znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého M. F. (...), zastúpeného zákonnou zástupkyňou – matkou M. F., K., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 41   ods. 1   druhej   vety   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práv podľa čl. 3 ods. 2 v spojení s čl. 3 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého M. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2007   faxom   doručená   sťažnosť   maloletého   M.   F.   (...)   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 a na osobitnú ochranu detí   podľa   čl. 41 ods. 1 druhej   vety Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), práva   na   ochranu a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa   podľa čl. 3   ods. 2   v spojení   s čl. 3   ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a práva na výchovu dieťaťa smerujúcu k rozvoju osobnosti dieťaťa, jeho nadania a rozumových aj fyzických schopností v čo najširšom objeme podľa čl. 29 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“). Sťažnosť bola doplnená predložením originálu doručeného ústavnému súdu 23. januára 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn.   Nc 601/99   z 20.   júla 1999   bol   sťažovateľ   predbežne   zverený   do   výchovy matke   a otec   bol   zaviazaný   prispievať   mesačne   na   jeho   výživu   sumou   700 Sk.   Ďalším uznesením   sp. zn.   Nc 601/99   z 18. mája 2000   okresný   súd   zakázal   styk   otca so sťažovateľom. Podľa odôvodnenia uvedeného uznesenia bolo o zákaze styku rozhodnuté na základe návrhu matky, ktorá poukazovala na to, že otec sťažovateľa ju v jeho prítomnosti opakovane napádal, čo na neho pôsobilo stresujúco a viedlo k jeho neurotickým prejavom. K návrhu na zákaz styku sťažovateľa s otcom pripojila matka lekársku správu preukazujúcu jej tvrdenia.

Následne   bol   sťažovateľ   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   Nc 601/99 z 23. novembra 2000 zverený do výchovy matke a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 850 Sk mesačne. Okresný súd týmto rozsudkom zároveň zakázal styk otca so sťažovateľom,   zamietol   návrh   otca   na   zverenie   sťažovateľa   do   jeho   výchovy,   ako aj návrh na úpravu styku s ním. Výrok o zákaze styku a zamietnutie návrhu otca na úpravu styku so sťažovateľom odôvodnil okresný súd s poukazom na znalecký posudok znalkyne, podľa záverov ktorého je zákaz styku v záujme zachovania zdravia sťažovateľa. Uznesením okresného súdu sp. zn. Nc 28/01 z 13. júna 2001 bol zamietnutý návrh otca na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým mu bol zakázaný jeho styk so sťažovateľom.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 187/01 z 10. septembra 2001 potvrdil rozsudok okresného   súdu   z 23.   novembra   2000   vo   výroku   o výživnom,   ale   pokiaľ   ide   o výrok o zákaze styku, prvostupňový rozsudok zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd výrok o zrušení prvostupňového rozsudku odôvodnil najmä tým,   že   bude   potrebné   vypočuť   znalkyne,   pokiaľ   ide   o ozrejmenie   ich   špecializácie, a vyriešiť zásadnú otázku, či došlo k dovŕšeniu procesu psychoterapie u otca sťažovateľa. Zdôraznil taktiež, že v predchádzajúcom konaní podávali znalecký posudok znalkyne, ktoré nemajú špecializáciu v odbore domáce násilie, a preto bude nutné zvážiť pribratie znalca špecialistu.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že okresný súd v ďalšom priebehu konania rozhodol o návrhu   otca   na zrušenie predbežného   opatrenia o zákaze styku   a návrhu   na predbežnú úpravu styku so sťažovateľom, ktorý uznesením sp. zn. Nc 601/99 z 26. júna 2002 zamietol. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoP 502/02 z 3. februára 2003 odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu z 26. júna 2002.

Dňa   5.   mája   2004   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   Nc 601/99   zakázal   styk   otca so sťažovateľom a zároveň zamietol návrh otca na úpravu styku s ním. V odôvodnení tohto rozsudku   poukázal   na   výsledky   prv   vykonaného   dokazovania   a   na   znalecký   posudok vypracovaný znalcom z odboru psychológie PhDr. M. Š., CSc., v ktorom znalec uviedol, že maloletý proklamuje negatívny vzťah k otcovi.   Znalec vypracoval aj doplnok k svojmu znaleckému posudku, v ktorom uvádza, že úplný zákaz styku dieťaťa s otcom nie je vhodný pre jeho duševný vývoj. Okresný súd prihliadol aj na správu z psychologického vyšetrenia vypracovanú PhDr. E. S., z ktorej vyplýva, že u sťažovateľa boli zistené príznaky akútnej stresovej situácie a šok spojený so zážitkom opätovne traumatizujúcej udalosti, pretože bol pre účely znaleckého dokazovania - doplnku znaleckého posudku PhDr. Š., CSc., nútený pri znaleckom vyšetrení stretnúť sa s otcom.

