znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s., P., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 2,   čl. 2   ods. 2,   čl. 7   ods. 5,   čl. 141   ods. 1,   čl. 144   ods. 1   a   čl. 152   ods. 4   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 20 Cb 61/2006   a jeho   rozsudkom   z 9.   októbra   2007,   postupom   Krajského   súdu   v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 339/2010 a jeho rozsudkom z 3. marca 2011, ako aj postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obdo 48/2011 a jeho uznesením z 27. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „navrhovateľka“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 1   a 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 61/2006 a jeho rozsudkom z 9. októbra 2007 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 13 Cob 339/2010   a   jeho   rozsudkom   z   3.   marca   2011   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo 48/2011 a jeho uznesením z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti   a jej príloh, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom zo 14. októbra 2004 domáhala proti mestu Rajecké Teplice (ďalej len „odporca“ v citáciách aj „žalovaný“) zaplatenia sumy 415 522 Sk s prísl.

Napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   bol   návrh   sťažovateľky   zamietnutý. V dôvodoch   svojho   zamietajúceho   rozhodnutia   okresný   súd   konštatoval,   že   medzi účastníkmi konania bola uzatvorená zmluva o dielo č. 42/2000 (ďalej aj „zmluva“), ktorej súčasťou bola dohoda o pevnej cene diela v sume 4 136 000 Sk. Zistil, že žalovaná suma bola požadovaná ako odplata za časť diela, ktorá je ale súčasťou pevnej dohodnutej ceny. Ďalej uviedol, že sťažovateľkine tvrdenie o vykonaných „prácach naviac“ nie sú prácami nad   rámec   dohodnutý   v   zmluve   o dielo,   ale   ide   o   časť   diela,   pri   ktorom   v   priebehu zhotovenia diela došlo k zmene cien vstupných materiálov potrebných na realizáciu časti diela.   Okresný   súd   taktiež   uviedol,   že   možno   prisvedčiť   argumentácii   navrhovateľa,   že zmluva o dielo nemá obligatórne písomnú formu, pričom zmluvné strany v tomto prípade výslovne v čl. IX bode 4 zmluvy obligatórnosť písomnej formy zmeny zmluvy dohodli. Okresný súd napokon uviedol, že dodatok k zmluve o dielo nebol uzatvorený v súlade s právnym poriadkom pre nesúhlas mestského zastupiteľstva odporcu. Z uvedeného dôvodu žalobu o   zaplatenie pohľadávky   sťažovateľky   na základe   vykonaného zistenia   prijatého záveru, že vymáhaná pohľadávka nemá právny základ, zamietol. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu bol prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd pritom odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa § 214   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   hoci   pôvodne   nariadil na 19. január 2011 pojednávanie, ktoré však následne odročil na neurčito. K veci samej krajský súd uviedol, že zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania zistený nebol a že ani z obsahu zmluvy nevyplynulo také dojednanie, ktoré by umožňovalo meniť pevnú cenu diela špecifikovaného v zmluve. Odvolací súd konštatoval, že nešlo o žiadne práce navyše, ale   o   práce   podľa   uzavretej   zmluvy   o dielo,   u   ktorých   nastal „cenový   posun“. K argumentácii sťažovateľky, že súd mal jej nárok posúdiť ako nárok na náhradu škody, prípadne bezdôvodné obohatenie, krajský súd poukázal na žalobu, v ktorej sťažovateľka kvalifikovala svoj nárok ako nárok vyplývajúci zo zmluvy.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorým ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie. S poukazom na § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov   namietala, že   sa   nedá   zistiť,   kedy   a   ako   bola vec   pridelená sudcom,   a preto zastáva   názor,   že   vec   nebola   pridelená   zákonným   postupom,   teda   súd   bol   nesprávne obsadený a bolo jej odňaté základné právo na zákonného sudcu. Taktiež jej malo byť odňaté aj základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, keďže jej nebolo doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu, hoci jeho stanovisko bolo podľa nej na prerokovanie veci dôležité. Za ďalšie pochybenie v postupe krajského súdu sťažovateľka považovala to, že vo veci bolo najprv nariadené pojednávanie na 19. január 2011 a napriek jej žiadosti o odročenie sa pojednávanie   uskutočnilo.   