znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/08-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 22. januára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu   Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. L., O., zastúpeného advokátom JUDr. I. Č., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Stará   Ľubovňa   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 71/2007 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Stará   Ľubovňa   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 T 71/2007 p o r u š i l   základné   práva   J.   L.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby po 20. júni 2007.

2. Okresný súd Stará Ľubovňa   j e   p o v i n n ý   uhradiť J. L. trovy konania v sume 209 € [slovom dvestodeväť eur (6 296 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. Č. S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti J. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2007 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 12. decembra 2007, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 71/2007.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 112/07-40 z 26. marca 2008 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 1   a 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 T 71/2007   tým,   že   nerozhodol   o ďalšom   trvaní   jeho   väzby po 20. júni 2007, a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva (v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie), že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 30/06 z 22. septembra 2006 vzatý do väzby, ktorá začala plynúť 20. septembra 2006 o 14.10   h.   Proti   sťažovateľovi   bolo   vznesené   obvinenie „pre   pomoc   k trestnému   činu úverového podvodu podľa § 10 ods. 1 písm. c) k § 250a ods. 1 ods. 4 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.... účinného do 31. 12. 2005, trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1   ods. 4   Trestného   zákona...   pre   trestný   čin   podvodu   podľa   § 250   ods. 1,   ods. 3 Trestného   zákona...   a zločin   podvodu   podľa   § 221   ods. 1,   ods. 3   písm. a/   Trestného zákona“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že 5. júna 2007 vyšetrovateľ ukončil vyšetrovanie a s jeho výsledkami bol oboznámený. Zároveň mu bolo oznámené, že Okresnej prokuratúre Stará Ľubovňa   bude   podaný   návrh   na   podanie   obžaloby   pre „prečin   podľa   § 217   1, 2,   c, a, a pre prečin podľa § 221 1, 2. A Zároveň mi oznámil, že nevidí dôvody môjho väzobného stíhania“.

Z tohto dôvodu sťažovateľ 7. júna 2007, t. j. ešte v čase trvania väzby v prípravnom konaní (ktorá bola sudcom okresného súdu pre prípravné konanie 2. marca 2007 predĺžená do 20. júna 2007), podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 12. júna 2007 bola okresnému   súdu   doručená   obžaloba   na   sťažovateľa   pre 15 skutkov,   ktoré   mal   spáchať v období   od   4.   apríla   2005   do   presne   nezisteného   dňa   mesiaca   júla   2006   a ktoré   sú po právnej stránke posudzované ako trestný čin úverového podvodu podľa § 250a ods. 1 a 4 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné. Uvedenými skutkami mala byť spôsobená škoda presahujúca 4 milióny Sk.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   1 T 71/2007   zo   16.   júla   2007   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že uňho stále trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a taktiež neprijal písomný sľub a ponúkanú peňažnú záruku. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že dôvod,   ktorý   uviedla zákonná sudkyňa na zamietnutie jeho žiadosti, t. j. že bude pokračovať v trestnej činnosti, je absolútne neodôvodnený a neopodstatnený. O sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   Krajský   súd   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 5 Tos 14/07 zo 6. augusta 2007 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyjadril názor, že „okresný súd mal do 20. júna 2007 rozhodnúť o predĺžení lehoty väzby a obžaloba mala byť podaná spolu s návrhom prokurátora o predĺženie lehoty väzby 15 pracovných dní pred uplynutím predĺženej lehoty väzby... Porušovateľ mal v 10 dňovej lehote rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.“. Keďže   okresný   súd   tak   neurobil,   jeho   postupom   došlo   podľa   sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľ poukazujúc na uvedené „úplne stratil dôveru, že v prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo štátom zverenej moci, akou by súd mal byť, že tento   bude   rozhodovať   v súlade   s ústavou   a zákonmi,   a že   o ich   právnom   nároku   bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená jeho právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo“, a preto navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 17   ods. 1   a 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 71/2007   a   prikáže   porušovateľovi   jeho   označených   práv   prepustiť   ho   bezodkladne na slobodu. Ďalej sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. 1 SprO/72/2008 zo 7. februára 2008 (súčasťou ktorého   bolo   aj   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   v predmetnej   veci),   ktoré   si   ústavný   súd vyžiadal   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   návrhu   a   ktoré   okresný   súd   vo   svojom stanovisku z 15. apríla 2008 považoval aj po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie za vyčerpávajúce a odkázal na neho, vyplýva:

