znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/2014-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19. júna 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   prerokoval   prijatú   sťažnosť J.   D., zastúpeného advokátom JUDr. Štefanom Mesárošom, Štefánikova 84, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 84/2013 zo 6. augusta 2013, za účasti Krajského súdu v Nitre, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. D. podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd   uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 84/2013 zo 6. augusta 2013 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   2   Tos   84/2013 zo   6.   augusta   2013 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý uhradiť J. D. trovy konania v sume 284,08 € (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu JUDr. Štefana Mesároša, Štefánikova 84, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2013 doručená sťažnosť J. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Štefana Mesároša, a ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 40 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt 11/2013 a jeho uznesením zo 17. júna 2013   a postupom   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   2   Tos   84/2013   a jeho   uznesením   zo   6.   augusta   2013   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).   Sťažnosť   doplnil   prostredníctvom   splnomocneného   advokáta   podaním doručeným 3. decembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu č. k. 1   T   109/2009-598   z 30. júna 2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 1 To 66/2011 z 8. novembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.   Trest   mu   bol   uložený   s použitím   tzv.   asperačnej   zásady   podľa   §   41   ods.   2 Trestného zákona.

Sťažovateľ   podal   26.   apríla   2013   návrh   na   povolenie   obnovy   konania, v ktorom sa odvolával na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012   vyhlásený   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   21.   decembra   2012 pod č. 428/2012 Z. z., ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad ½ takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Nt 11/2013 zo 17. júna 2013. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 2 Tos   84/2013 zo 6. augusta   2013 tak, že ju zamietol. Krajský súd v napadnutom uznesení konštatoval, že v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania súd skúma splnenie podmienok podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, t. j. či vzhľadom na nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 106/2011   z   28. novembra 2012,   ktorý je skutočnosťou súdu skôr neznámou, by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti   činu   alebo   pomerom   páchateľa.   Vo   veci   sťažovateľa   krajský   súd   dospel k záveru, že trest   uložený v pôvodnom   konaní nie je v zrejmom   nepomere k závažnosti činu, pretože sťažovateľ sa dopustil pokračovacieho zločinu lúpeže s ďalším páchateľom na pracovníčkach   herne,   ktorá   bola   vykonaná   maskovaným   páchateľom   a so zbraňou, a peniaze si páchatelia rozdelili. Poukázal tiež na to, že sťažovateľ bol už viackrát odsúdený za majetkovú trestnú činnosť aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody. Krajský súd uviedol,   že   uložený   trest   odňatia   slobody   považuje za   prísny,   ale vzhľadom   na   všetky okolnosti   za primeraný,   pretože   nebol   uložený   v zrejmom   nepomere   k závažnosti   činu a pomerom páchateľa.

Sťažovateľ s názorom krajského súdu nesúhlasí a argumentuje: „Senát (samosudca) rozhodujúci   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   povolí   obnovu   konania,   ak   zistí, že odsúdenému bol právoplatne uložený trest podľa asperačnej zásady.

Senát...   preto   v rámci   obnovy   konania   neskúma,   či   právoplatne   uložený   trest v pôvodnej   tr. veci   bol,   alebo   nebol   primeraný.   (Tak   ako   to   urobil   v mojom   prípade), pretože tak môže urobiť až senát v pôvodnom konaní.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Základné práva J. D. uvedené čl. 1 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 40 ods. 1, čl. 48 ods. 2   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1,   čl.   7   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd boli postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Nt/11/2013   a postupom   Krajského   súdu   Nitra   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Tos/84/2013 porušené.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn.   3 Nt/11/2013   zo   dňa   17. 6. 2013 a uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 2 Tos/84/2013 zo dňa 6. 8. 2013 sa zrušujú.

3. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 110/2014-12 z 19. februára 2014 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2013 zo 6. augusta 2013. V nadväznosti na to ústavný súd vyzval predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k prijatej sťažnosti, ako aj k tomu, či krajský súd trvá na konaní ústneho pojednávania.

Predsedníčka   krajského   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   prípisom   č. Spr 263/14 zo 17. marca   2014,   v   ktorom   navrhla,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   nevyhovel.   Uviedla, že krajský   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   aj   z vyjadrenia   trestnoprávneho   kolégia z 11. apríla 2013, z ktorého vyplýva, že nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra   2012   nie   je   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania,   ale   len   jednou z podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a to skutočnosťou súdu skôr neznámou. Poukázala tiež na to, že dve odlišné alternatívy rozhodovania o týchto návrhoch   spôsobila   nedostatočná   právna   úprava   podľa   Trestného   poriadku   a nejednotný výklad   §   41b   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Nejednotnosť súdnej praxe bola zjednotená až stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   č. Tpj 44/2013   z 26.   novembra   2013   (ďalej   len   „stanovisko trestnoprávneho kolégia“), t. j. vydaný až po napadnutom rozhodnutí.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   krajského   súdu poukázal na stanovisko najvyššieho súdu č. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013 potvrdzujúce dôvodnosť sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti so zamietnutím jeho návrhu na povolenie obnovy konania.

