znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/2012-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R., T., zastúpenej Mgr. J. N., ktorou namietala porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl. 20   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 6 C/214/2007 z 13. januára 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/129/2010 z 26. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2011 faxom   a   20.   apríla   2011   poštou   doručená   sťažnosť   R.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej Mgr. J. N., ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)] a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C/214/2007 z 13. januára 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/129/2010 z 26. januára 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vyzvala   S.,   B.   (ďalej   aj „žalovaný v 1. rade“), L., B. (ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), a Mesto S. (ďalej aj „žalovaný v 3. rade“; spolu len „žalovaní“) podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva   k   niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej   len   „zákon   č. 161/2005   Z.   z.“)   na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v katastrálnom území S., vedených v PKV č. 823, 1, 812, 815, 816, 813, 814 a na ich vydanie. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza:

„Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bolo sťažovateľovi odňaté bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. Poukázal pritom na ust. § 3 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 a § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Predmetné nehnuteľnosti   boli   v   čase   odňatia   vo   vlastníctve   útvaru   R.,   ktorá   je   v súčasnosti registrovanou   cirkvou   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky.   Dňa   25.   6.   1946 konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v G., č. 247/220-1946 rozhodla, že predmetné nehnuteľnosti podliehajú Nariadeniu č. 104/1945 Sb. SNR, nakoľko Študijnú základinu je potrebné považovať za osobu maďarskej národnosti. Proti tomuto rozhodnutiu dňa 8. 11. 1946 podalo námietky Prezídium Povereníctva školstva a osvety v B., v ktorom poukázalo, že Nariadenie č. 104/1945 Sb. na majetok Študijnej základy nie je možné použiť. Tejto výhrade bolo vyhovené, o čom svedčí aj Súpis pozemkového majetku podliehajúceho revízii   podľa   z.   č.   142/1947   Sb.   na   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   tejto   žaloby. Vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   bolo   odňaté   sťažovateľovi   na   základe   rozhodnutia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy B. č. 35395/49-V/B zo dňa 28. 10. 1949   podľa   zákona   č.   142/1947   Sb.   Na   základe   vyššie   uvedeného   preto   jednoznačne vyplýva, že nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu v rozhodnom období....

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri uplatňovaní   práva   podľa   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   spoluprácu   a   pomoc   ani   na   výzvu nereagovala, sťažovateľ bol nútený podať žalobu v záujme ochrany vlastných práv, keďže po uplynutí prekluzívnej lehoty, by sa nemohol úspešne domáhať svojich práv na súde. Práve z tohto dôvodu podal žalobca žalobu o navrátenie nehnuteľností. Predmetom žaloby boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území S., pôvodne vedených v PKV č. 823, 1, 812, 815, 816, 813, 814, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník orgán, zložka alebo inštitúcia R., ktorých právnym nástupcom je R.

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že sťažovateľ pred príslušnými súdmi vedie niekoľko stoviek reštitučných sporov, pričom vo viacerých konaniach už bol úspešný, napr. pred NS SR ako aj ÚS SR.“

Žalobu   o vydanie   a navrátenie   vlastníctva   k označeným   nehnuteľnostiam   spolu s dokumentáciou   sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   20.   apríla   2007   a doplnila   ju 11. marca 2008; konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 C/214/2007. Odporcami v označenom konaní boli S., L. a Mesto S.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C/214/2007-778 z 13. januára 2010 tak, že žalobu   zamietol,   a   to   pre „nedostatok   aktívnej   legitimácie,   pasívnej   legitimácie a kvalifikovanej výzvy na uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do dňa 30. 4. 2006“.

Sťažovateľka   podala proti   tomuto   rozsudku   okresného súdu   odvolanie,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   10 Co/129/2010-873 z 26. januára 2011 tak, že predmetný rozsudok potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku konštatoval, že sťažovateľka si v zákonnej lehote uplatnila právo na navrátenie vlastníctva zákonom predpokladaným spôsobom, ale „stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa v odôvodnení aktívnej a pasívnej legitimácie“.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na osobitnú ochranu majetku katolíckej cirkvi z historického hľadiska. V tejto súvislosti uvádza:

„Prvý relevantný zápis v pozemno-knižných vložkách bol vykonaný dňa 15. 11. 1939 na základe ktorého sa poznamenalo, že predmetné nehnuteľnosti podliehajú súpisu podľa vládneho   nariadenia   č.   147/1939   Sl.   z.   o   súpise   poľnohospodárskych   nehnuteľností vo vlastníctve židov.

Podľa   §   150   ods.   1   nariadenia   č.   198/1941   Sl.   z.   o   právnom   postavení   Židov poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov a židovských sdružení stanú sa dňom, ktorý   určí   Štátny   pozemkový   úrad   vyhláškou   v   Úradných   novinách,   vlastníctvom slovenského štátu.

Vyhláškou   Štátneho   pozemkového   úradu   č.   231/1942   Ú.   n.   o   prechode poľnohospodárskych nehnuteľností na území Slovenskej republiky,   na ktoré sa vzťahuje § 150   nariadenia   č.   198/1941,   sa   určilo,   že   všetky   poľnohospodárske   nehnuteľnosti   na území Slovenskej republiky, pokiaľ sa ešte nestali vlastníctvom slovenského štátu, stanú sa vlastníctvom slovenského štátu dňom 15. 5. 1942.

