znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/09-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   sp. zn.   9 Co 546/06   zo 17. mája 2007   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 159/2007, 3 Co 4/2007 z 26. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. februára 2008 faxom doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená   predložením   originálu   doručeného   ústavnému   súdu   29. februára   2008,   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   9 Co 546/06   zo 17. mája   2007 a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3 Cdo 159/2007, 3 Co 4/2007 z 26. októbra 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že 17. apríla 2003 podal správca konkurznej podstaty úpadcu – Z.   krajskému súdu žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu proti žalovanému – S. Následne „Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 10 Cbi 34/03-23 zo dňa 30. 12. 2003 pripustil vstup spoločnosti T., s. r. o. ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, kde súd   skonštatoval,   že   spoločnosť   T.,   s. r. o.   má   právny   záujem   na   výsledku   sporu,   je v právnom vzťahu založenom napadnutým právnym úkonom, osobou oprávnenou“.

Sťažovateľka však poukazuje na to, že v konaní navrhovala, «aby bola pribratá ako účastník   konania   na   strane   žalovaného.   Tomuto   návrhu   však   konajúci   súd   nevyhovel. Krajský súd vydal vo veci rozsudok č. k. 10 Cbi 34/2003-38 zo dňu 23.02.2004, kde vyhovel žalobe   žalobcu.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   vedľajší   účastník   konania spoločnosť   T.,   s. r. o.,   a   to   z   dôvodov   porušenia   jej   procesných   práv,   ako aj hmotnoprávnych   predpisov.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   Uznesením   č. k. 4 Obo 116/2004-84 zo dňa 31.08.2004 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia Najvyšší súd uviedol cit.: „Keďže odvolanie podala osoba v postavení účastníka konania, ktorá bola napadnutým rozsudkom   dotknutá   na   svojich   právach,   považoval   odvolací   súd   odvolanie   za   podané legitimovaným subjektom.“ Najvyšší súd SR ako odvolací súd sa tu vysporiadal s otázkou oprávnenosti podania odvolania spoločnosťou T., s. r. o., a podľa jeho právneho záveru mohla spoločnosť T., s. r. o. podať odvolanie, pretože v konaní vystupovala v postavení účastníka konania.   Uvedeným rozhodnutím Najvyšší súd SR ako odvolací súd rozhodol i o tom, že Krajský súd v Bratislave nebol vecne príslušný, a preto vrátil vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, v ktorom sa rozhodlo aj o postúpení vecne príslušnému súdu.».

V súlade s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 116/2004 z 31. augusta 2004 postúpil krajský súd vec na rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) ako súdu prvého stupňa vecne príslušnému na prerokovanie veci. Okresný súd najskôr opäť   uznesením   pripustil   vstup   sťažovateľky   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka na strane žalovaného, následne vec prerokoval a 16. októbra 2006 vyniesol rozsudok sp. zn. 11 C 184/04,   ktorým   vyhovel   žalobe.   Sťažovateľka   uvedený   prvostupňový   rozsudok napadla odvolaním, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 546/06 zo 17. mája 2007 s poukazom   na   § 218   ods. 1   písm. b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) odmietol,   odôvodniac   svoje   rozhodnutie   tým,   že   žalovaný   nedal   sťažovateľke   ako vedľajšiemu účastníkovi na podanie odvolania súhlas, a preto je takého odvolanie právne neúčinné.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že z dôvodu porušenia jej procesných práv v dôsledku toho, že nebola ani na základe svojich viacerých návrhov pribratá do konania ako riadny účastník na strane žalovaného, podala 23. mája 2007 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co546/06   zo   17.   mája   2007   odvolanie,   ktoré   zároveň   označila   aj   ako   dovolanie. Najvyšší súd   rozhodol   o odvolaní   a zároveň   dovolaní   sťažovateľky   uznesením   sp. zn. 3 Cdo 159/2007,   3 Co 4/2007   z 26.   októbra   2007   tak,   že   odvolanie   aj   dovolanie sťažovateľky   odmietol.   Svoje   rozhodnutie   v otázke   možnosti   podania   dovolania sťažovateľkou   zdôvodnil   tým,   že „odporujúce   úkony   vedľajšieho   účastníka   môžu   byť právne relevantné, ak môžu privodiť pre ním podporovaného účastníka úspešnejší výsledok sporu.   O taký   prípad   ale   v prejednávanej   veci   nešlo.“. Ďalej   okrem   iného   uviedol,   že „výslovný   nesúhlas   odporcu   s podaním   odvolania   vedľajším   účastníkom   zakladá   záver o nedostatku legitimácie vedľajšieho účastníka podľa odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa“.

Uvedenými   rozhodnutiami   došlo   podľa   sťažovateľky   k porušeniu   jej   označených práv, pričom zároveň tvrdí, že „z postupu súdov vo vyššie uvedenom konaní a zo spisov je zrejmé, že zo strany súdov ide o zmätočný postup, ktorý nezavinili ani tak súdy, ako nejasná legislatívna úprava týkajúca sa postavenia vedľajšieho účastníka konania, ktorá dovoľuje nejednoznačný   výklad   ust.   § 201   O. s. p.   Takáto   nejasná   právna   úprava   nemôže   rušiť ústavné práva účastníkov uvedené v čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   to,   že „v občianskom   súdnom   konaní majú účastníci rovnaké postavenie v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a ustanovenia § 18 O. s. p. Postupom, ktorý zvolil odvolací súd - Krajský súd v Bratislave a dovolací súd - Najvyšší súd SR, ale v prvom rade o Okresný súd Bratislava V bol sťažovateľ diskriminovaný.