Krajský súd odôvodnil svoj právny záver, že vo veci sťažovateľa nie sú splnené podmienky na povolenie obnovy konania, v relevantnej časti napadnutého uznesenia takto: „Podľa   §   394   ods.   1   Tr.   por.   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo   právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   o   sebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vo veciach, v ktorých bol podaný návrh na obnovu konania opierajúci sa o Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 (zverejnený 21. 12. 2012 pod č. 428/2012 Z. z.) súd skúma splnenie zákonných podmienok obnovy konania uvedených v   §   394   ods.1   Tr.   por.,   t.   j.   či   vzhľadom   na   Nález   Ústavného   súdu   (ktorý   je   novou skutočnosťou   súdu   skôr   neznámou)   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa.

Súd I. stupňa správne skúmal uvedenú skutočnosť a svoje závery aj správne uviedol v písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia.

... Pri ukladaní daného trestu súd I. stupňa vychádzal zo zákonom stanovenej trestnej sadzby činu najprísnejšie trestného uvedenej pri ustanovení § 188 ods. 2 Tr. zák., teda 7 rokov   až   12   rokov,   pričom   uvedenú   zákonom   stanovenú   sadzbu   upravoval   v   zmysle tzv. asperačnej   zásady   uvedenej   §   41   ods.2   Tr.   zák.   platnej   v   čase   rozhodovania   súdu I. stupňa (11 rokov 6 mesiacov až 16 rokov).

V dôsledku Nálezu Ústavného súdu by táto trestná sadzba bola 7 rokov až 16 rokov. Nadriadený   súd   je   toho   názoru,   že   trest,   ktorý   bol   obžalovanému   uložený   v pôvodnom konaní nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, pretože obžalovaný sa dopustil   pokračovacieho   zločinu   lúpeže   s   ďalším   páchateľom   na   pracovníčkach   herne, ktorá bola   vykonaná maskovaným páchateľom a   so   zbraňou.   S peniazmi sa páchatelia rozdelili.

Je   potrebné   poukázať   tiež   na   tú   skutočnosť,   že   odsúdený   D.   bol   v   minulosti už viackrát   trestaný   pre   majetkovú   trestnú   činnosť   aj   na   nepodmienečné   tresty   odňatia slobody.

V danom prípade bol trest uložený aj pri zrušení časti asperačnej zásady v trestnej sadzbe 7 až 16 rokov.

Trest   odňatia   slobody   uložený   odsúdenému   považoval   nadriadený   súd a to aj po použití   Nálezu   Ústavného   súdu   SR   za   síce   prísny,   ale   vzhľadom   na   všetky skutočnosti za primeraný, pretože nebol uložený v zrejmom nepomere k závažnosti činu a pomerom páchateľa.

V prípade odsúdeného tak neboli splnené zákonné podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. tak ako na to už správne poukázal aj súd I. stupňa v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia.“

Vzhľadom   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok,   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   podstatné   časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Nt 11/2013 zo 17. júna 2013, v ktorých sa najmä uvádza:

„Zo spisu Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 T/109/2009 bolo zistené, že odsúdený bol uznaný vinným v bode 1) v bode 2) rozsudku zo zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno b), c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 20 Tr. zák.. Bol mu uložený podľa § 188 odsek 2 Tr. zák. s použitím § 42 odsek 1 Tr. zák. a § 41 odsek 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu   odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.   Zo   spisu   bolo zistené, že odsúdený   vykonáva   trest   odňatia   slobody   v   Ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody Želiezovce.   Trest   vykonáva   od   23.   03.   2009.   Z   odpisu   registra   trestov   bolo   zistené, že odsúdený od roku 2003 bol 10 krát súdne trestaný, čo bolo známe i Okresnému súdu Nitra, keď rozhodoval vo veci 1 T/109/2009. Z odpisu registra trestov ďalej bolo zistené, že Okresný   súd   Nitra   pod   číslom   2 T/61/2011   rozsudkom   uznal   odsúdeného   vinného z prečinu   krádeže,   skutku   sa   dopustil   pred   tým,   ako   bol   uznaný   vinným   rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 1 T/109/2009. Okresný súd Nitra vo veci 2 T/61/2011 upustil od   uloženia   súhrnného   trestu   vzhľadom   na rozsudok   Okresného   súdu   Nitra   sp.   zn. 1 T/109/2009 zo dňa 30. 06. 2011 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To/66/2011 zo dňa 08. 11. 2011.

