolnosť uviedol vo svojom ospravedlnení, ktoré súdu I. stupňa doručil dňa 21. 6. 2005. Po neúčinnom pokuse o doručenie rozsudku na adresu v Ž. súd vyznačil právoplatnosť rozsudku dňom 18. 1. 2006. V obci Ž. odporca nikdy nemal trvalý ani prechodný pobyt, na uvedenej adrese vlastnil nehnuteľnosť len do 30. 9. 2004 a zdržiaval sa na nej v minulostí iba v rámci dovolenky, resp. víkendov. Náhradné doručenie zásielky uložením na pošte bolo preto právne neúčinné.

Sťažovateľ podaním zo dňa 20. 6. 2005 vzniesol námietku zaujatosti voči celému súdu z dôvodu, že nie je predpoklad objektívneho posúdenia vecí na tomto súde. O podanej námietke zaujatosti nebolo rozhodnuté. Prvú námietku zaujatosti sudcu sťažovateľ podal dňa 10. 1. 2005, pričom o nej nadriadený súd tiež nerozhodol, Konajúci sudca na námietku zaujatosti neprihliadol, čo je v rozpore s vtedy účinným ust. § 14 ods. 1, § 15a ods. 1 O. s. p. V podaní zo dňa 20. 6. 2005 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu   pracovnej   zaneprázdnenosti,   keďže   v   tom   čase   pracoval   v   zahraničí.   Žiadal odročiť pojednávanie a nesúhlasil s vykonaním pojednávania bez jeho prítomnosti. Napriek tomu súd I. stupňa v rozpore s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. pokračoval v konaní a vykonal pojednávanie,   na   ktorom   aj   vo   veci   rozhodol.   Sťažovateľ   nemal   preto   možnosť   na pojednávaní   sa   vyjadriť   a   predložiť   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení,   ani   uplatniť hmotnoprávne námietky napríklad námietku premlčania pohľadávky.

Ďalej   sťažovateľ   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   si   neujasnil,   v   akom   právnom vzťahu   nastala   údajná   ujma.   Súd   nárok   navrhovateľa   podriadil   pod   občianskoprávne normy, čo je v pracovnoprávnych vzťahoch prípustné len subsidiárne, ak daný právny vzťah nie je upravený pracovnoprávnou normou. Sťažovateľ vzniesol takisto námietku premlčania dlhu. Na základe odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa   rozsudkom   č.   k.   4Co/272/2009-139   zo   dňa   31.   3.   2010   potvrdil.   Rozsudok   bol doručený sťažovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne dňa 7. 5. 2010.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal navrhovateľ na Najvyšší súd SR dovolanie z dôvodov, že v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 písm. f/ a g/ O. s. p. tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vo veci rozhodoval vylúčený sudca, rozsudok odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., poukázal na tzv. inú vadu konania ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.. V dovolaní namietal a poukázal na rovnaké dôvody ako vo svojom odvolaní.

Najvyšší súd SR uznesením č. k. 3 Cdo 167/2010-168 zo dňa 21. 9. 2011 dovolanie odmietol a navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Uznesenie bolo prostredníctvom právnej zástupkyne doručené navrhovateľovi dňa 5. októbra 2011.“

Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 7. júla 2010 domáhal ochrany svojich   práv,   ktorých   porušenie   namieta   aj   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu 5. decembra 2011, a to v napadnutom konaní. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa doručenú ústavnému súdu 7. júla 2010 odmietol uznesením č. k. II. ÚS 336/2010-16 z 9. septembra 2010 pre nedostatok právomoci, argumentujúc subsidiárnou právomocou ústavného súdu a nevyhnutnosťou využiť v systéme všeobecných súdov všetky účinné právne prostriedky na ochranu svojich práv. V danom prípade to bolo dovolanie, ktoré sťažovateľ využil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) preskúmal dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na prípustnosť dovolania.

