znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 5681/2012, sp. zn. Rvp 5682/2012 a sp. zn. Rvp 5683/2012 vo veci namietaného porušenia základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Bratislava I č. k. 5 C 157/2010-162 a č. k. 5 C/158/2010-199 z 31. mája 2012 a č. k. 15 C 63/2010-180 z 11. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. P. a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 5681/2012, sp. zn. Rvp 5682/2012 a sp. zn. Rvp 5683/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5681/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L. a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 5681/2012, sp. zn. Rvp 5682/2012 a sp. zn. Rvp 5683/2012 vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a práva   na pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 157/2010-162 a č. k. 5 C/158/2010-199 z 31. mája 2012 a č. k. 15 C 63/2010-180 z 11. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   v   postavení   žalobkyne   v   konaniach vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   C 157/2010,   sp.   zn.   5   C 158/2010   a sp.   zn. 15 C 63/2010, pričom jej žaloby smerujú proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), v   mene   ktorej   koná   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   V   označených konaniach sa sťažovateľka domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu.

Napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   boli   sťažovateľke   uložené   povinnosti zložiť preddavky na trovy konania vo výške 774 265,71 € (uznesením okresného súdu č. k. 5 C/157/2010-162 z 31. mája 2012), vo výške 2 791 137,86 € (uznesením okresného súdu č. k. 5 C/158/2010-199 z 31. mája 2012) a vo výške 331 944,39 € (uznesením okresného súdu č. k. 15 C 63/2010-180 z 11. júna 2012), a to do 60 dní od právoplatnosti napadnutých uznesení. Proti uzneseniam nie je odvolanie prípustné.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   z   ústavného hľadiska neobstoja, pretože sú v rozpore s § 141a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ďalej so zámerom zákonodarcu v súvislosti s týmto ustanovením, taktiež s § 4 ods. 1 písm. k) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych   poplatkoch“)   a   napokon   aj   so   zásadou   rovnosti   účastníkov   konania.   Výrok v napadnutých   uzneseniach   je   podľa   sťažovateľky   založený   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, keďže okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval síce správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval.

Podľa sťažovateľky interpretácia § 141a ods. 1 OSP založená na premise, že súd je vždy povinný uložiť navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak to navrhne odporca a ak je v konaní uplatňované právo na zaplatenie peňažnej sumy, pričom u navrhovateľa nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, je nesprávna.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:«Pri rozhodovaní súdu o návrhu odporcu na zloženie preddavku na trovy konania nie   je   totiž   právne   bezvýznamné,   kto   je   odporcom.   Ak   je   odporcom   subjekt,   ktorého majetkové   pomery   ako   dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o konkurznom   konaní...,   je   vylúčené,   aby   bola   navrhovateľovi   uložená   povinnosť   zložiť preddavok na trovy konania. Bráni tomu ústavne súladná interpretácia ustanovenia § 141a OSP....

Podľa ust. § 141a ods. 1 veta štvrtá OSP cit.: „Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.“   Platí   teda,   že   súd   môže   pre   nezloženie   preddavku   na   trovy   konania   konanie zastaviť len vtedy, ak kumulatívne nastanú nasledovné právne skutočnosti:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil;

Právne nie je možné, aby súd pre nezloženie preddavku na trovy konania konanie zastavil vtedy, ak:

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho nezložil; a ani v prípade, že

- navrhovateľ preddavok na trovy konania v súdom určenej lehote nezložil;

- odporca, ktorý nemá povinnosť zložiť preddavok, ho zložil.... Právna   úprava   reflektuje   vôľu   zákonodarcu   zachovávať   zásady   spravodlivého súdneho konania aj v prípade rozhodovania o návrhu odporcu podľa ustanovenia § 141a OSP. Bolo by totiž porušením zásady rovnosti účastníkov konania, ak by súd legálne mohol na   návrh   vecne   oslobodenej   žalovanej   strany,   ktorá   má   evidentný   záujem   na   tom,   aby konanie pred súdom neprebiehalo, disproporcionálne zaťažiť žalobcu povinnosťou uhradiť bez   existencie   racionálneho   dôvodu   vysokú   finančnú   sumu   a   previazať   splnenie   tejto povinnosti s udelením sankcie v podobe zastavenia konania. Obiter dictum, ak by žalovaný, ktorého   majetkové   pomery ako dlžníka nemožno   usporiadať   podľa osobitného   predpisu o konkurznom   konaní   (v   okolnosti   daného   prípadu   Slovenská   republika)   mohol   svojím úkonom vytvoriť iracionálnu prekážku, ktorá by spôsobila zastavenie konania (t. j. podať bez odôvodnenia návrh na zloženie preddavku na trovy konania), a súd by o takom návrhu rozhodol uložením povinnosti preddavok zložiť, došlo by k porušeniu základného práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne práva na prístup k súdu, ktoré je jeho imanentnou súčasťou....

