znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., bytom N. Z., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 14 C 27/00 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia vedenom pod sp. zn. 15 Ct 10/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2003 doručená sťažnosť M. A., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   sp.   zn. 14 C 27/00   a   postupom   okresného   súdu   v   konaní   o   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia vedenom pod sp. zn. 15 Ct 10/03.

Sťažovateľ uviedol, že 6. marca 2000 podal na okresnom súde určovaciu žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tento spor je vedený pod sp. zn. 14 C 27/00 a „hoc ide o naliehavý právny záujem, je ku dnešku pretiahnutý už na 1 290 dní, teda cca 40 000 hodín. A to v prospech žalovaného“.

Ku   konaniu   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   sťažovateľ   uviedol, že 28. februára   2003   osobne   podal   Okresnému   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný súd V“)   v   mene   maloletej   dcéry   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Do   podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo ani v tejto veci rozhodnuté.

V závere sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že „Kvôli súdnym prieťahom som nútený   trpieť   hmotnú   núdzu,   a   rovnako   ju   musí   trpieť   sekundárne   i   dcérka,   a   to   už od októbra 2000! Žiadam finančné zadosťučinenie jeden milión Sk“.

Sťažovateľ zároveň žiada, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca.

II.

Ústavný   súd   je podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s   účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v   ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.   Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Osobitne sa zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa, keďže pri   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy ústavný súd berie do   úvahy, že odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

1. Vychádzajúc z uvedeného, z predloženej sťažnosti, ako aj z informácií získaných zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   14 C 27/00   a   vyjadrenia   jeho podpredsedníčky zo   7.   januára   2004 ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   začalo na základe   žaloby   sťažovateľa   o   neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru, náhradu škody, ochranu osobnosti a iné, doručenej okresnému súdu 6. marca 2000.

K tejto žalobe podal sťažovateľ 15. novembra 2000 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhal, aby okresný súd uložil žalovanému povinnosť vyplatiť mu ušlú mzdu.

Ďalší priebeh konania bol nasledovný:

- dňa 29. novembra 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa na upresnenie petitu žaloby a predloženie listinných dôkazov, o ktoré sa opiera jeho návrh; zároveň vyzval žalovaného (Železnice Slovenskej republiky) na predloženie pracovného poriadku; sťažovateľ prevzal výzvu 6. decembra 2000,

- dňa 8. decembra 2000 bolo okresnému súdu doručené upresnenie petitu žaloby sťažovateľom, pracovná zmluva a pracovný poriadok a ďalšie požadované doklady,

- dňa 18. decembra 2000 dal zákonný suda pokyn na doručenie žaloby žalovanému, ktorý ju prevzal 27. decembra 2000,

- uznesením sp. zn. 14 C 27/00 z 15. januára 2001 bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia; sťažovateľovi bolo toto uznesenie doručené 31. januára 2001,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   6.   februára   2001   vzal   sťažovateľ   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   späť   a   zároveň   požiadal   o   nariadenie   pojednávania vo veci; týmto podaním súčasne upresnil petit v časti výšky uplatneného nároku na náhradu škody,

- dňa 25. januára 2001 nariadil okresný súd pojednávanie na 28. marec 2001,

- v období od 28. februára 2001 do 20. marca 2001 predkladal sťažovateľ do spisu návrhy na dokazovanie,

- dňa   20.   marca   2001   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   sťažovateľa k stanovisku žalovaného k žalobe,

- na pojednávaní konanom 28. marca 2001 bol vypočutý sťažovateľ; pojednávanie bolo odročené na 23. máj 2001,

- dňa   6.   apríla   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   ďalší   návrh   sťažovateľa na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadal   rozhodnúť,   že   okamžité   zrušenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktoré mu bolo doručené 17. februára 2000, je neplatné;   toho   istého   dňa   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta,

- dňa 12. apríla 2001 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a   rozhodovania   veci;   v   tomto   podaní sa   sťažoval aj na prieťahy v konaní,

- dňa 21. mája 2001 postúpil okresný súd vec sťažovateľa v časti, ktorou sa proti žalovanému domáhal ochrany osobnosti a verejného ospravedlnenia, Okresnému súdu Nové Zámky,

- pojednávanie nariadené na 23. máj 2001 bolo odročené z dôvodu postúpenia veci Krajskému súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne; spis bol doručený krajskému súdu 28. mája 2001,