Po posúdení prípustnosti dovolania najvyšší súd dovolanie odmietol konštatujúc:„Pokiaľ   odporca   namieta   existenciu   tzv.   inej   vady   konania   majúcej   za   následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), konkrétne nedostatky týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozsudku, dovolací súd potvrdzuje, že nepreskúmateľnosť je považovaná za vadu tejto povahy (R 111/1998). Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho tzv. inú vadu konania vyplýva   aj   z   ďalších   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (viď   napríklad sp. zn. 1 Cdo 135/2010, 2 Cdo 137/2010, 3 Cdo 96/2011, 4 M Cdo 5/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 55/2011). Takáto tzv. iná vada konania je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá. Uvedený dovolací dôvod možno   úspešne   uplatniť   len   v   procesne   prípustnom   dovolaní   (o   tento   prípad   ale v preskúmavanej veci nešlo).“

Sťažovateľ   svojou   sťažnosťou „nenamieta   porušenie   svojich   práv   procesným postupom v konaní Krajského súdu Bratislava IV pod sp. zn. 4 Co 272/2009 (vady konania v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O. s. p.).

Predmetom   návrhu na   začatie konania   o sťažnosti   pred   Ústavným   súdom   SR   sú vecnoprávne   námietky   navrhovateľa   voči   konaniu   a   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Bratislave   pod   sp.   zn.   4Co/272/2009   majúce   dopad   na   porušenie   základných   práv sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo Ing. J. Z. podľa čl. 46 ods.1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu   v Bratislave,   č.   k.   4Co/272/2009-139   zo dňa 31.   3.   2010 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudok Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   do   15   dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 819,07 eur na účet advokátky JUDr. J. O. v S. a. s., č. účtu:...

Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. dočasným opatrením odložil vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4Co/272/2009-139 zo dňa 31. 3. 2010 a rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, č. k. 12C/27/2004-43 zo dňa 24. 6. 2005. Odklad výkonu nie je v rozpore s dôležitým verejným záujmom. Núteným výkonom napadnutého rozhodnutia by sa právne postavenie sťažovateľa výrazne   zhoršilo   a   mohla   by   mu   vzniknúť   väčšia   ujma,   než   aká   môže   vzniknúť   osobe oprávnenej z exekučného titulu.

S poukazom na dôvody uvedené v tejto sťažnosti je tu zrejmá dôvodnosť odložiť vykonateľnosť rozsudkov oboch súdov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp. zn.   I.   ÚS   140/03,   IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 27/04-43 z 24. júna 2005

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia   jeho   práv   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ   mohol   domáhať   a   aj   sa   domáhal   podaním   odvolania   proti   prvostupňovému rozsudku.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorá   smeruje proti namietanému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/272/2009-139 z 31. marca 2010

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ   poukazuje   vo   svojej   sťažnosti   na   to,   že „odvolací   súd   vo   svojom rozhodnutí   žiadnym   spôsobom   neargumentoval   odvolacie   dôvody   sťažovateľa   a bez dostatočného zdôvodnenia rozhodnutia vo veci samej potvrdzujúceho nárok navrhovateľa na   základe   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   podriadil   pod   občianskoprávnu   normu. Nedostatok dôvodov týkajúcich sa právneho základu rozhodnutia v merite veci, nedostatok právneho   posúdenia   veci   pokiaľ   ide   o začiatok   plynutia   premlčacej   lehoty   vo   vzťahu k námietke   premlčania,   interpretačná   svojvôľa   odvolacieho   súdu,   robia   rozhodnutie odvolacieho   súdu   nepresvedčivým,   arbitrárnym,   nepreskúmateľným,   vedúcim   do   zásahu práva sťažovateľa na spravodlivý proces do takej miery, že vyžadujú ústavnú korekciu.“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný súd nie je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy a aj čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Ústavný súd pritom zároveň vychádzal z toho, že súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj   rozsudok   opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 ods. 2 OSP).

