znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. apríla 2011 doručená sťažnosť Ing. S. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. T. ml., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného súdu   Košice   I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011.

Predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 40 C 32/2007 a krajským súdom vedeného pod sp. zn. 4 Co 56/2009 je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, a to Katastrálnym úradom v K., Správou katastra K., ktorý podľa   názoru   sťažovateľa   v rozpore   s   §   34   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   zbavil   sťažovateľa vlastníckeho práva k v žalobe označeným nehnuteľnostiam, keď v júli 2004 zistil, že nie je zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností, ale ako vlastník je evidovaná obchodná spoločnosť E., s. r. o., na základe právoplatných rozsudkov v súdnych konaniach, v ktorých nebol účastníkom konania, napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu už bol vlastníkom predmetných nehnuteľností.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«V   mesiaci   júl   2004   nájomcovia,   ktorí   užívali   tieto   nehnuteľnosti,   oznámili sťažovateľovi, že mu neuhradia nájomné z dôvodu, že nie je ich vlastníkom. Taktiež mu oznámili,   že   tieto   nehnuteľnosti   budú   predmetom   dražby,   ktorá   sa   uskutoční na exekútorskom   úrade   Ing.   Bc.   S.   B.   Z   toho   dôvodu   sťažovateľ   overoval   uvedenú skutočnosť a zistil, že táto dražba sa má konať dňa 19. 08. 2004 na uvedenom exekútorskom úrade   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ex   0538/2001   v   právnej   veci   oprávneného:   E., Nemecko proti povinnému: E., s. r. o. K..., (ďalej len „povinná“).

Vlastnícke   právo   k uvedeným nehnuteľnostiam sťažovateľ preveroval lustrovaním v evidencii   katastra   nehnuteľností   vedenom   Správou   katastra   K.   Zistil,   že   v   katastri nehnuteľností je ako vlastník týchto nehnuteľností zapísaná povinná, pričom titulom zápisu vlastníckeho práva boli rozsudky Okresného súdu Košice I č. k. 17 C 951/99-118 zo dňa 18. 02. 2004 a č. k. 17 C 940/99-148 zo dňa 18. 02. 2004, ktoré nadobudli právoplatnosť 05. 04. 2004.

Sťažovateľ   nebol   účastníkom   konaní   vedených   na   Okresnom   súde   Košice   I... a o týchto konaniach nemal nijakú vedomosť. Účastníkmi vyššie uvedených konaní bola povinná ako žalobkyňa a Ing. P. L. – G. ako žalovaný (ďalej len „žalovaný“). Ako to vyplýva   z predmetných rozsudkov,   žalovaný   sa v konaní nebránil a   voči   rozsudkom   sa neodvolal....

Vo výrokovej časti uvedených rozsudkov súd vyriekol neplatnosť kúpnopredajných zmlúv, ktorými sa predmetné nehnuteľnosti previedli z povinnej na žalovaného a zároveň súd určil vlastnícke právo v prospech povinnej....

Sťažovateľ   v odvolaní   uviedol,   že   predmetné   rozsudky   boli   vydané   v   konaniach o neplatnosť právneho úkonu. Z rozsudkov vydaných v týchto konaniach však nevyplýva, že by nimi bolo vyrieknuté, že právne úkony, na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sú neplatné. V danom prípade nie je možné súhlasiť s právnym názorom prvostupňového súdu, že Správa katastra K. bola v zmysle ustanovenia §   36   Katastrálneho   zákona   povinná   zapísať   vlastnícke   právo   v   prospech   pôvodného vlastníka a tým bez ďalšieho odňať žalobcovi jeho vlastnícke právo. Podľa § 36 ods. 1 Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či predložená listina je okrem iného aj „bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2 Katastrálneho zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu“. Z týchto ustanovení vyplýva, že Správa katastra K. mala pred vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu schopné. To znamená, že priamo ex lega mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky nie je v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko „právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou.“ To znamená, že v danom prípade   mala   Správa   katastra   K.   vrátiť   predmetné   rozsudky   ako   nezapísateľné,   t.   j. nevykonateľné.

