znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/05-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   S.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   I.   R.,   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2005 doručená sťažnosť Mgr. A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že:

„Daňový úrad K. začal rozhodnutím zo dňa 19. 3. 2002, č. 696/2300/41738/02 Gon, exekučné konanie na uhradenie daňového nedoplatku sťažovateľky vo výške 702.032,- Sk (slovom sedemstodvatisíctridsaťdva korún slovenských).

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie na Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. ako odvolací orgán.(....)

Dňa 26. 4. 2002 na základe vykonaného šetrenia Daňový úrad K. vydal rozhodnutie č. 696/2300/53544/02/Har, v ktorom čiastočne vyhovel odvolaniu sťažovateľky a to tak, že zastavil daňovú exekúciu na sumu 2 000,- Sk, t. j. pokutu v uvedenej výške, nakoľko pri doručovaní rozhodnutia o pokute došlo k pochybeniu zo strany správcu dane.

V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že nie je to prvý prípad, kedy došlo pri doručovaní k pochybeniu správcu dane (okrem iného doručenie dražobnej vyhlášky dva roky   po   dražbe).   V   ďalšom   správca   dane   uviedol,   že   daňová   exekúcia   vo   výške 700.032,- Sk pokračuje.

Proti   tomuto   rozhodnutiu podala   sťažovateľka odvolanie,   o ktorom   ako odvolací orgán rozhodovalo Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K.

Daňové   riaditeľstvo   SR,   pracovisko   K.   rozhodnutie   vydané   Daňovým   úradom K. č. 696/2300/53544/02/Har potvrdilo svojím rozhodnutím č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003.

Sťažovateľka   podala   dňa   6. 11. 2002   návrh   na   začatie   konania   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko K. na Najvyšší súd Slovenskej republiky, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR, pracovisko K. č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 Sž 154/02 zamietol žalobu sťažovateľky   proti   Daňovému   riaditeľstvu   SR   pracovisko   K.   o   preskúmanie   jeho rozhodnutia č. j. VI/2300/1168/4743/2002 zo dňa 9. 9. 2003.(...)

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   Sž-o-NS   69/03   zo   dňa 25. 5. 2004,   ktorý   bol   doručený   sťažovateľke   dňa   15. 11. 2004,   potvrdil   rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. 4. 2003. č. k. 4 Sž 154/02-35.(...)

S   poukazom   na   skutkový   stav   bolo   podľa   názoru   sťažovateľky   postupom a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25. 5. 2004   vo   veci sp. zn. Sž-o-NS 69/03 porušené jej základné právo vlastniť majetok zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Porušovateľ v odôvodnení rozsudku sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 uvádza, že ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (t. j. Najvyššieho súdu SR) vo veci sp. zn. 4 Sž 154/02 a konanie, ktoré mu predchádzalo (...).

Porušenie svojho práva vlastniť majetok a tento užívať vidí sťažovateľka   v tom že napadnuté rozhodnutie súdu jej znemožnilo užívanie majetku v jej vlastníctve.

Sťažovateľka zároveň poukazuje na to, že jej právo na spravodlivé súdne konanie napadnutý   súd   porušil   tým,   že   sa   pri   svojom   rozhodovaní   neriadil   všetkými   právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na danú vec a nebral na zreteľ skutočnosti ňou uvádzané. Podľa sťažovateľky bolo vyššie uvedeným dostatočne preukázané, že medzi postupom a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25. 5. 2004   vo veci sp. zn. Sž-o-NS   69/03   a   porušením   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je príčinná súvislosť.(...)“

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 25. 5. 2004 sp. zn. Sž-o-NS 69/03 porušil základné právo sťažovateľky vlastniť majetok a nakladať s ním podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v právnej veci sp. zn.: Sž-o-NS 69/03 a rozsudkom č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: Sž-o-NS 69/03 zo dňa 25. 5. 2004 vo veci sp. zn. Sž-o-NS 69/03 zrušuje a vracia vec na ďalšie konanie.“

I keď sťažnosť bola pomerne rozsiahla, dôvody, pre ktoré sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Sž-o-NS 69/03, neboli jasne a dostatočne odôvodnené podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Preto ústavný súd 2. februára 2005 vyzval sťažovateľku na doplnenie sťažnosti. Sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 21. februára 2005, v ktorom okrem iného uviedla:

«V konaní   pred   porušovateľom   sa   sťažovateľka   domáhala   ochrany   svojho vlastníckeho   práva   k   peniazom,   ktoré   jej   vzhľadom   na   priebeh   dražby   predmetnej nehnuteľnosti patria.