Potom,   ako   odvolací   súd   rozhodol   o   odročení   pojednávania na neurčito,   však   následne   rozhodol   uznesením   o   vyhlásení   rozhodnutia   bez   nariadenia ústneho pojednávania, čím mal podľa sťažovateľky porušiť princípy občianskeho súdneho konania.   Namietané   porušenia   princípov   spravodlivého   súdneho   konania   a pochybenia sudcov   vyvolávajú   podľa   sťažovateľky   objektívne   pochybnosti   o   nezaujatosti   sudcov. Okrem   toho   namietala   nedostatočné   zistenie   skutkového   stavu   a nesprávne   právne posúdenie veci.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol. Podľa napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu „Za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   s   poukazom na ustanovenie § 237 písmeno f/ O. s. p. nie je možné posudzovať, že musí byť evidencia o zákonnom   pridelení   sudcovi.   Otázka   možnosti   kontroly   pridelenia   veci   sudcom   nie   je z hľadiska posudzovania prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p. právne relevantná. Názor navrhovateľa, že vec nebola pridelená zákonným postupom podľa ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z., tak isto nemôže byť v danom prípade dôvodom pre založenie   prípustnosti   dovolania   podľa   ustanovenia   § 237   písmeno   f/   O. s. p.,   nakoľko zo samotného   dovolania   je   zrejmé,   že   dovolateľ   je   názoru,   že   vec   nebola   pridelená zákonným postupom, ale tento jeho názor ničím nepreukázal. Ide iba o tvrdenie dovolateľa nezaložené na základe žiadneho relevantného dôkazu, ktoré tvrdenie prípustnosť dovolania s   poukazom   na   citované   ustanovenie   založiť   nemôže.   Tvrdenie   dovolateľa,   že   mu   bolo odopreté právo na rovnosť účastníkov v konaní, z obsahu spisu taktiež zrejmé nie je, ide o tvrdenie   navrhovateľa,   ktoré   nie   je   podložené   žiadnym   hodnoverným   dôkazom. Subjektívne tvrdenie účastníka konania o odopretí práva na rovnosť účastníkov v konaní prípustnosť dovolania s poukazom na citované ustanovenie § 237 písmeno f/ O. s. p. založiť nemôže.   Dovolací   súd   na   základe   dôkazov   založených   v   spise   nedospel   k   záveru,   že navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany. Skutočnosť, že pojednávanie Krajský súd v Žiline zvolané na deň 19. 01. 2011 neodročil, tak ako požadoval navrhovateľ, taktiež nie je možné posudzovať za odobratie možnosti konať pred   súdom,   nakoľko   odvolací   súd   dôvod,   prečo   pojednávanie   neodročil,   v   zápisnici z pojednávania uviedol, a je pravdou, že navrhovateľka jej tvrdenie, pre ktoré odročenie pojednávania   zvolaného   na   19. 11. 2011   požadovala,   žiadnym   dôkazom   nedoložila. Pravdou   taktiež   je,   že   na   tomto   pojednávaní   sa   predsedníčka   senátu   dotazovala   iba na skutočnosť, či je spor možné ukončiť mimosúdnou dohodou. V danom prípade sa dotaz týkal iba odporcu a navrhovateľovi nebolo odopreté žiadne právo, keď sa nemohol vyjadriť k   dotazu   adresovanému   odporcovi   týkajúceho   sa   iba   jeho   práva,   či   môže   vec   ukončiť mimosúdnou   dohodou.   Z   odpovedi   odporcu   na   tento   dotaz   bolo   zrejmé,   že   vyriešenie súdneho sporu uzavretím mimosúdnou dohodou môže byť posúdená iba v rámci mestského zastupiteľstva,   ku   ktorej   odpovedi   navrhovateľ   nemal   právo   a   dôvod   zaujímať   žiadne stanovisko. Išlo o otázku predsedu senátu adresovanú odporcovi a stanovisko navrhovateľa k tejto odpovedi nemohlo mať žiaden právnym význam pre rozhodnutie vo veci. Odvolací súd   preto   nepochybil,   keď   pojednávanie   odročil   a   následne   rozhodol   s   odkazom na ustanovenie § 214 ods. 2. Týmto postupom v danom prípade nezabránil navrhovateľovi pred súdom konať. Ide o postup ustanovený zákonom, ktorého aplikácia nemôže zakladať prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písmeno f/ O. s. p. Tvrdenie navrhovateľa, ohľadne   skutočnosti,   že   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   pripustiť   zmenu   petitu z hľadiska právneho posúdenia a nárok, ktorý bol predmetnou žalobou uplatnený ako právo na   zaplatenie   posúdiť,   ako   právo   na   náhradu   škody,   prípadne   bezdôvodné   obohatenie, dovolací súd z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania s odkazom na ustanovenie § 237 písmeno   f/   O. s. p.,   označil   za   právne   irelevantné.   Navrhovateľ   v   dovolaní   nepreukázal prípustnosť dovolania ani podľa ustanovenia § 237 písmeno g/ O. s. p., nakoľko z obsahu spisu nie je zrejmé, že by vo veci rozhodol vylúčený sudca.“.