Z uvedeného vyplýva, že nedošlo k porušeniu zásady nemo plus iuris, pretože Štátny pozemkový úrad pridelil predmetné nehnuteľnosti Študijnej základine. Podobne by nedošlo k zásahu do vlastníckeho práva rodiny O., ktorí sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností vedení na príslušných listov vlastníctva v katastrálnom území S. (LV č. 4961, č. 5067 a č. 5098), ak by sa predmetné nehnuteľnosti v tomto konaní vydali žalobcovi (poz. § 7 písm. c), § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona).

Žalobca (Študijná základina) nadobudol nehnuteľnosti zapísané v Pozemno-knižných vložkách   č.   823,   1,   812,   815,   816,   813   a   814   v   katastrálnom   území   S.   na   základe Kúpnopredajnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   Slovenským   štátom   -   Štátnym   pozemkovým úradom   v B.   ako   predávajúcim   a   žalobcom   ako   kupujúcim   a   na   základe   úradného rozhodnutia Štátneho pozemkového úradu zo dňa 5. 10. 1942 č. C 698/1942. Žalobca bol skutočným držiteľom predmetných nehnuteľností odo dňa 16. 10. 1942. Dňa 25. 6. 1946 Konfiškačná komisia v sídle Okresného národného výboru v G. č. 247/220-1946 rozhodla, že predmetné nehnuteľnosti podliehajú nariadeniu č. 104/1945 Sb. SNR, nakoľko Študijnú základinu   je   potrebné   považovať   za   osobu   maďarskej   národnosti   (dôkaz   doložený žalovaným v 1. rade). Proti tomuto rozhodnutiu dňa 8. 11. 1946 podalo námietky Prezídium Povereníctva školstva a osvety v B., v ktorom poukázalo, že nariadenie č. 104/1945 Sb. na majetok Študijnej základiny nie je možné použiť. Tejto výhrade bolo vyhovené, o čom svedčí aj   Súpis   pozemkového   majetku   podliehajúceho   revízií   podľa   zákona   č.   142/1947   Sb.   o revízii prvej pozemkovej reformy zo dňa 26. 2. 1948 na nehnuteľností, ktoré sú predmetom tejto žaloby (dôkaz doložený žalobcom).

Súvisiace dokumenty, kúpnopredajná zmluva, vyplatenie časti kúpnej ceny vo výške 4.000.000,- Sk, oznámenie o započítaní zvyšnej kúpnej ceny z dôvodu predchádzajúceho zhodnotenia pridelených nehnuteľností, vzájomná korešpondencia, sú len potvrdzujúcimi dokumentmi, ktoré svedčia v prospech žalobcu, že nehnuteľnosti nadobudol v súlade s vtedy platnými predpismi. Okrem toho žalobca nikdy netvrdil, že má všetky archívne a relevantné dokumenty k dispozícií, preto nie je možné akceptovať záver prvostupňového súdu, že napr. kúpnopredajná   zmluva   nebola   podpísaná,   alebo   že   nebol   dodržaný   akýkoľvek   úradný postup zo strany orgánov verejnej moci.“

K nedostatku intabulácie právnej predchodkyne sťažovateľky do pozemkovej knihy a k nedostatku vydržania sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

«Čo sa týka absencie zápisu Študijnej základiny do Pozemkovej knihy, je potrebné uviesť, že žalobca sa stal vlastníkom (skutočným držiteľom) na základe úradného postupu

-prídelu predmetných nehnuteľností podľa § 155 nariadenia č. 198/1941 Sl. z. a zákona č. 46/1940 Sl. z. o pozemkovej reforme a k tejto skutočnosti nebol potrebný ani zápis do Pozemkovej knihy (por. § 19 zákonného článku XXIX. z roku 1866). Na podporu svojich tvrdení poukazujeme na rozhodnutie Najvyššieho súdu R I 282/28 zo dňa 13.   4.   1928, z ktorého citujeme: „Prídelca nadobúda vlastníctvo k pridelenému majetku právoplatným prídelom i bez zápisu do pozemkovej knihy.“ (rozhodnutie je súčasťou súdneho spisu).... Podľa právneho názoru žalobcu, v prípade použitia tohto inštitútu, žalobca sa stal vlastníkom predmetným nehnuteľností z titulu vydržania ku dňu 1. 10. 1945, ak by neboli uznané podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva z titulu prídelového konania.

Z   tohto   obdobia   sme   doložili   do   súdneho   spisu   Súpis   pozemkového   majetku podliehajúceho revízií podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy zo dňa 26. 2. 1948, v ktorom je ako vlastník vedená Študijná základina....

Ak by sme teda aj teoreticky pripustili potrebu preukazovať vlastnícke právo žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam v súvislosti s vedením pozemkových kníh, je potrebné uviesť, že   žalobca   na   základe   Kúpnopredajnej   zmluvy   uzatvorenej   medzi   Slovenským   štátom   - Štátnym pozemkovým úradom v B. a Študijnou základinou a úradným opatrením Štátneho pozemkového úradu č. C 698/1942 zo dňa 05. 10. 1942, potvrdené úradným Povereníctva pôdohospodárstva   a   pozemkovej   reformy   č.   B-47100/48-II/1   zo   dňa   4.   9.   1948   (dôkaz doložený   žalovaným   v   1.   rade)   sa   stal   skutočným   držiteľom   -   vlastníkom   predmetných nehnuteľností a k tejto skutočnosti nebol potrebný ani zápis do pozemkovej knihy.»

