znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   V.,   S.,   R.   V.,   Česká   republika,   a P.   S.,   Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 38/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. V., R. V. a P. S. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), R. V. a P. S. (spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 38/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli, že „sa domáhajú na Okresnom súde   Žilina   žalobou,   podanou   21. 02. 2008,   určenia   práva   zodpovedajúcemu   vecnému bremenu.   Dňa   21. 02. 2008   sťažovatelia   podali   žalobu   na   OS   Žilina   a   navrhli   vydať predbežné   opatrenie.   Dňa   25. 03. 2008   Okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   návrhu navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia. Na deň 05. 11. 2008 bolo nariadené pojednávanie   vo veci.   Dňa   05. 11. 2008   pojednávanie   vo   veci   s   odročením   na   deň 01. 12. 2008. Dňa 05. 11. 2008 uznesením OS v Žiline pripustil zmenu návrhu na začatie konania. Na deň 01. 12. 2008 súd určil termín pojednávania. Termín pojednávania určený na deň 01. 12. 2008 bol zo strany súdu zrušený.

Okresný súd Žilina vytýčil termín pojednávania na deň 09. 02. 2011. Po   zrušení   termínu   pojednávania   určeného   na deň 01. 12. 2008   neboli   vykonané procesné úkony zo strany prvostupňového súdu až do určenia termínu pojednávania na deň 09. 02. 2011.“.

Keďže konanie vo veci nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov v rade 1 - 3 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   ich záležitostí   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   spis. zn. 8 C 38/2008 porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 38/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom v rade 1 - 3 priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur každému, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd vo výzve z 5. januára 2011 upozornil právneho zástupcu sťažovateľov na skutočnosť, že v   prípadoch   sťažností   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   je   namietané   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mali sťažovatelia právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Súčasne ho vyzval, aby mu predložil dôkaz o splnení predmetnej povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Na uvedenú výzvu právny zástupca sťažovateľov odpovedal podaním doručeným ústavnému súdu   24. januára 2011, v ktorom oznámil, že sťažovatelia v predmetnej veci písomnú   sťažnosť   orgánu   štátnej   správy   súdu   podľa   zákona   o súdoch   nepodali,   ale „sťažovateľ v rade 1 dňa 4. 11. 2010 ústne do zápisnice v kancelárii verejného ochranu práv dal podnet ohľadne prieťahov v konaní vedenom OS Žilina sp. zn. 8 C 38/2008“.

V pripojenej fotokópii upovedomenia verejného ochrancu práv z 22. decembra 2010 o výsledkoch vybavenia podnetu sa okrem iného uvádza, že „Po posúdení chronológie úkonov súdu som dospel k názoru, že postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod   spisovou   značkou   8 C/38/2008   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní,   a   tým k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že podstatou práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   súdu.   Stav   právnej   neistoty   sa   neodstráni   tým,   že   súd   v   konaní   nariadi pojednávanie, alebo že vykoná úkon. Stav právnej neistoty je odstránený až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci samej.

Z tohto dôvodu som požiadal podpredsedu Okresného súdu Žilina, aby vzhľadom na výsledky   vybavenia   podnetu   ako   orgán   riadenia   a   správy   Okresného   súdu   Žilina dohliadol na ďalšiu plynulosť konania vedeného spisovou značkou 8C/38/2008 tak, aby už v ňom   k   ďalším   obdobiam   nečinnosti   súdu   nedošlo,   a   aby   táto   právna   vec   bola v primeraných lehotách prejednaná a rozhodnutá.“.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 363/2010).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   § 64   ods. 3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z už citovaného podania právneho zástupcu sťažovateľov vyplýva, že sťažovatelia sťažnosť   na prieťahy   v napadnutom   konaní   predsedovi   okresného   súdu   nepodali.   Iba sťažovateľ   v 1. rade   dal   4.   novembra   2010   ústne   do   zápisnice   v kancelárii   verejného ochranu práv podnet na prešetrenie prieťahov v napadnutom konaní. Ďalej z uvedeného podania   vyplýva,   že   sťažovateľovi   v 1.   rade   bolo   29.   decembra   2010   doručené upovedomenie verejného ochrancu práv, v ktorom okrem iného bolo poukázané na to, že 11. novembra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 9. február 2011. V pripojenom   upovedomení o výsledkoch   vybavenia podnetu   z 22.   decembra   2010 bolo navyše sťažovateľovi v 1. rade oznámené, že verejný ochranca práv požiadal podpredsedu okresného súdu, aby „dohliadol na ďalšiu plynulosť konania vedeného spisovou značkou 8 C/38/2008 tak,   aby už v ňom   k ďalším obdobiam   nečinnosti súdu nedošlo,   a aby táto právna vec bola v primeraných lehotách prejednaná a rozhodnutá“.

Uvedený   postup   sťažovateľov,   ale   osobitne   ani   postup   sťažovateľa   v 1.   rade v okolnostiach   daného   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu   považovať   za   účinné splnenie   požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   u   orgánu   štátnej   správy   súdov nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných   práv   a slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred   ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri   vyžadovanom postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať   dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť osobne   a   s   ktorým   sa   ako   právny   účinok   nespája   priame   odstránenie   opodstatnene namietnutého porušenia základného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (m. m. II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch neumožnilo v danej   veci   účinnú ochranu   základného práva   sťažovateľov priznaného im podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh a ani z vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľov navyše nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 24. januára 2011, teda v čase, keď sťažovatelia už mali vedomosť o ďalšom postupe   okresného   súdu   v napadnutom   konaní,   konkrétne   o nariadení   pojednávania na 9. február 2011 (ktoré sa podľa zistenia ústavného súdu uskutočnilo, ale bolo odročené z dôvodu   nevyhnutnosti   vykonania   ďalšieho   dokazovania).   Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovatelia nevyčkali na ďalší priebeh konania, ale urýchlene uplatnili na ústavnom súde sťažnosť, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia svojich práv v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovatelia   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011