Sťažovateľ   sa   ďalej   zmieňuje   o tom,   že „Uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove sp. zn.   4 CoP 42/04   zo   dňa   21. 10. 2004   tento   súd   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu v Humennom   zo   dňa   5. 5. 2004   odôvodniac   to   tým,   že   v konaní   boli   vykonané   dôkazy, ktorých   závery   sú   rozporuplné,   na   jednej   strane   správy   psychologičky   PhDr. E. S., psychiatricky   MUDr. D. V.   a   všeobecného   lekára   S. H.   svedčia   v prospech   zákazu   otca styku   s   mal.   sťažovateľom,   závery   znaleckého   posudku   PhDr. Š., CSc.,   takýto   záver neobsahujú“.

K veci   bolo   zaslané   aj   stanovisko   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v H. z 19. apríla   2005,   ktorý   v   predmetnom   konaní   plní   funkciu   kolízneho   opatrovníka. V označenom stanovisku sa uvádza, že bol vykonaný pohovor so sťažovateľom, a to aj bez prítomnosti matky, pričom sťažovateľ sa mal pri tomto pohovore vyjadriť, „že otca už nechce nikdy vidieť a nechce sa o ňom už ani rozprávať“. V závere tohto stanoviska kolízny opatrovník navrhol, aby okresný súd rozhodol tak, že styk otca so sťažovateľom zakáže.

V sťažnosti   sa   ďalej   uvádza: „Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Humennom   sp. zn. 19 Nc 601/1999   zo   dňa   8. 11. 2005   tento   súd   rozhodol   tak,   že   zakázal   styk   s   mal. sťažovateľom, zamietol návrh otca na úpravu styku a rozhodol o trovách konania. Svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   bolo   preukázané,   že   stav   mal.   dieťaťa   (sťažovateľa)   sa naďalej zhoršuje a to predložením lekárskych správ od MUDr. D. V., pedopsychiatričky zo dňa 18. 11. 2004, 17. 12. 2004 a zo dňa 4. 2. 2005. Poukázal na to, že matka uviedla, že napriek zákazu styku otec mal. vyhľadal opakovane v priebehu roku 2004, čo spôsobilo už spomínané zdravotného problémy mal. dieťaťa. Súd znovu doplnil znalecké dokazovanie doplnkom k znaleckému posudku PhDr. Š., CSc., pričom tento uviedol, že u maloletého nejde o traumatickú stresovú poruchu, ale o fóbicko úzkostnú poruchu. Súd sa oboznámil so správami MUDr. D. V., psychiatricky, v ktorej starostlivosti je mal. sťažovateľ od marca 2004 a ktorá uviedla, že u maloletého diagnostikovala reakciu na stres s adaptačnými ťažkosťami a že maloletý sťažovateľ opisoval svoje stretnutia s otcom tak, že mu pri nich začalo búšiť srdce, silno sa bál, pustila sa mu z nosa krv, nemohol dýchať. V odôvodnení rozhodnutia súd uvádza aj správu ošetrujúceho lekára mal. sťažovateľa, ktorý potvrdil, že po kontakte s otcom nasleduje plná psychosomatická reakcia na vystavenie ťažkého stresu, bolesti brucha, napínanie na vracanie, hnačky, bolesti hlavy, nesústredenie a krvácanie z nosa.   Lekár   odporúčal   dôsledne   zabrániť   pokusom   otca   o   stretávanie   sa   s   dieťaťom a u maloletého   diagnostikuje   reakciu   na   stresovú   situáciu   s   adaptačnými   ťažkosťami. Rovnaké závery potvrdila aj psychologička zapísaná v zozname znalcov, PhDr. E. S. Podľa jej záveru, maloletý nemá iracionálny strach zo svojho otca, ale jeho strach má veľmi reálne a kruté základy, priame zážitky dieťaťa zo situácii fyzických útokov otca voči matke. Súd uzavrel, že je v záujme mal. sťažovateľa, aby bol zakázaný styk s otcom. Poukázal na to, že bolo nesporne preukázané, že pre mal. sťažovateľa každé stretnutie s otcom vyvoláva stres a následné zdravotné problémy.“

Na základe odvolania otca proti uvedenému rozsudku okresného súdu krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že otec je oprávnený stýkať sa so sťažovateľom každý párny týždeň v mesiaci po dve hodiny v zariadení Sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v H. Krajský súd taktiež   uložil   orgánu   Sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   v H.   oznámiť rodičom presný dátum a čas výkonu opatrení sociálnej kurately podľa plánu sociálnej práce, v rámci ktorého bude styk otca so sťažovateľom realizovaný vždy do desiateho dňa v tom-ktorom   mesiaci   na   nasledujúci   mesiac   v roku,   vopred.   Matke   sťažovateľa   krajský   súd prikázal odovzdať ho v takto určenom čase otcovi za prítomnosti sociálneho kurátora s tým, že po skončení styku je otec povinný ho odovzdať späť matke za prítomnosti sociálneho kurátora. Svoje rozhodnutie odôvodnil   krajský súd tým, že je právom otca podieľať sa na výchove sťažovateľa stykom s ním a že toto právo je aj právom maloletého dieťaťa na oboch rodičov a na to, aby bolo vychovávané obidvoma rodičmi.