„Obžalovaný J. L. opakovane vyčíta súdu, že súd po nápade veci nerozhodol v lehote do 10 dní o jeho väzbe. V tejto súvislosti poukazujem na ust. § 76 ods. 5 Tr. por. platného Tr. por. zákona č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov od 1.1.2006 (na ktoré sa obžalovaný   sústavne   odvoláva).   Podľa   ods. 7   citovaného   zákonného   ustanovenia   totiž vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine alebo treste. Toto zákonné ustanovenie teda neukladá súdu povinnosť urobiť rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby v lehote do 15 dní po podaní obžaloby.   Takáto povinnosť   súdu nevyplýva ani z ďalších ustanovení procesných predpisov. Ak by v tomto smere súd bol pochybil, krajský súd, ktorý rozhodoval opakovane v predmetnej veci o väzbe - určite by to bol I-stupňovému súdu vytkol.

Napokon obžalovaný opakovane sa odvoláva na ústavné právo v článku 17 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať svoj zmluvný záväzok, V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že z doteraz zabezpečených dôkazov v prípravnom konaní vyplývajú také skutočnosti, ktoré preukazujú dôvodnosť podozrenia obžalovaného   zo   spáchania   všetkých   žalovaných   trestných   činov,   a   to   vo   všetkých   ich atribútoch - teda aj v súvislosti s jeho zavinením.

K   páchanej   trestnej   činnosti   je   nekritický   a   nie   je   prístupný   žiadnej   právnej argumentácie. Práve z dôvodu opakovaných žiadosti o prepustenie z väzby, súd prakticky doposiaľ nemohol pristúpiť k dokazovaniu,

Obžalobu v predmetnej trestnej veci súd predbežne neprejednával (takáto povinnosť súdu obligatórne nie   je   daná)   a vytýčeniu termínu   hlavného   pojednávania   bráni práve horeuvedený   postoj   obžalovaného   vo   vzťahu   k   spáchaniu   žalovanej   trestnej   činnosti a aj jeho väzbe. Vo veci sa pravidelne koná.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu vo svojom   podaní   doručenom   ústavnému súdu   28.   februára 2008,   ako   aj 5. mája 2008, v ktorých sťažovateľ vyslovil:

«- mám za to, že z obsahu vyjadrenia je aj Ústavnému súdu zrejmé, že zákonný sudca nekoná vo veci bez prieťahov a bez zaujatosti.

- celé vyjadrenie od str. 3 - k veci, je predpojaté, sťažovateľ je označovaný ako páchateľ   trestnej   činnosti   -   str. 3   ods. 1   k   veci   „... dopúšťal,  ... zabezpečoval   práve páchaním...,... spôsobil... „Mám za to že ide v konaní zákonného sudcu sa jedná o rozpor s § 2. ods. 4 Trestného poriadku - prezumpcia neviny.

-   k   str.   3   ods. 2   –   „... Obžalovaný   sa   sústavne   sťažuje...“.   Mám   za   to,   že   je výhradným   právom   obžalovaného   dokazovať   svoju   nevinu   a   namietať   postup   orgánov činných   v trestnom   konaní   alebo   súdu   práve   sťažnosťami,   iné   prostriedky   mu   trestný poriadok nedáva.

