znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť K. N., M., a E. Z., S., zastúpených advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/305/2007 z 27. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. N. a E. Z.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009 doručená sťažnosť K. N. a E. Z. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn. 3 Co/305/2007 z 27. novembra 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľky   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedli,   že krajský súd „neprerokoval v oficiálnom rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty“.

V spojitosti   s tým   sťažovateľky   bez   bližšej   konkretizácie   poukazujú   najmä na argumentáciu, ktorú uviedli vo svojom odvolaní (na stranách 2 až 6) proti rozsudku Okresného   súdu   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   13 C/274/2003   z 30.   marca 2007.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľky upriamujú pozornosť na to, že:„1./ V podaní z 9.4.2006 sme si uplatňovali svoje práva apelujúc na § 4 a § 5, OZ a následne konkrétnou rozsiahlou korešpondenciou s Mestom S. od roku 1992 až do roku 2003, súdu prvého stupňa do spisu doložené a následne v podaní z 1.6.2006 poukazujúc na § 126 OZ upravujúc nárok vlastníckeho práva na súdnu ochranu.

KS-KE   opovrhol   citovanými   ustanoveniami   zák.   o   obecnom   zriadení   v   odvolaní na str. -2- a -3- konkrétne §§ 2, 4, 7, 12, a 13. Žalovaný v 1/ rade previedol na žalovaných v 2/ a 3/ rade prístupovú cestu k súkromnému vlastníctvu žalobkýň, čím porušil zákonnú povinnosť chrániť verejný záujem pre verejné účely mesta.

2./ Z majetkovej podstaty vo vložke (...) pod 3. je uvedená p. č. (...) Cesta a roľa na záhumienok, kde na str. -3- pod 13 sa vkladá vlastnícke právo pre československý štát v správe   Poľ.   odboru   rady   ONV   v S.   v   celosti   od   12. júla   1956   a   slúžila   ako   cesta k záhumienkom.

3./ Z inkriminovanej p. č. (...) vznikli sporné parcely (...). Druh pozemku Zást. plochy a nádvoria s kódom (...) charakteristikou cesty a miestnej komunikácie v zmysle prílohy č. 2 k Vyhláške 647/2004 Z. z.“

Ďalej   sa   v sťažnosti   uvádza,   že „iba   súd   môže   rozhodnúť,   ktoré   dôkazy   vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - potom vo svojom   rozhodnutí   tiež   musí   uviesť,   z   akých   dôvodov   navrhnuté   dôkazy   nevykonal (§ 157 ods. 2   OSP   v   korelácií   s   § 211   OSP   takéto   odôvodnenie   musí   mať   aj   rozsudok odvolacieho   súdu).   Porušovateľ   mal právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   sa vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a to takým spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania.

Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť.

Dostatočnosť   a   relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako i právnej stránky rozhodnutia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky tvrdia, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   aj   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, a domáhajú sa, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„1. Základné práva sťažovateliek podľa čl. 20 právo vlastniť majetok, čl. 46 ods. 1) Ústavy   Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   jeho   právo   podľa   čl. 6   ods. 1 na spravodlivé   súdne   konanie   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozsudkom KS KE sp. zn.: 3 Co/305/2007 zo dňa 27. novembra 2008 porušené.

2. Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje vo veci sp. zn.: 3 Co/305/2007, aby obnovil stav pred porušením základných práv a slobôd.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateliek prerokoval ich sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval,   či   neexistujú   dôvody   na jej odmietnutie podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03). Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky   teda vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   čl. 48   ústavy).   Reálne   uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní,   ale ani nárok   na   to,   aby všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľky   predložili   ústavnému   súdu   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Co/305/2007   z 27.   novembra   2008,   ktorým   rozhodol   o ich   odvolaní   proti   rozsudku okresného   súdu sp. zn.   13 C/274/2003   z 30.   marca   2007   tak,   že   ho   podľa   § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako vecne správny potvrdil, a zároveň žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Ústavný súd taktiež vychádzal z obsahu súvisiaceho spisu okresného súdu, ktorý si pred predbežným prerokovaním sťažnosti zadovážil.