Sťažovateľka   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   napadnutým   rozsudkom krajského súdu   a napadnutým uznesením   najvyššieho súdu   nesúhlasí. V súvislosti   s tým uvádza:

«Sme   toho   názoru,   že   Okresný   súd   Žilina   rozsudkom   č. k.:   20 Cb 61/2006-106, Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: 13 Cob 339/2010(-199) a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k.: 3 Obdo 48/2011-237, a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu týchto   rozhodnutí,   porušili   naše   základné   práva   garantované   Dohovorom   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 publikovaným v Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   pod   č. 209/1992   Zb.   (ďalej   len   Dohovor),   a   Ústavou Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v platnom a účinnom znení (ďalej len Ústava)... Prvostupňové konanie... malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   zisteniam,   prvostupňové   rozhodnutie   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci,   súd prvého   stupňa   neúplné   zistil   skutkový   stav veci,   pretože   nevykonal navrhnuté   dôkazy,   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   pri   rozhodovaní a hodnotení dôkazov súd neprihliadal starostlivo na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci, opomenul zohľadniť všetky okolnosti prípadu a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Nedostatky prvostupňového konania a rozhodnutia, neboli odstránené ani v rámci odvolacieho konania.

Sme toho názoru, že sudcom, ktorí vec prejednali, nebola vec pridelená zákonným postupom podľa platných ust. zák. č. 757/2004 Z. z...

Z obsahu súdneho spisu sa však nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, keďže v súdnom spise sa nenachádza evidencia pridelenia veci, a teda nám ako oprávnenej osobe,   ktorá má na veci právny záujem,   bola odňatá možnosť kontroly pridelenia veci sudcom...

V súdnom spise sa nenachádzajú potvrdenia súdu o pridelení veci na prejednanie a rozhodnutie.

Navyše, počas konania na odvolacom súde na základe žiadosti predsedníčky senátu zo dňa 28. februára 2011... došlo k zmene jedného z členov senátu. Predseda odvolacieho súdu vydal dňa 28. februára 2011 Opatrenie č. 13 Cob 339/2010..., ktorým osobitne pre túto vec určil novú členku senátu.

Namietame, že súd bol nesprávne obsadený, bolo nám odňaté právo na zákonného sudcu, ktoré máme zaručené podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky, a to v: Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, Právo na spravodlivé súdne konanie, Ústave Slovenskej republiky.