Súd v každom stupni počas konania skúma ex offo podľa ust. § 103 O. s. p., či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

V prvom rade už súd prvého stupňa mal skúmať, či sú splnené podmienky konania. Nie účastník konania vymedzuje účastníkov konania, ale vec sama (jej povaha) určuje, kto má byť účastníkom konania. Keď žalobca neoznačil ďalších účastníkov konania, súd ho mal vyzvať vzhľadom na povahu sporu a návrh žalobcu v zmysle ust. § 103 v spojení s § 43 O. s. p. na doplnenie podania. Už z petitu žaloby totiž bolo zrejmé, že sa určovacia žaloba priamo dotýka práva sťažovateľa. Sťažovateľ je v petite i výslovne uvedený. Predmetom žaloby   bol   návrh   žalobcu   o   tom,   že   súd   má   určiť,   že   právny   úkon   uznanie   dlhu   voči sťažovateľovi je od počiatku neplatný.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľka   venuje inštitútu   uznania dlhu, ktorý   ako jednostranný právny úkon by podľa jej názoru „mohol byť neplatný iba v prípade, ak by subjekt, ktorý dlh uznal, nebol spôsobilý na takýto právny úkon. V tomto smere však takéto dôkazy   v konaní   produkované   ani   neboli.   Ďalším   procesným   pochybením   súdu   prvého stupňa pri skúmaní, resp. neskúmaní podmienok konania podľa § 103 O. s. p. bolo to, že žalobu vzhľadom na jej obsah a petit podanú ako určovaciu v zmysle § 80 O. s. p. neskúmal náležíte z hľadiska naliehavého právneho záujmu žalobcu. Ak totiž právna otázka podľa žaloby platnosti právneho úkonu, o ktorom má byť rozhodnuté na základe žaloby na určenie

-   má   povahu   otázky   predbežnej   vo   vzťahu   k   inej   právnej   otázke   (spochybnenie   dlhu uplatneného proti úpadcovi v konkurznom konaní T., s. r. o. proti žalobcovi) nie je daný naliehavý právny záujem na určenie neplatnosti uznania dlhu zo dňa 10.1.2001 žalovaným voči žalovanému, ak je možné priamo žalovať na určenie samostatného práva úpadcu, ako dlžníka voči konkurznému veriteľovi T., s. r. o. Opačný postup je špekulatívny a je v ňom snaha obísť T., s. r. o. ako veriteľa ku jeho škode. Na okraj možno uviesť, že žalobca ako správca úpadcu v konkurznom konaní v lehote určenej zákonom o konkurze a vyrovnaní v § 24   zák.   č. 328/1991   Zb.   nepoprel   uplatnenú   pohľadávku,   preukázanú   uznaním   dlhu vo forme notárskej zápisnice s právom exekučného titulu.

Podľa právneho názoru sťažovateľa z vyššie uvedeného je zrejmé, že žaloba mala znieť na určenie, že pohľadávka nie je daná s prihliadnutím na ustanovenia o uznaní dlhu

-§ 558 Občianskeho zákonníka resp. § 323 Obchodného zákonníka v spojení s § 407 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka, avšak žalobca by musel svoje tvrdenie preukazovať.“.

Podľa právneho názoru vysloveného sťažovateľkou krajský súd nesprávne posúdil podľa § 103 OSP jej postavenie v konaní a rozhodol o odmietnutí odvolania iba na základe nesúhlasu   žalovaného   s   jej   podaním „mechanicky   bez   skúmania   podmienok.   Rovnako postupoval i Najvyšší súd SR, ktorý bez toho,   aby preskúmal procesný postup odmietol dovolanie,   čím   došlo   k diskriminácii   sťažovateľa,   o ktorého   právach   súd   aj rozhodoval, ktorému bolo odňaté právo na súdnu ochranu jeho práv a procesnými postupmi svoje právo i brániť   Osobitne   poukazuje   sťažovateľ   na   vyššie   uvedené   rozpory   v rozhodnutiach jednotlivých   súdov   i rozpor   v dvoch   rozhodnutiach   Najvyššieho   súdu   o posúdení sťažovateľa ako účastníka konania v tej istej veci.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantovaného   čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 546/06-226 zo dňa 17.05.2007 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 159/2007, 3Co 4/2007 zo dňu 26.10.2007 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 11 C 184/04-168 zo dňa 16.10.2006, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 546/06-226 zo dňa 17.05.2007 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 159/2007, 3Co 4/2007 zo dňa 26.10.2007 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na nové konanie a rozhodnutie.

3. Porušitelia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“Na výzvu ústavného súdu   sa   k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyjadril krajský súd, ktorého stanovisko bolo ústavnému súdu doručené 25. marca 2008. V tomto stanovisku krajský súd iba stručne uviedol, že podľa jeho názoru vo veci bolo rozhodnuté v súlade s platnými právnymi predpismi a v ďalšom poukázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. KP 8/08-39 doručenom ústavnému súdu 9. júna 2008 okrem iného uviedol, že „skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu z možností prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 O. s. p. So zreteľom na dovolateľom namietanú vadu   sa   detailne   zaoberal   vadou   konania,   podľa   ktorej   účastníkovi   konania   sa   odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dospel k záveru, že dovolateľ namieta predmetnú vadu konania odvolacieho súdu bezdôvodne. Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval.

