znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 17 C 85/1999-149 zo 7. februára 2007, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co 43/2007-156 z 31. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2007 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 85/1999-149 zo 7. februára 2007, ako aj postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 43/2007-156 z 31. mája 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Zákonná sudkyňa nerešpektuje nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 248/06-24 zo dňa 06. 12. 2006. Pritom táto sudkyňa JUDr. M. Ď. jasne a nespochybniteľne pácha trestný čin podľa ustanovenia   §   350   Tr.   z.   -   marenie   výkonu   rozhodnutia   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky.

Návrhu sťažovateľa OS Trnava, aby konal vo veci sp. zn. 17C/85/1999 súd nevyhovel uznesením zo dňa 07. 02. 2007. Súd nekoná vedome, vedome sa prieči Nálezu ÚS SR!!!!! Sťažovateľ sa odvolal, ale nebolo to nič platné, pretože Krajský súd v Trnave potvrdil hlúpe rozhodnutie prvostupňového súdu. Takže sa konať nebude ani po 8-rokoch.

V odôvodnení   sú   iba   nezmysly.   Meritom   vo   veci   17C/85/99   je   protizákonné prepustenie zo zamestnania a náhrada škody - výplat; toto meritum nemá nič spoločné s trestnou činnosťou v konaní OÚJP-194/10-TT-1999 - poškodzovanie veriteľa!!!!!“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„Okresný   súd   Trnava   a Krajský   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 17C/85/99 a 10Co/43/2007 porušili základné právo MUDr. D. B., garantované čl. 48 ods. 2 Ústavou SR a čl. 6 Medzinárodného dohovoru.

Ústavný súd podáva trestné oznámenie na konanie za spáchaný trestný čin podľa ustanovenia § 350 Tr. z. a zbavuje zákonnú sudkyňu JUDr. M. Ď. sudcovskej imunity za účelom umožnenia trestného konania.

Ústavný súd priznáva primerané zadosťučinenie v sume 140.000.- Sk, ktoré mu je povinný   vyplatiť   Okresný   súd   a Krajský   súd   (každý   zvlášť)   v Trnave   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   ruší   uznesenie   Okr.   súdu   17C/85/99-149   zo   dňa   07.   02.   2007 a uznesenie Kraj. súdu 10Co/43/2007 zo dňa 31. 05. 2007. Zároveň prikazuje Okr. súdu vo veci   bezodkladne   konať   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   nálezu,   pod   hrozbou 10x-násobku výšky zadosťučinenia tu priznaného.

Trovy konania zaplatí Okresný súd v Trnave do 15 dní od doručenia nálezu.“

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju zlú finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o „právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

V zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   pri   preskúmaní sťažnosti   sťažovateľa   sústredil   na   posúdenie   okolností,   či   postupmi   okresného   súdu a krajského   súdu   v označených   konaniach   a   označenými   uzneseniami   okresného   súdu a krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   uvádzaného   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poznamenal, že sťažovateľ síce v petite svojej sťažnosti uvádza porušenie čl. 6 dohovoru   označenými   uzneseniami   a postupmi   okresného   a krajského   súdu,   z obsahu sťažnosti však vyplýva, že mal na zreteli čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote,   pretože   ďalšie   odseky   citovaného   článku dohovoru s obsahom jeho sťažnosti vecne nesúvisia.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a   uznesením   okresného   súdu č. k. 17 C 85/1999-149 zo 7. februára 2007

Z dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd uznesením č.   k.   17C 85/1999-74 z 21. marca   2005 namietané konanie prerušil, pretože sťažovateľ   svojím   podaním   doručeným   okresnému   súdu   4.   októbra   2004   sám   navrhol prerušenie tohto konania z dôvodu, že proti žalovanému je na základe uznesenia Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   Trnava,   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   sp.   zn. ČVS: OÚV-194/10-1999   Mč   z 3.   júna   2004   vedené   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin poškodzovania   veriteľa,   pričom   podľa   názoru   sťažovateľa   bude   možné   vo   veci   konať a rozhodnúť až po ukončení vyšetrovania a trestného stíhania.

Podaním z 10. mája 2005 adresovaným okresnému súdu sa sťažovateľ okrem iného domáhal,   aby   okresný   súd   pokračoval   v konaní.   Namietaným   uznesením   okresný   súd návrhu   sťažovateľa   na   pokračovanie   v konaní   nevyhovel,   pričom   v odôvodnení   tohto uznesenia   poukázal   na   svoje   zistenie,   že   v predmetnej   trestnej   veci   už   bola   podaná obžaloba, a v nadväznosti na to uviedol: „Nakoľko konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže   mať   pre   rozhodnutie   súdu   v danej   veci   význam,   dosiaľ   nebolo   ukončené   a dôvod prerušenia konania stále trvá, súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd konanie preruší, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   422/00)   dobu   prerušenia   konania   na   základe   procesných úkonov   účastníkov   konania   nemožno   považovať   za   zbytočné   prieťahy,   ktoré   by   boli spôsobené   činnosťou   (nečinnosťou)   súdu   v občianskoprávnom   konaní.   Platí   to predovšetkým   v prípadoch,   v ktorých   je   konanie   prerušené   preto,   lebo   výsledok   iných sporov začatých na podnet účastníka konania môže relevantne ovplyvniť výsledok iného sporu, toho, v ktorom konanie bolo prerušené.