Krajský súd sa odvolal aj na závery znalca PhDr. M. Š., CSc., podľa ktorého „u mal. nejde o akútnu reakciu a stres, ale o fóbicko úzkostnú poruchu, ktorá sa má liečiť a to systematickou desenzitizáciou alebo expozičnou terapiou na pracovisku, ktorý takýto druh liečby   ovláda.   Bez   vhodnej liečby je nebezpečenstvo,   že táto porucha   bude pretrvávať. Poukázal na to, že sa znalec vyjadril, že úplný zákaz styku otca s dieťaťom nie je vhodný pre jeho duševný vývin“.

Napokon krajský súd vyslovil názor, „že je nanajvýš v záujme mal. dieťaťa, aby obaja rodičia prispeli k opätovnému, veľmi pomalému získavaniu si citových väzieb medzi otcom a dieťaťom“.

V ďalšej časti sťažnosti právna zástupkyňa sťažovateľa cituje relevantné ustanovenia dohovoru (čl. 6 ods. 1), ústavy (čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1), Dohovoru o právach dieťaťa (čl. 3   ods. 1   a   2,   čl. 29   ods. 1),   zákona   č. 36/2005   Z. z.   o rodine   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 2(§ 25 ods. 1 až 5, § 26, § 36 ods. 1 a 2) a tvrdí, že je na základe uvedených skutočností nepochybné, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 došlo k porušeniu jeho označených práv.

Poukazuje taktiež na dokazovanie vykonané vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Nc 601/99, z ktorého vyvodzuje záver, že styk otca so sťažovateľom na neho pôsobí „mimoriadne stresujúco, traumatizujúco a výrazne negatívne ovplyvňuje jeho psychické, ale aj   fyzické   zdravie“. Podľa   názoru   uvedeného   v sťažnosti   neboli   v konaní   vykonané žiadne dôkazy, ktoré by tento záver spochybňovali, ale naopak, v konaní bolo predložených viacero stanovísk a lekárskych správ, ktoré odporúčajú, aby sťažovateľ nebol vystavený styku s otcom. Jedinou výnimkou je názor prijatý znalcom PhDr. Š., CSc., ktorý dospel k odlišnému   záveru   o povahe   psychickej   poruchy   sťažovateľa,   ako   aj   vo   vzťahu k odporúčaniam pre zlepšenie tohto stavu.

Krajskému súdu sa v sťažnosti vytýka okrem iného aj to, že sa „neriadil zásadou oficiality, ktorá sa v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o mal. deti uplatňuje a rozhodol o styku mal. sťažovateľa s otcom napriek tomu, že v konaní existujú dve skupiny dôkazov, ktoré odôvodňujú zásadne odlišné závery. Navyše, ako vyplýva z už uvedeného, je nesporné, že   mal.   sťažovateľ   trpí   psychickou   poruchou,   ktorá   je   liečená   u pedopsychiatričky MUDr. V.   Táto   stanovila   diagnózu   mal.   sťažovateľa   zhodne   s už   spomínanými   ďalšími odborníkmi   ako   akútnu   reakciu   na   stres   vyvolaný   traumatizujúcim   správaním   otca a stretnutím sťažovateľa s ním. Za týchto okolností, keď diagnostika psychických porúch patrí   nesporne   do   oblasti   psychiatrie,   je   záver   súdu,   kedy   uprednostnil   osamelý   záver znalca psychológa o odlišnej diagnóze u mal. sťažovateľa zjavne arbitrárny. Rozhodnutie súdu nespĺňa požiadavky rozhodovania vo veciach týkajúcich sa starostlivosti o mal. deti, teda rozhodnutia na základe takého zistenia skutkového stavu, ktorý umožňuje rozhodnutie, ktoré bude v záujme mal. dieťaťa.

Aj keď Krajský súd v Prešove formálne odôvodnil svoje rozhodnutie právom dieťaťa sťažovateľa   byť   vychovávaný   obidvoma   rodičmi,   je   nesporné,   že   v predmetnej   veci uprednostnil záujem a právo otca sťažovateľa stýkať sa s mal. dieťaťom. Týmto sa krajský súd   v Prešove   odchýlil   od   všeobecne   prijímanej   zásady   v konaniach   týkajúcich   sa starostlivosti   o mal.   deti,   podľa   ktorej   záujem   mal.   detí   je   hlavným   kritériom   pri akomkoľvek rozhodovaní súdu“.

