znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. R. (...), t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. M. Š., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená   sťažnosť   M.   R.   (ďalej   len „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovoru“)   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   v N.   bolo   proti sťažovateľovi „vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   vraždy   spáchaný   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov“.

Následne sa na Okresnom súde Nitra (ďalej len „okresný súd“) 17. júna 2008 konalo verejné zasadnutie, ktorého výsledkom bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Tp 89/08, ktorým   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodu   podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného poriadku.

Na uskutočnenom verejnom zasadnutí sťažovateľova obhajkyňa vyjadrila nesúhlas so skrátením   5-dňovej   lehoty   potrebnej   na   odbornú   prípravu   vo   veci.   Zároveň   v mene sťažovateľa podala sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, v ktorej namietala „aj formu procesného spôsobu... vzatie do väzby, kde zákon neustanovuje potrebu nariadenia verejného zasadnutia,   ale   len   deklaruje uskutočnenie výsluchu obvineného“. Ak však okresný súd podľa sťažovateľa rozhodoval na verejnom zasadnutí, nebol podľa neho „daný súhlas na skrátenie zákonnej lehoty na prípravu, t.j. 5 pracovných dní“.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľa   v napadnutom   uznesení   vyjadril   k uvedeným námietkam, keď skonštatoval, že lehotu piatich pracovných dní nemožno dodržať z dôvodu, že   sudca   pre   prípravné   konanie   je   povinný   vypočuť   zadržanú   osobu   do   48   hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od doručenia návrhu prokurátora a túto osobu vziať do väzby alebo prepustiť. Sťažovateľ sa s názorom krajského súdu stotožňuje čiastočne,   a to   v tom   zmysle,   že   „sudca   pre   prípravné   konanie   dodržal   lehoty,   počas ktorých možno obmedziť osobnú slobodu jednotlivca pred jeho vzatím do väzby“, nesúhlasí však   s právnym   názorom   krajského   súdu,   že „5-dňovú   lehotu   na   prípravu   verejného zasadnutia v tomto prípade ani dodržať nemožno“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že ak   si   v jeho   prípade „súd   zvolil   pre   svoje   konanie   formu verejného   zasadnutia,   bol   povinný   dodržať   lehotu   podľa   § 292   ods. 4   Tr. por.“. Keďže okresný súd takto nepostupoval, bolo povinnosťou krajského súdu revidovať jeho procesné pochybenie.   Pretože   sa   tak   nestalo,   sťažovateľ   je   presvedčený,   že   uvedeným   postupom krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených práv, a žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné právo M. R. (...) podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   uznesením Krajského súdu Nitra 2Tpo/17/2008 zo dňa 25.06.2008 porušené.

Uznesenie   Krajského   súdu   Nitra   2Tpo/17/2008   zo   dňa   25.06.2008   sa   zrušuje. Ústavný súd SR nariaďuje, aby bol M. R. (...) bezodkladne prepustený z väzby na slobodu. M. R.   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   3.176,-   Sk   (slovom šesťtisícsedemstotridsaťdva slovenských korún), ktoré je Krajský súd Nitra povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. M. Š.“  

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania veci vyžiadal vyjadrenie krajského súdu, ktoré mu bolo doručené 28. augusta 2008. Krajský súd v ňom uviedol:«Z trestného spisu, vedeného na súde I. stupňa... je zistiteľné, že

- sudkyňa pre prípravné konanie, po doručení už označeného návrhu o 16:00 hod., dňa 14. júna 2008... požiadala faxom dňa 16. júna 2008 o vydanie obvineného mimo celu na výsluch, určený na deň 17. júna 2008, o 10:00 hod.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí vyplýva, že sa ho, okrem obvineného, zúčastnila ním zvolená obhajkyňa..., ktorá, až v jej vyjadrení sa k návrhu krajského prokurátor v Nitre, uviedla   (okrem   iného),   že   „Pokiaľ   sa   dnešné   konanie   robí   formou   VZ,   nesúhlasím so skrátením   lehoty   a pre   krátkosť   čas   po   nahliadnutí   do   vyšetrovacieho   spisu   nie   sme schopní zaujať obhajobu ako takú...»

