znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 110/03-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho o sťažnosti AGROVARIA export-import, spol. s r. o., so sídlom Š., zastúpenej advokátom Mgr. P. N., L., vo veci porušenia jej práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 11/02 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 11/02 z 11. júla 2002, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 11/02 tým, že verejne nevyhlásil rozsudok z 11. júla 2002,   p o r u š i l   právo AGROVARIA export-import, spol. s r. o., na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Účastníkom   n e p r i z n á v a   úhradu trov tohto konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2002 doručená sťažnosť AGROVARIA export-import, spol. s r. o., so sídlom Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 11/02 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 11/02 z 11. júla 2002.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval   na svojom neverejnom zasadnutí a po zistení, že v časti namietajúcej porušenie jej práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy spĺňa náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a nie sú ani iné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde,   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   IV.   ÚS   110/03   z 3.   júla   2003   o jej   prijatí   na   ďalšie konanie. V zostávajúcej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.

Návrhy a stanoviská účastníkov vo veci samej

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   k namietanému   porušeniu   práva   na   verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy uviedla: «Podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy SR rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.   Podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov   č.   3,   5   a 8,   uverejneného   ako   oznámenie   č.   209/1992   Zb.   Federálneho ministerstva zahraničných   vecí „každý má   právo,   aby jeho záležitosť   bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... rozsudok musí byť vyhlásený verejne a verejnosť môže byť vylúčená..., ak by verejnosť konania mohla byť na ujmu spravodlivosti.“ Najvyšší súd SR o dovolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania v súlade s § 243a ods. 2 OSP, pretože išlo o prípad uvedený v § 241 ods. 2 písm. d) OSP, rozsudok však nebol vyhlásený verejne, resp. sťažovateľ nebol upovedomený o vyhlásení rozsudku. Aj keď sa nenariaďuje ústne pojednávanie a súd koná v neprítomnosti účastníkov, pretože   to   Občiansky   súdny   poriadok   umožňuje,   neznamená   to,   že   rozsudok   sa   nemusí vyhlasovať verejne a že súd nemusí o tomto konaní upovedomovať účastníkov konania. Je vecou súdu, akým spôsobom o vyhlásení rozsudku upovedomí účastníkov konania. Záleží potom   už   len   na   nich,   či   sa   toho   vyhlásenia   zúčastnia.   Právo   zúčastniť   sa   vyhlásenia rozsudku vždy majú. Vo veci síce konal nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom, ale ustanovenie   §   243a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   neznamená   to,   že   nemusí rozsudok vyhlásiť verejne. V tejto časti bol článok 6 „Dohovoru“ zo strany Najvyššieho súdu SR porušený.»

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil, že namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 11/02 z 11. júla 2002 bolo porušené jej právo na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy tým, že najvyšší súd označený rozsudok nevyhlásil verejne, resp.   že   ju   neupovedomil   o jeho   vyhlásení.   Zároveň   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Ústavný súd si už v rámci predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal stanovisko najvyššieho   súdu   k jej   prijatiu   a opodstatnenosti,   ako   aj   jeho   zberný   spis   sp.   zn. 2 Obdo 11/02 a tiež spis Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. 14 Cb 21/01, ktorý rozhodoval vo veci sťažovateľky v prvom stupni.

Predseda   obchodného   kolégia   najvyššieho   súdu   v odpovedi   doručenej   ústavnému súdu   22.   apríla   2003   o.   i.   uviedol: „Pokiaľ   sa   sťažnosť   dotýka   otázky   verejného vyhlasovania rozsudkov, Ústavný súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí II. ÚS 47/96 z 8. októbra 1997, neskôr rozhodnutím III. ÚS 6/00 z 13. júla 2000 vyslovil, že rozsudok aj vo veciach, v ktorých súd rozhoduje bez nariadenia pojednávania musí byť vyhlásený verejne. Väčšina senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vychádzajúc z uvedených stanovísk,   rozsudky   vyhlasuje   verejne   a o tom,   že   bude   rozsudok   vyhlásený,   účastníkov konania   upovedomuje.   Tento   postup   aj   ja   považujem   za   správny.   Aj   ostatné   senáty   sa zhodujú   v tom,   že   rozsudok   v uvedených   prípadoch   musí   byť   vyhlásený,   zastávajú   však názor, že požiadavka verejného vyhlásenia je splnená, ak sa rozsudok vyhlási v úradných priestoroch,   pričom   nie   je   potrebné   účastníkov   o mieste   a termíne   vyhlásenia upovedomovať.“