Právna   zástupkyňa sťažovateľa   vyjadruje   presvedčenie,   že   vzhľadom   na   uvedené v tejto   veci   ide   o prípad,   keď   výklad   a aplikácia   zákonov   všeobecným   súdom   zasiahli do práv sťažovateľa. Domnieva sa tiež, že situácia, v ktorej sa sťažovateľ ocitol v dôsledku namietaného rozhodnutia, je pre neho mimoriadne stresujúca, ohrozujúca jeho psychické zdravie,   a preto   považuje za   primerané,   aby mu   bolo   priznané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

V nadväznosti na to žiada pri predbežnom prerokovaní prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodnúť nálezom, ktorým ústavný súd vysloví, že:

„Právo sťažovateľa

-   na   zabezpečenie   ochrany   a   starostlivostí,   ktorá   je   nevyhnutná   pre   jeho   blaho zakotvené v článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s článkom 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa,

- na to, aby jeho výchova smerovala k rozvoju jeho osobnosti, nadania a rozumových aj fyzických schopností v čo najširšom objeme, zakotvené v článku 29 Dohovoru o právach dieťaťa,

- na osobitnú ochranu detí zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru,

- a práva na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp. zn.   4 CoP 7/2006   zo   dňa   16. 10. 2006 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 CoP 7/2006 zo dňa 16. 10. 2006 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Poukazujúc na skutkový   stav   uvedený   v sťažnosti   právna   zástupkyňa   sťažovateľa zároveň navrhla, aby ústavný súd dočasným opatrením uložil krajskému súdu a okresnému súdu, ktorý v prípade podania návrhu na výkon rozhodnutia je vecne a miestne príslušným, a Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v H., aby sa dočasne zdržali vykonávania rozsudku krajského súdu   sp. zn. 4 CoP 7/2006   zo 16. októbra   2006, a otcovi   sťažovateľa, aby sa dočasne zdržal oprávnenia stýkať sa so sťažovateľom, ktoré mu bolo priznané namietaným rozsudkom, až do právoplatného skončenia tohto konania vedeného na ústavnom súde.

Nadväzne na to 29. mája 2007 právna zástupkyňa sťažovateľa doručila ústavnému súdu podanie, z ktorého vyplýva, že na základe namietaného rozsudku je vykonávaný výkon rozhodnutia, „ktorý   môže   reálne   spôsobiť   sťažovateľovi   nenapraviteľnú   ujmu   na   jeho psychickom   a fyzickom   zdraví   a vzhľadom   na   to,   žiada   o vydanie   dočasného   opatrenia v súlade s jej návrhom obsiahnutým v sťažnosti“. K tomuto podaniu boli pripojené prílohy, ktoré mali preukázať naliehavosť potreby vydania dočasného opatrenia. Následne právna zástupkyňa sťažovateľa doplnila podanie doručené ústavnému súdu 29. mája 2007 ďalšími podaniami zo 6. júna 2007, 5. septembra 2007 a 27. septembra 2007.

Ústavný súd si vyžiadal vo veci stanovisko krajského súdu, ktoré mu bolo doručené 5. februára 2008.   V tomto   stanovisku   sa   najskôr   chronologicky   rekapituluje   doterajší priebeh   konania   v označenej   veci   a podrobne   sa   zaoberá   doplnkom k   znaleckému psychologickému posudku č. 40/2005, ktorý predložil znalec PhDr. M. Š., CSc., okresnému súdu 5. septembra 2005. Z tohto posudku podľa krajského súdu vyplýva, že „u maloletého M. F. sa nejedná o akútnu reakciu na stres ako uviedla PhDr. E. S. ale o fóbicko úzkostnú poruchu, pričom mohla byť spustená traumatickým zážitkom, avšak teraz je podporovaná informačným   prenosom   od   matky   a   jej   napodobovaním.   Upevňuje   sa   tiež   vyhýbavým správaním.   Zároveň   znalec   konštatoval,   že   liečba   tejto   poruchy   sa   má   uskutočňovať systematickou desenzitizáciou alebo expozičnou terapiou na pracovisku, ktorý takýto druh liečenia ovláda. Bez vhodnej liečby je nebezpečenstvo, že táto porucha bude pretrvávať dlhý čas a narúšať sociálne vzťahy dieťaťa. V prípade nespolupráce matky je vhodné zvážiť, či je vhodnou osobou na výchovu maloletého M. F. V závere uviedol, že je vhodné, aby bolo stretávanie   sa   s   otcom   za   prítomnosti   psychológa   bez   prítomnosti   matky   a   aby   došlo k postupnému   vymiznutiu   neodôvodneného   strachu,   pričom   častosť   styku   je   teraz   ťažko určiť. V závere vyslovil, že úplný zákaz styku otca s dieťaťom nie je vhodný pre jeho duševný vývin. Vhodné by bolo stretávanie sa s otcom za prítomnosti psychológa bez prítomnosti matky. Vyslovil aj názor, že závery odborníkov uvádzané v spisovom materiály, teda osôb, ktoré   poznajú   maloletého M.   a   z   hľadiska   jeho   doterajšej   liečby,   že   je   potrebné   dieťa izolovať   od   objektu   fóbie   sú   vedecky   nesprávne   a   nemajú   oporu   v   najnovšej   odbornej literatúre“.