Krajský súd ďalej skonštatoval, že „sudkyňa pre prípravné konanie (§ 2 ods. 16, § 10 ods. 3 písm. a/ Tr. por.), pred rozhodnutím o vzatí obvineného do väzby, ho dňa 17. júna 2008 vyslúchla a v ten istý deň podľa § 72 ods. 2 Tr. por., rozhodla o jeho vzatí do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.“.

Takýto postup bol podľa vyjadrenia krajského súdu v súlade s § 72 ods. 2 prvou, treťou a štvrtou vetou a § 87 ods. 2 prvou a druhou vetou Trestného poriadku a s čl. 5 ods. 4 a čl. 17 ods. 3 dohovoru.

Krajský súd v závere svojho vyjadrenia pripustil, že sudkyňa pre prípravné konanie pochybila,   keď   vypočula   obvineného   na   verejnom   zasadnutí,   pretože „z   už   citovaných ustanovení   Tr. por.   nevyplýva   povinnosť   rozhodovať   o návrhu   na   vzatie   do   väzby na verejnom   zasadnutí“ a „pri   splnení   povinnosti   rozhodnúť   do   72   hod.   od   doručenia návrhu... nie je objektívne možné určiť termín verejného zasadnutia tak, aby obvinenému, obhajcovi, prokurátorovi zostala zachovaná lehota aspoň 5-tich pracovných dní na jeho prípravu“.

Na základe uvedeného je krajský súd toho názoru, že sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto navrhol, aby ju ústavný súd odmietol.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   s názorom   krajského   súdu   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   nestotožnila   a svoje   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu zaujala v podaní doručenom ústavnému súdu 25. septembra 2008, v ktorom uviedla:„... krajský súd konštatoval pochybenie sudkyne pre prípravné konanie v tom, že   bez   určenia   termínu   verejného   zasadnutia   vypočula   obvineného   na   verejnom zasadnutí, pričom zo žiadnych ustanovení Tr. por. nevyplýva povinnosť rozhodovať o   návrhu   na   vzatie   do   väzby   formou   verejného   zasadnutia , tak   ako   sme   na   túto skutočnosť poukázali v podanej sťažnosti.

Na   rozhodovanie   o   návrhu   na   vzatie   do   väzby   postačovalo   realizovať   tento úkon   formou výsluchu   obvineného, pričom,   ak   súd,   resp.   sudkyňa   pre   prípravné konanie zvolila formu verejného zasadnutia, mala v súlade s ustanovením §-u 292 ods. 4 Tr. por. dodržať zákonom stanovenú lehotu na prípravu.

Máme   za   to,   že   s   poukazom   na   čl. 17   ods. 2,   5   Ústavy   SR,   podľa   ktorého nemožno   nikoho   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako   z   dôvodov   a   spôsobom , ktorý   ustanovuje   zákon,   je   potrebné   podanú   sťažnosť   klienta   /sťažovateľa/   prijať a v konaní vo veci samej sťažnosti vyhovieť.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“,   t. j.   musí   byť   vykonané   „v   súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“, a okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie,   v ktorom   môžu   spochybniť   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Samotné   konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej   slobody   dotknutej   osoby)   musí   mať   charakter   súdneho   konania,   ktoré   okrem inštitucionálnych   záruk   nezávislosti   a nestrannosti   orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané   povahe   pozbavenia   osobnej   slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade [napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok ESĽP vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000]. Tieto záruky nemusia byť vždy nevyhnutne rovnaké   ako   procesné   garancie   vyplývajúce   z čl. 6   ods. 1   dohovoru   týkajúceho   sa rozhodovania vo veci samej (o oprávnenosti trestného obvinenia proti dotknutej osobe). Ak je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť   vypočutá.   Vždy   musia   byť   zaručené   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní (napr. rozsudok ESĽP z 25. marca 1999 vo veci Nikolova c. Bulharsko). V každom prípade však   musí   mať   osoba   vo   väzbe   možnosť   predložiť   argumenty   a dôvody   proti   svojmu ponechaniu vo väzbe.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou dožaduje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 17/2008 z 25. júna 2008, ktorým rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 89/2008 zo 17. júna 2008.

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:„Krajský   súd v Nitre,   ako   súd   nadriadený,   podľa § 192 ods. 1 písm. a/,   písm. b/ Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorými sťažovatelia podali sťažnosť ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že čiastočne dôvodná je iba sťažnosť krajského prokurátora.