Namietame, že nesprávnym postupom súdov nám bolo odopreté právo na rovnosť účastníkov v konaní, súd nám nezabezpečil rovnaké možnosti na uplatnenie našich práv, čo je v rozpore s ust. § 18 Občianskeho súdneho poriadku.

Odvolací súd nás opakovane vyzýval na predloženie dokladov, ktoré sa v súdnom spise už nachádzali, aj dokladov, ktoré vzhľadom na závery vyslovené dovolacím súdom v uznesení zo dňa 16. júna 2010... sú bez právneho významu.

Naproti tomu prvostupňový ani odvolací súd nám nedoručovali podania žalovaného. Dňa 29. septembra 2010 bolo prvostupňovému súdu doručené vyjadrenie odporcu vo veci samej zo dňa 23. septembra 2010... Napriek skutočnosti, že súd nám následne dňa 15. novembra 2010... zasielal výzvu na predloženie dokladu o podaní odvolania, ktorý sme súdu predložili ešte dňa 22. apríla 2008..., sudcovia, ktorým bola vec pridelená, nedali úpravu kancelárii, aby nám bolo doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.

V   dôsledku tohto   postupu   prvostupňového   a odvolacieho   súdu sme   boli ukrátení na svojich   právach   na   oboznámenie   sa   riadne   a   včas   s   obsahom   písomných   podaní protistrany   a   na   prípravu   na   pojednávanie,   ktoré   sa   malo   uskutočniť   dňa   19.   januára 2011...

Odvolací súd nariadil pojednávanie vo veci samej na termín 19. januára 2011. Napriek   našej   žiadosti   zo   dňa   18.   januára   2011   o   odročenie   pojednávania z dôležitého dôvodu, akým bola akútna hospitalizácia našej právnej zástupkyne, odvolací súd dňa 19. januára 2011 prejednával vec v našej neprítomnosti, pričom právna zástupkyňa odporcu sa vyjadrovala vo veci samej.

Na   pojednávanie   nariadené   na   deň   19.   januára   2011   odvolací   súd   predvolal právnych   zástupcov   a   osobitne   aj   účastníkov,   pričom   na   predvolaní   doručenom   našej spoločnosti bolo uvedené: „Súd pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť“, z čoho vyplýval postup odvolacieho súdu podľa ust. §214 ods. 1 písm. a) O. s. p.

Odvolací súd pojednávanie nariadil, teda podľa odvolacieho súdu nastala niektorá z podmienok uvedených v ust. § 214 ods. 1 O. s. p., vec prejednával a pojednávanie zo dňa 19. januára 2011 odročil na neurčito...

Následne   však   po   odročení   prvého   pojednávania,   odvolací   súd   vydal   uznesenie zo dňa   27.   januára   2011...,   ktoré   vyvesil   na   úradnej   tabuli   súdu,   ktorým   rozhodol o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania na deň 3. marca 2011.

Uznesenie zo dňa 27. januára 2011... však nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť až dňom 4. marca 2011, t. j. až v deň nasledujúci po dni vyhlásenia rozsudku.

Preto namietame, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne konštatoval, že boli splnené podmienky na verejné vyhlásenie rozsudku.

Odvolací súd v rozpore s našimi základnými právami účastníka neprihliadal na naše vyjadrenie   zo   dňa   2.   marca   2011...,   v   ktorom   sme   súdu   okrem   iného   oznámili,   že   sa nevzdávame nášho práva zúčastniť sa pojednávania vo veci samej, pričom nesúhlasíme s tým, aby bol vydaný rozsudok bez nariadenia pojednávania vo veci samej.

V prípade, kedy odvolací súd už predtým nariadil pojednávanie vo veci samej a vec aj prejednával v našej neprítomnosti, nemožno akceptovať následný postup odvolacieho súdu, ktorý dodatočne rozhodol o vyhlásení rozsudku bez ústneho pojednávania, t. j. mimo predtým nariadeného pojednávania, ktoré bolo v tom čase odročené na neurčito.