Vedľajší účastník má rovnaké práva a povinnosti ako účastník konania (§ 93 ods. 3 OSP),   teda   má   v   zásade   právo   podať   aj   odvolanie.   Táto   jeho   procesná   legitimácia na podanie   odvolania   je   však   obmedzená   účastníkom,   na   strane   ktorého   vystupuje. Oprávnenie   podať   odvolanie   prináleží   vedľajšiemu   účastníkovi   iba   vtedy,   ak   toto oprávnenie má aj účastník, na stranu ktorého sa pripojil. V prípade, že tento účastník nemá procesnú   legitimáciu   na   podanie   odvolania,   nemôže   ju   mať   ani   vedľajší   účastník. V opačnom prípade by sa vedľajšiemu účastníkovi priznalo viac procesných práv než má účastník, na ktorého strane vystupuje. Vedľajší účastník môže podať odvolanie aj vtedy, ak odvolanie podal účastník. Ak podá odvolanie len vedľajší účastník, treba od účastníka vyžiadať   súhlas   na   podanie   odvolania   vedľajším   účastníkom.   V   prípade,   že   účastník odmietne dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka, je odvolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné. Vedľajší účastník môže podať odvolanie bez takéhoto súhlasu iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom   a   vedľajším   účastníkom.   V   danom   prípade   dal   účastník,   na   strane   ktorého vystupoval   sťažovateľ   ako   vedľajší   účastník   výslovne   nesúhlasil   s   podaním   odvolania vedľajším účastníkom. Keďže nešlo o prípad, kedy pre podanie odvolania jeho súhlas nie je potrebný, sťažovateľ nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania.

Dovolací   súd   pri   skúmaní   dovolaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu vychádzal   z   uvedených   zákonných   predpokladov   a   výklad   zákona   uskutočnil   v   súlade so zaužívanou súdnou praxou.“.

V súvislosti   s vyžiadaním   súvisiaceho   súdneho   spisu   sa   k   sťažnosti   vyjadril aj okresný súd, ktorý sa však len stotožnil so závermi, ku ktorým dospeli odvolací súd a dovolací súd.

Sťažovateľka   k   jednotlivým   vyjadreniam   všeobecných   súdov   zaujala   stanovisko v podaní doručenom ústavnému súdu 26. júna 2008, v úvode ktorého vyslovila názor, že „už súd prvej inštancie nemal vôbec pripustiť žalobu na určenie neplatnosti jednostranného úkonu uznania dlhu“. Poukázala tiež na to, že v priebehu konania nebol skúmaný naliehavý právny   záujem   ako   jedna   z podmienok   pripustenia   určovacej   žaloby.   Rovnako   ako v sťažnosti   argumentovala   tým,   že   ani   jeden   zo   súdov   sa   nezaoberal   jej   postavením a nepriznal jej postavenie účastníka konania a jej kvalifikáciou „ako vedľajšieho účastníka“ jej „súdy   upreli   možnosť   plnou   mierou   brániť   a chrániť   svoj   oprávnený   záujem   – pohľadávku – peniaze – vlastnícke právo k nim“.

K inštitútu vedľajšieho účastníctva sťažovateľka uviedla, že jeho funkciou „nemôže byť   napomáhanie   a podpora   (hlavného)   účastníka,   ak   sa   k tomu   mylne   dopracovala československá judikatúra, ale funkciou – účelom je predsa ochrana vlastného záujmu, ako je to expresis verbis vyjadrené v § 93 ods. 1 OSP“.

Podľa sťažovateľky porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy spočíva v tom, že jej nesprávnou kvalifikáciou   ako   vedľajšieho   účastníka   došlo   k jej   diskvalifikácii «na   takmer   iba pozorovateľa v súdnom konaní a že ani jeho vystupovanie ako vedľajšieho účastníka nebolo spojené   so   zákonom   ustanovenými   podmienkami   zabezpečujúcimi   rovnosť   účastníkov a „rovnosť“   vedľajšieho   účastníka   (ktorá   je   však   hneď   v tretej   vete   § 93   ods. 3   OSP zoslabená a súdnou praxou takmer nihilizovaná). Porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočíva v tom,   že   vyjadriť   sa   k dôkazom   neznamená   len   niečo   bezprostredne   povedať k vykonávanému dôkazu, ale znamená aj to, že účastník konania má byť najprv s dôkazom oboznámený,   má   mať   primeraný   čas   k príprave   na   vyjadrenie   sa   k nemu,   čo   však sťažovateľovi nebolo dňa 16. 10. 2006 umožnené, keď okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa   predložil   právne   stanovisko   vypracované   na   žiadosť   žalovaného   až na pojednávaní a zároveň na tom pojednávaní súd aj o veci rozhodol.».