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05). Uvedenému právnemu názoru zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý napr. vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   (rozsudok   z 9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B) uviedol: „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať, či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP). Preto ak všeobecné   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   postupujú   podľa   označeného   zákonného ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi vykonaných   dôkazov.   Navyše,   pokiaľ   ide   o   dodržanie   procesných   ustanovení   v   konaní súdov, opäť ide o zákonnosť a nápravu môžu vykonať len všeobecné súdy.

Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorom sa uvádza:

- k plynutiu premlčacej lehoty„Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 7C 130/98 bolo zistené, že rozsudkom zo dňa 13. 2. 2002 bol návrh navrhovateľa Ing. Z. proti odporcovi S. na určenie, že jeho pracovný pomer trvá, zamietnutý. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12Co 468/02-118 zo dňa 24. 6. 2003 a nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu dňa 13. 10. 2003. V odôvodnení oboch rozsudkov sa konštatuje, že odporca 23.   6.   1997   okamžite   zrušil   pracovný   pomer   navrhovateľa   a   zásielka   s   uvedeným zrušovacím   prejavom   sa   považuje   za   doručenú   15.   7.   1997,   ktorým   dňom   aj   skončil pracovný   pomer   navrhovateľa   u   odporcu.   Navrhovateľ   si   určenie   trvania   pracovného pomeru uplatnil až 31. 3. 1998, t. j. po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej lehoty (§ 64 Zák. práce). Uvedené okamžité zrušenie pracovného pomeru s doručenkou sú založené v spise 7C 130/98.

Zo   spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   7C   268/98   bolo   zistené,   že   uznesením   č.   k. 7C 268/98-18 zo dňa 7. 1. 1999, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, bol odporca (S.) zaviazaný poskytovať navrhovateľovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,- Sk   mesačne   brutto   titulom   náhrady   mzdy   vždy   do   15.   dňa   v mesiaci   spätne   s   tým,   že predbežné opatrenie stratí účinnosť právoplatným rozhodnutím vo veci o neplatnosť úkonu odvolania z funkcie vedenej pod sp. zn. 7C 226/97 a vo veci o určenie, že pracovný pomer trvá   vedenej   pod   sp.   zn.   7C   130/98.   Uvedené   uznesenie   bolo   potvrdené   uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   17Co   89/99-38   zo   dňa   31.   5.   1999   a nadobudlo právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu dňa 13. 8. 1999.“;

- k právneho základu veci„Podľa § 77 ods. 1 písm. b) O. s. p. predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo nevyhovelo.

Podľa § 77 ods. 3 O. s. p. ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý predbežné opatrenie vydal.

V súlade   s citovaným   ustanovením   v prípade   zániku   alebo   zrušenia   predbežného opatrenia z iného dôvodu než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo, navrhovateľ predbežného   opatrenia   je   povinný   nahradiť   ujmu   tomu,   komu   predbežným   opatrením vznikla. Touto ujmou sa rozumie každá ujma vyjadriteľná v peniazoch. Sumu, ktorá bola vyplatená na základe predbežného opatrenia, ktoré zaniklo, nakoľko sa návrhu vo veci samej nevyhovelo, je oprávnený z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť aj s poukazom na povahu predbežného opatrenia, ktoré upravuje len dočasne pomery účastníkov a nerieši s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov (rovnako R 26/1975).

