znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 111/04-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti I. S., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Čadca   v konaní   o   návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. P 79/93, za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. P 79/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v konaní   o   návrhu   na   zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. P 79/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré jej je Okresný súd Čadca p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý   uhradiť I. S. trovy konania v sume 10 486,50 Sk   (slovom   desaťtisícštyristoosemdesiatšesť   slovenských   korún   a päťdesiat   halierov) na účet advokáta JUDr. M. S., Č., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 111/04 zo 7. apríla 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť I. S., bytom T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. P 79/93.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 21. júla 1999 okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného na maloletého syna.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo o jej návrhu právoplatne rozhodnuté.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaním   sp.   zn.   Spr.   7/04-ÚS   doručeným   ústavnému   súdu   12. mája 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 22. 4. 2004 som obdržala uznesenie Ústavného súdu Košice IV. ÚS 111/04-11 zo dňa 7. 4. 2004 o prijatí sťažnosti I. S., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod spisovou značkou P 79/93.

Zároveň som obdržala aj písomnú výzvu na vyjadrenie k sťažnosti, ku ktorej je moje stanovisko nasledovné:

1) - v konaní P 79/93 sa rieši otázka výživného na maloletého M. S., nepovažujem konanie o zvýšenie výživného vo všeobecnosti za skutkovo a právne zložitý spor.

2) procesné   úkony,   ktoré   súd   vykonal   od   podania   návrhu   na   začatie   konania doposiaľ sú nasledovné:

- matka podala návrh 21. 7. 1999 (viď spojený spis P 221/99 - čl. 126),

- 11. 8. 1999 - výzva   súdu   matke   na   oznámenie   zamestnávateľa   otca,   prípadne označenie   i meno   zdroja   príjmu   a výzva   na   predloženie   pôvodného   rozsudku,   ktorým výživné bolo určené,

- 26. 8. 1999 súd zisťuje pomery rodičov, doručuje návrh, ustanovuje opatrovníka, pripravuje spis na pojednávanie, nariadil výsluch otca dožiadaným súdom OS Martin,

- 11. 10. 1999 žiada správu od zamestnávateľa otca o príjme,

- 17. 11. 1999 - šetrí sa miesto pobytu otca, ten na udanej adrese zásielky nepreberá,

- 10. 12. 1999 - opakované dožiadanie OS Martin o výsluch otca,

- 21. 12. 1999 - opakované   dožiadanie   pre   OS   Martin   o predvedenie   otca k procesnému výsluchu,

- 3. 4. 2000 - výsluch otca po predvedení pred OS Martin,

- 11. 4. 2000 - vytýčenie termínu pojednávania na 18. 5. 2000,

- dňa 18. 5. 2000 - vyhlásený rozsudok vo veci samej,

- 12. 7. 2000 - doručuje sa odvolanie proti rozsudku účastníkom konania,

- spis dňa 22. 8. 2000 - predložený Krajskému súdu Žilina,

- dňa   1. 2. 2001   návrat   spisu   z Krajského   súdu   Žilina - rozsudok   prvostupňového súdu zrušený, vrátený na nové konanie,

- 6. 2. 2001 - doručuje sa rozsudok KS Žilina, zisťujú sa pomery v zmysle záverov odvolacieho súdu (čl. 164),

- 23. 5. 2001 - požiadaný OS Martin o výsluch otca,

- 17. 8. 2001,   26. 9. 2001   -   procesný   úkon   dožiadaného   súdu   -   bezúspešné predvolanie otca, procesný úkon o predvedenie (čl. 176),

- Okresný súd Čadca 25. 9. 2001 urguje vybavenie dožiadania (čl. 179), 15. 2. 2002 oznamuje sa OS Martin, z ktorej adresy má byť otec predvolaný,

- otec dožiadaným súdom predvolaný na 18. 6. 2002, 8. 7. 2002, bezúspešne,

- otec predvedený na 14. 10. 2002 pred dožiadaný súd ku výsluchu,

- 4. 11. 2002 - vytyčuje sa termín pojednávania na 5. 12. 2002 - vo veci opätovne súd rozhodol,

- odvolanie otca proti rozsudku,

- 21. 1. 2003 písomné uznesenie - výzva otcovi na odstránenie vád odvolania,

- 1. 4. 2003 doručuje sa odvolanie stranám konania,

- spis predložený KS Žilina úkonom zo dňa 29. 4. 2003 na rozhodnutie o podanom odvolaní,

- Krajský súd Žilina zo dňa 30. 5. 2003 rozsudok zrušil, vrátil na nové prejednanie,

- spis došiel 10. 7. 2003,

- 4. 8. 2003 - nariadené doručenie rozhodnutia stranám konania,

- 28. 8. 2003 - zisťuje sa zamestnávateľ otca, matky,

- 6. 11. 2003 - žiadajú sa správy o príjme rodičov,

- 20. 1. 2004 - zistenia ohľadne zárobku otca, vykonáva sa rozsiahle šetrenie,

- spis sudcovi predložený 30. 3. 2004,

3) prekážky postupu podľa §-u 107 a nasl. O. s. p., prieťahy, ktoré by mala spôsobiť navrhovateľka, prieťahy spôsobené súdom som nezistila.