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   preukazuje   svoje   právne   nástupníctvo   k   majetku Študijnej základiny na území Slovenska, pričom v tejto súvislosti poukazuje na „rozsudok Okresného súdu v Martine sp. zn.: 7C 14/1995 zo dňa 15. 08. 1995 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.: 16Co 4624/1995, alebo rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 19Co 259/2002 zo dňa 24. 10. 2002, v ktorých v obdobných veciach bolo nárokom R. vyhovené v plnom rozsahu“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka konštatuje:„Z   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním   reštitučnej   výzvy a následne žaloby legitímne očakával   uspokojenie svojho   reštitučného   nároku,   ale súdy pristupovali   k   danej   veci   príliš   formalisticky,   aplikovaný   právny   predpis   interpretovali reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom. Rozhodnutia okresného a krajského súdu tak   jednostranným   a   ústavne   nekonformným   výkladom   vybočili   z   medzí   ústavnosti,   čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľka   domnieva,   že   rozsudky krajského   súdu a   okresného súdu sú «založené na interpretácii   nezlučiteľnej   s   účelom   reštitučného   zákona   majú   za   následok   porušenie základného práva sťažovateľa.

Reštriktívny výklad reštitučného zákona zo strany všeobecných súdov má za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   keďže   sťažovateľ   si   svoj   nárok   na   navrátenie   majetku   uplatnil kvalifikovanou výzvou v zmysle zákona č. 161/2005. Z. z. a preukázal, že sťažovateľ je oprávnenou osobou v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z....

Sťažovateľ   touto   sťažnosťou   poukazuje   hlavne   na   zásadný   problém   v   tom,   že rozhodnutia   súdov   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keďže uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci súdmi tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave a účelu sledovanému prijatím zákona č. 161/2005 Z. z.

Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom aktívnej legitimácie oprávnenej osoby v neprospech sťažovateľa (napriek tomu, že sťažovateľ vo výzve uviedol konkrétne právne nástupníctvo po Študijnom fonde) je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Postup   súdov   v   rozpore   s   platným   a   účinným   zákonom   možno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd sťažovateľa.».

V súvislosti s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie žalovaných sťažovateľka na podklade § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. uvádza:

«K označeniu žalovaného je možné konštatovať, že povinná osoby je definovaná ako právnická osoba, ktorá spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Výsledkom použitia metódy gramatického výkladu je záver, že povinnou osobou nie je Slovenská republika (expressis verbis), v mene ktorej by mala konať konkrétna   právnická   osoba,   ale   samotná   právnická   osoba,   ktorá   spravuje   alebo   drží nehnuteľné   veci   vo   vlastníctve   Slovenskej   republiky.   Opačný   výklad   z   hľadiska gramatického výkladu nie je možný, pretože jazykový text právnej normy by musel znieť iným spôsobom a to nasledovne: „Povinnou osobou je obec, štát alebo právnická osoba zriadená podľa osobitného predpisu, ktorá koná v mene Slovenskej republiky“.

Historický   výklad   právnej   normy   je   potrebné   odvíjať   od   predchádzajúcich reštitučných   zákonov,   ktoré   definovali   povinnú   osobu   v   zásade   ako   držiteľa   odňatých nehnuteľností.

Túto   zásadu   a   označovanie   žalovaného   prevzala   aj   súdna   prax   pri   svojej rozhodovacej činnosti, o čom sme doložili viaceré súdne rozhodnutia. Zámer zákonodarcu je možné zistiť aj zo samotného účelu reštitučných zákonov, ktorých zmyslom bola najmä náprava   majetkových   krívd   spôsobených   v   predchádzajúcom   režime,   počas   ktorého   sa nerešpektovali   základné   práva   a   slobody,   zaručené   medzinárodnými   dohovormi.   Preto východiská, na základe ktorých sa prijímali reštitučné zákony, sa nesporne prejavili už pri formulácii vykladanej právnej normy.»

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje tiež na zákon Slovenskej národnej rady č. 330/1991   Zb.   o   pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva, obvodných   pozemkových   úradoch,   pozemkovom   fonde   a   o   pozemkových   spoločenstvách v znení neskorších predpisov a na § 21 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom uvádza, že na «základe vyššie uvedenej zákonnej úpravy máme za to, že sme označili žalovaného správne, bez uvedenia „SR-“, pretože osobitný predpis v tomto prípade   je   práve   zákon   č.   161/2005   Z.   z.,   ktorý   zakladá   vecnú   pasívnu   legitimáciu žalovaného.

Uvedený   právny   názor   potvrdzuje   aj   Dôvodová   správa   k   novele   Občianskeho súdneho poriadku č. 273/2007 Z. z., ktorá považuje v tomto prípade označenie „SR- LESY Slovenskej republiky, štátny podnik“ za nadbytočné....

Reštitučný zákon vychádza z dvoch nevyhnutných definícií pri posudzovaní vecnej legitimácie:

a) označenie oprávnenej osoby,

b) označenie povinnej osoby. Ostatné ustanovenia reštitučného zákona upravujú postup povinných a oprávnených osôb pri vydávaní nehnuteľností, bez akýchkoľvek zásadných výnimiek. Bolo by nelogické a právne neisté, ak by počas reštitučného procesu malo dochádzať k zámene povinnej osoby a to počas plynutia lehoty na dobrovoľné vydávanie nehnuteľností a počas domáhania sa svojich práv v konaní pred súdom....

Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom pasívnej legitimácie povinnej osoby v neprospech sťažovateľa je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.».

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania,   keďže   žalobcu   sankcionovali   zamietnutím   žaloby   za   nedodržanie   označenia žalovaných   -   pasívna   legitimácia   žalovaných   (aj   keď   podľa   zákona   č.   161/2005   Z.   z. povinná osoba je kto vec spravuje alebo drží) a žalovaným priznali úspech v konaní.... Keďže oba vyššie uvedené reštitučné zákony sledovali rovnaký účel, pri príprave zákona č. 161/2005 Z. z. bola prevzatá právna úprava skôr prijatého zákona č. 503/2003 Z. z., a preto je koncepcia oboch zákonov takmer totožná. V praxi sa bolo možné stretnúť s prípadmi,   kedy   fyzické   osoby   v   posledný   deň   lehoty   podali   reštitučnú   výzvu,   v   ktorej jednou vetou konštatovali, že si uplatňujú svoj reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Obvodný pozemkový úrad ako povinná osoba takéto reštitučné výzvy nespochybnil a reštitučný   nárok   fyzických   osôb   uznal.   Ako   dôkaz   bola   do   súdneho   spisu   doložená reštitučná výzva Ing. J. T. zo dňa 20. 12. 2004 a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v B. o priznaní reštitučného nároku č. j. 5784/04, Zn.: R-2087/787/2007/IHO zo dňa 23.   7.   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   09.   09.   2007   o   priznaní   reštitučného nároku.

V   uvedenej   výzve   zo   strany   fyzickej   osoby   nebol   uvedený   ani   odkaz   na pozemkovoknižnú vložku či katastrálne územie a naproti tomu, sťažovateľ uviedol vo výzve všetky potrebné náležitosti na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Navyše v samotnej dôvodovej správe k reštitučnému zákonu č. 161/2005 Z. z. sa uvádza,   že   účelom   zákona   je   poskytnúť   rovnakú   ochranu   vlastníctva   fyzickým   osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich vlastníckych   práv.   Ak   by   sa   reštitučný   zákon   č.   161/2005   Z.   z.   vykladal   v   neprospech oprávnených   osôb   a   reštitučné   výzvy   cirkví,   resp.   náboženských   spoločností   by   sa posudzovali   podľa   prísnejších kritérií,   máme za to,   že by došlo k   porušeniu   ústavného princípu rovnosti účastníkov konania a k porušeniu čl.   46 ods.   1 Ústavy...   a článku 6 Dohovoru...

Pre úplnosť je potrebne uviesť, že na jednej strane súdy považovali reštitučnú výzvu za neperfektný právny úkon, na druhej strane pri výpočte trov konania považovali predmet konania za dostatočne určitý a zrozumiteľný, ak by mali vychádzať z hodnoty nehnuteľností iba z pozemnoknižného stavu. Aj v tomto je možné označiť postup súdov za neprimeraný, ktorý porušuje zásadu proporcionality a rovnosti.“

Na   základe týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu   v Galante Rozsudkom č. k.: 6C/214/2007-778 zo dňa 13. 1. 2010 a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: 10Co/129/2010-873 zo dňa 26. 1. 2011 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20..., podľa čl. 46 ods. 1..., podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských   právach   a   článku   6   Dohovoru...   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   Rozsudok Okresného   súdu   v   Galante   č.   k.:   6C/214/2007-778   zo   dňa   13.   1.   2010   a   Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: 10Co/129/2010-873 zo dňa 26. 1. 2011 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/214/2007-778 z 13. januára 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy,   práva   podľa   čl.   6 ods.   1   dohovoru   a práva podľa   čl.   1   dodatkového protokolu rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   6   C/214/2007-778   z   13.   januára   2010   ústavný   súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/214/2007-778 z 13. januára 2010, pretože ho preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľky   podľa   §   201   a   nasl.   OSP   krajský   súd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Preto v súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3   a   čl.   20   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   10   Co/129/2010-873   z   26.   januára   2011 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/129/2010-873 z 26. januára 2011

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   pokiaľ   ide   o   požiadavky   na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd   sa   už odvolal na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej len „ESĽP“). Podľa tejto judikatúry (k čl. 6 ods. 1 dohovoru) súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci   Ruiz   Torija   proti   Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

V sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods.   3   a   čl.   20   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co/129/2010-873 z 26. januára 2011.