- uznesením   sp.   zn.   19   Co   213/01,   19   Nc   14/01   z   31.   mája   2001   krajský   súd (na základe späťvzatia sťažovateľom) zastavil konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia   (o   ktorom   bolo   rozhodnuté   uznesením   okresného   súdu   z   15.   januára   2001) a rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a   rozhodovania   veci vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   14 C 27/00;   okresnému   súdu   bol   spis   vrátený 27. júna 2001,

- dňa 16.   augusta   2001   bol   okresnému   súdu   doručený   tretí   návrh   sťažovateľa na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   14 C 27/00 z 10. septembra   2001   zamietol;   uvedené   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené 14. septembra 2001,

- dňa 10. septembra 2001 nariadil okresný súd pojednávanie na 16. november 2001,

- dňa 1. októbra 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   z   10.   septembra   2001,   ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- na pojednávaní uskutočnenom 16. novembra 2001 (sťažovateľ sa ho nezúčastnil, neúčasť   ospravedlnil   tým,   že   nemá   advokáta,   o   ustanovenie   ktorého   žiadal   v   podaní zo 6. apríla 2001) okresný súd rozhodol rozsudkom, ktorým žalobu sťažovateľa zamietol; sťažovateľovi   bol   uvedený   rozsudok   doručený   5.   januára   2002   (vyhotovený   bol 14. decembra   2001).   Týmto   rozsudkom   zamietnutá   aj   žiadosť   o   ustanovenie   advokáta v tomto konaní,

- dňa 22. januára 2001 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti rozsudku zo 16. novembra 2001,

- okresný súd predložil spis krajskému súdu 23. januára 2002 spolu s odvolaním sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 10. septembra 2001, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- dňa 29. januára 2002 bolo nariadené pojednávanie na krajskom súde na 28. marec 2002,

- podaním doručeným krajskému súdu 15. marca 2002 žiadal sťažovateľ okrem iného o ustanovenie advokáta a priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, zároveň predložil návrhy na doplnenie dokazovania,

- dňa   22.   marca   2002   krajský   súd   zrušil   termín   pojednávania   nariadeného na 28. marec 2002 z procesných dôvodov, ktoré vyplynuli z písomného podania sťažovateľa z 15. marca 2002, a 5. apríla 2002 nariadil pojednávanie na 16. máj 2002,

- dňa 16. mája 2002 bolo krajskému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „upresnenie petitu odvolania“,

- uznesením krajského súdu sp. zn. 13 Co 34/02, 13 Co 35/02 zo 16. mája 2002 bolo potvrdené uznesenie okresného súdu z 10. septembra 2002, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, a zároveň bol zrušený rozsudok okresného súdu zo 16. novembra 2001 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie; spis bol vrátený okresnému súdu 17. júla 2002,

- dňa   22.   júla 2002 bola okresnému   súdu   doručená žiadosť   Krajskej   prokuratúry Bratislava (ďalej len „krajská prokuratúra“) o zapožičanie spisu okresného súdu sp. zn. 14 C 27/00; spis z krajskej prokuratúry bol vrátený okresnému súdu 27. septembra 2002,

- dňa   1.   októbra   2002   bol   okresnému   súdu   doručený   štvrtý   návrh   sťažovateľa na vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   okresný   súdu   uznesením   z   29.   októbra   2002 zamietol; sťažovateľ prevzal uvedené uznesenie 8. novembra 2002,

- dňa   12.   novembra   2002 bol okresnému   súdu   doručený   piaty   návrh   sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia a 14. novembra 2002 podal sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia aj v mene maloletej dcéry,

- dňa   22.   novembra   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľa o zrušenie žiadosti   o   ustanovenie   advokáta;   v tomto podaní   zároveň   urgoval   nariadenie pojednávania vo veci,

- uznesením   okresného   súdu   z   18.   decembra   2002   bol   zamietnutý   piaty   návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, vrátane toho, ktorý podal v mene maloletej dcéry,

- dňa 17. januára 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým navrhol, aby v dôsledku zániku žalovaného vstúpila do konania Železničná spoločnosť, a. s., Bratislava, na ktorú prešli práva a povinnosti žalovaného; súčasne podal v poradí šiesty návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- uznesením okresného súdu z 13. februára 2003 bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý,