Pokiaľ sťažovateľky považujú za porušenie ich práv to, že odvolací súd neodôvodnil v napadnutom rozhodnutí ich argumentáciu uvedenú v ich odvolaní (na stranách 2 až 6) proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   13 C/274/2003   z 30.   marca   2007,   z obsahu predmetného odvolania vyplýva, že námietky sťažovateliek sa týkali najmä toho, že okresný súd:

- mylne aplikoval „výklad právnej normy na zistený skutkový stav a teda aplikoval právnu normu, ktorú na skutkový stav vôbec nemal použiť“, pričom podľa ich názoru sa na daný prípad mal aplikovať zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ako aj zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov,

- „nesprávne   ustálil“ naliehavý   právny   záujem   v tom,   že   sťažovateľky   neuniesli dôkazné   bremeno   a bez   tohto   určenia   sa   nemôžu   úspešne   domáhať uspokojenia   svojho práva,

- vôbec nezohľadnil listinný dôkaz – vlastnícke právo sťažovateliek „k parc. č. (...) vedenej na LV č. (...)“,

- nezaoberal sa tým, že „bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by   sa   uskutočnenie   majetkoprávneho   úkonu   malo   považovať   zásadne   za   také,   ktoré odporuje zákonu, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné“.

Ústavný   súd   v kontexte   uvedeného   poukazuje   na   to,   že   čl. 6   ods. 1   dohovoru neuvádza nič konkrétne o tom, ako má byť tá-ktorá záležitosť posudzovaná, resp. ako majú byť posudzované dôkazy, ktoré má všeobecný súd k dispozícii, iba zakladá vo všeobecnosti právo   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Jeho   obsahom   však   nie   je   právo   na   prejednanie záležitosti, ktoré by malo byť konformné s právnym názorom niektorého účastníka konania. Článok 6 ods. 1 dohovoru rovnako neupravuje prípustnosť dôkazov, pričom podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) ide o oblasť podriadenú predovšetkým vnútroštátnemu   právu   a vyhodnotenie   dôkazov   predložených   stranami   sporu   prináleží zásadne   vnútroštátnym   súdom.   Judikatúra   ESĽP   zaväzuje   súdy,   aby   svoje   rozhodnutia odôvodňovali, avšak tento záväzok nemôže byť ponímaný tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument účastníka konania (Van Hurk v. Holandsko, 1994).

Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci García Ruiz v. Španielsko,   konštatoval,   že   podľa   štandardnej   judikatúry   súdu   reflektujúcej   princíp riadneho   chodu   spravodlivosti   musia   súdne   rozhodnutia   v dostatočnej   miere   obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Podľa ďalších rozsudkov ESĽP (napr. vec Hiro Balani v. Španielsko,   1998,   vec   Higgins   a   další   v.   Francúzsko,   1998)   sa   však   rozsah   tejto povinnosti   môže   meniť   podľa   povahy   rozhodnutia,   a preto   musí   byť   posudzovaný s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu.   Povinnosť   odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné sa vysporiadať s každým argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle   v.   Fínsko   z 19.   decembra   1997   sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Z obsahu odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že v prerokovanej veci prvostupňový   súd   založil   výrok   rozsudku,   ktorým   zamietol   žalobu   sťažovateliek o neplatnosť právnych úkonov predovšetkým na tom základe, že odporca v prvom rade (Mesto   S.)   nie   je   v tomto   spore   pasívne   legitimovaný.   Okresný   súd   skonštatoval,   že sťažovateľky „mali   žalovať   aj   SR   v zastúpení   príslušného   obvodného   úradu,   ktorý reprezentuje štát, lebo dohoda bola uzatvorená bývalým MsNV v S. ako vtedajším štátnym orgánom, a preto štát mal byť účastníkom tohto konania“. Ďalšie závery, ku ktorým dospel okresný súd (najmä nedostatok naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateliek s tým, že sa môžu v danej veci domáhať priamo plnenia, a to určenie práva prechodu cez pozemok odporcov   v 2.   a 3.   rade),   sú   založené   na   rozsiahlom   dokazovaní   (listinných   dôkazoch a výsluchu svedkov), ktoré okresný súd náležite vyhodnotil a vyvodil z neho závery.