- k strane 3 ods. 3 „... neukladá súdu povinnosť..., poukazujem na jednu z hlavných ústavných zásad právneho poriadku SR, ktorá uvádza: „Občan môže konať všetko, čo nie je zakázané.“ „Štátny orgán môže konať, len čo je dovolené.“ Mám za to, že súd aj prokurátor je povinný vždy skúmať a využiť všetky možnosti, ktoré sú v prospech obvineného, teda použiť analógiu prípustnú v trestnom práve procesnom - teda vždy rozhodovať v intenciách § 76 ods. 2, o teda rozhodnúť o trvaní väzby, a dbať na dodržiavanie 15 dňovej lehoty potrebnej na prípadné predĺženie lehoty väzby. Prax orgánov činných v trestnom konaní - prokuratúry je podľa môjho názoru v rozpore so základnými zásadami trestného konania - „in   dubio   pro   reo“   -   pri   akceptovaní   názoru,   že   pojem   obžalovaný   je   užší   ako   pojem obvinený, pretože naznačená prax prokuratúry - ak sa nestihne podať návrh na predĺženie lehoty väzby, tak sa podá pred uplynutím lehoty väzby, a tým sa začne konanie pred súdom, je   v rozpore   s Ústavou SR   a   týmto   sú porušované   základné   práva   a   slobody všetkých občanov SR.

- k   str.   4,   ods. 2   vyjadrenia:   „... K   páchanej   trestnej   činnosti   je   nekritický...“, uvádzam len toľko, že porušovateľ vo svojom vnútornom presvedčení už dávno rozhodol o vine a nevine sťažovateľa.»

Taktiež   sťažovateľ   uviedol,   že   proti   nemu „bolo   vznesené   obvinenie   pre   zločin, pre 26   skutkov   -   ako   advokát   nemám   k   dispozícii   trestný   spis,   vychádzam   len   tvrdení sťažovateľa   -,   z   ktorých   však   v   priebehu   vyšetrovania   bola   väčšina   vypustená,   a   pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania bol sťažovateľ upozornený, že konanie, pre ktoré mu bolo vznesené obvinenie sa bude posudzovať podľa § 217 ods. 1, 2 písm. c/ a podľa § 221 od. 1, 2 Trestného zákona účinného od 01.01.2006

- na   základe   uvedeného   oprávnene   sťažovateľ   čakal,   že   predĺžená   väzba v prípravnom konaní musí skončiť uplynutím tejto doby, teda 20.06.2007.

- po vznesení obvinenia sa na sťažovateľa vzťahoval § 76 ods. 6, písm. b/ Trestného poriadku

- po oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania sa však na sťažovateľa vzťahoval už iba § 76 ods. 6, písm. a/ Trestného poriadku.

- prokurátor následne podal obžalobu v čase pred uplynutím zákonne predĺženej väzby dňa 11.06.2007, bez návrhu na predĺženie lehoty väzby - poukázané v sťažnosti. Prokurátor však podal obžalobu bez toho, aby upozornil sťažovateľa, že skutky označené v obžalobe   sa   budú   posudzovať   prísnejšie,   nakoľko   skutky   vypustené   v   priebehu vyšetrovania   opäť   pojal   do   obžalobného   návrhu.   Neupozornením   sťažovateľa   na   túto skutočnosť došlo k závažnému porušeniu práv obhajoby, keďže pre sťažovateľa mala táto skutočnosť iné právne následky v zmysle § 76, ods. 6 písm. b/ Trestného poriadku, hoci sa sťažovateľ spoliehal na výsledky vyšetrovania,   kedy sa dôvody trvania jeho väzby mali posudzovať podľa § 76 ods. 6, písm. a/ trestného poriadku.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zistil, že krajský súd uznesením sp. zn. 7 Tos 14/08 z 13. mája 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. mája 2008“) v plnom rozsahu zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 T 41/2007 zo 14. apríla 2008, ktorým okresný súd okrem iného zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, a sťažovateľa ihneď prepustil z väzby na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   § 76   ods. 5   Trestného   poriadku   súdu   plynie   lehota   väzby...   od   podania obžaloby...

Podľa § 241 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu podanú pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca.

Podľa § 242 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne samosudca pri preskúmaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí.

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 112/08 z 26. marca 2008 je, či z hľadiska základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy   možno   pripustiť,   aby   konajúci   súd   vo   veci   nerozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby v období   po   podaní   obžaloby,   resp.   od   uplynutia   predĺženej   lehoty   trvania   väzby do preskúmania obžaloby, resp. do jej predbežného prerokovania.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   čl. 17   ods. 2   ústavy   obsahuje pri väzbe   také   práva,   ako   je   napríklad   právo   byť   vo   väzbe   len   zo   zákonného   dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, a právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00).