K citovanému   stanovisku   predsedu   obchodného kolégia   najvyššieho   súdu   bolo pripojené aj stanovisko predsedu senátu 2 Obdo zo 14. apríla 2002, v ktorom sa uvádza: «Sťažnosť nie je opodstatnená a Ústavný súd SR nemá dôvod ju prijať. Ústavné ani žiadne iné práva účastníkov Najvyšší súd SR, ako dovolací súd neporušil. Konanie na dovolacom súde prebiehalo v súlade s § 242 OSP, dovolací súd pojednávanie nenariaďoval, pretože k nemu nebol ani dôvod a dovolací súd dokazovanie nevykonáva (§ 243a OSP). Z toho dôvodu   účastníkov   na   pojednávanie   nepredvoláva   a niet   dôvodu   ich   o termíne   ani upovedomovať.

Je   pravdou,   že   pre   konanie   na   dovolacom   súde   platia   primerane   ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa (§ 243c OSP) a táto primeranosť bola dodržaná. Podľa § 156 ods. 1 „Rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu v mene Slovenskej   republiky.   Uvedie   pritom   výrok   rozsudku   spolu   s odôvodnením   a poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia“. Podľa odseku 2 cit. ustanovenia „Rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré rozsudku predchádzalo; ak to nie je možné,   súd   na   vyhlásenie   rozsudku   odročí   konanie   najdlhšie   na   tri   dni.   Ustanovenie § 119 ods. 2 sa v tomto prípade nepoužije“.

V senáte 2 Obo, ktorému predsedám, vždy sa tieto ustanovenia dodržiavali. Zákon hovorí, že rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne. Nikdy sme rozsudok nevyhlasovali tajne ani sme   verejnosť   z vyhlásenia   rozsudku   nevylučovali.   Vyhlasovanie   rozsudku   „verejne“ znamená, že sa toho vyhlásenia môže zúčastniť ktokoľvek, zákon nepozná nijaké osobné privilégia pre účastníkov alebo ich zástupcov, ktorým by sa osobitne mal oznamovať termín vyhlásenia rozsudku. Verejnosť je obsahove širší pojem ako účastníci. Spôsob osobitného vyhlasovania rozsudku je v rozpore so zákonom. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia rozsudok sa vyhlasuje spravidla hneď po skončení konania, ktoré mu predchádzalo. Len ak to nie je možné (výnimočne) súd odročí konanie za týmto účelom najdlhšie na tri dni. Takáto   výnimočná   situácia   nenastala,   nebol   dôvod   odročovať   pojednávanie   za   účelom vyhlásenia   rozsudku,   preto   bol   vyhlásený   hneď   po   skončení   pojednávania,   ktoré   mu predchádzalo.

Ten kto sa chce zúčastniť verejného vyhlásenia rozsudku tam, kde sa pojednávanie nariaďuje (bez ohľadu na to, či ide o účastníka alebo iného záujemcu) má možnosť podľa zoznamu pojednávania zistiť, ktoré veci sa prejednávajú, čakať, kým senát vec prejedná a potom sa zúčastniť na vyhlásení rozsudku. Tak sa to robí v Európe a celom civilizovanom svete   a tak   to   robí   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky.   Účasť   na   konaní,   kde   nie   je nariadené   pojednávanie   zo   strany   účastníkov   alebo   niekoho   iného,   nie   je   žiaduca. Konkrétne v dovolacom konaní dokazovanie sa nevykonáva a ide o právny rozbor veci, do čoho účastníci a nikto iný nesmie zasahovať a vnášať svoje názory. Súd právo pozná.»

Po prijatí sťažnosti každý z účastníkov dostal možnosť písomne reagovať na tvrdenia druhej   strany   a vyjadriť   sa   ku   konaniu   ústneho   pojednávania.   Účastníci   nepredložili doplňujúce stanoviská vo veci a obaja súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

III.

Právne východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...“.

Z čl.   142   ods.   3   ústavy   vyplýva,   že   „Rozsudky   sa   vyhlasujú   v mene   Slovenskej republiky a vždy verejne...“.