Vyjadrenie   krajského   súdu   i najvyššieho   súdu   k veci   považuje   sťažovateľka za odvádzanie pozornosti „od primárneho problému, ktorý mali súdy riešiť v súlade s § 94 ods. 2 a § 103 OSP, a to, že sťažovateľovi, vlastníkovi pohľadávky - vlastníkovi predmetu sporu   sa   nepriznalo   postavenie   (hlavného)   účastníka   konania,   a tým   mu   upreli   právo na súdnu ochranu, čoho dôkazom je aj odmietnutie jeho odvolania“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   čl. 51   ods. 1   ústavy   domáhať   sa   práv uvedených   v čl. 46   ústavy   sa možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi (inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy) rovní.

Podľa   čl. 48   ods. 2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 9 Co 546/06 zo 17. mája 2007

Označeným   uznesením   krajský   súd   ako   súd   odvolací   odmietol   odvolanie sťažovateľky ako vedľajšieho účastníka proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 184/04 zo   16.   októbra   2006.   Odvolaním   sťažovateľky   napadnutým   prvostupňovým   rozsudkom okresný súd určil, že právny úkon – uznanie dlhu z 10. januára 2001, ktorým žalovaný uznal dlh   voči   sťažovateľke   v sume   40 000 000 Sk,   je   od   počiatku   neplatný.   Krajský   súd preskúmal   vec   podľa   § 212   ods. 1   OSP,   pričom   v relevantnej   časti   odôvodnenia namietaného uznesenia inter cetera uviedol:

„V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (§93 ods. 3 O. s. p.).

Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania   vzťahu   medzi účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší   účastník   (§ 201 O. s. p., znenie účinné od 1.9.2003).

Podmienkou účasti vedľajšieho účastníka v občianskom súdnom (sporovom) konaní je,   aby   na   úspechu   účastníka,   ku   ktorému   sa   pripojil,   mal   právny   záujem   (§ 91   ods. 1 O. s. p.).   Takýto   záujem   má   ten,   ktorého   právne   postavenie   bude   priaznivo   alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom vydaným v konaní; vždy však treba, aby sa jeho záujem na úspechu jedného z účastníkov sporu opieral o jeho určité konkrétne právo či právny vzťah k niektorému účastníkovi. Vedľajší účastník sa k účastníkovi pripája, aby mu pomohol k úspechu v konaní, prípadne, ak je účastník sám pasívny, aby ho v konaní v prípustnom rozsahu nahrádzal. Na to, aby vedľajší účastník mohol uvedenú funkciu reálne a účinne vykonávať, Občiansky súdny poriadok mu v ust. § 93 ods. 3 prvá veta priznáva procesné práva, ktoré sú zásadne rovnaké ako procesné práva účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje. Aj keď podľa § 93 ods. 3 druhá veta O. s. p. vedľajší účastník koná iba sám za seba, a môže teda robiť iba také procesné úkony, ktorými sa nedisponuje konaním alebo jeho predmetom, môže podať aj odvolanie, pričom podľa § 201 O. s. p. v znení účinnom do 31. 8. 2003 tak mohol urobiť zásadne len s výslovným či mlčky prejaveným súhlasom účastníka, ktorého podporuje.

Ustanovenie   § 201   O. s. p.   v   znení   účinnom   od   1.9.2003   priznáva   vedľajšiemu účastníkovi oprávnenie podať odvolanie bez ohľadu na stanovisko účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje, teda aj proti jeho vôli, ale len za predpokladu, že preukáže, že z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom (napr. v prípadoch poistenia); inak sa môže odvolať len so súhlasom účastníka, na strane ktorého vystupuje (dominus litis).

V súdnej právnej veci nejde o prípad v zmysle ust. § 201 druhá veta O. s. p., pričom rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním výlučne vedľajší účastník, vystupujúci v konaní na strane odporcu.

Ako   vyplýva   z   vyjadrenia   odporcu   na   odvolacom   pojednávaní   dňa   17.5.2007, odporca s podaním odvolania vedľajším účastníkom proti rozsudku prvostupňového súdu nesúhlasil. V prípade, že účastník, na strane ktorého vedľajší účastník v konaní vystupuje, odmietne dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka, je odvolanie vedľajšieho účastníka bez tohto súhlasu právne neúčinné.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Vzhľadom na to, že odporca odmietol dať súhlas k odvolaniu vedľajšieho účastníka, odvolaciemu   súdu   nezostalo   iné   riešenie,   než   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   podľa ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietnuť.“

Sťažovateľka   považuje za diskrimináciu   zo strany krajského súdu   jeho názor, že nebola oprávnená (procesne legitimovaná) podať odvolanie proti rozsudku   súdu   prvého stupňa, ktorý sa podľa nej priamo dotýka jej ústavou zaručených práv.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) preto neskúma celkovú zákonnosť rozhodnutí všeobecných súdov, neposudzuje ich stanoviská a výklady vzťahujúce sa na konkrétne zákonné ustanovenia ani ich právne názory, úvahy a závery,   pokiaľ   sa   nedotýkajú   základných   práv   a slobôd.   Tak   by   to   bolo   napríklad za situácie,   ak   by   v procese   interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákonov a podzákonných úprav došlo zo strany všeobecných súdov k svojvôli, a to napr. v dôsledku nerešpektovania jednoznačnej kogentnej normy, prílišného formalizmu alebo ak príslušné závery všeobecný súd nezdôvodnil buď vôbec, alebo ak tak urobil celkom nedostatočne, prípadne   ak použil   dôvody,   ktoré v okolnostiach   konkrétnej   veci   nemajú zjavne žiadnu relevanciu.