Krajský súd ďalej uvádza, že „doplnil dokazovanie doplnkom k znaleckému posudku č. 40/20005 na maloletého M. F. (...) a jeho rodičov znalca PhDr. M. Š. CSc. a výsluchom maloletého M. F.

Vo vzťahu k matke sa maloletý M. F. vyjadril v tom zmysle, že ju má veľmi rád, pretože sa o neho stará a pripravuje sa s ňou do školy. Čo sa týka otca k tomu uviedol, že ocka nemá rád, pretože to tak cíti. Na otázku z akého dôvodu uviedol, že preto, lebo bil mamku. Uzavrel, že nevie, prečo sa ocka bojí, iba to tak cíti.

Je nanajvýš v záujme maloletého dieťaťa, aby obaja rodičia prispeli k opätovnému veľmi pomalému postupnému získavaniu si citových väzieb medzi otcom a dieťaťom. To je prvoradý   záujem   maloletého   dieťaťa.   Odvolací   súd   preto   upravil   styk   otca   s   dieťaťom v intenciách v záveroch   znaleckého posudku a rozhodol,   že styk otca bude   realizovaný v rámci plánu sociálnej práce s dieťaťom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v zmysle zákona 305/2005 Z. z. o sociálnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Takto upravený styk otca s dieťaťom dáva podľa názoru odvolacieho súdu záruku, že pomalým   postupným   spôsobom   dieťa   získa   citové   väzby   k   otcovi   a   to   pod   dohľadom odborníka v zariadení na tom určenom. Zároveň bude eliminovaný i doposiaľ negatívny vplyv matky k styku otca s dieťaťom.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   k citovanému   stanovisku   krajského   súdu   v podaní z 22. januára 2008 uviedla, že krajský súd predovšetkým nereaguje na skutočnosti, ktoré sú uvedené v sťažnosti. Poukázala na to, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, že „diagnóza psychickej poruchy mal. dieťaťa nie je otázkou, ktorú by mohol posúdiť znalec z odboru psychológie, ale ide o odbornú otázku, ku ktorej sa kompetentným spôsobom môže vyjadriť jedine lekár - psychiater, prípadne znalec z odboru psychiatrie“.

Zotrvala na názore, že krajský súd oprel svoje závery o vlastné arbitrárne úvahy a neprihliadol   na   odborné   vyjadrenia   a stanoviská,   ktoré   mal   k dispozícii.   K vyjadreniu predložila aktuálne lekárske správy, z ktorých podľa nej jednoznačne vyplýva zhoršenie zdravotného stavu sťažovateľa v súvislosti s hrozbou jeho styku s otcom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti   ich   rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh,   ktoré   sú   k nej   pripojené,   vyplýva,   že   okresný   súd v konaní   začatom   na   návrh   otca   na úpravu   styku   so   sťažovateľom   a o   návrhu   matky na zákaz styku rozhodol rozsudkom sp. zn. 19 Nc 601/1999 z 8. novembra 2005 tak, že zakázal styk otca so sťažovateľom a návrh otca na úpravu styku s ním zamietol.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd poukázal na doplnenie dokazovania v zmysle   právneho   názoru   vysloveného   v uznesení   krajského   súdu   sp. zn.   4 CoP 42/04 z 21. októbra   2004,   ktorým   bol   zrušený   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   Nc 601/2004 z 5. mája   2004   a vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Ďalej   sa   odvolal na doplnok   k znaleckému   psychologickému   posudku   súdneho   znalca   PhDr. M. Š., CSc., zaslaného   okresnému   súdu   5.   septembra   2005,   v ktorom   sa   nestotožnil   so závermi PhDr. E. S., ktorá na základe výsledkov vyšetrení uskutočnených 3. marca 2004 a 18. marca 2004 uzavrela, že sťažovateľ trpí na akútnu stresovú reakciu, ako aj príznaky indikujúce, že bol   v minulosti   vystavený   pretrvávajúcemu   stresu   a psychicky   traumatizovaný   násilným správaním otca voči matke a nátlakovými praktikami voči nemu samotnému. Podľa názoru znalca   PhDr. M. Š., CSc.,   ide   u sťažovateľa   o fóbickú-úzkostnú   poruchu.   K vyvolaniu anticipačnej   úzkosti   postačuje   rozmýšľanie   jedinca,   že   sa   dostane   do   fóbickej   situácie. Fóbicko-úzkostná porucha u sťažovateľa má charakter špecifickej (izolovanej) fóbie, ktorej predmetom je jeho vlastný otec. Znalec PhDr. M. Š., CSc., zároveň konštatoval, že účinnou liečbou tejto poruchy je postupné vystavovanie sa podnetom vyvolávajúcim strach, až kým nedôjde k výraznému ústupu strachu. Menovaný znalec nesúhlasil s názormi odborníkov uvádzanými v spisovom materiáli, že je potrebné sťažovateľa izolovať od objektu fóbie, a tvrdil, že sú vedecky nesprávne a nemajú oporu v najnovšej odbornej literatúre. Vyslovil taktiež obavu, že bez vhodnej liečby bude táto porucha pretrvávať dlhší čas a bude narúšať sociálne vzťahy sťažovateľa. Zaujal taktiež názor, že v prípade nespolupráce matky treba zvážiť,   či   je vhodnou   osobou   na   výchovu   sťažovateľa.   Ďalej   znalec   PhDr. M. Š., CSc., v záveroch svojho doplnku posudku uviedol, že vhodné by bolo stretávanie sa sťažovateľa s otcom   za   prítomnosti   psychológa   bez   prítomnosti   matky,   čomu   by   mala   predchádzať predtým navrhnutá liečba. Súd prvého stupňa považoval za relevantné názory odborníkov, ktorí   so   sťažovateľom   intenzívne   dlhodobo   pracujú,   a nestotožnil   sa   s názormi   znalca PhDr. M. Š., CSc., dôvodiac, že je tu obava, že by ním navrhovaný spôsob liečby mohol mať na sťažovateľa nepriaznivé následky a že ďalší kontakt s otcom nezvládne. Okresný súd považoval za dostatočne preukázané, že duševný vývin sťažovateľa je v súčasnosti už vážne   naštrbený   a priklonil   sa   k názorom   odborníkov,   ktorí   mali   možnosť   pozorovať duševný   stav   sťažovateľa   bezprostredne   a dlhodobo   a podľa   ktorých   je   väčšia pravdepodobnosť, že k ďalšiemu narušeniu duševného vývinu sťažovateľa by mohlo dôjsť práve v dôsledku stretávania sa s otcom. Zohľadnil aj postoje sťažovateľa, ktorý dôrazne odmieta stretávať sa s otcom, a dospel k záveru, že je potrebné chrániť sťažovateľa pred nepriaznivým vplyvom na jeho terajší vývin, a teda zakázať styk otca s ním.