Zistila   som   však   iné   okolnosti,   ktoré   mali   vplyv   na   prieťahy   v konaní, a to predovšetkým správanie sa otca, ktorý sa vyhýbal vo viacerých prípadoch prevzatiu súdnej zásielky, výsluchu pred dožiadaným súdom, v tomto smere boli viaceré procesné úkony   súdu   zmarené,   otca   bolo   treba   k výsluchu   predviesť,   súd   využil   všetky   procesné prostriedky   dané   O. s. p.   na   vykonanie   dokazovania   šetrením   osobných,   rodinných, zárobkových, majetkových pomerov otca.

Je pravdou aj to, že rozsudok prvostupňového súdu odvolacím súdom bol dvakrát zrušený,   avšak   odlišný   právny   názor   pri   rozhodovacej   činnosti   prvostupňového a odvolacieho súdu pri zrušení rozhodnutia nemôže sa kvalifikovať ako prieťah zapríčinený prvostupňovým   súdom,   zvlášť   keď   Okresný   súd   v Čadci   priebežne   aj   po   návrate   spisu z Krajského súdu Žilina konal bez prieťahov a koná doposiaľ tak, aby vo veci mohlo byť rozhodnuté.

Z týchto dôvodov navrhujem sťažnosť zamietnuť a súhlasím, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

Prehľad   úkonov   uvedený   v písomnom   vyjadrení   predsedníčky   okresného   súdu z 3. mája 2004   sa   okrem   tvrdení   o realizovaných   predvedeniach   otca   príslušníkmi Policajného   zboru   zhoduje   s tým,   čo   vyplýva   zo   zistení   ústavného   súdu.   Pri   posúdení, či došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   však   ústavný   súd   bral   do   úvahy   všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom spise a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II.   ÚS   157/02).   K vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z vyžiadaného spisu Okresného súdu Čadca zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. P 79/93 ide o posúdenie podmienok   zmeny   výšky   už   určeného   výživného   na   neplnoleté   dieťa   sťažovateľky vzhľadom na zmenu pomerov na strane tohto dieťaťa, najmä v súvislosti s jeho nástupom na povinnú školskú dochádzku. Ide o konanie, ktoré právne zložité nie je, pričom metodika všeobecných súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je dostatočne jasná a podopretá ich stabilizovanou judikatúrou. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že v danom prípade   pred   okresným   súdom   ide   o konanie,   ktoré   nie je možné považovať za   právne a fakticky   zložité,   aj   keď   určitú   komplikáciu   vyvolalo   zabezpečovanie   výsluchov   otca prostredníctvom   dožiadaného   súdu,   čo   však   v konečnom   dôsledku   nemalo   rozhodujúci vplyv na dĺžku konania. Pri sústredenom postupe okresného súdu bolo možné rozhodnúť vo veci bez zbytočných prieťahov.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 3. mája 2004 tiež konštatovala, že nepovažuje konanie o zvýšenie výživného vo všeobecnosti za skutkovo a právne zložité.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   P   79/93,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto súdneho konania. Ústavný súd nezistil, že by vo vyhodnocovanom konaní existovali také skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   zohľadnené   v neprospech   sťažovateľky   v tom   zmysle, že by bola prispela k predĺženiu konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Konanie   vo   veci   začalo   podaním   návrhu   okresnému   súdu   21. júla 1999,   ktorým sa sťažovateľka   domáhala   zvýšenia   výživného   na   maloletého   syna,   a   až   do   podania sťažnosti ústavnému súdu konanie trvalo už 4 roky a 7 mesiacov. Aj keď konajúci súd už 2-krát   vo   veci   rozsudkom   rozhodol   (18. mája 2000   a   5. decembra 2002),   po   podaní odvolania zo strany otca boli tieto rozhodnutia Krajským súdom v Žiline zrušené a vrátené na ďalšie konanie s tým, aby okresný súd vykonal ďalšie potrebné zistenia, na základe ktorých by bolo potom možné vec právoplatne meritórne rozhodnúť (oslovenie všetkých doterajších   zamestnávateľov   otca,   zistenie   výšky   dosahovaných   príjmov   u týchto zamestnávateľov,   zistenie   dôvodov   skončenia   pracovných   pomerov   a   či   otcovi   boli poskytnuté pracovné ponuky a s akým výsledkom).