V   kontexte   uvedeného   by   nesprávna   aplikácia   práva   mohla   prípadne   viesť aj k zrušeniu rozhodnutia všeobecného súdu ústavným súdom, ale len za predpokladu, že by prichádzalo do úvahy ju dôvodne kvalifikovať ako takú, dôsledkom ktorej je porušenie základných   práv   a slobôd   sťažovateľa.   Išlo   by   najmä   o takú   aplikáciu,   ktorú   v   daných súvislostiach   možno   označiť   za   svojvoľnú,   argumentačne   konštruovanú   bez   zjavného a uceleného   racionálneho   logického   odôvodnenia,   ktorú   vzhľadom   na   to   nemožno objektívne   akceptovať.   Vychádzajúc   z uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní posudzovanej sťažnosti v tejto časti zistiť, či nie sú právne závery, z ktorých   krajský   súd   vychádzal   vo   svojom   rozhodnutí   zo   17.   mája   2007   o odvolaní sťažovateľky,   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Podľa názoru ústavného súdu však o takýto prípad aplikácie práva v okolnostiach tejto veci nejde.

Pokiaľ ide o osoby, právne postavenie ktorých môže byť dotknuté rozhodnutím súdu vo veci samej, Občiansky súdny poriadok zabezpečuje ochranu ich práv tým, že v tzv. „nesporových konaniach“ (o také konanie však v prerokovávanej veci nejde) im priamo priznáva postavenie účastníka (podľa § 94 ods. 1 prvej vety OSP sú v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má konať; podľa § 94 ods. 2 OSP ak sa niekto z tých, o právach a povinnostiach ktorých sa má konať, nezúčastní konania od jeho začatia, vydá súd, len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým ho priberie do konania ako účastníka) a v konaní sporovom (o ktoré ide aj v sťažovateľkinom prípade)   umožňuje tomu,   kto   má právny   záujem na jeho výsledku,   vstúpiť do   konania aj z vlastného podnetu na strane niektorého z účastníkov ako vedľajší účastník (§ 93 OSP). Podľa   § 93   ods. 3   OSP   (v znení   účinnom   do   14.   októbra   2008)   má   vedľajší   účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností (III. ÚS 157/07).

Pokiaľ odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľky proti rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 184/04   zo   16.   októbra   2006,   rozhodol   v   súlade s procesnými   možnosťami   ustanovenými   Občianskym   súdnym   poriadkom   (čl. 2   ods. 2 ústavy).   Krajský   súd   použil   v relevantnom   čase   platné   a   účinné   zákonné   ustanovenie (§ 201 OSP) a jeho aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok o odmietnutí odvolania bol vynesený v zrejmom omyle alebo v rozpore so zákonnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   na   základe   toho   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v danej   veci v medziach   svojej   právomoci,   keď   interpretoval   a aplikoval   príslušné   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   v aktuálnom   znení   podstatné   na   posúdenie   veci.   Zákon pritom vyložil spôsobom, ktorý sa neodchyľuje, navyše už vôbec nie extrémne, od výkladu všeobecných súdov v obdobných porovnateľných prípadoch.

Ústavný súd vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 8/96 vyslovil: „Uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv.“

Ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   za ústavne akceptovateľné,   ktoré   nie   je v rozpore   s účelom   a zmyslom   právnej   úpravy   vedľajšieho účastníctva, a spôsob,   akým krajský súd v tejto veci rozhodol, nemožno považovať ani za arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený   a ako   taký   odporujúci   základným   právam zaručeným v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, resp. právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože   z pohľadu   posudzovanej   veci   krajský   súd   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania, ako aj k sťažovateľke dodržal podľa názoru ústavného súdu pravidlá spravodlivého procesu, jeho   postup   nesignalizuje   ani   možnú   kolíziu   so   základným   právom   podľa   čl. 47   ods. 3 ústavy.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 160/08). Na základe týchto skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Ústavný súd k tejto časti sťažnosti napokon považuje za potrebné ďalej upriamiť pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o pripustení vstupu sťažovateľky do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného uznesením sp. zn. 11 C 184/04 z 30. júna 2006.

Zo súvisiaceho súdneho spisu pritom ústavný súd nezistil, že by sťažovateľka využila na ochranu svojich práv opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii, keďže v zákonnej lehote nepodala odvolanie proti uvedenému uzneseniu okresného súdu.

Sťažovateľka sa mohla a mala podľa názoru ústavného súdu prinajmenšom pokúsiť dosiahnuť preskúmanie svojho postavenia ako vedľajšieho účastníka konania z dôvodov, ktoré uvádza vo svojej sťažnosti, aj v rámci odvolacieho konania proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 11 C 184/04 z 30. júna 2006 v konaní pred krajským súdom ešte pre podaním sťažnosti, ktorá má iba subsidiárnu povahu a slúži ako prostriedok nápravy eventuálneho porušenia základných práv a slobôd až v prípade vyčerpania všetkých ostatných riadnych opravných prostriedkov na ochranu práv sťažovateľa (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy). Z tohto dôvodu možno návrh v tejto časti odmietnuť tiež pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Cdo 159/2007, 3 Co 4/2007 z 26. októbra 2007

Označeným   uznesením   rozhodol   najvyšší   súd   o odvolaní   a zároveň   dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 546/06 zo 17. mája 2007 tak, že ich v oboch prípadoch ako procesne neprípustné odmietol.

Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd SR ako súd rozhodujúci o odvolaní a dovolaní sťažovateľa   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   9 Co 546/06   zo   dňa

17. 5. 2007   mal   ako   dovolací   súd   podľa   § 10a   ods. 1   O. s. p.   skúmať,   či   sú   splnené podmienky v zmysle § 103 O. s. p. v spojení s § 211 O. s. p. zistiť, že v danej veci môže preskúmavať napadnuté rozhodnutie“.

V časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúcej sa odmietnutia odvolania sťažovateľky najvyšší súd okrem iného uviedol:„Keďže   vedľajší   účastník   napadol   uznesenie   odvolacieho   súdu   opravným prostriedkom, ktorý sám označil za odvolanie, Najvyšší súd Slovenskej republiky najprv skúmal   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania   (§ 214 ods. 2 písm. a/   a c/   O. s. p.) najskôr,   či   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno napadnúť týmto opravným prostriedkom. Občiansky súdny poriadok upravuje odvolanie ako procesný právny úkon účastníka, ktorým (po splnení zákonom stanovených podmienok) môže dosiahnuť jednak preskúmanie rozhodnutia súdu prvého stupňa, jednak jeho zrušenie, a tiež opätovné prejednanie veci súdom prvého stupňa. V zmysle   § 201   O. s. p.   môže   účastník   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. V občianskom súdnom konaní je súdom prvého stupňa zásadne okresný súd (§ 9 ods. 1 O. s. p.), krajský súd len v taxatívne uvedených prípadoch (§ 9 ods. 2 O. s. p.). Pokiaľ je odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu, rozhoduje   v   konaní   o   tomto   opravnom   prostriedku   krajský   súd   ako   súd   odvolací. V prejednávanej veci odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu, ktorým odvolací súd odmietol jeho odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa, smeruje jednoznačne proti uzneseniu   odvolacieho   súdu.   Odvolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   je   procesne neprípustné (§ 201 O. s. p.); Najvyšší súd Slovenskej republiky preto odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Najvyšší   súd v danom prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval   a rozhodol   v súlade   s procesnými predpismi,   čo   nemôže   zakladať   porušenie   označených   práv   (napr.   m. m.   I. ÚS 17/98). Opačným postupom (meritórnym zaoberaním sa odvolaním sťažovateľky, t. j. pripustením odvolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu)   by   sa   najvyšší   súd   odchýlil   od   jasného a jednoznačného   znenia   § 201   v spojení   s   § 218   ods. 1   OSP.   Pripustenie   meritórneho preskúmavania odvolaním sťažovateľky napadnutého rozhodnutia krajského súdu (ako súdu odvolacieho) najvyšším súdom by bolo možné dosiahnuť iba porušením zákona, čím by však bolo dotknuté základné právo účastníkov sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nasl.   ústavy   a ich   právna   istota   garantovaná čl. 1   ods. 1   ústavy.   V súvislosti   s tým   už ústavný súd vyslovil, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (m. m. PL. ÚS 7/96). Aplikácia právneho názoru sťažovateľky by v danom prípade mohla viesť aj k spochybneniu systému opravných   prostriedkov,   keďže   sťažovateľkou   navrhovaným   výkladom   Občianskeho súdneho   poriadku   by   vlastne   došlo   k vytvoreniu   nového   odvolacieho   dôvodu, obchádzajúceho   kogentné   zákonné   ustanovenia   upravujúce   prípustnosť   tohto   riadneho opravného prostriedku.

Ústavný   súd   považuje   postup   najvyššieho   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia krajského   súdu   v intenciách   odvolania   sťažovateľky   za   legitímny,   vylučujúci   možnú spojitosť   s   porušením   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu týkajúcej sa odmietnutia dovolania sťažovateľky najvyšší súd uviedol:

„Keďže opravný prostriedok vedľajšieho účastníka má aj znaky dovolania, skúmal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas vedľajší účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), či dovolanie bolo podané   oprávnenou   osobou   a   či   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol unesením. Ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné, ak sa nim napadá zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 O. s. p.), alebo potvrdzujúce uznesenie, vo výroku ktorého   odvolací   súd   vyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo uznesenie súdu   prvého   stupňa   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky   (§ 239   ods. 2   písm. c/ O. s. p.).

Vedľajším   účastníkom   je   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   o   odmietnutí odvolania, teda rozhodnutie, ktoré nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Jeho dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Podané   dovolanie   by   vzhľadom   na   to   mohlo   byť   procesne   prípustné,   len   ak   by konanie na súdoch nižších stupňov bolo zaťažené procesnou vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., či len na skúmanie existencie vady dovolateľom priamo namietanej (§ 237 písm. f / O. s. p.), ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku veci právoplatne   rozhodnutej   alebo už   prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie mohlo začať   len   na   takýto   návrh,   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).

Z   obsahu   dovolania   vedľajšieho   účastníka   vyplýva,   že   nenamieta   vady   konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a e/ a g/ O. s. p. a existencia uvedených vád v dovolacom konaní   nevyšla   najavo.   Prípustnosť   dovolania   vedľajšieho   účastníka   preto   z   týchto ustanovení nie je možné vyvodiť.

Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 137 písm. d/, f/ O. s. p. Preto sa dovolací súd zameral na dovolateľom tvrdené procesné vady.

Pod odňatím možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (vedľajšiemu účastníkovi) znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Za   takýto   postup,   odnímajúci účastníkovi konania možnosť pred súdom konať a zakladajúci prípustnosť dovolania podľa uvedeného   ustanovenia,   treba   považovať   aj   odmietnutie   odvolania   podľa § 218   ods. 1 písm. b/ O. s. p., hoci pre takéto rozhodnutie nie sú dané zákonné dôvody. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu nemá uvedenú procesnú vadu. Základným procesným právom účastníka a tiež aj vedľajšieho účastníka totiž je, aby vec na základe jeho prípustného odvolania bola preskúmaná súdom vyššieho stupňa. Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Do konania vstúpi   buď   z   vlastného   podnetu   alebo   na   výzvu   niektorého   z   účastníkov   urobenou prostredníctvom súdu (§ 93 ods. 2 O. s. p.). V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka,   ktorého   v   konaní   podporuje,   posúdi   ich   súd   po   uvážení   všetkých   okolností (§ 93 ods. 3 O. s. p.). Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že hlavným účelom a zmyslom   vedľajšieho   účastenstva   je   pomoc   v spore   jednému   z účastníkov   konania. Zmyslom tohto inštitútu je teda posilniť v konkrétnom konaní postavenie toho účastníka, na koho strane vedľajší účastník vystupuje.

Významnú zmenu v postavení vedľajšieho účastníka priniesol zákon č. 353/2003 Z. z., ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov a o doplnení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. S účinnosťou od 1. septembra 2003 bolo touto novelou zmenené ustanovenie   § 201   O. s. p.   v   tom   zmysle,   že   vedľajší   účastník   nadobudol   samostatné oprávnenie podať odvolanie, avšak len v prípadoch, ak z hmotnoprávneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Podľa názoru dovolacieho súdu vzhľadom na predmet sporu (určenie neplatnosti právneho úkonu), nešlo v danom prípade o vec, kedy by vedľajšiemu účastníkovi prináležalo samostatné oprávnenie podať   odvolanie   aj   proti   vôli   hlavného   účastníka,   na   strane   ktorého   vystupuje   (z hmotnoprávneho predpisu nevyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi účastníkmi). Vedľajší   účastník   môže   (s   výnimkou   prípadov,   na   ktoré   sa   vzťahuje   § 201   veta   druhá O. s. p.) podať odvolanie aj vtedy,   keď odvolanie nepodal účastník,   ktorého podporuje. Pokiaľ jeho úkony odporujú úkonom ním podporovaného účastníka, je vecou súdu, ako posúdi   právne   účinky   odvolania   vedľajšieho   účastníka.   Odporujúce   úkony   vedľajšieho účastníka môžu byť právne relevantné, ak môžu privodiť pre ním podporovaného účastníka úspešnejší výsledok sporu; o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo.

Odporca na pojednávam pred odvolacím súdom dňa 17. mája 2007 prejavil nesúhlas s odvolaním vedľajšieho účastníka proti rozsudku súdu prvého stupňa. Jeho nesúhlas má za následok   to,   že   procesné   oprávnenie   vedľajšieho   účastníka   podať   odvolanie   zaniklo, preto   ním   podané   odvolanie   proti   výslovnému   nesúhlasu   odporcu   je   právne   neúčinné, pretože iba účastník konania môže disponovať konaním a jeho predmetom. Nepodaním odvolania a prejavením nesúhlasu s odvolaním vedľajšieho účastníka dal odporca jasne najavo, že si neželá pokračovať v konaní a nechce, aby prvostupňové rozhodnutie bolo preskúmané   v   odvolacom   konaní.   Ak   odporca   nechcel   využiť   právo   podať   opravný prostriedok, nemôže podať odvolanie proti jeho vôli vedľajší účastník. Výslovný nesúhlas odporcu s podaním odvolania vedľajším účastníkom zakladá záver o nedostatku legitimácie vedľajšieho účastníka podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.

So zreteľom na uvedené dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dospel k záveru, že v preskúmavanej veci bolo odvolanie podané osobou na tento procesný úkon neoprávnenou, a   preto   odvolací   súd   dôvodne   odvolanie   vedľajšieho   účastníka   odmietol.   Odmietnutím odvolania vedľajšieho účastníka podaného proti vôli odporcu, na strane ktorého v konaní vystupoval,   odvolací   súd   neodňal   možnosť   konať   v   opravnom   konaní   vedľajšiemu účastníkovi, čím neboli naplnené znaky § 237 písm. f/ O. s. p., zakladajúceho prípustnosť dovolania vedľajšieho účastníka a tiež opodstatnenosť ním uvádzaného dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.“