Pre   úplnosť   uvádzame,   že   pokiaľ   odvolací   súd   v   odôvodnení   rozsudku   zo   dňa 3. marca   2011   uviedol   (str.   4   ods. 5),   že   prvotne   vo   veci   nariadil   pojednávanie...   len z dôvodu   vytvorenia   možnosti   sporovým   stranám   na   uzavretie   súdneho   zmieru,   takéto zdôvodnenie postupu súdu z objektívneho hľadiska neobstojí.

Podľa občianskeho súdneho poriadku súd nariaďuje pojednávanie vždy za účelom prejednania   veci   samej,   a   preto   odôvodnenie   súdu   považujeme   iba   za   zastieranie nesprávnosti   procesného   postupu.   Ak   by   sa   odvolací   súd   skutočne   pokúšal   o   uzavretie zmieru, je zrejmé, že na takýto postup je potrebná účasť oboch sporových strán, ktoré by po výmene stanovísk mohli dospieť ku vzájomnému kompromisu, avšak našej spoločnosti bola táto možnosť procesným postupom súdu odňatá.

Predmetné zdôvodnenie súdu vylučuje aj obsah výziev odvolacieho súdu, ktoré nám adresoval...

Namietame,   že   týmto   postupom   odvolacieho   súdu   boli   porušené   princípy občianskeho súdneho konania, bola nám odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie okolnosťami, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť možno zistiť len na základe vykonania výsluchu osôb, ktoré však na druhom stupni vôbec neboli vykonané. (NS SR 5 Cdo 93/2000 Rc 5/2002)...

Na predvolaní na pojednávanie doručenom našej spoločnosti bolo uvedené „Súd pokladá za potrebné Vás v tomto konaní vypočuť, z čoho vyplýval postup súdu podľa ust. §214   ods. 1   písm. a)   O. s. p.,   podľa   ktorého   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie.

Odvolací   súd   okrem   oboznámenia   sa   s   vyjadrením   právnej   zástupkyne   odporcu vo veci samej, nevykonal žiadne dokazovanie.

Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval podľa citovaných zákonných ustanovení, a teda porušil naše ústavné právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces.

Namietame,   že   závery   odvolacieho   súdu,   spočívajú   na   nesprávnom   právnom a skutkovom posúdení veci, sú nad rámec vykonaného dokazovania.

Prvostupňový aj odvolací súd postupovali v rozpore s ustanovením §153 O. s. p., podľa ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Na základe takéhoto postupu prvostupňového a odvolacieho súdu došlo opakovane k porušeniu našich práv, keďže prvostupňový a odvolací súd nám opakovane odopreli naše právo, reálne vykonať svoje práva účastníka.

Predmetný   postup   sudcov   bol   v   rozpore   s   naším   právom   na   súdnu   ochranu, spravodlivý   súdny   proces,   zásadu   „rovnosti   zbraní“,   a   preto   na   namietané   správanie sudcov,   ktorým   uprednostnili   žalovaného,   ktorý   mal   priaznivejšie   podmienky na prezentovanie svojich návrhov, nemožno ust. § 14 ods. 3) O. s. p. aplikovať, keďže toto ustanovenie chráni len taký postup sudcu, ktorý je v súlade s právom na spravodlivý súdny proces.

Vzhľadom na platnú právnu úpravu ust. § 14 ods. 1) O. s. p... sme presvedčení, že bola naplnená zákonná podmienka vylúčenia sudcov z prejednávania a rozhodovania veci, akou je existencia závažných pochybnosti o nezaujatosti sudcu...

So zreteľom na vyššie uvedené viaceré procesné pochybenia a postupy sudcov, naše práva   účastníka   neboli   rešpektované,   a   teda   je   dôvodné   mať   objektívne   pochybnosti o nezaujatosti sudcov.