Krajský súd sa   v odôvodnení namietaného rozsudku   z 26. januára 2011, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, zaoberal formálnymi náležitosťami výzvy podľa § 5 ods. 1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   aktívnou   legitimáciou   sťažovateľky   a   pasívnou legitimáciou žalovaných. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nezrozumiteľnosti výzvy sťažovateľky, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Posúdenie náležitosti výzvy v zmysle ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 162/2005 Z. z. už bolo predmetom rozhodovania tak Ústavného súdu SR (nález I. ÚS 12/2010 zo dňa 7. 7. 2010), ako aj Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 4Cdo/247/2009 zo dňa 28. 9. 2010). Z   hľadiska   podstaty   vzniku   subjektívneho   práva   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam je zákon č. 161/2005 Z. z. právnou skutočnosťou zakladajúcou toto právo pri splnení podmienok stanovených v tomto zákone. Vznik tohto práva je zároveň sprevádzaný   vznikom   povinnosti   vydať   nehnuteľné   veci,   ku   ktorým   sa   žiada   navrátiť vlastníctvo.   Podmienkami   vzniku   práva   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva tejto osoby k nehnuteľným veciam vymedzeným   v   zákone   na   štát   alebo   na   obec   v   rozhodnom   období   z   dôvodu   určeného zákonom   (reštitučného   dôvodu)   a   existencia   povinnej   osoby.   Ustanovenie   §   5   ods.   1 uvedeného   zákona   sa   netýka   podmienok   vzniku   práva   na   navrátenie   vlastníctva,   ale upravuje len spôsob jeho uplatnenia, a to tak, že ho treba uplatniť výzvou, že táto výzva musí mať písomnú formu, že musí byť urobená do 30. apríla 2006 a že v tejto lehote musí byť   preukázaný   prechod   vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   na   štát   alebo   na   obec z niektorého   reštitučného   dôvodu   vymedzeného   v   §   3   tohto   zákona,   pričom   následkom neuplatnenia práva v stanovenej lehote je jeho zánik. Bolo vecou oprávnenej osoby, či právo na navrátenie vlastníctva v určenej lehote uplatní, alebo či ho neuplatní a nechá uplynutím   lehoty   zaniknúť.   K   zániku   práva   by   však   došlo   aj   v   prípade,   ak   by   nebola dodržaná   písomná   forma   výzvy   alebo   ak   by   z   výzvy   nebolo   zrejmé,   resp.   zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo alebo ak by nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo na obec v zmysle § 3 zákona č. 161/2005 Z. z. Samotnú výzvu však nebolo možné považovať za právny úkon, pretože s ňou nebol spojený vznik práva na navrátenie vlastníctva, pretože, ako už bolo uvedené, vznik tohto práva bol podmienený splnením iných podmienok. Výzvou sa len malo uplatniť existujúce právo. Ak by vznik práva bol spojený až s doručením písomnej výzvy v zákonom určenej lehote, potom by   sa   nemohlo   uplatniť   ustanovenie   o   zániku   tohto   práva   jeho   neuplatnením,   lebo   by nemalo čo zaniknúť (zaniknúť môže len existujúce právo). Na takúto výzvu preto nebolo možné klásť prísne formálne a obsahové požiadavky vyžadované zákonom pre platnosť právnych úkonov.

Zákon   č.   161/2005   Z.   z.   je   podľa   predmetu   v   ňom   obsiahnutej   právnej   úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.   Orgány   štátu   sú   pri   aplikácii   a   interpretácii   tohto   predpisu   povinné   postupovať v súlade   so   zákonnými   záujmami   subjektov,   ktorých   ujma   má   byť   aspoň   čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo. Z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla 2006, bolí nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva,   označené   hoci   aj   len   odkazom   na   konkrétne   pozemnoknižné   vložky   v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách,   z ktorého bol tento dôvod   zistiteľný.   Podľa   § 68 zákona č.   162/1995   Z.   z.   o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)   v znení   platnom   v   čase   doručenia   výzvy   žalovaným   bol   totiž   katastrálny   operát (súbor dokumentačných materiálov obsahujúcich údaje katastra z jedného katastrálneho územia) verejný, každý mal právo doň nahliadať a robiť si z neho výpisy, odpisy alebo náčrty. V zmysle § 69 tohto zákona správa katastra bola povinná na požiadanie vyhotoviť potvrdený   výpis   alebo   potvrdenú   kópiu   z   pozemkových   kníh,   pričom   tieto   listiny   boli označené   za   verejné   listiny.   Verejne   dostupnou   listinou   s   možnosťou   jej   vyžiadania z príslušného archívu bol aj dokument zistiteľný z pozemnoknižných vložiek, na základe ktorého   bolo   zapísané   vlastnícke   právo   štátu.   Žalovaným   preto   boli   dostupné   všetky potrebné   údaje   týkajúce   sa   uplatneného   práva   na   navrátenie   vlastníctva   vydaním nehnuteľných vecí.

Uvedené nesprávne posúdenie veci zo strany súdu prvého stupňa však nemalo podľa názoru odvolacieho súdu vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, keď súd prvého stupňa sa správne zaoberal otázkou aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd hodnotil právny záver okresného súdu o aktívnej legitimácii a pasívnej legitimácii účastníkov konania, pričom uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym záverom súdu prvého stupňa ohľadne   nedostatku   tak   aktívnej,   ako   aj   pasívnej vecnej   legitimácie účastníkov,   pričom prvostupňový súd svoje rozhodnutie v tejto časti dostatočným spôsobom odôvodnil, odvolací súd poukazuje na dôvody obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí a nepovažuje za potrebné k nim niečo doplniť.“

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ho skúmať vo vzájomnej súvislosti s odôvodnením rozsudku okresného súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu.

Okresný   súd   návrh   sťažovateľky   zamietol   rozsudkom   č.   k.   6   C/214/2007-778 z 13. januára   2010,   pričom   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   po   vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav:

«V pôvodnej PKV č. 823 boli ako vlastníci zapísaní členovia rodiny O., pričom následne v r. 1949 bola urobená poznámka o tom, že nehnuteľností sú predmetom revízie a zamýšľa ich štát prevziať v zmysle zák. č. 142/1947 Sb. Z PKV č. 1 je zrejmé, že vlastníkom tam uvedených nehnuteľností bol H. O. a neskôr J. O. Podľa PKV č. 812 bola vlastníkom nehnuteľností   K.   O.,   vlastníkom   nehnuteľností   zapísaných   na   PKV   č.   815   bola   M.   O., nehnuteľností zapísaných v PKV č. 816 bola V. O., nehnuteľností zapísaných v PKV č. 813 bol J. O. a v PKV č. 814 pôvodný vlastník uvedený nie je.