Prvostupňový súd sa v konaní nevysporiadal ani s druhým dôkazom predloženým žalobcom, a to výpisom z LV č. 1815, k. ú. S. Týmto dôkazom sťažovateľ poukazoval, že žalovaný   mal   zvážiť,   či   nie   je   daný   postup   v   zmysle   ustanovenia   §   36a   Katastrálneho zákona, t. j. zvážiť, či nie je daný dôvod na zápis dvojakého sporného vlastníctva, tak ako to vyplýva z predloženého listu vlastníctva. V zmysle tohto ustanovenia Katastrálneho zákona mala   Správa   katastra   na   tomto   liste   vlastníctva   vyznačiť   obmedzujúcu   poznámku „Hodnovernosť   údajov   a   právo   k   nehnuteľnosti   bolo   spochybnené“.   V   prípade   zápisu takejto poznámky by totiž nebolo možné vykonať exekučné konanie a žalobca by sa mohol domáhať   určenia   vlastníckeho práva.   Protiprávnym postupom   správy katastra však bol žalobca vylúčený z ochrany svojho vlastníckeho práva.»

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: «Sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   prvostupňového   ako   aj   odvolacieho   súdu nestotožňuje a považuje ho za neústavný. Zo žiadneho z predmetných rozsudkov nevyplýva, že právne úkony, na základe ktorých sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam   sú   taktiež   neplatné.   V   tomto   kontexte   je   nutné   poukázať   na   ustálenú judikatúru.   Z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   3/03 vyplýva:   „Vlastník   nemohol   stratiť   vlastnícke   právo   k   veci   na   základe   rozhodnutia vydaného   v   konaní,   ktorého   účastníkom   nebol“.   To   znamená,   že   vlastnícke   právo sťažovateľa nemohlo byť odňaté na podklade rozsudku súdu vydaného v konaní, v ktorom nebol sťažovateľ jeho riadnym účastníkom. Sťažovateľ napriek skutočnosti, že vlastnícke právo   k   týmto   nehnuteľnostiam   nadobudol   už   v   roku   2000,   nebol   do   doby   vyhlásenia predmetných rozsudkov, t. j. 18. 02. 2004 účastníkom súdnych konaní, v ktorých boli tieto rozsudky vydané. O zániku jeho vlastníckeho práva k týmto nehnuteľnostiam sa dozvedel náhodou.

Sťažovateľ   je presvedčený,   že Správa   katastra K.   konala v rozpore so zákonom. Podľa § 36 ods. 1 Katastrálneho zákona je správa katastra povinná okrem iného posúdiť, či predložená listina je okrem iného aj,. bez iných zrejmých nesprávností“. Podľa § 36 ods. 2 Katastrálneho zákona vykoná správa katastra záznam v prípade „ak je verejná listina alebo iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu“. To znamená, že Správa katastra K. mala pred vykonaním záznamu vlastníckeho práva skúmať, či boli predmetné rozsudky zápisu schopné a priamo z úradnej povinnosti mala prihliadať na skutočnosť, že tieto rozsudky nie je podľa § 34 ods. 2 Katastrálneho zákona možné zapísať, nakoľko „právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou“. To znamená, že Správa katastra K. mala po zistení, že sťažovateľ,   ktorý   je   zapísaný   ako   vlastník   týchto   nehnuteľností   v   katastri   nehnuteľností nebol   účastníkom   súdnych   konaní,   v   ktorých   boli   tieto   rozsudky   vydané,   mala   vrátiť predmetné rozsudky ako nezapísateľné, t. j. nevykonateľné.