Na   odvolanie   otca   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   4 CoP 7/2006 zo 16. októbra 2006 zmenil prvostupňový rozsudok tak, že rozhodol, že otec je oprávnený sa stýkať   so   sťažovateľom   každý   párny   týždeň   v mesiaci   po   dve   hodiny   v zariadení Sociálnoprávnej   ochrany   detí   a sociálnej   kurately   v H.   Zároveň   uložil   orgánu Sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v H oznámiť rodičom presný dátum a čas výkonu opatrení sociálnej kurately pre deti podľa plánu sociálnej práce, v rámci ktorého bude   styk   otca   s maloletým   sťažovateľom   realizovaný   vždy   do   desiateho   dňa v tom-ktorom   mesiaci   na   nasledujúci   mesiac,   vopred.   Matke   sťažovateľa   uložil   v takto určenom čase odovzdať dieťa otcovi za prítomnosti sociálneho kurátora s tým, že otec je po skončení styku povinný odovzdať sťažovateľa matke za prítomnosti sociálneho kurátora.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Ako vyplýva z doplnku k znaleckému psychologickému posudku č. 40/2005, ktorý predložil   znalec   PhDr. M. Š., CSc.   Okresnému   súdu   v   Humennom   dňa   5. 9. 2005 u maloletého M. F.   sa nejedná o akútnu reakciu na stres ako uviedla PhDr. E. S. ale o fóbicko úzkostnú poruchu, pričom mohla byť spustená traumatickým zážitkom, avšak teraz je podporovaná informačným prenosom od matky a jej napodobovaním. Upevňuje sa tiež vyhýbavým   správaním.   Zároveň   znalec   konštatoval,   že   liečba   tejto   poruchy   sa   má uskutočňovať systematickou desenzitizáciou alebo expozičnou terapiou na pracovisku, ktorý takýto druh liečby ovláda. Bez vhodnej liečby je nebezpečenstvo, že táto porucha bude pretrvávať dlhý čas a narúšať sociálne vzťahy dieťaťa. V prípade nespolupráce matky je vhodné zvážiť, či je vhodnou osobou na výchovu maloletého M. F. V závere uviedol, že je vhodné, aby bolo stretávanie sa s otcom za prítomnosti psychológa bez prítomnosti matky a aby došlo k postupnému vymiznutiu neodôvodneného strachu, pričom častosť styku je teraz ťažko určiť. V závere vyslovil, že úplný zákaz styku otca s dieťaťom nie je vhodný pre jeho duševný vývin. Vhodné by bolo stretávanie sa s otcom za prítomnosti psychológa bez prítomnosti matky. Vyslovil aj názor, že závery odborníkov uvádzané v spisovom materiály, teda osôb, ktoré poznajú maloletého M. a z hľadiska jeho doterajšej liečby, že je potrebné dieťa izolovať od objektu fóbie sú vedecky nesprávne a nemajú oporu v najnovšej odbornej literatúre.