Navrhovateľ zaslal odporcom v 1. až 3. rade list zo dňa 19. 4. 2006, ktorým ich vyzýva podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátenie vlastníctva nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v katastrálnom území S., s tým, že nehnuteľnosti sú špecifikované v PKV č. 1, 823, 812, 815, 816, 813, 814. Výzva sa vzťahuje aj na tie hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s lesnými pozemkami a na investičné lesné cesty a ich časti, ktoré neboli   zapísané   v   pozemkovej   knihe,   ani   v   katastri   nehnuteľností.   Vo výzve   uviedli,   že pôvodným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PKV v k. ú. S., je cirkevná právnická osoba „študijný fond“. Nehnuteľnosti z PKV č. 1, 823, 812, 815, 816, 813, 814 prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedenom v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona (odňatím bez náhrady v zmysle Zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy). K danej výzve ako príloha bola zaslaná potvrdenie právnej subjektivity,   potvrdenie o pridelení IČO,   kópia rozsudku NS SR č. 3Cdo 119/02. Odporca v 1. rade uvedenú výzvu prevzal dňa 21. 4. 2006, odporca v 2. rade výzvu prevzal dňa 21. 4. 2006 a odporca v 3. rade výzvu prevzal dňa 24. 4. 2006.

Podľa návrhu kúpnopredajnej zmluvy z roku 1944 mal zmluvu uzavrieť Slovenský štát   zastúpený   Štátnym   pozemkový   úradom   v B.   ako   odpredávateľom   a   Študijný   fond (základina) zastúpený a spravovaný Centrálnou správou verejnozákladinných majetkov v B. ako   kupiteľom,   ohľadom   nehnuteľností   zapísaný   vložke   č.   1,   812,   813,   814,   816   823 nachádzajúce sa v kat. území S. (ale i ďalšie nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. území S. a Š.).   Predmetom   kúpy   boli   všetky   poľnohospodárske   a domové   majetky,   ktoré   boli   v pozemkovoknižnom alebo nepozemkovoknižnom vlastníctve J. O., K. O., M. G., rod. O. a V. H., rod. O. Kupiteľ do držby a úžitku kupovaných nehnuteľností vstúpil dňa 1. 11. 1942 a od tohto dňa znáša všetky štátne a obecné dane, dávky a poplatky. Predmetná zmluva však nebola podpísaná.

Konfiškačná   komisia   v   sídle   ONV   v G.   dňa   25.   7.   1946   rozhodla,   že   študijnú základinu (bývalý vlastník J. O.) treba považovať podľa § 1 ods. 1 písm. d/ Nariadenia č. 104/1945 SB.N.SNR v znení čl. 1 nariadenia č. 64/1946 SB.N.SNR za osobu maďarskej národnosti a na základe tohto rozhodnutia sa považuje pôdohospodársky majetok v rozsahu § 2 Nariadenia č. 104/1945 SB.N.SNR za skonfiškovaný ku dňu 1. 3. 1945 a to bez ohľadu na to, v ktorom k. ú., či v ktorej obci na celom území SR sa tento majetok nachádza. Podľa oznámenia Povereníctva Školstva a osvety v B. zo dňa 8. 11. 1946 bol majetok Študijnej základiny (predtým majetok rodiny O.) v S. skonfiškovaný a všetok majetok, v kat. území   S.,   S.   a Š.,   svojho   času   patril   vlastníctvom   rodiny   O.,   maďarským   štátnym príslušníkom. Tento majetok pridelil býv. Štátny pozemkový úrad rozhodnutím zo dňa 5. 10. 1942,   č.   C   698/1942   v   rámci   pozemkovej   reformy   Študijné   základine,   podliehajúcej najvyššiemu dozoru a správe Povereníctva školstva a osvety, resp. jeho výkonnému orgánu Centrálnej správe verejnozákladinných majetkov v B. Študijná. základina zložila Štátnemu pozemkovému úradu ako prvú splátku kúpnej ceny sumu 4.000.000 Kčs. Dňa 16. 10. 1942 Štátny pozemkový úrad zápisnične odovzdal celý uvedený majetok Študijnej základine do držby   a   správy   a   od   uvedeného   dňa   Študijná   základina   prevzala   a   znáša   všetky verejnoprávne dane a dávky od toho majetku a patronátne bremená viaznuce na majetku.»

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd v prvom rade zamietol návrh z dôvodu, že sťažovateľka nepredložila kvalifikované výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a nesplnila tým zákonom ustanovené podmienky. Ďalšími   dôvodmi   na   zamietnutie   návrhu   bol   nedostatok   aktívnej   legitimácie   a   pasívnej legitimácie účastníkov konania.

Okresný súd k aktívnej legitimácii sťažovateľky uviedol:„K   otázke   aktívnej   legitimácie   súd   uvádza,   že   z   vyššie   uvedeného   súd   nemá preukázané, že vlastníkom nehnuteľností bol Študijný fond (o ktorom navrhovateľ tvrdí, že je jeho právnym nástupcom.)