Prvostupňový   ako   aj   odvolací   súd   si   nesprávne   vykladajú   znenie   §   34   ods.   2 Katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, vykladajú ho reštriktívne a aplikujú iba doslovný, gramatický výklad. Z tohto dôvodu majú konajúce za to, že do katastra nemožno zapísať právo k nehnuteľnosti, v prípade, že právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou len vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti   právneho   úkonu.   V   prípade   ak   tu   existuje   rozhodnutie   súdu   o   určení vlastníckeho práva, môže kataster zapísať právo k nehnuteľnosti aj v prípade, že toto právo bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou. Takýto výklad je neakceptovateľný a je v rozpore s čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Navyše   pri   akceptovaní   doslovného   výkladu   §   34   ods.   2   katastrálneho   zákona účinného v čase záznamu, ide v podstate o návod, ako niekoho zbaviť vlastníckeho práva bez toho, aby sa o tom dozvedel a bez akejkoľvek náhrady. Postačuje, aby konanie o určenie vlastníckeho   práva   prebehlo   bez   účasti   posledného,   v   katastri   nehnuteľností   vedeného vlastníka a takýto rozsudok súdu bude bez ohľadu na ďalšiu právnu zmenu spôsobilým podkladom na záznam do katastra nehnuteľností.

S poukazom na čl. 152 ods. 4 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo povinnosťou súdu prvého stupňa vyložiť § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase záznamu   ústavne   konformným   spôsobom   a   teda   extenzívne,   teda   tak,   že   do   katastra nemožno   zapísať   právo   k   nehnuteľnosti   podľa   §   1   ods.   1,   v   prípade,   že   právo   k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou vtedy, ak ide o právo k nehnuteľnosti, ktoré   vzniklo   rozhodnutím   súdu   o   neplatnosti   právneho   úkonu   a   o   určení   vlastníckeho práva. Otázka neplatnosti právneho úkonu je obvykle v konaniach o určenie vlastníckeho práva   riešená   ako   otázka   prejudiciálna,   ktorej   zodpovedanie   je   predpokladom   určenia vlastníckeho práva. Dôsledky výroku rozsudku súdu o určení neplatnosti právneho úkonu a dôsledky   rozhodnutia   súdu   o   určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   sú   z   pohľadu katastra rovnaké, keďže výrok rozsudku, ktorým sa určí neplatnosť právneho úkonu, ako aj výrok rozsudku, ktorým sa určí vlastnícke právo k nehnuteľnosti sú spôsobilými verejnými listinami na záznam do katastra a vedú k zmene osoby vlastníka. Rovnaké musia byť aj dôsledky   týchto   rozsudkov   z   pohľadu   nevykonania   záznamu   v   prípade,   že   právo k nehnuteľnosti bolo   dotknuté   ďalšou právnou   zmenou.   Navyše,   jedným z predpokladov úspešnosti   žaloby   na   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   je   skutočnosť,   že účastníkom konania musí byť posledný zapísaný vlastník. Je tomu tak práve preto, lebo v opačnom   prípade   by   rozsudok   súdu   o   určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   bol nevykonateľný, keďže by nebol spôsobilý na záznam do katastra nehnuteľností. Pri výklade § 34 ods. 2 katastrálneho zákona účinného v čase záznamu, ktorý aplikoval prvostupňový súd by bola dôveryhodnosť a záväznosť údajov katastra nulová.

Sťažovateľ   poukazoval   na   túto   skutočnosť   už   v   odvolaní   proti   rozsudku prvostupňového súdu. Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach však vyplýva, že odvolací súd ponechal tieto tvrdenia sťažovateľa bez povšimnutia a v odôvodnení rozsudku sa s nimi nielenže nevysporiadal ale ich tam ani neuviedol. V danom prípade sa pritom jedná opodstatnil skutočnosť, s ktorou sa mal odvolací súd v konaní vysporiadať.»

