znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/2014 -25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., Winterova 29, Piešťany, zastúpenej Advokátskou kanceláriou BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 31 Ncb 7/2012-1126 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ KÚPELE PIEŠŤANY, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   SLOVENSKÉ   LIEČEBNÉ   KÚPELE PIEŠŤANY,   a. s.,   Winterova   29,   Piešťany   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č.   k. 31 Ncb 7/2012-1126 z 19. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka je odporkyňou v súdnom konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 2 655 513,51 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 Cb 2/2008 a v konaní o zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 86 469,33 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Cb 8/2008.

V   priebehu   konania   sp.   zn.   6   Cb   2/2008   sťažovateľka   podaním   doručeným okresnému súdu 19. septembra 2012 uplatnila proti sudcovi konajúcemu vo veci námietku zaujatosti. Túto námietku odôvodnila s poukazom na to, že jej uvedený sudca opakovane jednostranným nezákonným rozhodnutím v označených konaniach odňal možnosť konať pred súdom, pričom porušenie jej procesných   práv bolo v konaní sp.   zn. 6 Cb 2/2008 konštatované   rozhodnutím   krajského   súdu   č. k. 21 Cob   48/2009-691   z   29.   mája   2009, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok okresného súdu, a následne tiež rozhodnutím krajského súdu č. k. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012, ktorým bolo tiež zrušené meritórne rozhodnutie okresného súdu.

Vo   veci   konajúci   sudca   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   uviedol,   že   námietku zaujatosti   považuje   za   nedôvodnú,   keďže   nemá   žiadny   pomer   k prerokúvanej   veci ani účastníkom konania, či k ich právnym zástupcom.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí po tom, ako konštatoval, že „[n]estrannosť sudcu aj v takomto prípade nemožno posudzovať iba na základe subjektívneho stanoviska sudcu, avšak ani iba na základe subjektívneho stanoviska dotknutého účastníka konania, ale aj   na   základe   konkrétnych   objektívnych   okolností,   vrátane   okolností   týkajúcich sa flagrantnosti a závažnosti – intenzity porušenia procesného predpisu, z ktorých by bolo prípadne možné usudzovať priamo na zvýhodňujúci či poškodzujúci zámer sudcu“, uviedol, že „[v] danom prípade sa sudca v konaní Okresného súdu Piešťany 6 Cb 2/2008, ktorého účastníkom bol žalovaný, dopustil v roku 2008, v predmetnej veci v roku 2011 výlučne v súvislosti s nedôsledným odôvodnením rozhodnutia (podľa zaužívanej súdnej praxe môžu byť   nedostatky   odôvodnenia   rozhodnutia   posudzované   ako   postup   súdu   odnímajúci účastníkovi možnosť konať pred súdom), ktoré aj s prihliadnutím na právnu a skutkovú obťažnosť   prejednávanej   veci,   skutočnosť,   že   žalovaným   je   obchodná   spoločnosť, a absenciu   akýchkoľvek   iných   okolností   nasvedčujúcich   možnej   zaujatosti   sudcu   voči tomuto účastníkovi,   bez snahy zľahčovať   nedostatky rozhodnutia,   neposkytujú vznesenej námietke objektívny základ“. Z týchto dôvodov krajský súd rozhodol, že sťažovateľkou namietaný sudca nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania veci.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením ňou označených práv odôvodnila s poukazom na nedostatočnosť jeho odôvodnenia a z toho vyplývajúcu ústavnú neudržateľnosť,   pretože   krajský   súd   sa   podľa   nej   vôbec   nezaoberal   dôvodmi uplatnenia námietky   zaujatosti,   konkrétne   tým,   že   namietaný   sudca   okresného   súdu v priebehu   konania   sp.   zn.   6   Cb   2/2008   (i)   nepredložil   riadne   uplatnenú   námietku zaujatosti nadriadenému   súdu,   (ii)   nerozhodol   o   jej   návrhu   na   prerušenie   konania,   (iii) nerozhodol o jej návrhu na pristúpenie vedľajšieho účastníka do konania, a to všetko bez toho,   aby   sa   s týmito   procesnými   návrhmi   vysporiadal   v   odôvodnení   meritórneho rozhodnutia.

Sťažovateľka   ďalej   v sťažnosti   uvádza,   že   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutia   bližšie   neozrejmil,   na   základe   akých   úvah   dospel   k   záveru o skutkovej a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného postupu sudcu.

Následne   sťažovateľka   aj   „na   pozadí“   rozhodovacej   činnosti   „vyšších   súdov“   − ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   −   tvrdí,   že   krajský   súd v okolnostiach danej   veci   nerešpektoval závery vyplývajúce z ich   rozhodovacej   činnosti, keď pri posudzovaní   nezaujatosti   namietaného   sudcu   náležitým   spôsobom   nevyhodnotil jej objektívnu   stránku   (sudca   sa   objektívne   tretím   osobám   javí   ako   nezaujatý   –   zdanie nezaujatosti).   Podľa   sťažovateľky   rozhodujúce   pri   posudzovaní   námietky   zaujatosti nie je len stanovisko namietaného sudcu (subjektívna stránka – sudca sa necíti byť zaujatý), ale aj existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (objektívna stránka). Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom neposudzoval   objektívnu   stránku   zaujatosti,   sa   mal   neprípustným   spôsobom   odchýliť aj od doterajšej judikatúry všeobecných súdov.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   obchodnej   spoločnosti   SLOVENSKÉ   LIEČEBNÉ   KÚPELE PIEŠŤANY, a. s.

- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- na spravodlivý proces a na prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Ncb 7/2012-1126 zo dňa 19. 10. 2012 porušené boli.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31 Ncb 7/2012-1126 zo dňa 19. 10. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti   SLOVENSKÉ LIEČEBNÉ   KÚPELE   PIEŠŤANY,   a.   s.,   trovy   konania   v   sume   323,52 €   (slovom tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiatdva   centov)   na   účet   obchodnej   spoločnosti   BIZOŇ   & PARTNERS, s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnený   návrh   ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným   postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   prvej   vety   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Podstata   argumentácie   sťažovateľky,   ktorou   namieta   uznesenie   krajského   súdu, sa koncentruje na nedostatky jeho odôvodnenia, pričom tvrdí, že krajský súd v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   nezohľadnil   relevantné   okolnosti,   z ktorých   mala   objektívne vyplývať možnosť, že sudca konajúci vo veci je zaujatý.

Ústavný súd v tejto súvislosti   uvádza, že v konaní o sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom nie je jeho úlohou dať sťažovateľke odpoveď na otázku, či v okolnostiach danej   veci   je   dôvodné   spochybniť   nezaujatosť   namietaného   sudcu,   ak tvrdí, že jej opakovane nezákonným rozhodnutím odňal možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v   konaní   o sťažnosti   sťažovateľky   skúma   to,   či   sa   krajský   súd   s   námietkou   zaujatosti uplatnenou   sťažovateľkou   v okolnostiach   danej   veci   vysporiadal   ústavne   konformným spôsobom.

Krajský   súd   v napadnutom   rozhodnutí   uviedol   (pozri   citáciu   na   s.   3   tohto rozhodnutia),   že sa neuspokojil   len   so   subjektívnym   posudzovaním   námietky   zaujatosti, ale zameral sa práve na posúdenie jej objektívnej stránky a dospel k záveru, že namietaných pochybení   sa namietaný   sudca   okresného   súd   dopustil   v   súvislosti   s   nedôsledným odôvodnením   svojho   meritórneho   rozhodnutia,   keď   sa   nevysporiadal   so   všetkými procesnými   návrhmi   sťažovateľky.   Krajský   súd   na   rozdiel   od   názoru   sťažovateľky neposúdil   v   okolnostiach   danej   veci   postup   okresného   súdu   ako   taký,   ktorý by spochybňoval nezaujatosť namietaného sudcu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia   okrem   iného   hodnotil   aj   časový   aspekt   nesústredeného   postupu   sudcu a prihliadal   aj na absenciu   iných   skutočností   nasvedčujúcich   jeho   možnej   zaujatosti voči sťažovateľke.

K   námietke   sťažovateľky,   podľa   ktorej   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia   bližšie   neozrejmil,   na   základe   akých   úvah   dospel   k   záveru   o   skutkovej a právnej obťažnosti veci, keď na ňu prihliadal pri posudzovaní namietaného postupu sudcu, ústavný   súd   uvádza,   že   v   okolnostiach   danej   veci   aj   jej   prípadné   nedostatočné odôvodnenie nemá   za   následok   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv,   pretože napadnuté rozhodnutie obsahuje dostatok iných dôvodov odôvodňujúcich jeho výrokovú časť.

Podľa názoru ústavného súdu nie je sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdu zjavne neodôvodnené ani arbitrárne a ani nie je v rozpore s účelom právnych noriem garantujúcich nestrannosť a nezaujatosť sudcu.

Ústavný   súd   nezistil   ani   sťažovateľkou   uvádzané   odchýlenie   sa   od   doterajšej judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorá   vyžaduje preskúmanie   nielen   subjektívneho   pocitu   nezaujatosti,   ale   aj   objektívneho   zdania nezaujatosti sudcu, keďže, ako už bolo uvedené, krajský súd skúmal aj objektívnu stránku zaujatosti.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie ústavne konformným   spôsobom.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia krajského súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, sťažovateľka jeho porušenie vnímala ako sekundárny dôsledok porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a okrem všeobecného tvrdenia o porušení práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi neuviedla žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa tohto základného práva.

Vzhľadom na to, ako sťažovateľka podanú sťažnosť v tejto časti odôvodnila, ústavný súd s poukazom na svoje predchádzajúce závery o sťažovateľkou namietanom porušení označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   nezistil   také   skutočnosti, ktoré by signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky o porušení jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   rozhodol   tak,   že   nie   je   reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a na   priznanie   úhrady   trov   konania)   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014