Je pravdou, že súd odsúdenému uložil trest na hornej hranici trestnej sadzby a v tom čase použil asperačnú zásadu. Odsúdený vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania sa odvoláva na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS/106/2011, konkrétne na ustanovenie § 41 odsek 2 Tr. zák. odvoláva sa na to, že uložený trest nie je v súlade s článkom 1 odsek 1 Ústavy SR.

Súd   pri   rozhodovaní,   či   povoliť   obnovu   konania,   tak   ako   to   navrhuje   odsúdený sa zaoberal s otázkou, či odsúdenému bol uložený primeraný trest alebo nie, a vychádzajúc z osoby odsúdeného, jeho predošlý život, ako i odsúdenia, došiel k jednoznačnému názoru, že trest v trvaní 12 rokov nepodmienečne, ktorý trest je na hornej hranici trestnej sadzby, keďže zákonodarca za trestný čin, z ktorého bol odsúdený uznaný vinným hrozí trestom od 7 až do 12 rokov. Súd je toho názoru, že í bez použitia asperačnej zásady vzhľadom na osobu   páchateľa   trest,   ktorý   bol   uložený   v   trvaní   12   rokov   je   primeraný.   Keďže súd považuje   trest,   ktorý   bol   odsúdenému   uložený   za   primeraný,   je   toho   názoru, že u odsúdeného   nedošlo   k   porušeniu   článku   1   odsek   1   Ústavy   SR   a   ani   k   porušeniu základných ľudských práv a slobôd a preto návrh na povolenie obnovy konania zamietol podľa § 394 odsek 1 Tr. por.“

V nadväznosti na citované ústavný súd konštatuje, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva   v   tom,   že   na   rozdiel   od   právnych   názorov,   na   ktorých   je   založené   napadnuté uznesenie krajského súdu a tiež uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 11/2013 zo 17. júna 2013,   zastáva   názor,   že v jeho veci   bolo   povinnosťou   všeobecných   súdov   bez ďalšieho povoliť obnovu konania, a to len na základe existencie nálezu ústavného súdu, ktorým ústavný   súd   rozhodol   o časti   asperačnej   zásady,   že   nie   je   v súlade   s ústavou, keďže pôvodným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 109/2009 z 30. júna 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 66/2011 z 8. novembra 2011 mu bol uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady.

Ústavný   súd   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti   sťažovateľa   z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero sťažností porovnateľných so sťažnosťou sťažovateľa, t. j. išlo o sťažnosti (iných) sťažovateľov, ktorí boli v minulosti právoplatne odsúdení, pričom trest im bol uložený použitím tzv. asperačnej zásady. Títo sťažovatelia (obdobne ako sťažovateľ) sa po vydaní nálezu ústavného súdu o asperačnej   zásade   svojimi   návrhmi   neúspešne   domáhali   povolenia   obnovy   svojich pôvodných trestných konaní, pričom všeobecné súdy vo svojich zamietavých uzneseniach zhodne   uviedli,   že   v predmetných   veciach   síce   je   splnená   prvá   (formálna)   podmienka na povolenie   obnovy   konania   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   spočívajúca v existencii   novej   skutočnosti   súdu   skôr   neznámej   (nález   ústavného   súdu   o asperačnej zásade),   avšak   nie   je   splnená   druhá   (materiálna)   podmienka   v zmysle   § 394   ods.   1 Trestného   poriadku,   t.   j.   že   by   nové   rozhodnutie   o uloženom   treste   mohlo   byť pre odsúdeného   sťažovateľa   priaznivejšie   (z   dôvodu,   že   by   bola   použitá   pre   neho priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní o treste).

V nadväznosti na už uvedené IV. senát ústavného súdu zároveň zistil, že vo vzťahu k niektorým   sťažnostiam   namietajúcim   nesprávnu   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu o asperačnej   zásade   už   I.   senát   ústavného   súdu   právoplatne   rozhodol   tak,   že   svojimi uzneseniami   (konkrétne   ide   o uznesenia   sp.   zn.   I. ÚS 673/2013   z   13.   novembra   2013 a sp. zn.   I.   ÚS   724/2013   z   11.   decembra   2013,   pozn.)   sťažnosti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnené, pričom tieto svoje rozhodnutia založil na právnom názore, podľa ktorého „Výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku plne   rešpektuje   požiadavku   jednosmerného   pôsobenia   právnych   noriem   a nemožno ho označiť   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Naopak,   v   dôsledku   opačného výkladu,   ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo   k nadbytočnému, formálnemu a neúčelnému prehodnocovaniu právoplatných rozhodnutí v trestných veciach, ktoré by boli na základe návrhov odsúdených bez ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé, že obnovenie konania nemôže pre odsúdeného privodiť iný, resp. priaznivejší výsledok.“.