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, čl. 20 ods. 4, 152 ods. 4, 46 ods. 1 a 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 40 C/32/2007 zo dňa 25. 03. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co/56/2009 zo dňa 27. 01. 2011 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 4 Co/56/2009 zo dňa 27. 01. 2011 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto   konania   vo   výške   261,82   €   na   účet   jeho   právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie   sa   namietalo,   alebo keď   preskúmanie označeného   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ v postavení žalobcu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1   a   čl.   48   ods.   2   v spojení   s čl.   152   ods.   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009,   ktorým   okresný   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu krajskému súdu, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Z uvedeného ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý   je ustanovený   v   čl.   127   ods.   1 ústavy, a preto,   aplikujúc tento článok ústavy   a § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde, odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2009 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1   a   čl.   48   ods.   2   v spojení   s čl.   152   ods.   4   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011

Sťažovateľ sa ďalej domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011.

Krajský súd týmto svojím rozsudkom č. k. 4 Co 56/2009-81 z 27. januára 2011 ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 40 C 32/2007-67 z 25. marca 2010, pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   aj   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo (podľa § 212 O. s. p.) a zistil, že rozsudok okresného súdu je vecne správny a preto je potrebné ho potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. Vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 211 ods. 2 O. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil podľa ust. § 156 ods. 1 O. s. p. dňa 27. 1. 2011, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 19. 1. 2011. Prvostupňový   súd   dôkazy   produkované   v   tomto   konaní   účastníkmi   sporu   na preukázanie skutkových tvrdení hodnotil v súlade s kritériami ust. § 132 O. s. p. a jeho hodnotenie a skutkový záver si osvojuje aj odvolací súd a k týmto dôvodom upresňuje.“

Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v   odôvodnení   svojho   rozsudku   č.   k.   40   C   32/2007-67   z   25.   marca   2009   okrem   iného uviedol:

„Vzhľadom   k tomu,   že   žalobca   sa   domáhal   náhrady   škody   titulom   nesprávneho úradného   postupu   katastrálneho   úradu   v K.,   súd   posudzoval   či   pri   zápise   vlastníckeho práva E. spol. s r. o.. záznamom dňa 21. 4. 2004, ktorými Katastrálny úrad v K. zapísal vlastnícke právo E. spol. s r. o. K. k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníkom bol žalobca na základe zmluvy uzavretej s M. L. dňa 15. 2. 2000 a 18. 10. 2000 došlo pri tomto zápise k nesprávnemu úradnému postupu.

Pokiaľ ide o pojem nesprávny úradný postup, zákon tento pojem bližšie nevymedzuje. V   praxi   pojem   nesprávny   úradný   postup   zahrňuje   tie   prípady   vzniku   škôd,   ktoré   boli vyvolané   inou   činnosťou   štátnych   orgánov   než   rozhodovacou.   Nesprávnym   úradným postupom je ak konkrétny úradný postup má vadu, teda nie je v súlade s upravujúcou právnou   úpravou.   Ide   teda   o   nezákonný   úradný   postup   priamo   súvisiaci   s   výkonom verejnoprávnej pôsobnosti orgánu štátnej správy a porušenie procesnoprávnych noriem upravujúcich   jeho   konanie.   Nesprávnym   úradným   postupom   teda   môže   byť   akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovenými právnymi normami.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa stal na základe kúpnych zmlúv vlastníkom nehnuteľností parc. č. 3691 zastavaná plocha o výmere 196 m2 a budova súp. č. 1701 na parc. č. 3691 a parc. č. 3692 zastavaná plocha o výmere 160 m2 a budova súp. č. 3001 na parc. č. 3692, katastrálne územie L., zapísaných pôvodne na liste vlastníctva č. 13488, Katastrálny úrad v K., Správa katastra K. Katastrálny úrad v K., Správa katastra K. na základe právoplatných rozsudkov Okresného súdu Košice I č. k. 17C 951/99-118 a 17C 940/99-148, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 5. 4. 2004 zo dňa 18. 2. 2004, ktoré určili, že kúpna zmluva uzavretá medzi E. spol. s r. o. ako predávajúcim a Ing. P. L. - G. ako kupujúcim, ktorých predmetom boli predmetné nehnuteľnosti, je neplatná a určil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je E. spol. s r. o. K. Vzhľadom k tomu, že žalobca namietal, že pri zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. Katastrálny úrad v K., Správa katastra K. porušil zákon o katastri nehnuteľnosti a vykonal zápis v rozpore s ust. § 34   ods.   2   katastrálneho   zákona,   súd   skúmal,   či   katastrálny   úrad   konal   v   súlade   s katastrálnym zákonom účinným v čase zápisu. Vzhľadom k tomu, že rozsudky Okresného súdu Košice I zo dňa 18. 2. 2004 vo výroku určili, že kúpna zmluva uzatvorená medzi E. spol. s r. o. a Ing. P. L. - G. je neplatná a súčasne určili, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je E. spol. s r. o. mal súd za to, že predmetný rozsudok vzhľadom k tomu, že vo výroku rozsudku súd určil, kto je vlastníkom predmetných nehnuteľností, bol verejnou listinou spôsobilou v súlade s ust. § 34 ods. 1 katastrálneho zákona účinného ku dňu 5. 4. 2004 verejnou listinou spôsobilou na zápis vlastníckeho práva nehnuteľnosti.