Z práva nebyť vo väzbe z iného ako zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania (III. ÚS 7/00).

Obvinený môže byť do väzby vzatý a v nej držaný len z tých zákonných dôvodov, ktoré sú uvedené vo výrokoch súdnych rozhodnutí (III. ÚS 7/00).

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl. 17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca   proti   svojvôli   (II. ÚS 55/98,   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 165/02,   I. ÚS 177/03, I. ÚS 187/07).

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. februára 2008 vyslovil názor, že Trestný poriadok   neukladá explicitne súdu   po podaní obžaloby prokurátorom   povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby s nadväznosťou na dĺžku jej trvania v prípravnom konaní, a to v striktne   špecifickej   lehote.   Ustanovenie   § 76   ods. 5   Trestného   poriadku   bolo novelizované zákonom č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2006, a preto súdy podľa názoru okresného súdu nerozhodujú o ďalšom trvaní väzby v pätnásťdňovej lehote po podaní obžaloby, a táto povinnosť podľa jeho názoru nevyplýva ani z ďalších ustanovení procesných predpisov.

Ústavný súd už judikoval (II. ÚS 55/98, III. ÚS 222/06), že záruky osobnej slobody jednotlivca sa v prípade väzby nevyčerpávajú len odkazom na zákonnú úpravu, ale tieto záruky treba vnímať v širších súvislostiach. Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva okrem iného aj právo byť vo väzbe na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu, nadväzujúc na prvý odsek čl. 17 ústavy, podľa ktorého osobná sloboda sa zaručuje. Ústavný súd tým vyjadril význam tak osobnej slobody jednotlivca, ako aj úlohy súdov a sudcov pri napĺňaní ústavných záruk osobnej   slobody.   Podľa   ústavy   zo   všetkých   orgánov   sú   to   práve   súdy,   ktoré   majú zodpovednosť za to, či v prípade osoby obvinenej z trestného činu bude proti nej vedené trestné   konanie   vo   väzbe   alebo   na   slobode.   Na   prevzatie   tejto   zodpovednosti   ústava ustanovuje formu „rozhodnutia“, a tým dbá o to, aby väzba ako opatrenie, pozbavujúca osobnej slobody bola vykonaná spôsobom poskytujúcim obvinenému základné procesné záruky proti svojvoľnému postupu dotknutých orgánov (III. ÚS 222/06). Rovnako ústavný súd už judikoval, že základné práva a slobody podľa ústavy treba vykladať a uplatňovať v zmysle a v duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 1/93, PL. ÚS 15/98) a že do rámca ústavných záruk práva na osobnú slobodu treba zahrnúť aj záruky poskytované čl. 5 dohovoru, tak ako ich vykladá a uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre (II. ÚS 55/98, III. ÚS 7/00).

Právny názor vyslovený okresným súdom, že absencia explicitnej zákonnej úpravy umožňuje súdu po rozhodnú dobu nekonať a nezakladá jeho zodpovednosť za nezákonné trvanie   väzby,   nie   je   konformný   s obsahom   ústavou   garantovaných   základných   práv a slobôd,   pretože   nemôže   byť   dôvodom   na   držanie   vo väzbe   znamenajúce   obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená (I. ÚS 6/02, I. ÚS 204/05, III. ÚS 271/06, I. ÚS 115/07,   I. ÚS 187/07).   V zmysle   čl. 17   ods. 2   ústavy,   resp.   čl. 5   ods. 1   dohovoru samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca na splnenie zákonnosti väzby   a nemôže   bez príslušného   súdneho   rozhodnutia   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa pôvodného znenia tohto ustanovenia (ktoré síce nadobudlo platnosť,   avšak   ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti,   teda   pred   1.   januárom   2006   bolo novelizované)   bol   súd   povinný   najneskôr   do   15   dní   od   podania   obžaloby   rozhodnúť o ďalšom   trvaní   väzby,   ak   o väzbe   už   nerozhodol   podľa   § 241   alebo   § 243   Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku dávalo všeobecným súdom presne časovo vymedzenú povinnosť rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto   ustanovenie   v   podstate   zodpovedalo   už   citovanej judikatúre ústavného súdu, resp. Európskeho súdu pre ľudské práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   súčasnom   znení   ustanovenia   § 76   ods. 5 Trestného   poriadku   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu (napr. I. ÚS 187/07).