Po   preskúmaní   predmetnej   veci   bolo   zistené,   že   dňa   13.6.2008   všetkým   trom obvineným   bolo   vznesené   obvinenie   Krajským   riaditeľstvom   Policajného   zboru   Úradu justičnej a kriminálnej polície v N. pod sp. zn. ČVS: KRP-54/OVK-NR-2008 pre trestný čin vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 ods. 1 Tr. zák. Po vznesení obvinenia boli vypočutí všetci traja obvinení, pričom využili svoje právo a odmietli k veci vypovedať. Rovnako tomu bolo aj pri ich výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra.

V   predmetnej   veci   boli   doposiaľ   zadovážené   dôkazy,   ktoré   nasvedčujú   tomu,   že skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu, v danom prípade vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., a sú tu tiež dôvody na podozrenie, že skutok spáchali práve hore uvedení obvinení. Dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. aj podľa názoru nadriadeného súdu sú u všetkých troch obvinených dané, pretože je tu vzhľadom k okolnostiam daného prípadu dôvodná obava, že títo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu alebo trestu.

Nadriadený súd zistil tiež, že u všetkých troch obvinených sú dané dôvody väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. tak ako na ne poukázal krajský prokurátor.... Ďalší obvinený M. R. je stíhaný pre trestné činy lúpeže podľa § 9 ods. 2 k § 234 ods. 1,   ods. 2   písm. b/   Tr. zák.,   ktoré   trestné   stíhanie   na   Okresnom   súde   Nitra   beží od 13.9.1995.   Okrem   toho   je   proti   nemu   vedené   trestné   stíhanie   pre   zločin   marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. v konaní na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 2T 107/07.

Všetko toto sú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinení pri ponechaní na slobode by pokračovali v trestnej činnosti resp. v trestnej činnosti pokračujú. Vzhľadom k týmto skutočnostiam je preto u všetkých troch obvinených daný aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Ani nadriadený súd u obvinených nezistil dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.,   pretože   neboli   doposiaľ   zistené   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali obavu, že obvinení budú pôsobiť na svedkov alebo spoluobvinených a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

Pokiaľ ide o určenie začiatku lehoty trvania väzby u všetkých troch obvinených, táto bola   správne   určená,   t. j.   od   doby,   kedy   bola   obmedzená   osobná   sloboda   jednotlivým obvineným.

Vzhľadom   k   hore   uvedeným   skutočnostiam   nadriadený   sud   preto   napadnuté uznesenie   súdu   I.   stupňa   zrušil   a   sám   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.“

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania pred   okresným   súdom,   ako   aj   krajským   súdom   bolo   rozhodovanie   o vzatí   sťažovateľa do väzby. V tomto zmysle bolo úlohou všeobecných súdov vysporiadať sa predovšetkým s otázkami,   či   skutok,   pre   ktorý   je   sťažovateľ   stíhaný,   je   trestným   činom,   či   existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal sťažovateľ, a či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby sťažovateľa.

Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že krajský súd sa v súvislosti s rozhodovaním o vzatí sťažovateľa do väzby zaoberal všetkými podstatnými námietkami sťažovateľa, ktoré uvádzal v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júna 2008, v ktorej žiadal aj o prepustenie z väzby na slobodu. Druhostupňový súd vychádzajúc z dovtedy   zisteného skutkového stavu vyhodnotil dôvodnosť trestného stíhania sťažovateľa a poukázal aj na skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku,   čo   v konečnom   dôsledku   viedlo k zamietnutiu žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu.

Z rozhodnutia   krajského   súdu   nemožno   vyvodiť,   že   by   sa   tento   nevysporiadal s právne   relevantnými   argumentmi   v súvislosti   s rozhodovaním   o väzbe   sťažovateľa, a podľa názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia ústavnoprávne akceptovateľné.Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo/17/2008 z 25. júna 2008 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

K námietke vznesenej sťažovateľom aj v tejto sťažnosti, že okresný súd nepostupoval správne, keď rozhodoval na verejnom zasadnutí a nedodržal procesné lehoty ustanovené Trestným   poriadkom   na   prípravu   verejného   zasadnutia,   krajský   súd   skonštatoval,   že „po zadržaní   obvineného   tento   musí   byť   predvedený   pred   sudcu   a musí   byť   vypočutý. Trestný poriadok v danom prípade nepredpisuje formu, akou má byť obvinený vypočutý. O výsluchu obvineného pred sudcom pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby stačí, aby bola vyhotovená zápisnica z tohto výsluchu.