Námietka žalobcu, že k nezákonnému úradnému postupu katastrálneho úradu došlo v súlade s ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona, v zmysle ktorého právom nehnuteľnosti, ktoré vzniklo rozhodnutím súdu o neplatnosti právneho úkonu sa do katastra nezapíše, ak právo   k   nehnuteľnosti   bolo   dotknuté   ďalšou   právnou   zmenou,   je   právne   irelevantné, nakoľko je síce nepochybné, že právo k predmetnej nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou, avšak ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona je možné aplikovať iba na rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu a nie na rozhodnutie o určení vlastníckeho práva   k   nehnuteľnosti.   Katastrálny   úrad   v K.   vzhľadom   k   tomu,   že   mu   boli   doručené rozsudky Okresného súdu Košice I s vyznačenou doložkou právoplatnosti, ktoré vo svojom výroku určovali vlastníctvo E. spol. s r. o. k predmetným nehnuteľnostiam, bol povinný v zmysle ust § 34 ods. 1 katastrálneho zákona vykonať záznam vlastníckeho práva subjektu, ktoré   mu   bolo   v   predmetných   rozsudkoch   určené   vlastníckeho   právo   predmetných nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobca ako vlastník predmetných nehnuteľností mal byť účastníkom   občianskeho   súdneho   konania   a   mal   byť   ako   účastník   označený   aj v predmetných rozsudkoch, keďže v čase vyhlásenia predmetných rozsudkov bol žalobca vlastníkom predmetných nehnuteľností. Táto skutočnosť však nezakladá v zmysle citovaných zákonných ustanovení zodpovednosť   Katastrálneho úradu   v K.,   Správa katastra v K.   za nesprávny úradný postup, keďže Katastrálny úrad v K. pri zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. nepochybil.

Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za preukázané, že Katastrálny úrad v K. pri zápise vlastníckeho práva E. spol. s r. o. k nehnuteľnostiam zapísaných pôvodne na liste vlastníctva   č.   13488,   katastrálne   územie   L.,   neporušil   zákonné   ustanovenia   upravujúce zápis vlastníckych práv k nehnuteľnostiam a teda nedošlo pri tomto konám k nesprávnemu úradnému postupu.

Keďže súd mal za to, že konaním Katastrálneho úradu v K. nedošlo k nesprávnemu úradnému   postupu,   návrh   žalobcu   v   súlade   s   citovanými   zákonnými   ustanoveniami   a vykonaným dokazovaním zamietol.“

Odvolací súd odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:„Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu podľa jeho tvrdenia vznikla nesprávnym úradným postupom žalovaného spočívajúcim v tom, že ust. § 34 ods. 2 katastrálneho zákona bránilo Správe katastra nehnuteľností vykonať zmenu zápisu vlastníckych práv k predmetným nehnuteľnostiam označeným v žalobe na základe právoplatných a vykonateľných rozsudkov Okresného súdu Košice I., ktoré boli vyhlásené v konaniach sp. zn. 17 C 951/99 a sp. zn. 17 C 940/99.