Súd   môže   uložiť   žalobcovi   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa ustanovenia § 141a ods. 1 OSP len vtedy, ak o takejto povinnosti rozhoduje na návrh odporcu, ktorý má, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia bude mať, povinnosť zložiť preddavok na trovy konania v rovnakej výške ako žalobca. V prípade, ak návrh na zloženie preddavku podal žalovaný, ktorý nemá povinnosť, resp. v prípade pozitívneho rozhodnutia súdu   nebude   mať   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   rovnakej   výške   ako žalobca, pretože jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu   o   konkurznom   konaní,   musí   súd   takýto   návrh   zamietnuť   a   to   s   poukazom   na ústavne súladnú interpretáciu ust. § 141a ods. 1 OSP....

Uloženie   povinnosti   žalobcovi   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   tam,   kde   je žalovaný od takejto povinnosti vecne oslobodený, postráda akýkoľvek zmysel, pretože aj keď žalobca zaťažený povinnosťou preddavok nezloží, konanie nemožno zastaviť...» Sťažovateľka   upozorňuje   na   to,   že   okresný   súd   si   túto   jej   argumentáciu   osvojil v skutkovo a právne podobných konaniach, v ktorých vystupujú tí istí účastníci a kde sa rozhodovalo o totožných návrhoch žalovanej na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. V týchto prípadoch bol ale návrh žalovanej zamietnutý (napr. uznesenia okresného súdu č. k. 16 C 162/2011-161 z 21. marca 2012 a č. k. 16 C 163/2011-161 z 21. marca 2012).

Sťažovateľka   ďalej zdôrazňuje, že   je v   konaní vedenom   okresným súdom   vecne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. k) zákona o   súdnych   poplatkoch.   Vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   sa   vzťahuje   na   celé konanie,   a preto   nie je dôvod,   aby bola sťažovateľka   posudzovaná z pohľadu   splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Tam, kde zákon presne ustanoví, že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdneho poplatku v konaní, v ktorom sa domáha náhrady škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, je „bizarné“, aby mu zároveň ustanovil povinnosť zložiť preddavok na trovy konania bez toho, aby takúto povinnosť mal aj odporca.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd ignoroval formálnu podmienku § 141a ods. 1 OSP, podľa ktorej je možné rozhodovať o uložení povinnosti zložiť preddavok len vtedy,   ak   sa   uplatňuje   právo   na   zaplatenie   peňažnej   sumy   prevyšujúcej   400-násobok životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, ako aj pravidlo obsiahnuté v § 141a ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   výška   preddavku   je   5   %   z   peňažnej   sumy   uplatňovanej navrhovateľom,   pričom   na   príslušenstvo   sa   neprihliada.   V   posudzovaných   prípadoch   je zjavné, že sťažovateľkou uplatňovaná istina neprevyšuje 400-násobok životného minima pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu   a   požadovaná   suma   preddavku   prevyšuje   5   % uplatňovanej istiny.

Napokon   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   návrh   žalovanej   neobsahoval   žiadne odôvodnenie účelu, na ktorý by mal byť zložený preddavok použitý. Súd sa účelnosťou a dôvodmi   vôbec nezaoberal. Pritom   je zrejmé, že zloženie tak   enormne vysokej   sumy nemôže slúžiť racionálnemu cieľu. V tomto type konania objektívne nemôžu vzniknúť také trovy, ktoré by mali byť kryté tak enormne vysokou sumou preddavku. Účel návrhu je preto podľa sťažovateľky viac než zrejmý; ide o to, aby bola postavená do bezvýchodiskovej situácie tak, aby rezignovala na uplatňovanie svojich legitímnych práv a prestala žiadať od žalovanej náhradu škody a nemajetkovej ujmy.

