znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 112/03-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., bytom B., zastúpeného advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Lučenci   v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. Nt 81/92, za účasti Okresného súdu v Lučenci, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Š.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. mája 2003 doručené   podanie   Š.   Š.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou Mgr. V. H., L., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného   v   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom Okresného   súdu   v Lučenci   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o návrhu   na   povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. Nt 81/92.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 30/72 z 21.   augusta   1972 v spojení s uznesením Krajského súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To 617/72 z 1. novembra 1972 uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“) a z trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Tr. zák., za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jedného roka nepodmienečne, ktorý sťažovateľ vykonal.

Dňa 3. júla 1974 podal sťažovateľ návrh na obnovu konania, ktorý   okresný súd uznesením sp. zn. 2 T 30/72 z 27. januára 1975 zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa však krajský súd uvedené uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie. O návrhu na obnovu konania však bolo rozhodnuté až uznesením okresného súdu sp. zn. Nt 81/92 zo 6. mája 1993 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 To 2325/93 z 28. decembra 1993 (v sťažnosti   je nesprávne uvedený rok 1994), a to tak, že návrh na obnovu konania bol zamietnutý.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že konanie o návrhu na povolenie obnovy konania bolo ukončené po viac ako   dvadsiatich   rokoch   a šiestich   mesiacoch,   čo   malo za následok zmarenie účelu podaného návrhu. Podľa neho súdy dlhoročnou nečinnosťou zmarili jeho možnosť na úspech v konaní a prešetrenie skutkového stavu, a tým aj možnosť jeho rehabilitácie za neprávom vykonaný trest odňatia slobody, ktorý výrazným spôsobom ovplyvnil   jeho   spoločenské   uplatnenie   v ďalšom   živote.   Sťažovateľ   poukazuje   na   to, že pocit krivdy, ktorý mu bol spôsobený postupom štátnych orgánov, v ňom rezonoval po celý život. Preto sa „mnohými podaniami po zmene spoločenského systému domáhal jednak spravodlivého prerokovania jeho návrhu (čo už plynutím času bolo stále menej reálne),   jednak   dosiahnutia   istej   rehabilitácie   za   vykonaný   trest,   či   nečinnosť   orgánov činných v trestnom konaní“.

Vzhľadom na to sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   v konaní   o jeho   návrhu   na   povolenie   obnovy konania vedenom pod sp. zn. Nt 81/92 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu   ochranu   upravené   v čl.   46   ústavy.   Zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 000 Sk.

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy (s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Bližšie podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Nesplnenie   niektorej   zo   všeobecných   alebo   osobitných   podmienok   konania o sťažnostiach   ustanovených   v citovaných   ustanoveniach   zákona   o ústavnom   súde   je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a skúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje.

Podstatou   tvrdení   sťažovateľa   o porušení   označeného   základného   práva   sú skutočnosti,   ku   ktorým   malo   dôjsť   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. Nt 81/92. Ústavný súd 18. júna 2003 na okresnom súde zistil, že uvedené konanie bolo právoplatne   skončené   14.   januára   1994,   keď   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 To 2325/93 z 28. decembra 1993, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Nt 81/92 zo 6. mája 1993.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase, keď mu bola doručená predmetná sťažnosť,   t. j. 30. mája 2003, už uplynula zákonom ustanovená dvojmesačná lehota pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil   právny   názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02).

Pretože ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v označenom konaní nepovažoval za zachovanú, odmietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú oneskorene.

Bolo už preto bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2003