- dňa 6. marca 2003 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu z 13. februára 2003, ktorým   bol   zamietnutý   jeho   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   zároveň   žiadal o vylúčenie   zákonnej   sudkyne   z   prejednávania   a   rozhodovania   v   jeho   právnej   veci; sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti aj proti sudcovi krajského súdu,

- dňa 5. mája 2003 okresný súd predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej   sudkyne   krajskému   súdu   spolu   s   odvolaním   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 13. februára   2003,   ktorým   bol   zamietnutý   ďalší   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia,

- keďže   sťažovateľ   vzniesol   námietku   aj   proti   sudcovi   krajského   súdu,   predložil krajský súd spis na rozhodnutie o jeho námietke Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorému bol doručený 19. mája 2003,

- uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Nc   54/03   z   28.   mája   2003   nebol   sudca krajského súdu vylúčený z prejednávania a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa. Spis bol vrátený krajskému súdu 10. júna 2003,

- krajský súd uznesením z 27. júna 2003 rozhodol, že zákonná sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v právnej veci sťažovateľa, a súčasne osobitným uznesením z toho istého dňa potvrdil uznesenie okresného súdu z 18. decembra 2002, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia vrátane toho, ktorý podal v mene jeho maloletej dcéry; toto uznesenie bolo doručené okresnému súdu 13. augusta 2003,

- dňa 13. novembra 2003 zákonná sudkyňa vrátila spis krajskému súdu z dôvodu, že vo výroku uznesenia sa potvrdzuje iba jedno uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného   opatrenia,   avšak   z   jeho   obsahu   vyplýva,   že   bolo   rozhodované   o   dvoch odvolaniach; dňa 25. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené opravné uznesenie krajského súdu s dvoma výrokmi,

- dňa   13.   januára   2004   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   11.   február   2004; na toto pojednávanie sa sťažovateľ sa bez ospravedlnenia nedostavil, aj keď doručenie mal vykázané; z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa bolo pojednávanie odročené na 21. apríl 2004 s tým, že sťažovateľ bude predvolaný pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty,

- dňa   2.   marca   2004   podal   sťažovateľ   siedmy   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Z uvedeného chronologického prehľadu napadnutého konania vyplýva, že okresný súd bol v právnej veci sťažovateľa nečinný v období od podania žaloby (6. marca 2000) do 29.   novembra   2000,   keď   zaslal   sťažovateľovi   výzvu   na upresnenie   petitu   žaloby a predloženie listinných dôkazov. Toto obdobie predstavuje prieťahy v trvaní 8 mesiacov 22 dní.

V ďalšom období bol však už procesný postup okresného súd plynulý, sústredený, bez   prieťahov,   čo   pretrvávalo   až do   vydania   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   zohľadnil najmä to, že v priebehu konania bol okresný súd opakovane konfrontovaný s procesnými úkonmi sťažovateľa, ktorý podal celkom sedem návrhov na vydanie predbežných opatrení (navyše ešte jeden aj v mene maloletej dcéry), o ktorých musel rozhodovať nielen okresný súd,   ale   aj   odvolací   súd,   ktorý   všetky   odvolaním   sťažovateľa   napadnuté   zamietajúce uznesenia okresného súdu potvrdil.

V jednom prípade zobral sťažovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia po jeho zamietnutí uznesením okresného súdu z 15. januára 2001 späť a o pripustení späťvzatia a zastavení konania musel preto tiež rozhodnúť odvolací súd.

V priebehu konania musel byť spis predložený krajskému súdu aj na rozhodnutie o opakovaných   námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľom   proti   zákonnej   sudkyni okresného súdu a o námietke zaujatosti, ktorú vzniesol proti sudcovi krajského súdu, musel rozhodovať najvyšší súd, pričom ani v jednom prípade všeobecné súdy dôvody na vylúčenie sudcov   uvádzané sťažovateľom   neakceptovali.   Uplatňovanie   námietok   zaujatosti   je síce právom účastníka konania [§ 15 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ak sa však námietka ukáže ako nedôvodná, nemožno v dôsledku jej uplatnenia vzniknutý prieťah   pričítať   súdu.   Plynulý   postup   okresného   súdu   ovplyvnilo   aj   to,   že   podania sťažovateľa v napadnutom konaní vykazovali aj procesné nedostatky, ktoré bolo potrebné priebežne odstraňovať.