Odvolací   súd   poukazuje   na   tú   podstatnú   skutočnosť,   že   právoplatnými a vykonateľnými rozsudkami Okresného súdu Košice I. č. k. 17 C 951/99-118 zo dňa 18. 2. 2004 a č. k.   17 C 940/99-148 zo dňa 18.   2.   2004 bolo rozhodnuté nielen o vyslovení absolútnej   neplatnosti   kúpnych   zmlúv,   ale   samostatnými   výrokmi   bolo   rozhodnuté   aj o určení   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   sú   označené   vo   výrokoch   týchto rozsudkov.   Takéto   rozsudky   bola   príslušná   správa   katastra   ex   lege,   s   poukazom   na ustanovenie   §   36a   katastrálneho   zákona   povinná   (za   podmienky,   že   listina   obsahuje náležitosti spôsobilosti podľa § 42 katastrálneho zákona) zapísať do katastra nehnuteľností, a   v   konečnom   dôsledku   teda   zapísať   vlastnícky   vzťah   k   nehnuteľnostiam,   tak   ako   je označený vo výroku právoplatného (resp. právoplatných) rozhodnutia súdu, bez toho, aby existovala povinnosť tohto správneho orgánu skúmať okruh účastníkov súdneho konania, v ktorom bol vyhlásený určovací výrok rozsudku súdu o vlastníctve k nehnuteľnostiam. Z   uvedeného   vyplýva   záver   o   tom,   že   postup   Katastrálneho   úradu   v K.,   Správa katastra v K. pri zápise vlastníckych vzťahov na základe týchto rozhodnutí súdu nezakladá v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. zodpovednosť za nesprávny úradný postup.“

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania   (IV.   ÚS   350/09).   Zákonom   ustanovená   možnosť   v   §   219   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   daná   odvolaciemu   súdu   odvolať   sa   na   závery   a odôvodnenie prvostupňového súdu podľa názoru ústavného súdu umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v odôvodnení   obmedzil   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplnil na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že krajský súd ako odvolací súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal námietkami sťažovateľa, ktorých posúdenie bolo   relevantné   na   rozhodnutie   o   veci,   a   závery   napadnutého   rozsudku   sú   dostatočne odôvodnené.   Výklad   príslušných   zákonných   ustanovení   bol   nepochybne   v   právomoci všeobecných   súdov   a   nemožno   dospieť   v tejto   súvislosti   ani   k   záveru,   že   by   zjavne vybočoval z ich rámca, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.   Závery   krajského   súdu   nevykazujú   známky   svojvôle   a   sú   aj   primeraným spôsobom   odôvodnené,   a   preto   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   podľa   názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Reálne uplatnenie a garantovanie práva na spravodlivý proces neznamená právo na úspech v konaní a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok,   ústavný   súd   pritom nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to, že by závery, ku ktorým   krajský   súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušných procesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadku a Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušil ústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci (súdu) primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením   (napr.   II.   ÚS   78/05,   IV.   ÚS   326/07, IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť,   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   aj   v   zostávajúcej   časti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažovateľ   v   sťažnosti neuviedol   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   preukazovali,   že   postupom   okresného   súdu a krajského súdu malo dôjsť k porušeniu tohto základného práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 152 ods. 4 ústavy, ktoré podľa neho krajský súd porušil označeným rozsudkom, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namietal jeho porušenie len v spojení s namietaným porušením svojich práv. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 152 ods. 4 ústavy má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy (m. m. IV. ÚS   119/07).   Keďže predmetom   tohto konania je rozhodovanie o porušení základných   práv   alebo   slobôd   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 152 ods.   4   ústavy len v spojení   s   porušením   konkrétneho   základného práva   alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 152 ods. 4 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012