V   súvislosti   s   rozhodovacou   činnosťou   ústavného   súdu   sťažovateľka   upriamuje pozornosť na vec vedenú pod sp. zn. I. ÚS 112/2012, v rámci ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že Okresný súd Poprad svojím uznesením uložil sťažovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 792 850 €. Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS   112/2012   zo   7.   marca   2012   prijal   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   odložil vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   Okresného   súdu   Poprad.   V sťažnosti   uvádza,   že „Z uvedeného sa javí, že v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sa Ústavný súd SR bude meritórne zaoberať sťažnosťou a príjme ju na ďalšie konanie, avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.  ...   Spomenutý   postup   Ústavného   súdu   SR   a protichodné   rozhodnutia   v právne zhodných veciach svedčia o nekonzistentnom rozhodovaní Ústavného súdu SR. Taký postup prispieva k porušovaniu základných práv a právnej neistote.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom, ktorým vysloví   porušenie   ňou   označených   článkov   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu napadnutými uzneseniami okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 C/157/2010-162 z 31. mája 2012 vyplýva, že ním bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   vo   výške 774 265,71 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   15 485 314,25   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice I. Žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 26. marca 2012 vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 18. apríla 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie návrhu na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 5 C/158/2010-199 z 31. mája 2012 vyplýva, že ním bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   vo   výške 2 791 137,86 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   55 822 757,11   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 26. marca 2012 vyzval sťažovateľku na preukázanie majetkových pomerov a doručenie tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 19. apríla 2012 uviedla, že v napadnutom konaní je vecne oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná z pohľadu splnenia predpokladov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie návrhu na zloženie preddavku. Je tiež toho názoru, že v konaní neboli a ani nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 15 C 63/2010-180 z 11. júna 2012 vyplýva, že ním bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   vo   výške 331 944,39 € na účet okresného súdu do 60 dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Sťažovateľka   sa   domáha   proti   žalovanej   zaplatenia   sumy   6 638 887,86   €   ako   náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Kežmarok, pretože „neprijal návrhy žalobcu podané elektronickou formou dňa 24. 07. 2006, ako aj nezákonným rozhodnutím Ústavného súdu SR“ a žalovaná podaním doručeným okresnému súdu navrhla, aby okresný súd vyzval sťažovateľku na zloženie preddavku na trovy konania vo výške určenej podľa § 141a ods. 2 OSP. Okresný súd 23. januára 2012 vyzval   sťažovateľku   na   preukázanie   majetkových   pomerov   a   doručenie   tlačiva   na dokladovanie pomerov účastníka konania požadujúceho priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov v lehote 10 dní. Sťažovateľka v odpovedi na výzvu doručenej okresnému súdu 6. februára   2012   uviedla,   že   v   napadnutom   konaní   je   vecne   oslobodená   od   súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Vecné oslobodenie sa podľa sťažovateľky vzťahuje na celé konanie, a preto nie je dôvod, aby bola sťažovateľka posudzovaná   z   pohľadu   splnenia   predpokladov   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov. Sťažovateľka argumentovala ďalej tým, že žalovaná neuviedla žiadne dôvody na podanie návrhu   na   zloženie   preddavku.   Je   tiež   toho   názoru,   že   v   konaní   neboli   a   ani   nebudú vykonávané také dôkazy, ktoré by vyvolali potrebu úhrady na strane štátu, a preto zloženie preddavku na trovy konania považuje za účelové obmedzovanie jej práva na prístup k súdu a na súdnu ochranu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 5681/2012, sp. zn. Rvp 5682/2012 a sp. zn. Rvp 5683/2012, z ktorých vyplýva ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Zo sťažností možno vyvodiť, že ich podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej napadnutými uzneseniami okresného súdu došlo k neprípustnému zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu, a to konkrétne do jej práva na prístup k súdu, keďže v zmysle § 141a   ods.   1   poslednej   vety   OSP   ak   navrhovateľ   preddavok   v   určenej   lehote   nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku zastaví.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade už na prvý pohľad zrejmé, že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   k   neprípustnému   zásahu   do   označeného základného   práva   dôjsť   nemohlo.   Samotné   vydanie   napadnutých   uznesení,   ale   ani nadobudnutie právoplatnosti týchto uznesení nemá totiž bez ďalšieho za následok stratu prístupu   k   súdu   pre   sťažovateľku.   K   dôsledkom,   na   ktoré   sťažovateľka   v   sťažnostiach poukazuje,   by totiž   mohlo dôjsť   až prípadným vydaním   uznesenia   o   zastavení   konania v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (obdobne pozri napr. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť preddavok   v zmysle § 141a   ods.   1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu proti prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. Tak v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania proti prípadnému uzneseniu okresného súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatňovať všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažností   podaných   ústavnému   súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy konania je v danom prípade zlučiteľné s tými právami, porušenie ktorých sťažovateľka týmito sťažnosťami namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu napadnutých konaní k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustné.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   považoval   ústavný   súd   za   potrebné vyjadriť sa   aj k námietke nekonzistentnosti jeho rozhodovacej   činnosti v obdobných či rovnakých prípadoch. Sťažovateľka v tejto súvislosti s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 uvádza, že ústavný súd sa „v právne zhodných veciach, kde nevystupuje ako sťažovateľ L. a. s.“ sťažnosťou meritórne zaoberá, sťažnosť príjme na ďalšie konanie „avšak vo veciach, v ktorých vystupuje ako sťažovateľ L. a. s. sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemá síce dôvod spochybňovať sťažovateľkou tvrdenú skutočnosť, že v obdobnej právnej veci nálezom sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 vyslovil porušenie práv podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (II. ÚS 129/2012, II. ÚS 130/2012, II. ÚS 131/2012, II. ÚS 132/2012, II. ÚS   133/2012,   II.   ÚS   134/2012,   II. ÚS   135/2012   zo   16.   mája   2012)   išlo   o   ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu, ktorého ojedinelosť preukazuje aj uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci (nie vo veci sťažovateľky, pozn.) uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012 (teda po vydaní uznesenia sp. zn. I. ÚS 112/2012) sťažnosť už meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013