V okolnostiach prípadu preto nemožno ani postup okresného súdu v konaní sp. zn. 17 C 85/1999 považovať za zbytočné prieťahy, keďže jeho rozhodnutie o prerušení konania sa opieralo o platnú zákonnú úpravu, na ktorej uplatnenie existovali legitímne dôvody, ktoré pretrvávali   aj   v čase,   keď   sa   sťažovateľ   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   na   ústavný   súd. Z uvedených zistení ústavného súdu totiž vyplynulo, že označené trestné konanie, kvôli ktorému bolo namietané konanie prerušené, ešte nebolo právoplatne skončené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie jeho označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 17 C 85/1999 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pri posudzovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv uznesením okresného súdu č. k. 17 C 85/1999-149 zo 7. februára 2007, ústavný súd poukázal   na   princíp   subsidiarity,   na   ktorom   je   založená   jeho   právomoc   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže totiž ústavný súd rozhodovať o ochrane základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Proti uzneseniu o prerušení konania je účastník konania oprávnený podať odvolanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu práv, ktoré boli podľa   jeho   názoru   namietaným   uznesením   okresného   súdu   porušené.   Týmto   účinným prostriedkom   bolo   odvolanie,   ktoré   sťažovateľ   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   aj podal.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej   porušenie   jeho   označených   práv   uznesením   okresného   súdu č. k. 17 C 85/1999-149 zo 7. februára 2007 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a   uznesením   krajského   súdu č. k. 10 Co 43/2007-156 z 31. mája 2007

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   10   Co   43/2007-156   z 31.   mája   2007   namietané uznesenie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol: „V ustanoveniach   §   107   až   §   111   O.   s.   p.   sú   uvedené   prekážky   brániace   istým spôsobom postupu v konaní... Ustanovením § 109 ods. 2 písm. a) až c) O. s. p. je daná možnosť súdu prerušiť konanie pokiaľ... prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Zo znenia ustanovenia § 109 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že za splnenia niektorej z podmienok uvedených v citovanom ustanovení je na úvahe súdu, či konanie preruší, prípadne urobí iné vhodné opatrenia a v konaní bude pokračovať.

Z obsahu   spisového   materiálu   vyplynulo,   že   žalobca   sám   požiadal   o prerušenie konania až do skončenia trestného stíhania žalovaného vedeného pod sp. zn. OÚJ-194/10- TT-199-Me s tým, že po ukončení vyšetrovania a objasnenia stavu veci bude môcť súdu predložiť dôkazy o trestných činoch spáchaných žalovaným, a potom bude môcť vymáhať veci,   ktoré   sú   predmetom   tejto   žaloby.   Na   základe   toho   súd   prvého   stupňa   uznesením č. k. 17 C 85/99-74 zo dňa 21. 3. 2005 konanie prerušil, keď dospel k záveru, že v trestnom konaní sa budú riešiť otázky, ktoré môžu mať význam pre rozhodnutie súdu predmetnej veci. Podľa   oznámenia   Okresného   riaditeľstva   PZ   v Trnave,   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície zo dňa 30. 11. 2006 trestná vec obvineného žalovaného a obvineného F. G., ml. bola dňa 30. 11. 2006 skončená podľa § 209 ods. 1 Trestného poriadku návrhom na podanie obžaloby.

Vzhľadom na uvedené pokiaľ súd prvého stupňa návrhu žalobcu na pokračovanie v konaní nevyhovel s odôvodnením, že trestná vec, v dôsledku ktorej bolo konanie na návrh žalobcu   prerušené,   dosiaľ   nie   je   skončená,   postupoval   správne,   a preto   odvolací   súd v súlade s ustanovením § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Ústavný   súd   navyše   k argumentácii   krajského   súdu   v odôvodnení   uznesenia č. k. 10 Co   43/2007-156   z 31.   mája   2007   dodáva,   že   krajský   súd   ako   odvolací   súd preskúmal   postup   okresného   súdu   pri   vydaní   uznesenia   č.   k.   17   C   85/1999-149   zo 7. februára   2007,   dospel   však   k záveru,   že   okresný   súd   správne   posúdil   skutkový   stav uvedenej veci. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   aplikoval   spôsobom,   ktorý   neodporuje   ich   zneniu,   účelu,   ani namietanému   článku   ústavy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   neakceptuje   právne   názory odvolacieho súdu, nie je možné hodnotiť ako porušenie jeho základných práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 43/2007-156 z 31. mája 2007 už po jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Z predloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol v primeranej lehote, a preto nemohlo podľa názoru ústavného súdu dôjsť jeho postupom k porušeniu označených práv sťažovateľa. Na tomto základe odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   aj   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 10 Co 43/2007.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   upozorniť,   že v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 248/06-24 zo 6. decembra 2006, na ktorý sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje, bol vydaný okresnému súdu príkaz konať v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 85/99 preto, lebo na uznesení o prerušení konania č. k. 17 C 85/99-74 z 21. marca 2005 nebola vyznačená doložka právoplatnosti tohto uznesenia.

Ústavný súd v predmetnom   náleze uviedol: „...   v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany   sťažovateľovi   ústavný   súd   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   v bode   2   prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov   napriek   tomu,   že   mu   neušlo   pozornosti,   že napadnuté   konanie bolo   21.   marca   2005   prerušené;   toto   rozhodnutie   však   nenadobudlo právoplatnosť.“   Ústavný   súd   z uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   17   C   85/1999-149   zo 7. februára   2007,   ktoré   bolo   k sťažnosti   sťažovateľa   pripojené   ako   príloha,   zistil,   že uznesenie okresného súdu č. k. 17 C 85/1999-74 z 21. marca 2005 o prerušení predmetného konania nadobudlo právoplatnosť 17. júna 2005.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný   súd   rozhodoval   o sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008