Predbežné opatrenie, vydané tunajším súdom uznesením č. k. 7C 268/98-18 zo dňa 7. 1. 1999 a potvrdené Krajským súdom v Bratislave, ktorým bolo navrhovateľovi uložené poskytovať   časť   pracovnej   odmeny   odporcovi   (§   76   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.),   zaniklo právoplatnosťou rozsudkov vydaných v konaniach vedených tunajším súdom pod sp. zn. 7C 226/97 a 7C 130/98 (t. j. dňom 5. 2. 2004 a 13. 10. 2003), nakoľko sa návrhom vo veci samej nevyhovelo - boli zamietnuté. Pracovný pomer odporcu u navrhovateľa skončil 15. 7. 1997. Z dôvodu zániku predbežného opatrenia (§ 77 ods. 1 písm. b) O. s. p.) je odporca povinný nahradiť sumu, ktorá mu bola vyplatená od vydania predbežného opatrenia až do jeho zániku. Mzdovými listami odporcu bolo preukázané, že mu navrhovateľ na základe predbežného opatrenia vyplatil celkovo 547.143,- Sk (172.143,- Sk v roku 1999 + 105.000,- Sk v roku 2000 + 255.000,- Sk v roku 2001 + 15.000,-   Sk v roku 2002),   ktorá suma predstavuje   v   zmysle   horeuvedených   skutočností   ujmu   vzniknutú   navrhovateľovi predbežným   opatrením.   Na   strane   odporcu   uvedené   plnenie   ako   plnenie   poskytované z právneho   dôvodu,   ktorý   neskôr   odpadol,   predstavuje   bezdôvodné   obohatenie,   ktoré   je povinný navrhovateľovi vydať. Nakoľko odporca uvedenú ujmu navrhovateľovi dobrovoľne nenahradil, súd ho v súlade s § 77 ods. 3 O. s. p. (v spojení s § 451, § 458 ods. 1 veta prvá Obč. zák.) k zaplateniu sumy 547.143,- Sk zaviazal.“;

- k podriadeniu návrhu navrhovateľa pod občianskoprávne normy„Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie splnením peňažného dlhu, má veriteľ   právo   požadovať   od   dlžníka   popri   plnení   úroky   z   omeškania;   výšku   úrokov z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Nakoľko   navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal,   že   by   odporcu   osobitne   požiadal o plnenie žalovanej istiny, považuje sa za kvalifikované požiadanie (§ 563 Obč. zák.) návrh na začatie konania, pričom dňom splatnosti žalovanej istiny je deň nasledujúci po doručení návrhu odporcovi. V predmetnej veci bol návrh doručený odporcovi dňa 21. 5. 2004, do omeškania sa teda odporca dostal dňom 22. 5. 2004. Súd na uvedenom základe zaviazal odporcu v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. k zaplateniu úroku z omeškania zo sumy 547.143,- Sk odo dňa 22. 5. 2004 vo výške 10 %, ktorá je v súlade s § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. Nakoľko sa navrhovateľ domáhal úroku z omeškania vo výške 12,5 % odo dňa 6. 2. 2004, súd vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.“.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu vyplýva, že „Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p, doplnil dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisov Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7C 268/98, sp. zn. 7C 130/98 a sp. zn. 7C 226/97 a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.“.

Svoj právny názor (právny základ) týkajúci sa „náhrady ujmy“ formuloval krajský súd s odvolaním sa na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku takto:„Ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto, že sa návrhu   vo   veci   samej   vyhovelo,   alebo   preto,   že   právo   navrhovateľa   bolo   uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli. Rozhodne o tom na návrh súd, ktorý nariadil predbežné opatrenie (§ 77 ods. 3 O. s. p.).

Sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplatené na základe predbežného opatrenia, ktoré bolo neskôr zrušené z iného dôvodu než preto, že návrhu vo veci samej sa vyhovelo, alebo preto,   že   právo   navrhovateľa   bolo   uspokojené,   príjemca   je   povinný   vždy   vrátiť.   Treba pritom   poukázať   na   povahu   predbežných   opatrení   upravujúcich   len   dočasne   pomery účastníkov a neriešiacich s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. S ich zrušením alebo zánikom, ak k nemu dôjde z iných dôvodov než preto, že návrhu vo veci samej   sa   vyhovelo,   alebo   preto,   že   právo   navrhovateľa   bolo   uspokojené,   je   spojená povinnosť navrhovateľa nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli (§ 77 ods. 3 O. s. p.) vrátane ujmy, ktorá vznikla plnením uskutočneným na jeho základe. Tieto sumy, ktoré boli zamestnancovi vyplácané na základe predbežného opatrenia, je povinný príjemca vždy vrátiť, nakoľko vzhľadom na dočasnú úpravu si príjemca musel byť vedomý toho, že ich prípadne bude musieť vrátiť.“