Súd sa stotožňuje s právnym názorom odporcov v 1. až 3. rade. V zákone uznaným právnym spôsobom nadobúdania vlastníctva bol pri prevode nehnuteľných vecí zápis do pozemkovej knihy (intabulácia), t. j. pozemnoknižné odovzdanie, ktoré spočívalo v tom, že dovtedajší   pozemnoknižný   vlastník   vydal   vkladné   povolenie;   toto   povolenie   bolo samostatným, od právneho titulu formálne oddeleným aktom. Zmluvný prevod nehnuteľnosti sa   teda   uskutočňoval   nielen   vlastnou   zmluvou,   ale   musel   byť   nevyhnutne   zavŕšený odovzdaním,   a to tzv.   intabuláciou alebo zápisom (vkladom) do verejných kníh k tomu určených (porov. Úr.zb. rozh. č. 230).

Je   pravdou,   že   na   území   Slovenska   sa   do   31.   12.   1950   uplatňovalo   uhorské obyčajové právo, v ktorom bol pre zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zakotvený obligatórny   intabulačný   princíp.   Pre   nadobúdanie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam   bol smerodajný Pozemnoknižný poriadok z roku 1885 upravujúci pozemkové knihy. Podľa vtedy platného práva sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo až zápisom do pozemkovej knihy, ktorý zápis mal konštitutívne účinky. Zo zásady, že vlastníkom nehnuteľnosti vpísanej do pozemkovej knihy môže byť len ten, kto je v nej ako vlastník uvedený, boli dve výnimky, kedy   vlastníctvo   niekto   mohol   nadobudnúť   bez   pozemnoknižného   vpisu,   a   to   dedenie   a vydržanie vlastníctva.

Preto z vyššie uvedeného vyplýva, že pre platný a účinný zápis zmeny vlastníka bol nevyhnutný zápis v pozemkovej knihe, ktorý mal nielen deklaratórny ale i konštitutívny charakter, a teda bez takéhoto zápisu nemohlo dôjsť k zmene evidovaného vlastníka. Podľa uhorského obyčajového práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo i vydržaním za predpokladu existencie kvalifikovanej držby a uplynutia stanoveného času - 32 rokov. Nepostačovala samotná faktická držba ale aj vedomie držiteľa, že veci mu patrí vlastníckym právom.

Vydržanie bolo prípustné voči každému, aj voči spoluvlastníkovi ak došlo k udalosti, ktorá dôvodne mohla v užívateľovi vyvolať presvedčenie, že sa stal vlastníkom aj ostatných spoluvlastníckych   podielov.   Podobné   podmienky   vydržania   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   určoval   aj   Občiansky   zákonník   z   roku   1950   (zák.   č.   141/1950   Zb.) v ustanoveniach § 115, 116 ods. 1 a ust. § 145. Ustanovoval pre vydržanie nehnuteľnosti 10 ročnú vydržaciu lehotu s tým, že bola potrebná dobromyseľnosť počas celého priebehu vydržacej lehoty. Podľa § 566 Občianskeho zákonníka z roku 1950 vydržacia doba, ktorá začala   plynúť   pred   1.   1.   1951   sa   skončí   najneskôr   uplynutím   kratšej   vydržacej   doby stanovenej OZ z roku 1950, počítanej od 1. 1. 1951.

Z vyššie uvedených listinných dôkazov je preukázané, že predmetné nehnuteľnosti boli Študijnej základine odovzdané do držby a úžitku s účinnosťou od 16. 10. 1942 (podľa návrhu kúpnopredajnej zmluvy od 1. 11. 1942), s tým, že k týmto nehnuteľnostiam mala byť podpísaná kúpna zmluva, ktorá však predložená nebola a zrejme ani podpísaná nebola (je tu iba návrh zmluvy, ktorý účastníkmi podpísaný nebol). Študijná základina teda vo vzťahu k predmetným   nehnuteľnostiam   mohla   vystupovať   len   v   pozícii   držiteľa   a   nie   v   pozícii vlastníka. Ako už bolo konštatované vyššie, vlastníkom by sa mohla stať až na základe zápisu v pozemkovej knihe, pričom pozemková kniha vo vložkách č. 1, 823, 812, 813, 814, 815 a 816 žiaden takýto zápis neobsahuje.

Ak   teda   Študijná   základina   vstúpila   do   držby   predmetných   nehnuteľností s účinnosťou od 16. 10. 1942, od tohto dátumu jej mohla začať plynúť 32 - ročná vydržacia doba   podľa   uhorského   obyčajového   práva   platného   na   Slovensku   do   31.   12.   1950,   za predpokladu   splnenia   ostaných   podmienok   vydržania,   Predmetné   nehnuteľnosti   boli Študijnej   základine   odňaté   z   držby   ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti   Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dňa 01. 01. 1951, a teda aj pred uplynutím 32 - ročnej vydržacej doby,   z   čoho   jednoznačne   vyplýva,   že   Študijná   základina   sa   nemohla   stať   vlastníkom predmetných nehnuteľností ani na základe vydržania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd považoval za jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že Študijná základina nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností pôvodne evidovaných na PKV č. 1, 823, 812, 813, 814, 815, a 816 v k. ú. S., a teda ani navrhovateľ ako prípadný právny nástupca po Študijnej základine nemôže byť v zmysle § 2 ods. 1 a 2 reštitučného zákona   považovaný za oprávnenú   osobu,   a   teda   jeho reštitučnému   nároku uplatnenému týmto návrhom nemožno priznať úspech.“