Citované   ustanovenie   čl.   142   ods.   3   ústavy,   ktoré   obsahuje   princíp   verejného vyhlásenia rozsudku, má povahu ústavného príkazu pre všeobecné súdy, podľa ktorého v prípade, že rozhodujú vo forme rozsudku, sú povinné tieto rozsudky vyhlasovať vždy verejne.   Pre   nositeľov   základných   práv   a slobôd   má   tento   princíp   povahu   záruky, že všeobecné súdy ako štátne orgány nemôžu obmedziť ich právne postavenie v konaní pred nimi   vyplývajúce   z ich   možnosti   verejne   sa   oboznámiť   s obsahom   rozsudku   a s jeho odôvodnením (právo na aktívne, faktické, pozitívne konanie štátu, ktoré má základ v ústave a jej princípoch). Je zrejmé, že sa týmto ústavným príkazom sleduje ako prvoradý cieľ, ktorým   je   ochrana   účastníkov   konania   pred   tajnou   justíciou   vymykajúcou   sa   kontrole verejnosti, ale zároveň je tiež jedným z prostriedkov pre vytvorenie a zachovanie dôvery k súdom. Zabezpečuje sa tým aj transparentný výkon spravodlivosti,   a tým sa prispieva k dosiahnutiu cieľa čl. 6 ods. 1, ktorým je spravodlivé súdne konanie, ktorého záruka patrí medzi základné princípy každej demokratickej spoločnosti v zmysle dohovoru (m. m. II. ÚS 85/02 ).

Princíp   verejného   charakteru   pojednávania   nie   je   absolútny   a umožňuje   určité výnimky   (podľa   čl.   48   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   „Verejnosť   možno   vylúčiť   len v prípadoch   ustanovených   zákonom“),   ktoré   sa   však   vzťahujú   výlučne   na   súdne pojednávanie, ale nie na vyhlásenie rozsudku. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods.   3   ústavy,   ako   aj   zo   zákonov,   ktoré   v súlade   s ústavou   upravujú   podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Aj v prípade, že sa v konaní   o dovolaní   podľa   zákonnej   procesnej   úpravy   nenariaďuje   ústne   pojednávanie a koná   sa   v neprítomnosti   účastníkov   konania   (§   243a   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku veta za bodkočiarkou), rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne. To predpokladá aj povinnosť všeobecného súdu upovedomiť o takomto konaní účastníkov konania. V zmysle platnej právnej úpravy je prítomnosť účastníka na vyhlásení rozsudku ponímaná ako právo, nie aj ako povinnosť. Je potom iba na účastníkovi, aby sa sám rozhodol, či sa na vyhlásení rozsudku zúčastní alebo nezúčastní.

V praxi   prvostupňových   a odvolacích   súdov   sa   ústavou   ustanovená   povinnosť verejného   vyhlásenia   rozsudku   uskutočňuje   tak,   že   tieto   súdy   predvolávajú   účastníkov a verejnosť je informovaná prostredníctvom   zoznamu prejednávaných   vecí   vyveseného na dverách pojednávacej miestnosti, v ktorej dôjde k vyhláseniu rozsudku.

Ústavný súd už vyslovil, že neexistuje žiaden ústavný ani zákonný dôvod na to, aby dovolací súd mohol postupovať inak ako spôsobom, ktorý je reálnym naplnením obsahu pojmu   verejné   vyhlásenie   rozsudku   v takom   rozsahu,   v akom   sa   to   deje   v rámci   celej sústavy všeobecného súdnictva Slovenskej republiky. V dôsledku toho nie je možné netrvať na tom, aby sa účastníci konania aj v konaní pred dovolacím súdom dozvedeli o termíne, v ktorom   dôjde   k vyhláseniu   rozsudku,   a aby   takéto   vyhlásenie   rozsudku   bolo   uvedené v zozname prejednávaných vecí aj v prípade, že pôjde iba o vyhlásenie rozsudku. V tejto súvislosti nie je podstatné, akú má povahu prejednanie a rozhodnutie o dovolaní, aké otázky dovolací súd rieši, a ani to, že podľa Občianskeho súdneho poriadku nie je povinný konať a rozhodovať   na   ústnom   pojednávaní.   Absencia   výslovnej   podrobnej   zákonnej   úpravy nezbavuje   dovolací   súd   povinnosti   riadiť   sa   objektívnym   a ústavne   nespochybniteľným postupom   pri   vyhlasovaní   rozsudku,   naopak,   dokonca   túto   povinnosť   umocňuje (II. ÚS 85/02).