S poukazom   na   skutočnosti   uvedené   v   sťažnosti,   týkajúce   sa   spornej   dražby nehnuteľnosti   patriacej   sťažovateľke   a   jej   manželovi,   má   sťažovateľka   za   to, že u príslušného správcu dane nemá daňový nedoplatok, ale naopak, daňový preplatok. Daný   daňový   preplatok   pritom   postačuje   na   uspokojenie   prípadného   nedoplatku sťažovateľky na dani, v správcom dane uplatnenej výške 700.032,- Sk.

S poukazom na uvedené, sťažovateľka smerovala svoju argumentáciu v konaní o ňou podanej   správnej   žalobe   pred   porušovateľom.   Porušovateľ   sa   však   nezaoberal argumentáciou   sťažovateľky   dôsledne,   v   dôsledku   čoho   jej   nebola   poskytnutá   ochrana jej práv v zmysle zákona.

Sťažovateľka   tu   poukazuje   na   argumentáciu   Najvyššieho   súdu   SR   v   odôvodnení rozsudku zo dňa 24. apríla 2003, sp. zn.: 4 Sž 154/02, kde sa okrem iného, uvádza: „... Podľa rozhodnutia Daňového úradu K. č. 696/210/10787/01/Kris z 13. 2. 2001 žalobkyni nebolo vyhovené žiadosti o vrátenie daňového preplatku v sume 7.450.571 Sk s tým, že takýto preplatok neexistuje. Toto rozhodnutie týkajúce sa nároku daňovníka, o ktorom sa rozhoduje   osobitne   (§   63   zák.   č.   511/1992   Zb.)   žalovaný   rozhodnutím č. VI/2500/854/3677/2001   zo   dňa   6. 7. 2001   potvrdil.   Za   tohto   stavu   nie   sú   splnené podmienky (§ 245 ods.1 OSP) k tomu, aby súd posúdil zákonnosť tohto rozhodnutia, ako prv urobeného, o ktoré sa napadnuté rozhodnutie žalovaného opiera. Žalobkyňa mala totiž právnu možnosť domáhať sa jeho súdneho preskúmania a zrušenia. Keď sa tak nestalo a rozhodnutie nebolo zrušené, súd v tomto konaní musí z neho vychádzať. Teda mať za to, že   ku   dňu   vydania   rozhodnutia   o   zamietnutí   žiadosti   žalobkyne   o   vrátenie   preplatku, t. j. ku dňu 13. 2. 2001 žiaden preplatok na dani nemala...“ (str.4).

Uvedená   argumentácia   Najvyššieho   súdu   SR   je   podľa   sťažovateľky   účelová a nemôže   „ospravedlniť“   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   Najvyšším   súdom   SR v konaní, kde by mal byť nestranný a nezávislý súd garantom zabezpečenia zákonnosti pri preskúmavaní rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy.

Výhrada Najvyššieho súdu SR, že sťažovateľka nevyužila možnosť brániť sa proti rozhodnutiu, ktorým bola zamietnutá jej žiadosť o vrátenie daňového preplatku, cestou správnej   žaloby   na   súde,   čím   sťažovateľka,   podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   SR odvolávajúceho sa na ustanovenie § 245 ods.1 OSP, prišla o možnosť domáhať sa svojich práv k daňovému preplatku na súde, je neopodstatnená.

Je pravdou, že sťažovateľka sa nedomáhala preskúmania rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o vrátenie daňového preplatku správnou žalobou. Využila však iný prostriedok, ktorým právny poriadok umožňuje domôcť sa nápravy nesprávneho rozhodnutia správneho orgánu.   Postup   a   rozhodnutia   príslušných   daňových   orgánov   (Daňového   úradu   K. a Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   pracovisko   K.),   boli   na   základe   podnetu sťažovateľky zo dňa 10. 07. 2000, adresovaného Ministerstvu financií Slovenskej republiky, predmetom preskúmavania v rámci osobitného postupu, a to mimo odvolacieho konania. (...) Podľa sťažovateľky boli splnené podmienky na to, aby Najvyšší súd SR preskúmal aj prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. (...) Ak by Najvyšší súd SR bol preskúmal prv urobené rozhodnutia, t. j. rozhodnutia správcu dane a jeho odvolacieho orgánu, zistil by, že preplatok na dani existuje, nakoľko rozhodnutie   o   rozvrhu   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom, ako   na   to   poukazuje sťažovateľka v sťažnosti.(...)».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, IV. ÚS 71/05).