Odvolací súd doplnil dokazovanie doplnkom k znaleckému psychologickému posudku č. 40/2005 na maloletého M. F. (...) a jeho rodičov znalca PhDr. M. Š., CSc. a výsluchom maloletého M. F.

Vo vzťahu k matke sa maloletý M. F. vyjadril v tom zmysle, že ju má veľmi rád, pretože sa o neho stará a pripravuje sa s ňou do školy. Čo sa týka otca k tomu uviedol, že ocka nemá rád, pretože to tak cíti. Na otázku z akého dôvodu uviedol, že preto, lebo bil mamku. Uzavrel, že nevie, prečo sa ocka bojí, iba to tak cíti.

Je nanajvýš v záujme maloletého dieťaťa, aby obaja rodičia prispeli k opätovnému veľmi pomalému postupnému získavaniu si citových väzieb medzi otcom a dieťaťom. Toto je prvoradý   záujem   maloletého   dieťaťa.   Odvolací   súd   preto   upravil   styk   otca   s dieťaťom v intenciách   v záveroch   znaleckého   posudku   a   rozhodol,   že   styk   otca   bude   realizovaný v rámci plánu sociálnej práce s dieťaťom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v zmysle zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

V zmysle ustanovenia § 3 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej Kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov, opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu   a   komunitu   najmä   prostredníctvom   sociálnej   práce,   metódami,   technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti.

Podľa § 4 ods. 1 písm. d/ uvedeného zákona opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú, ak tento zákon neustanovuje inak v prostredí utvorenom a usporiadanom na výkon opatrení podľa tohto zákona.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí   a   sociálnej   kurately   na   obmedzenie   a   odstraňovanie   negatívnych   vplyvov,   ktoré ohrozujú psychický vývin, fyzický vývin alebo sociálny vývin dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby, sú najmä ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo   ponúknutie   sprostredkovania   pomoci   pri   riešení   výchovných   problémov   alebo rodinných problémov a pri uplatňovaní nárokov dieťaťa podľa osobitných predpisov. Podľa ustanovenia § 17 ods. 6 toho istého zákona orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately postupuje pri výkone opatrení sociálnej kurately pre deti podľa plánu sociálnej práce s dieťaťom.

Takto upravený styk otca s dieťaťom dáva podľa názoru odvolacieho súdu záruku, že pomalým   postupným   spôsobom   dieťa   získa   citové   väzby   k   otcovi   a   to   pod   dohľadom odborníka v zariadení na to určenom. Zároveň bude eliminovaný i doposiaľ negatívny vplyv matky k styku otca s dieťaťom.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   je založené   najmä   na názore,   že   krajský   súd   v odvolacom   konaní   sa   neriadil zásadou   oficiality   a napadnutý   rozsudok   podľa   sťažnosti „nespĺňa   požiadavky rozhodovania   vo   veciach   týkajúcich   sa   starostlivosti   o mal.   deti,   teda   rozhodnutia   na základe takého zistenia skutkového stavu, ktorý umožňuje rozhodnutie, ktoré bude v záujme mal. dieťaťa“.

Porušenie uvedených článkov ústavy a dohovoru možno v zmysle sťažnosti vidieť aj v tom,   že   krajský   súd   sa „odchýlil   od   všeobecne   prijímanej   zásady   v konaniach týkajúcich sa starostlivosti o mal. deti, podľa ktorej záujem mal. detí je hlavným kritériom pri akomkoľvek rozhodovaní súdu“.

Ďalšie pochybenie krajského súdu spočíva podľa sťažnosti v tom, že podľa doplnku k znaleckému   posudku   PhDr. M. Š., CSc.,   č. 40/2005 „styku   s otcom   by   mal   byť   mal. sťažovateľ   podrobený   až   po   tom,   čo   absolvuje   liečbu   ním   diagnostikovanej   fóbicko úzkostnej poruchy“, čo však napadnuté súdne rozhodnutie nerešpektovalo.

V nadväznosti na vytýkané nedostatky napadnutého rozsudku ústavný súd v považuje za potrebné pripomenúť, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H. v. United Kingdom), tak aj doterajšia judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris) pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na   skúmanie   tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   a v spojitosti   s   tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo strany   ústavného   súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je vyslovenie nesúhlasu s hodnotením vykonaného dokazovania a právnymi názormi krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   4 CoP 7/2006 zo 16. októbra   2006   (s   prihliadnutím   na   obsah   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn. Nc 601/2004 z 5. mája 2004, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k názoru, že zo záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v rozhodnutí   krajského   súdu   možno   považovať   z ústavného hľadiska   za   dostatočné,   relevantné   a konformné   s obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   ich   možno   rozumne   zahrnúť pod znenie   a   zmysel   právnych   noriem   aplikovaných   v danej   veci.   Výklad   uvedených právnych   noriem   a hodnotenie   vykonaných   dôkazov   zodpovedá   zároveň   princípom rozumného   usporiadania   práv   a povinností   dotknutých   subjektov   v konaní,   ktoré   bolo predmetom posudzovania všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