Súd sa nemôže stotožniť s námietkou, že neboli dodržané lehoty uvedené v § 292 ods. 4 Tr. por., ktoré vzhľadom k ustanoveniu § 87 ods. 2 Tr. por. ani dodržané nemohli byť, pretože sudca pre prípravné konanie je povinný vyslúchnuť zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od doručenia návrhu prokurátora a túto osobu vziať do väzby alebo prepustiť ak rozhodne o nevzatí do väzby.

Žiadne   práva   obvinených   v danom   prípade   neboli   porušené,   pretože   pri   vzatí do väzby obvinení boli predvedení pred sudcu a vypočutí, čo je v súlade s článkom 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj s článkom 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.Podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku sudca pre prípravné konanie je povinný do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od prevzatia zadržanej osoby podľa odseku 1   a   doručenia   návrhu   prokurátora   na   vzatie   do   väzby   túto   osobu   vypočuť a rozhodnúť o jej vzatí do väzby alebo ju prepustiť na slobodu.

Podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku deň, čas a miesto verejného zasadnutia určí predseda senátu tak, aby osobe, ktorá na verejné zasadnutie dala svojím návrhom podnet, osobe,   ktorá   môže   byť   priamo   dotknutá   rozhodnutím,   štátnemu   orgánu   starostlivosti o mládež, obhajcovi, splnomocnencovi alebo zákonnému zástupcovi, ako aj prokurátorovi zostala   od   doručenia   predvolania   na   verejné   zasadnutie   alebo   od   upovedomenia   lehota aspoň päť pracovných dní na prípravu; to neplatí pri sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby. Skrátiť lehotu možno len so súhlasom toho, v záujme koho je lehota ustanovená. U ostatných osôb, ktoré sa na verejné zasadnutie predvolávajú alebo o ňom upovedomujú, treba zachovať spravidla trojdňovú lehotu.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   prednosti   ústavne konformného výkladu (napr. PL. ÚS 15/98, II. ÚS 148/06 alebo IV. ÚS 96/07). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných   metód   výkladu   prichádzajú   do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie   ústavou   (a tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd (II. ÚS 148/06).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   povinnosťou   sudcu   pre   prípravné   konanie rozhodnúť   o vzatí   obvineného   do   väzby   na   verejnom   zasadnutí, jeho   povinnosťou   je vypočuť obvineného pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby, o čom musí byť vyhotovená zápisnica.

Ústavne konformným výkladom už citovanej právnej úpravy tak treba podľa názoru ústavného   súdu   dospieť   k takému   záveru,   že   ak   sudca   pre   prípravné   konanie   rozhodol o vzatí obvineného do väzby na verejnom zasadnutí pri zachovaní časových podmienok ustanovených jednak ústavou, ako aj Trestným poriadkom, bez zachovania 5-dňovej lehoty na prípravu   verejného   zasadnutia,   poskytol   tým   sťažovateľovi   nadštandardnú,   teda   nie bežnú ochranu jeho práva na osobnú slobodu. V prípade, ak by malo dôjsť k zachovaniu 5-dňovej lehoty na prípravu verejného zasadnutia, tak ako to žiada sťažovateľ, neboli by zachované lehoty ustanovené na vypočutie sťažovateľa ako obvineného, pri vzatí do väzby.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu   iného   práva   alebo   slobody.   Rovnováha   verejného   a   súkromného   záujmu   je dôležitým   kritériom   určovania   primeranosti   obmedzenia   každého   základného   práva a slobody (PL. ÚS 7/96).

Preto sa ústavný súd v súvislosti s uplatnenou námietkou sťažovateľa plne stotožňuje s odôvodnením krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, že „žiadne práva... v danom prípade neboli porušené, pretože pri vzatí do väzby obvinení boli predvedení pred sudcu a vypočutí, čo je v súlade s článkom 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj s článkom 17 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009