Odvolací   súd   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateliek   vo   veci   samej   a   stotožnil   sa so skutkovými zisteniami,   ako   aj   právnym   hodnotením   prijatým   prvostupňovým   súdom akcentujúc v prvom rade to, že „účastníkom konania o neplatnosť zmluvy musia byť všetky zúčastnené zmluvné strany a žalobkyne neoznačili správne pasívne legitimovaný subjekt, ktorý   by   bol   právnym   nástupcom   bývalého   MsNV   v S.,   konajúceho   v mene Československého štátu...“. V súvislosti s uvedeným krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku   vyjadril   názor,   že „už   len   táto   samotná   skutočnosť   postačuje   na   zamietnutie žaloby   o vyslovenie   absolútnej   neplatnosti   dohody   o zriadení   práva   osobného   užívania pozemku“.

Krajský súd ďalej k namietanej neplatnosti kúpnej zmluvy zo 6. novembra 2003, ku ktorej bol vklad v katastri   nehnuteľností povolený 28.   novembra 2003 a ktorou   bolo prevedené   vlastnícke   právo   k parcele   č. (...)   na   žalovaných   v 2.   a 3.   rade   k dôvodom uvedeným   súdom   prvého   stupňa,   reagujúc na   odvolacie   námietky   sťažovateliek   navyše dodal, že „kúpna zmluva bola po formálnej stránke uzavretá platne, na jej uzavretie bol daný súhlas mestského zastupiteľstva“.

Odôvodnenia oboch rozsudkov uvádzajú podľa ústavného súdu dostatočné skutkové aj právne dôvody, na ktorých oba súdy založili rozhodnutie vo veci sťažovateliek. Tieto dôvody nie sú rozporné alebo svojvoľné a popisujú skutkový stav vytvorený na základe dokazovania, ktoré navrhli účastníci konania.

Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   krajského   súdu   vyúsťujúci   v podstate do záveru,   že   ani   prípadné   vyslovenie   neplatnosti   predmetnej   kúpnej   zmluvy   nevyrieši právne   postavenie   sťažovateliek   vo   vzťahu   k tvrdenému   znemožneniu   prístupu   na   ich pozemok, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu konštatovanie nedostatku pasívnej legitimácie   odporcu   v 1.   rade   a   posúdenie   existencie   naliehavého   právneho   záujmu sťažovateliek   krajským   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje   a na   jeho   meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým krajský súd dospel.

Ústavný   súd   zhodne   s ESĽP   neskúma,   či   sú   dôvody   uvedené   v sťažovateľkami predloženom   rozhodnutí   vecne   správne   (vec   Van   de   Hurk   v. Holandsko   1994,   správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Čo   sa   týka   výhrad   sťažovateliek   smerujúcich   proti   tomu,   že   krajský   súd „neprerokoval v oficiálnom rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty“, zo sťažnosti nemožno jednoznačne ustáliť,   čo tým   konkrétne namietajú. Pokiaľ by sa   táto námietka sťažovateliek   vzťahovala   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   o   ich   odvolaní   bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje na to, že sa tak stalo na súlade s § 209a ods. 1   OSP   v znení   účinnom   do   14.   októbra   2008.   Právny   zástupca   sťažovateliek   totiž na výzvu okresného súdu z 10. septembra 2009, či jeho mandantky súhlasia s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania, vo vyjadrení doručenom okresnému súdu 18. septembra 2008 s takýmto postupom súhlasil.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uzavrel, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkami označenými právami podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu a namietaný rozsudok nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by mohla byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej, sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009