Tento svoj právny názor krajský súd odôvodnil takýmto spôsobom:„V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 10. 6. 1997 na Okresnom súde Bratislava IV začalo konanie o neplatnosť odvolania navrhovateľa z funkcie vedené pod sp. zn. 7C 226/97 a dňa 31. 3. 1998 konanie o určenie, že jeho pracovný pomer trvá pod sp. zn. 7C 130/98. V priebehu týchto konaní bolo na návrh navrhovateľa zo dňa 22. 10. 1998 vydané Okresným súdom Bratislava IV dňa 7. 1. 1999 č. k. 7C 268/98-18 predbežné opatrenie, ktorým bolo navrhovateľovi (S.) uložená povinnosť poskytovať odporcovi (Ing. J. Z.) časť pracovnej odmeny vo výške 15.000,- Sk mesačne brutto   titulom   náhrady   mzdy   s   tým,   že   toto   predbežné   opatrenie   stráca   účinnosť právoplatným   rozhodnutím   vo   veci   o   neplatnosť   úkonu   odvolania   z   funkcie   vedenej   na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 226/97 a vo veci o určenie, že pracovný pomer trvá, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 7C 130/98, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 1999 č. k. 17Co 89/99-38. Na základe   tohto   predbežného   opatrenia   navrhovateľ   vyplatil   odporcovi   celkom   sumu 547.143,-   Sk,   ktorá   predstavuje   ujmu   vzniknutú   navrhovateľovi,   nakoľko   v   konaniach vo veci samej nebolo právo odporcu uspokojené, keďže rozsudkom Okresného Bratislava IV zo dňa 13. 3. 2002 č. k. 7C 226/97-91 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2003 č. k. 2Co 114/03-116, právoplatným dňa 5. 2. 2004 bol návrh odporcu o určenie,   neplatnosti   odvolania   z   funkcie   zamietnutý   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava IV zo dňa 13. 2. 2002 č. k. 7C 130/98-89 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. 6. 2003 č. k. 12Co 468/02-118, právoplatným dňa 13. 10. 2003 bol návrh odporcu o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a určenia, že jeho   pracovný   pomer   trvá,   zamietnutý.   Právoplatným   skončením   týchto   konaní   vo   veci samej   zaniklo   aj   predbežné   opatrenie,   na   základe   ktorého   navrhovateľ   plnil   odporcovi a bolo preukázané, že odporca toto plnenie, ktorým vznikla navrhovateľovi ujma po zániku predbežného opatrenia v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p. nevrátil, preto súd prvého stupňa správne   postupoval,   keď   odporcovi   uložil   povinnosť   takto   na   jeho   strane   vzniknuté bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 Obč. zák.) navrhovateľovi vrátiť. Súd prvého stupňa správne   rozhodol   aj   v   časti   týkajúcej   sa   úrokov   z omeškania,   na   ktoré   navrhovateľovi v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol nárok.. Námietka odporcu, že pri preberaní časti   pracovnej   odmeny   od   navrhovateľa   bol   dobromyseľný,   nie   je   dôvodná   a   navyše odporca už z predbežného opatrenia mal vedomosť, že ide len o dočasné plnenie zo strany navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude vyhovené,   bude   musieť   plnenie   poskytované   navrhovateľom   na   základe   predbežného opatrenia vrátiť.“

K otázke premlčania krajský súd uviedol:„Taktiež   nebola   dôvodná   ani   jeho   námietka   premlčania   nároku   navrhovateľa, pretože   navrhovateľ   sa   mohol   domáhať   vrátenia   plnenia   poskytovaného   odporcovi na základe   predbežného   opatrenia   až   po   právoplatnom   skončení   konaní   vo   veci   samej, v dôsledku ktorých došlo k zániku predmetného predbežného opatrenia. K tomuto došlo právoplatnosťou   rozhodnutí   vo   veci   samej   dňa   13.   10.   2003   a   5.   2.   2004,   pričom navrhovateľ si svoj nárok na súde v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p. uplatnil dňa 6. 2. 2004.“