K pasívnej legitimácii žalovaných okresný súd uviedol:„Podľa Z. č. 161/2005 Z. z. v § 4 citovaného zákona za povinnú osobu označuje zákon výslovne právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve SR, obce alebo nehnuteľnú vec drží. Na rozhodné kritérium u povinnej osoby teda zákon nepovažuje vlastníctvo nehnuteľností, ale držbu nehnuteľností. Povinná osoba však bola splnomocnená konať za vlastníka (SR) iba na uzavretie dohody na vydanie vecí. Ak povinná osoba výzve nevyhovela, potom navrhovateľ sa v súdnom konaní mohol domáhať   vydania   veci   voči   vlastníkom.   V   návrhu   však   navrhovateľ   nerozlišoval   medzi právnou   subjektivitou   Slovenskej   republiky,   za   ktorú   koná   zákonom   určený   subjekt a právnou subjektivitou právnickej osoby.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu a okresného súdu ako súdu prvého stupňa, predovšetkým čo sa týka posúdenia jej aktívnej legitimácie a pasívnej legitimácie žalovaných.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   namietanom   rozsudku   stotožnil   s   právnym názorom   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   o   nedostatku   aktívnej   legitimácie sťažovateľky   a   pasívnej   legitimácie   žalovaných,   pričom   v   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP konštatoval správnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu v tejto časti a v plnej miere sa stotožnil s uvedenými dôvodmi. Okresný súd konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala, že vlastníkom predmetných nehnuteľností bol Študijný fond, ktorý bol právnym predchodcom sťažovateľky. Poukázal na to, že v pôvodnej pozemkovoknižnej vložke boli ako vlastníci predmetných   nehnuteľností   zapísaní   jednotliví   členovia   rodiny   O.,   pričom   Študijná základina mala tieto nehnuteľnosti nadobudnúť na základe kúpnopredajnej zmluvy medzi Slovenským štátom zastúpeným Štátnym pozemkovým úradom v B. a Študijným fondom (základinou). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že sťažovateľka nepredložila podpísanú kúpnopredajnú zmluvu, ale len jej návrh, a poukázal tiež na to, že v prospech Študijnej základiny   nedošlo   k   pozemnoknižnému   odovzdaniu,   teda   zápisu   do   pozemkovej   knihy (intabulácii).

Čo   sa   týka   možného   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   vydržaním,   okresný   súd uviedol, že Študijná základina vstúpila do držby predmetných nehnuteľností 16. októbra 1942, pričom k uplynutiu 32-ročnej vydržacej lehoty podľa uhorského obyčajového práva platného   na   území   Slovenskej   republiky   do   31.   decembra   1950   nedošlo,   pretože nehnuteľnosti   boli   Študijnej   základine   odňaté „ešte   pred   nadobudnutím   účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dňa 01. 01. 1951, a teda aj pred uplynutím 32- ročnej vydržacej doby...“.

Na základe týchto skutočností okresný súd konštatoval, že Študijná základina nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností, a v nadväznosti na uvedené ani sťažovateľka ako jej právny nástupca nemôže byť považovaná za oprávnenú osobu podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 161/2005 Z. z.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tento   právny   záver   vyplýva   zo   zisteného   skutkového stavu, je logický a krajský súd v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C/214/2007-778 z 13. januára 2010 ho primeraným spôsobom odôvodnili, nemá znaky svojvôle, t. j. arbitrárnosti, preto je ústavne udržateľný.

Pokiaľ   ide   o   záver   o   nedostatku   pasívnej   legitimácie   žalovaných,   okresný   súd v odôvodnení   svojho   rozsudku   poukazuje   na   to,   že   povinná   osoba   ako   osoba,   ktorá nehnuteľnosti drží, je zákonom splnomocnená uzavrieť za vlastníka len dohodu na vydanie vecí. V súdnom konaní, v ktorom sa navrhovateľ domáha vydania vecí, je navrhovateľ povinný žalovať priamo vlastníka, teda Slovenskú republiku, čo sťažovateľka vo svojom návrhu dôsledne neurobila, keďže nerozlišovala medzi právnou subjektivitou žalovaných a právnou subjektivitu Slovenskej republiky. V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na to, že sú mu známe obdobné prípady, v ktorých všeobecné súdy túto právnu   otázku   posúdili   odlišným   spôsobom   s   tým,   že   nevyslovili   nedostatok   pasívnej legitimácie. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej rozdielna judikatúra   je prirodzeným (inherentným) prejavom   každého súdneho systému, pričom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   je   povinný zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010); ústavnému súdu nie je známe zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu k tejto otázke. Z týchto dôvodov je potrebné právny názor okresného súdu a krajského súdu týkajúci sa pasívnej legitimácie žalovaných považovať za jeden z možných záverov, ktorý tieto všeobecné súdy primerane odôvodnili. Tento právny záver nevykazuje znaky arbitrárnosti, a preto je ústavne udržateľný.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 26. januára 2011. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s   právnym   názorom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   a   okresného   súdu   ako   súdu prvého stupňa nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor   týchto   všeobecných   súdov   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   v tejto   časti   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   za   zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   žiadne   skutočnosti, ktoré   by   indikovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a preto dospel k záveru, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 26. januára 2011 ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   patrí   aj   základné   právo   garantujúce   ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne z čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Pretože ústavný súd postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 26. januára 2011 nepovažoval za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, dospel k záveru, že postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom nemohlo dôjsť ani k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu a sťažnosť je v tejto časti tiež zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 20 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, sťažnosť sťažovateľky ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012