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na tú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa zaoberá námietkou sťažovateľky voči nedostatku pasívnej   legitimácie   odporcu,   v súvislosti   s čím   konštatuje,   že   táto   námietka „je   pre posúdenie   prípustnosti   dovolania   právne   irelevantná,   pretože   nezakladá   vadu   konania v zmysle   § 237   O. s. p.   Je   zrejmé,   že   dovolateľ   nerozlišuje   medzi   vecnou   legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Či je účastník   konania   vecne   legitimovaný   (aktívne   alebo   pasívne),   ukáže   sa   až   v konečnom rozhodnutí o veci. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.   Odpoveď   na   otázku,   kto má spôsobilosť mať   práva   a povinnosti,   dáva Občiansky zákonník, podľa ktorého spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18 ods. 1 tohto zákonníka). Odporca Z. je nepochybne právnickou osobou (§18 ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka), ktorá má spôsobilosť byť účastníkom konania. V tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   z   hľadiska   prípustnosti   dovolania   podľa   § 237   písm. b/ O. s. p. nie je rozhodujúci vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom konania. Nedostatok vecnej legitimácie podľa tohto ustanovenia nie je dôvodom mať za následok len nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a nie prípustnosť dovolania (porovnaj napr. R 34/1993). Z   týchto   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   vedľajší   účastník   dovolaním napadol   uznesenie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   dovolanie nie   je prípustné (§ 236 O. s. p. v spojení s § 239 ods. 1, 2 O. s. p. a § 237 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto jeho dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p.   v spojení s § 218 ods. 1   písm. c/   O. s. p.   ako   smerujúce   proti   uzneseniu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie prípustné.   Keďže   dovolanie   odmietol   ako   procesné   neprípustné,   nezaoberal   sa   vecnou správnosťou napadnutého uznesenia.“.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci.

V tomto prípade ústavný súd nezistil, že by odmietnutie dovolania sťažovateľky bolo nezlučiteľné   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Najvyšší   súd aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   podmienky dovolacieho konania ústavne konformným spôsobom, pri ich aplikácii nepoprel ich účel a zmysel,   svoje   rozhodnutie   (poukazujúc   na   citované   časti)   náležite   a zrozumiteľne odôvodnil   a   najmä jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré   bolo   treba považovať dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, ale z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúci a akceptovateľný.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ak sťažovateľka žiada, aby ústavný súd inak hodnotil závery, ku ktorým dospel najvyšší súd   v spojitosti   s posudzovaním   podmienok,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť   dovolacie konanie (čo z obsahu sťažnosti nesporne vyplýva), je k tomu potrebné uviesť, že na právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných pri ich zákonných postupoch   nie   je   ústavný   súd   oprávnený. Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou   zákonov   všeobecnými   súdmi,   mohol   by   v zmysle   citovanej   judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   a teda   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil.

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu   nedošlo   k   „denegatio iustitiae“.   Odmietnutie   dovolania   nesplňujúceho   zákonné náležitosti pre jeho prípustnosť nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd,   nezistiac   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 159/2007, 3 Co 4/2007 z 26. októbra 2007 a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy označenými uzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu

Pokiaľ ide namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažovateľka v sťažnosti bližšie neuviedla,   v čom   má   podľa   jej   názoru   toto   porušenie   spočívať,   teda   neuviedla,   z čoho vo vzťahu k označenému základnému právu   vyvodzuje svoj   procesný   nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Až v stanovisku doručenom ústavnému súdu 26. júna 2008 uviedla, že „porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočíva v tom, že vyjadriť sa k dôkazom neznamená len niečo bezprostredne povedať k vykonávanému dôkazu, ale znamená aj to, že účastník konania má byť najskôr s dôkazom oboznámený, má mať primeraný čas k príprave na vyjadrenie sa k nemu, čo však sťažovateľovi nebolo 16. 10. 2006 umožnené, keď okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa predložil právne stanovisko vypracované na žiadosť žalovaného až na pojednávaní a zároveň na tom pojednávaní súd aj o veci rozhodol.“.Z citovaného vyplýva, že skutkové vymedzenie zásahu do označeného základného práva   v doplnení   sťažnosti   sa   vzťahuje   iba   na   postup   okresného   súdu. Argumentácia sťažovateľky vo väzbe na čl. 48 ods. 2 ústavy sa ale netýka rozhodnutí a orgánov verejnej moci vo vzťahu, ku ktorým žiadala od ústavného súdu vyslovenie porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite sťažnosti).

V sťažnosti je evidentne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   striktne   viazaný   návrhom   na   začatie   konania. Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa sťažovateľ   domáha   v petite   svojej   sťažnosti   vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorý   označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). Nad sťažovateľkou vymedzený rámec je preto ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Týmito pravidlami sa ústavný súd musel spravovať aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľky. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd nemohol predbežne   prerokovať   sťažnosť   z   hľadiska   prípadného   porušenia   základného   práva sťažovateľky   upraveného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   okresným   súdom,   pretože   sa   toho sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   v návrhu   na   rozhodnutie vo veci samej nedomáhala. Ústavný súd preto nemohol rozhodnúť ani o zrušení rozsudku okresného   súdu   sp. zn.   11 C 184/04   zo   16.   októbra   2006,   čoho   sa   síce   sťažovateľka dožadovala, ale rozhodovanie o zrušení právoplatného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy   by   muselo   nadväzovať   na vyslovenie   porušenia   základných   práv   a slobôd sťažovateľky (IV. ÚS 62/02), čo v okolnostiach daného prípadu vzhľadom na znenie petitu sťažnosti neprichádzalo do úvahy.

Z toho vyplýva, že sťažnosť je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd po   predbežnom   prerokovaní podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde taktiež odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci tým stratilo opodstatnenie, ústavný súd sa nimi už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009