Rozhodovanie   o   procesných   návrhoch,   o   ktorých   je   podľa   príslušných   kódexov (napr. Občianskeho   súdneho   poriadku)   všeobecný   súd   povinný   rozhodnúť   ešte   pred vlastným prejednaním a rozhodnutím o merite veci, je okolnosťou, na ktorú ústavný súd prihliadol   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti,   v ktorej   sa   namieta   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Táto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03).

O proklamovanom záujme sťažovateľa na odstránení právnej neistoty, v ktorej sa nachádza   ako   účastník   konania   na   strane   žalobcu,   nesvedčí   ani   jeho   neospravedlnená neúčasť   na   pojednávaní   konanom   11.   februára   2004,   v   dôsledku   čoho   musel   byť na nasledujúce   pojednávanie,   ktoré   bolo   nariadené   na   21.   apríl   2004,   predvolaný   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý   nemožno   vykladať   a   aplikovať   len   s   ohľadom   na   v   zákone   ustanovené   lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva,   pretože   aj   v   týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza   aj   z   názoru.   že   „Dĺžku súdneho   konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti, nemožno   považovať   za   dôvod   na   vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v   súdnom   konaní“ (II. ÚS 41/00). Uvedené platí v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zistil, že napriek povahe konania, ktorá vyžaduje osobitne citlivý prístup (pracovnoprávny spor o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru), to boli predovšetkým procesné úkony a správanie sťažovateľa, ktoré vyžadovali potrebu   venovať   sa   im   zo   strany   okresného   súdu,   krajského   súdu   i   najvyššieho   súdu v prevažnej   dobe   doterajšieho   trvania   konania,   a   to   v   takej   miere   a v   takom   rozsahu, že sa vo   veci   konalo   a   rozhodovalo   ku   dňu   vydania   tohto   rozhodnutia   už   štvrtý   rok bez dosiahnutia právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k napadnutému konaniu uzaviera, že sťažovateľ sám prispel k zdĺhavosti konania úkonmi, ktoré mu Občiansky súdny poriadok síce umožňuje urobiť, ale   ktorých   dôsledky   predlžujú   konanie,   čo   v   sporovom   konaní   musí   ísť   na   ťarchu účastníka.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 14 C 27/00 odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru,   aj   keď   doterajší   priebeh   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   nebol   celkom bez prieťahov, v zásade však smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a s prihliadnutím   na ostatné okolnosti   prípadu   nesignalizuje reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

2. Pokiaľ ide o konanie o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podal 28. februára 2003 pôvodne okresnému súdu V, a vec bola na ňom vedená pod sp. zn. 13 Cpr 27/03, ústavný súd zistil, že uvedený súd ju 21. marca 2003 podľa § 105 ods. 1 a 2 OSP postúpil okresnému súdu, na ktorom je v súčasnosti vedená pod sp. zn. 15 Ct 10/03. Spis došiel okresnému súdu 27. marca 2003. Dňa 1. apríla 2003 zaslal okresný súd sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh. Túto výzvu prevzal sťažovateľ   podľa   údajov   na doručenke   4. apríla   2003.   Z   dotknutého   súdneho   spisu nevyplýva, že by bol sťažovateľ na predmetnú výzvu do podania sťažnosti ústavnému súdu reagoval.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že sťažovateľ podal návrh na nepríslušný súd, a preto musela byť vec postúpená okresnému súdu. Na ťarchu sťažovateľa treba pripísať aj to, že pri podaní návrhu na vydanie predbežného opatrenia nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá mu vznikla v zmysle citovaného ustanovenia podaním návrhu. V   súvislosti   s   nereagovaním   sťažovateľa   na   výzvu   okresného   súdu   z   27.   apríla   2003 na zaplatenie súdneho poplatku ústavný súd poznamenáva, že medzi základné predpoklady úspešného domáhania sa označených základných práv patrí aj včasné zaplatenie súdneho poplatku (napr. I. ÚS 35/04). Keďže zo strany sťažovateľa nebol tento predpoklad splnený a okrem   podania   návrhu   na   miestne   nepríslušný   súd   bol   v   tejto   veci   úplne   nečinný, neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   (aj   s   ohľadom   na   citovanú judikatúru)   kvalifikovať   bez   ďalšieho   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z tohto dôvodu odmietol sťažnosť aj v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 15 Ct 10/03 ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   bolo   už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004