Krajský súd sa vyjadril aj k aplikácii občianskoprávnym noriem: za správny označil postup   súdu   prvého   stupňa, „keď   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   takto   na   jeho   strane vzniknuté   bezdôvodné   obohatenie   (kvalifikované   podľa   §   451   Občianskeho   zákonníka) navrhovateľovi vrátiť“. Za správne označil krajský súd aj rozhodnutie „v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania, na ktoré navrhovateľovi v zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. taktiež vznikol nárok“. V tejto súvislosti uvádza, že „Námietka odporcu, že pri preberaní časti pracovnej odmeny   od   navrhovateľa   bol   dobromyseľný,   nie   je   dôvodná   a navyše   odporca   už z predbežného   opatrenia   mal   vedomosť,   že   ide   len   o dočasné   plnenie   zo   strany navrhovateľa a musel si byť vedomý aj toho, že pokiaľ jeho návrhom vo veci samej nebude vyhovené,   bude   musieť   plnenie   poskytované   navrhovateľom   na   základe   predbežného opatrenia vrátiť.“.

Ústavný súd sa s týmito právnymi názormi stotožňuje. Po preskúmaní napadnutého rozsudku   krajského   súdu   nezistil,   že   by   interpretácia   a   aplikácia   príslušných   právnych noriem krajským súdom mohla zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, krajský súd svoje právne závery podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   keď potvrdil správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa výslovne nevysporiadal s otázkou, či v danom prípade sa mali aplikovať príslušné občianskoprávne alebo pracovnoprávne normy (účinné v čase rozhodovania), argumentujúc v tejto súvislosti špeciálnou prednosťou ustanovenia Zákonníka práce pred ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Prvostupňový   súd   argumentoval   dočasným   charakterom   predbežného   opatrenia a procesným inštitútom podľa § 77 ods. 1 písm. b) a ods. 3 OSP a vyslovil názor, že sumu, ktorá bola vyplatená na základe predbežného oparenia, ktoré zaniklo, pretože sa návrhu vo veci samej nevyhovelo, je „oprávnený“ z predbežného opatrenia povinný vždy vrátiť, aj s poukazom   na   povahu   predbežného   opatrenia,   ktoré   upravuje   len   dočasné   pomery účastníkov a nerieši s konečnou platnosťou otázku opodstatnenosti ich nárokov. Krajský súd tento právny názor okresného súdu označil za správny, keď sťažovateľovi uložil povinnosť takto   na   jeho   strane   vzniknuté   bezdôvodné   obohatenie   (§   451   ods.   1   Občianskeho zákonníka) navrhovateľovi vrátiť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   námietka   sťažovateľa   je   síce   opodstatnená,   ale explicitná odpoveď na ňu nemohla zvrátiť meritórne rozhodnutie v danej veci. Podľa názoru ústavného   súdu   nepochybil   krajský   súd,   keď   na   danú   vec   aplikoval   príslušné občianskoprávne   normy,   t.   j.   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   v spojení s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým týkajúcimi sa predbežného opatrenia. Podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu s poukázaním na uvedené ústavne udržateľný.

Ústavný súd po preskúmaní touto časťou sťažnosti napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrozumiteľne uvádza dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistil pochybenia takej relevancie, ktoré by mohli mať za následok neakceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska. Sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu je vnútorne   logický,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, nie je arbitrárny a v dostatočnom rozsahu dáva odpoveď na to, prečo rozhodol tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť podľa § 77 ods. 3 OSP nahradiť ujmu navrhovateľovi. Z napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a   námietok (podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie. S prihliadnutím na ústavne akceptovateľnú odôvodnenosť   napadnutého   rozsudku   ústavný   súd   sťažnosť odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 48 ods.   2   ústavy,   čo   však   osobitným   spôsobom   neodôvodnil,   t.   j.   nepreukázal   príčinnú súvislosť   medzi   základným   právom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a medzi   namietaným rozsudkom, a preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť ako celok podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012