Vzhľadom na tento protiprávny stav sme toho názoru, že bolo prípustné dovolanie podľa ust. § 237 písm. f), g) O. s. p..., preto sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorým nám bolo odopreté naše právo konať pred súdom, však nebol napravený ani v rámci dovolacieho konania.

Dovolací   súd   založil   napadnuté   rozhodnutie   na   dôvodoch,   ktoré   sú   v   rozpore s obsahom súdneho spisu.

Dovolací súd konštatoval „na základe dôkazov založených v súdnom spise nedospel k záveru, že navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany“.   Na   základe   obsahu   spisu   je   pritom   nevyhnutné   konštatovať,   že   ani   jedno z vyjadrení žalovaného vo veci samej zo dňa 29. septembra 2010... zo dňa 28. februára 2011... nám súd nedoručil.

Pokiaľ   dovolací   súd   uviedol:   „navrhovateľka   jej   tvrdenie   pre   ktoré   odročenie pojednávania zvolaného na deň 19. 11. 2011 požadovala, žiadnym dôkazom nedoložila.“... O akútnej hospitalizácii našej právnej zástupkyne odo dňa 18. januára 2011 bol odvolací súd riadne a včas upovedomený a do súdneho spisu bolo doložené potvrdenie o trvaní jej práceneschopnosti. Odvolací súd nás ani nevyzval na ďalšie osobitné preukázanie tejto skutočnosti, napokon odvolací súd existenciu práceneschopnosti našej právnej zástupkyne nespochybnil ani v napadnutom druhostupňovom rozsudku. Preto citované konštatovanie dovolacieho súdu je v rozpore s obsahom spisu a so závermi odvolacieho súdu.

Namietame, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu sa nedá zistiť, ako sa dovolací súd vysporiadal s našou námietkou nesplnenia podmienky nestranného sudcu, námietkou nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko dovolacieho súdu k naším dovolacím námietkam.

Vzhľadom   na   tento   postup   súdov   napadnuté   rozhodnutia   nespĺňajú   podmienku presvedčivosti rozhodnutia, čo je v rozpore s ust. § 157 ods. 2) O. s. p., ktoré ukladá súdu povinnosť jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   druhostupňový   a   dovolací   súd   postupovali   v   rozpore s ustanovením   § 153 O. s. p.,   podľa   ktorého súd   rozhodne na základe skutkového   stavu zisteného   z   vykonaných   dôkazov.   Namietame,   že   súdy   nerozhodovali   na   základe   takto zisteného skutkového stavu.

Namietame, že odvolací a dovolací súd rozhodli len na základe domnienky, ktorá však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.

V dôsledku postupu súdov, nám ako oprávnenému účastníkovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže právo vykonávať práva účastníka v konaní, sme nemohli riadne realizovať, pričom nestačí len teoretická možnosť konať pred súdom, táto možnosť musí byť reálna, a teda v tomto prípade nám boli odňaté naše procesné práva.

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov nám ako účastníkovi konania bola znemožnená   realizácia   tých   procesných   práv,   ktoré   nám   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov...

Sme toho názoru, že súdy postupovali v rozpore s ústavou garantovanými princípmi spravodlivého súdneho konania, pričom boli porušené naše základné práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 publikovaným Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 (ďalej len Dohovor), zákonom   č. 460/1992   Zb.   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   Ústava),   za   účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov v rámci súdneho konania...

V danom prípade, bol priamo ovplyvnený v náš neprospech zistený skutkový stav veci, ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie.

Súdy nám neposkytli súdnu ochranu majetku a právo vlastniť majetok pri vymáhaní nášho   nároku,   súdy   nedodržali   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy,   konali v prospech dlžníka, na škodu našej spoločnosti ako veriteľa, nám znemožnili pokojne užívať svoj majetok a majetkové práva a pozbavili nás nášho majetku...»