V súvislosti   s v sťažnosti   vyjadreným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania   (uvedené v okolnostiach danej veci platí aj v súvislosti s vyhodnotením doplnku znaleckého posudku PhDr. M. Š., CSc.,   č. 40/2005   inak,   ako   si   predstavoval   sťažovateľ,   resp.   jeho   matka). Za podstatné   považuje   ústavný   súd   to,   aby   bol   postup   všeobecného   súdu   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Úlohou ústavného súdu nie je byť ďalšou inštanciou v systéme všeobecných súdov, ktorá by preskúmavala všetky možné či tvrdené pochybenia v postupe či v rozhodnutiach týchto súdov v oblasti štandardného práva; jeho povinnosťou je zaoberať sa iba takými zásahmi orgánov verejnej moci, ktorých intenzita je natoľko závažná, že zakladá porušenie ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zaručených práv alebo slobôd konkrétneho sťažovateľa. K takejto situácii však v danej veci podľa názoru ústavného súdu nedošlo.

Zároveň je potrebné pripomenúť, že platná právna úprava pamätá na situácie, že je potrebné opätovne rozhodnúť o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom v prípade, že by predošlé rozhodnutie bolo na jeho ujmu. Podľa § 163 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a podľa § 26 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení   neskorších   predpisov   má   ktorákoľvek   zo zúčastnených   strán   právo   podať   nový procesný   návrh   na   začatie   konania   o úprave   styku   za   predpokladu,   že   dôjde   k zmene pomerov. Takéto konanie môže súd začať aj bez návrhu. V prípadnom novo začatom konaní budú   mať   účastníci   k dispozícii   všetky   procesné prostriedky   na ochranu   svojich   práv. Všeobecný   súd   bude   môcť   posúdiť   aktuálny   stav   a porovnať   ho   so stavom predchádzajúcim, zatiaľ čo ústavný súd sa na základe sťažnosti podľa čl. 127 ústavy môže zaoberať namietaným rozsudkom (aj to iba pokiaľ ide o okolnosti majúce ústavnoprávny rozmer) bez možnosti zohľadniť následný vývoj vo veci (§ 55 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   vydaniu   namietaného   rozsudku   predchádzal nespravodlivý súdny proces, v ktorom by došlo k porušeniu princípov zakotvených v čl. 46 až 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vzhľadom na to nezistil ani príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením označených práv, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobitnú ochranu detí podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa   čl. 3   ods. 2   v spojení   s čl. 3   ods. 1   a práva   na   výchovu   dieťaťa   smerujúcu k rozvoju   osobnosti   dieťaťa,   jeho   nadania   a   rozumových   aj   fyzických   schopností v čo najširšom objeme podľa čl. 29 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy sú manželstvo, rodičovstvo a rodina pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobná sloboda detí a mladistvých.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa   čl. 3   ods. 2   Dohovoru   o právach   dieťaťa   štáty,   ktoré   sú   zmluvnou   stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 29 ods. 1 písm. a) Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou   Dohovoru,   sa   zhodujú,   že   výchova   dieťaťa   má   smerovať   k rozvoju   osobnosti dieťaťa, jeho nadania a rozumových aj fyzických schopností v čo najširšom objeme.

Podľa názoru ústavného súdu nemá namietaný rozsudok krajského súdu v konaní začatom na návrh otca na úpravu styku so sťažovateľom a o návrhu matky na zákaz styku s ním   žiadnu   reálnu   spojitosť   s   porušením   označených   článkov   ústavy   a   Dohovoru o právach dieťaťa. Takúto reálnu súvislosť zo sťažnosti ani nemožno vyvodiť, keďže sa v nej len všeobecne namieta porušenie citovaných článkov ústavy a Dohovoru o právach dieťaťa   v spojitosti   s hodnotením   dôkazov   v odvolacom   konaní   pred   krajským   súdom nekonvenujúcim predstavám sťažovateľa, resp. jeho matky.

Navyše, možnosť porušenia uvedených práv sťažovateľa treba posudzovať vo vzťahu k eventuálnemu porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších práv sťažovateľom označených práv.

Absencia porušenia ústavnoprocesných princípov totiž zásadne vylučuje založenie sekundárnej   zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   garantovaných   v označených   článkoch   ústavy   a Dohovoru o právach   dieťaťa   (m. m.   II. ÚS 201/04,   IV. ÚS 184/05,   IV. ÚS 189/07).   Ústavný   súd v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, vydanie   dočasného   opatrenia,   priznania   finančného   zadosťučinenia   a priznania   trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008