V súvislosti s prípravou meritórneho rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zároveň   zistil,   že   vo   vzťahu   k posudzovanému   právnemu   problému,   ktorého   podstatou je ústavne konformný výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného   poriadku,   bolo   medzičasom   vydané   stanovisko   trestnoprávneho   kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 z 26. novembra 2013, v ktorého bode II sa okrem iného uvádza:

„II. Ak je podaný návrh na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

Konfrontujúc právne názory vyjadrené v označených uzneseniach I. senátu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 673/2013 z 13. novembra 2013 a sp. zn. I. ÚS 724/2013 z 11. decembra 2013   a v   stanovisku   trestnoprávneho   kolégia,   IV.   senát   ústavného   súdu   konštatoval, že sú zásadne   rozdielne.   V nadväznosti   na   túto   skutočnosť   IV.   senát   ústavného   súdu, vychádzajúc   z   doterajšej   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o uplatňovaní   zásady prednosti ústavne konformného výkladu [ústavný súd v rámci tejto judikatúry opakovane zdôrazňuje,   že v prípadoch,   ak   pri   uplatnení   štandardných   metód   výkladu   prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   musí   byť   uprednostnený   ten, ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb (II. ÚS 148/06, m. m. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08, PL. ÚS 21/08 atď.), pozn.], dospel k záveru, že výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde uplatnený v stanovisku trestnoprávneho kolégia zabezpečuje vyššiu mieru ochrany práv sťažovateľov než právny názor, na ktorých sú založené označené uznesenia I. senátu ústavného súdu.

Podľa § 6 zákona o ústavnom súde senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou   dospeje   k   právnemu   názoru   odchylnému   od   právneho   názoru   vyjadreného už v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného súdu.

Keďže   IV.   senát   ústavného   súdu   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou dospel   k odchylnému   právnemu   názoru   ako   je   vyjadrený   v rozhodnutiach   I.   senátu ústavného súdu, predložil v zmysle prvej vety § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu   návrh   na   zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   senátov   ústavného   súdu. Plénum ústavného súdu návrh IV. senátu ústavného súdu prerokovalo a uznesením sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014 prijalo zjednocujúce stanovisko, v zmysle ktorého „Bod II stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. Tpj 44/2013   z   26.   novembra   2013,   ktoré   súvisí   s   aplikáciou   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje dotknutým fyzickým osobám plnohodnotnú ochranu ich základných práv   a   slobôd,   a   preto   je   v   plnom   rozsahu   aplikovateľný   nielen   v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

V zmysle tretej vety § 6 zákona o ústavnom súde je senát ústavného súdu v ďalšom konaní   viazaný   zjednocujúcim   stanoviskom   vyjadreným   v predmetnom   uznesení   pléna ústavného súdu, t. j. v posudzovanom prípade v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 2/2014 zo 7. mája 2014. Aplikujúc uvedené ustanovenie zákona o ústavnom súde na vec sťažovateľa, ústavný súd   v zhode   so   svojím   zjednocujúcim   stanoviskom   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd v napadnutom   uznesení   neuplatnil   ústavne   konformný   výklad   §   41b   ods.   1   zákona o ústavnom súde, v dôsledku čoho zároveň porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd už nepovažoval za potrebné osobitne   sa   zaoberať   posudzovaním   napadnutého   uznesenia   z hľadiska   jeho   súladu so zárukami   vyplývajúcimi   z obsahu   čl.   7   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom   na   zrušenie uznesenia   krajského   súdu   a právne   záväzný   názor   ústavného   súdu   sa   otvára   priestor pre rozhodnutie o treste podľa zásad pre ukladanie trestu odňatia slobody interpretovaných v súlade s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 84/2013 zo 6. augusta 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu   na   nové   prerokovanie   (bod   2   výroku   nálezu).   Po   zrušení   napadnutého   uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), ktoré zodpovedajú právnym záverom vyjadreným v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Štefanom Mesárošom, Štefánikova 84, Nitra. Ústavný súd pri priznaní náhrady trov právneho   zastúpenia   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €, keďže išlo o úkony právnej   služby   vykonané   v   roku   2014.   Náhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a   ods.   1   písm.   a) a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 134 €, t. j. spolu 268 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu   284,08 €.   Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku) (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014