Z   celkovej   doterajšej   doby   konania   sa   predmetný   spis   nachádzal   v   čase od 31. augusta 2000 do 1. februára 2001 a od 14. mája 2003 do 10. júla 2003 na krajskom súde v súvislosti s rozhodovaním o odvolaniach otca (spolu takmer 7 mesiacov) a v čase od 1. septembra 1999 do 17. decembra 1992, ďalej od 20. januára 2000 do 10. apríla 2000 a od   15. februára 2002   do   15. októbra 2002   (spolu   16,5   mesiaca)   sa   spis   nachádzal na dožiadanom Okresnom súde Martin.

Keďže   porušovateľom   základného   práva   označeného   v   sťažnosti   je   podľa sťažovateľky iba okresný súd, obdobie, počas ktorého sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline, ústavný súd nehodnotil ako prieťahy na strane okresného súdu. Ústavný súd je totiž podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom. Konanie pred ústavným súdom   je navyše   ovládané   princípom   dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd zapájal   do konania   iný   všeobecný   súd   (orgán   verejnej   moci)   bez   výslovného   návrhu sťažovateľa. Na ťarchu okresného súdu však možno pripísať, že v priebehu konania iba v jednom prípade, a to 29. novembra 2001, urgoval výsledok dožiadania na dožiadanom súde, hoci postúpený spis sa na Okresnom súde Martin nachádzal, ako už bolo uvedené, spolu 16,5 mesiaca.

Ako neefektívny postup súdu hodnotí ústavný súd najmä tú skutočnosť, že okresný súd v priebehu konania nie dostatočne využil takú organizáciu svojho postupu, ktorým by eliminoval nedostatok súčinnosti účastníkov konania (nevyužitie uloženia poriadkovej pokuty, iba jeden pokus o predvedenie účastníka konania). Takýto postup je zvlášť dôležitý v konaniach   súdu   vo   veciach   starostlivosti   o maloletých   a prikazujú   ho   aj   viaceré ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (napr.   ustanovenia   § 6,   § 100,   § 101 a § 117 ods. 1).

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   dĺžka   napadnutého   konania   závažne   ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb maloletých účastníkov konania (I. ÚS 194/03).

Vo   svetle   tejto   požiadavky   sa   potom   podstatne   mení   aj   pohľad   na   posúdenie prieťahov v predmetných veciach vo vzťahu k právu na konanie vo veci bez zbytočných prieťahov, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, z dôvodu ktorého prebieha súdne konanie.

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že tento súd medzi veci, pri ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania, zaraďuje aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,   preto   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987, séria 120-A, § 85).

Z tohto   aspektu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe v dostatočnej   miere   nezohľadnil,   o čo   ide   účastníkom   v tejto   veci,   t. j.   rodičom   a ich maloletému dieťaťu. Bez toho, aby ústavný súd vymedzoval jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu alebo jeho neefektívnej činnosti, možno konštatovať, že konanie vo veci starostlivosti súdu   o maloletého (určenia výživného) nemôže trvať od roku 1999 dosiaľ (mutatis   mutandis   III. ÚS 281/03).   Táto   doba   je   neprijateľná   napriek   tomu,   že   otec maloletého   prispel   k tomu,   že   okresný   súd   mal   sťažený   postup   v konaní   (vyhýbal sa preberaniu zásielok, výsluchu dožiadaným súdom).

Ústavný súd nemôže nesúhlasiť s hodnotením predsedníčky okresného súdu, že len odlišný   právny   názor   odvolacieho   súdu   bol   dôvodom   na   opakované   zrušenie prvostupňových   rozsudkov.   Z uznesení   Krajského   súdu   v   Žiline,   ktorými   boli   uvedené rozsudky   zrušené,   vyplýva,   že   konajúci   okresný   súd   nedostatočne   preskúmal   okolnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru, ponuky novej práce a možnosti získania príjmov na   strane   otca,   z čoho   je   zrejmé,   že   dôvodom   zrušenia   rozhodnutí   okresného   súdu   bol nedostatočne zistený skutkový stav veci.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z troch analyzovaných kritérií a berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľke v konaní ide, dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom okresného súdu v konaní o návrhu   na   zvýšenie   výživného,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   P   79/93,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200 000 Sk,   čo   odôvodnila   predovšetkým   doterajšou neprimeranou dĺžkou konania a pretrvávajúcim stavom právnej neistoty ako u nej, tak aj u jej maloletého syna.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní o návrhu na zvýšenie výživného   vedenom   pod sp. zn. P 79/93,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. S., uplatnených   v podaní   z   19. februára 2004.   Úhradu   priznal   za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Úhrada bola priznaná v celkovej výške 10 486,50 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál (§ 19 vyhlášky) a DPH 19 % v sume 1 674,28 Sk (§ 22 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004