Ústavný súd už tiež vyslovil, že „požiadavku verejného vyhlásenia“ rozsudku možno považovať za   splnenú   iba vtedy,   ak má   verejnosť   získať informácie   o dátume a mieste vyhlásenia   rozsudku   tak,   aby   pri   takomto   zverejnení   mohol   byť   prítomný   ktokoľvek, kto   má   o to   záujem,   pričom   vo   vzťahu   k účastníkovi   konania   sa   musí   vychádzať z prezumpcie takéhoto záujmu (I. ÚS 5/02).

IV.

Závery ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vzhľadom   na   predmet   konania   bolo   úlohou   ústavného   súdu   vyhodnotiť, či   sťažovateľkou   namietané   skutočnosti   (to,   že   nebola   upovedomená   o vyhlásení napadnutého rozsudku, a to, že nebol verejne vyhlásený) zakladajú porušenie jej práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o verejné vyhlásenie rozsudku v dovolacom konaní, ústavný súd uvádza, že   s poukazom   na   vyššie   uvedené   nemôže   akceptovať   názor   vyslovený   v   citovanom stanovisku predsedu senátu 2 Obdo zo 14. apríla 2002 najmä vo vzťahu k jeho tvrdeniam, že:

-   zákon nepozná nijaké osobné privilégiá pre účastníkov alebo ich zástupcov, ktorým by sa osobitne mal oznamovať termín vyhlásenia rozsudku;

-   ten,   kto   sa   chce   zúčastniť   verejného   vyhlásenia   rozsudku   tam,   kde   sa   pojednávanie nariaďuje (bez ohľadu na to, či ide o účastníka alebo iného záujemcu), má možnosť podľa zoznamu pojednávania zistiť, ktoré veci sa prejednávajú, čakať, kým senát vec prejedná, a potom sa zúčastniť na vyhlásení rozsudku;

- účasť na konaní, kde nie je nariadené pojednávanie zo strany účastníkov alebo niekoho iného, nie je žiaduca.

Pokiaľ ide o účastníkov konania, je získanie informácie o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku   vyvesením   zoznamu   pojednávaní   na   dverách   pojednávacej   miestnosti   v deň konania pojednávania (alebo dokonca v krátkom časovom predstihu pred jeho začatím), tak ako tomu bolo v danom prípade, neakceptovateľné a nie je ho možné kvalifikovať ako dostatočný postup zo strany najvyššieho súdu pre naplnenie ústavnej požiadavky verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V.

Rozhodnutie ústavného súdu

S poukazom na to, že výklad a používanie čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy predpokladá aktívny postup súdov pri vyhlasovaní rozsudkov a najvyšší súd ako   dovolací   súd   takto   vo   vzťahu   k sťažovateľke   zjavne   nepostupoval,   ústavný   súd rozhodol tak, ako je uvedené v prvom bode vo výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Podľa tretej vety citovaného článku ústavy môže ústavný súd zároveň vrátiť vec na ďalšie konanie (...).

Pokiaľ sa sťažovateľka vo svojej sťažnosti domáhala, aby ústavný súd okrem toho, že vysloví porušenie jej práva, zároveň rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 11/02 z 11. júla 2002 zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ústavný súd uvádza, že by rozhodovanie o tejto časti petitu bolo možné iba v prípade, ak by ďalšie konanie v tejto veci ďalej prebiehalo. V danom prípade tomu tak nie je, keďže k porušeniu práva sťažovateľky   došlo   pri   vyhlasovaní   rozsudku   postupom   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho.

Ústavný súd preto konštatuje, že návrhu na rozhodnutie v tejto časti nebolo možné vyhovieť,   pretože   zrušenie   rozsudku   a   prikázanie   veci   na   základe   záväzného   právneho názoru najvyššiemu súdu už neprichádza do úvahy. Dôvodom toho je aj tá skutočnosť, že k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy nedošlo samotným rozhodnutím alebo opatrením, ale postupom najvyššieho súdu (teda   „iným zásahom“),   konkrétne tým,   že nebol pri   vyhlasovaní označeného   rozsudku aktívny a činný v potrebnom rozsahu takým spôsobom, aby nedošlo k porušeniu tohto práva sťažovateľky, ktoré je jej zaručené ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Pretože   si   účastníci   nárok   na   úhradu   trov   konania   neuplatnili,   ústavný   súd   ju žiadnemu z nich nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2003