V danom prípade u sťažovateľa začala plynúť väzba 20. septembra 2006 o 14.10 h. Uznesením   sudcu   okresného   súdu   pre   prípravné   konanie   z 2.   marca   2007   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 1001/2007 z 15. marca 2007 bola lehota trvania väzby u sťažovateľa predĺžená do 20. júna 2007. Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po podaní obžaloby (III. ÚS 322/05). V okolnostiach daného prípadu teda existoval titul väzby sťažovateľa do 20. júna 2007, a preto, ak mal byť sťažovateľ   po   tomto   dni   naďalej   držaný   vo   väzbe,   malo   byť   najneskôr   20.   júna   2007 rozhodnuté, že väzba sťažovateľa naďalej trvá. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 20. júni 2007 protiprávne.

Absencia formálneho rozhodnutia okresného súdu k 20. júnu 2007, na ktorý pripadol koniec predĺženej väzobnej lehoty ustanovenej na prípravné konanie, vo svojich dôsledkoch znamená, že na ďalšie trvanie väzby po 20. júni 2007 nebol právny titul, ktorý by zabezpečil jej legitímnosť a legálnosť. Ak sťažovateľ bol vo väzbe po tomto dátume bez toho, aby súd konajúci o obžalobe svojím rozhodnutím podľa § 242, resp. 244 ods. 5 Trestného poriadku založil   jej   súdny   titul   na   ďalšie   trvanie   väzby,   treba   to   považovať za nezákonný   zásah do osobnej slobody jednotlivca, ktorý zakladá aj jej protiústavnosť, pretože je nevyhnutné dôsledne rešpektovať ústavnú požiadavku, aby sa väzba vždy opierala o rozhodnutie súdu. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Na   podporu   uvedeného   záveru   ústavný   súd   poznamenáva,   že   aj   krajský   súd (vychádzajúc z nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 187/07) v uznesení sp. zn. 7 Tos 14/08 z 13. mája 2008 (ktorým bol sťažovateľ o. i. prepustený z väzby na slobodu) konštatoval, že „skúmajúc dôvodnosť trvania väzby u obvineného J. L. v zmysle § 79 ods. 2, 3 Tr. por., pri zistení,   že   do   20.6.2007,   dokedy   bola   naposledy   predĺžená   lehota   trvania   väzby u obvineného J. L., v prípravnom konaní, nebolo rozhodnuté okresným súdom o ďalšom trvaní väzby, väzba obžalovaného... po 20. 6. 2007, vychádzajúc z nálezu ústavného súdu, nemala   zákonný   podklad“. Z uvedeného   dôvodu   preto   krajský   súd   zrušil   uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   1 T 41/2007   zo   14.   apríla   2008   v celom   rozsahu   a sťažovateľa prepustil podľa § 79 ods. 2 a 3 Trestného poriadku s poukazom na uplynutie lehoty väzby k 20. júnu 2007 ihneď na slobodu.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   prepustiť   ho neodkladne z väzby na slobodu. Keďže sťažovateľ bol medzičasom uznesením krajského súdu z 13. mája 2008 prepustený z väzby na slobodu, stala sa táto požiadavka sťažovateľa právne irelevantnou a nebolo jej možné vyhovieť (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd rovnako nevyhovel sťažovateľovej požiadavke o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk (9 958,18 €). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade neprichádza priznanie finančného zadosťučinenia do úvahy, a to z toho dôvodu, že v konkrétnych   okolnostiach   tejto   veci   považoval   už   samotné   vyslovenie   porušenia   jeho označených základných práv za primeranú satisfakciu pre sťažovateľa (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. Č. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola   591,58   €   (17 822 Sk).   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), t. j. spolu 197,18 € (5 940 Sk),   čo   spolu   s režijným   paušálom   2 x   5,91   €   (178 Sk)   (§ 16   ods. 3   vyhlášky) predstavuje sumu 209 € (6 296 Sk).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s § 149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2009