Zo   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky, pracovisko K., rozhodnutím sp. zn. VI/2300/1168/4743/2002 z 9. septembra 2003 potvrdilo rozhodnutie   Daňového   úradu   K.   sp.   zn.   696/2300/53544/02/Har,   ktorým   sa   čiastočne vyhovelo odvolaniu sťažovateľky a daňová exekúcia na sumu 2 000 Sk bola zastavená s tým, že vo zvyšku na vymoženie sumy 700 032 Sk daňová exekúcia pokračovala. Na základe   tohto   rozhodnutia   podala   sťažovateľka   žalobu   o preskúmanie   rozhodnutia správneho orgánu, ktorú   najvyšší súd rozsudkom sp.   zn. 4 Sž 154/02 z 24. apríla 2003 zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   Sž-o-NS   69/03   z 25.   mája   2004   tak,   že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a o to viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

1. Z obsahu časti sťažnosti vyplýva, že „porušenie svojho práva vlastniť majetok a tento   užívať   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   napadnuté   rozhodnutie   súdu   jej   znemožnilo užívanie majetku v jej vlastníctve“.

Ústavný súd poukazuje najmä na to, že subjektom, ktorému sa priznáva ochrana podľa čl. 20 ods. l ústavy, je najmä vlastník. Už samotné znenie, ako aj výklad ustanovenia čl. 20 ods. 1 ústavy bez akýchkoľvek pochybností vylučuje možnosť vyslovenia záveru (o   vyslovenie ktorého sa   sťažovateľka pred ústavným súdom   domáha), že rozhodnutím najvyššieho   súdu   by   malo   byť   porušené   základné   právo   sťažovateľky   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004   preskúmavajúce   legitímnosť   daňovej   exekúcie   v odvolacom   konaní   nie   je rozhodnutím   takého   druhu   alebo   účinkov,   že   by   mohlo   mať   za   následok   porušenie základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Toto   rozhodnutie   nemožno považovať   za nesúladné   s ústavou.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka namietala porušenie vlastníckeho práva takým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktoré   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti so sťažovateľkou   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy. Príčinnú   súvislosť   tvrdí   sťažovateľka   iba   z dôvodu,   že   nebola   úspešná   v spore o preskúmanie rozhodnutia vo veci daňovej exekúcie, jej tvrdenie však takúto súvislosť nevytvára a ani vytvoriť nemôže. Najvyšší súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu   neobsahuje   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení   označeného   základného práva, a pri posúdení namietaného rozhodnutia   nemožno dospieť k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Rovnako nemožno dospieť k záveru, že by postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   s ktorým   sťažovateľka   síce   nesúhlasí,   ale rozhodnutie bolo náležito odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť,   že súc si vedomý svojej viazanosti návrhom a jeho petitom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nepreskúmaval (a   ani   nemohol)   rozhodnutia   daňových   orgánov,   pretože   sťažnosť   smerovala   iba   proti rozhodnutiu najvyššieho súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podstatou ďalších námietok sťažovateľky je to, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   sa „pri   svojom   rozhodovaní   neriadil   všetkými právnymi   predpismi   vzťahujúcimi   sa   na   danú   vec   a nebral   na   zreteľ   skutočnosti   ňou uvádzané“, a podľa jej názoru boli splnené podmienky na to, aby preskúmal aj rozhodnutia správcu dane a jeho odvolacieho orgánu. Sťažovateľka porušenie svojho základného práva vidí i v tom, že najvyšší súd sa nezaoberal dôsledne jej argumentáciou uvedenou v odvolaní.

Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu i v tejto časti sťažnosti namieta porušenie svojich   práv   takým   postupom   (rozhodnutím)   najvyššieho   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je v príčinnej súvislosti s porušením týchto práv.

Ustanovením   čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   zaručuje   ochrana   viacerých   záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo by o ňom zastavil konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade   sťažovateľky   však nešlo o takýto prípad majúci za následok   porušenie základných práv, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného súdu.

Preto ústavný súd preskúmal v rámci predbežného prerokovania sťažnosti rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 v naznačenom smere a zistil, že odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, o aké dôkazy najvyšší súd   oprel   svoje   skutkové   zistenia,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   spravoval a prečo   nevykonal i   ďalšie   dôkazy. Podľa   názoru   ústavného súdu   najvyšší   súd správne posúdil skutkový stav a rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, a preto uzavrel, že medzi namietaným rozhodnutím   najvyššieho súdu   a tvrdeným   porušením   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   žiadna   spojitosť.   Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Sž-o-NS 69/03 z 25. mája 2004 obsahuje dostatok skutkových a právnych   záverov   na   jeho   výrok   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, ako ani že by závery najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie   zmeny súdneho   konania,   ktoré   skončilo   nepriaznivým   výsledkom pre sťažovateľku, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu a inú právnu ochranu.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005