Z týchto dôvodov podala sťažovateľka proti napadnutému rozsudku okresného súdu, napadnutému rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie – právo na spravodlivé, nezávislé,   nestranné   prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu – právo na nezávislý a nestranný súd,   právo   na   rovnosť   účastníkov,   právo   na   zákonného   sudcu,   právo   na   verejné prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníka,   právo   účastníka   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1, čl. 48   ods. 2,   čl. 141   ods. 1,   čl. 144   ods. 1,   čl. 152   ods. 4   zák.   č. 460/1992   Zb.   Ústavy Slovenskej   republiky,   Rozsudkom   Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   9.   októbra   2007 č. k.: 20 Cb 61/2006-106, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca 2011   č. k.:   13 Cob 339/2010,   a   v   spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: 3 Obdo 48/2011-237, porušené boli.

Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 9. októbra 2007 č. k.: 20 Cb 61/2006-106, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 3. marca 2011 č. k.: 13 Cob 339/2010, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. marca 2012 č. k.: 3 Obdo 48/2011-237 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Okresnému   súdu   Žilina   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred   porušením   práv sťažovateľa.

Krajskému   súdu   v   Žiline   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred   porušením   práv sťažovateľa.

Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia I., II. a III. povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   listom   z 28.   augusta   2013   v zmysle   § 27   ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámila predsedníčke ústavného súdu, že v ňou označených veciach vrátane veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd   v rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   a vzhľadom   na   trestné   oznámenie   podané predsedom najvyššieho súdu smerujúce proti jej osobe, ako aj ním opakovane mediálne prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jej osobe, hoci sa sama necíti byť predpojatá   a je   pripravená   rozhodnúť   nestranne   a objektívne,   predložila   jej   vec na zabezpečenie postupu podľa   § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný   súd   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 592/2013   z 2.   októbra   2013   rozhodol,   že sudkyňa   Ľudmila   Gajdošíková   nie   je   vylúčená   z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn. Rvp 6465/2012.

Sudca   Ladislav   Orosz   listom   z 28.   marca   2013   v zmysle   § 27   ods. 2   zákona o ústavnom   súde   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu,   že   v ním   označených   veciach vrátane   veci   sťažovateľky   vystupuje   na   strane   odporcu   najvyšší   súd   v rámci   jeho rozhodovacej   činnosti   a vzhľadom   na trestné   oznámenie podané   predsedom   najvyššieho súdu smerujúce proti jeho osobe, ako aj predsedom najvyššieho súdu opakovane mediálne prezentované hrubé urážky a osočovanie namierené proti jeho osobe, hoci sa sám necíti byť predpojatý   a je   pripravený   rozhodnúť   nestranne   a objektívne,   predložil   jej   vec na zabezpečenie postupu podľa   § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vec bola v súlade s rozvrhom práce (Spr 224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 367/2013 z 5. júna 2013 a uznesením sp. zn. I. ÚS 629/2013   z 24. októbra   2013   rozhodol,   že   sudca   Ladislav   Orosz   nie   je   vylúčený z výkonu   sudcovskej   funkcie   v konaní   vo   veci   sťažovateľky   vedenom   pod   sp. zn. Rvp 6465/2012.

Sudca Ján Luby listom z 28. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde   oznámil   predsedníčke   ústavného   súdu,   že   v ním   označených   veciach   vrátane   veci sťažovateľky vystupuje na strane odporcu najvyšší súd v rámci jeho rozhodovacej činnosti a vzhľadom na urážlivé vyhlásenia predsedu najvyššieho súdu na jeho osobu vo vzťahu k veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, v ktorej konal a rozhodoval, hoci neexistujú dôvody na jeho vylúčenie z konania, predložil jej vec na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Vec   bola   v súlade   s rozvrhom   práce   (Spr   224/2013) pridelená na rozhodnutie I. senátu.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 698/2013 z 30. novembra 2013 rozhodol, že sudca Ján Luby nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci sťažovateľky vedenom pod sp. zn. Rvp 6465/2012.

V období od   doručenia   oznámení v zmysle §   27 ods.   2   zákona o ústavnom   súde predsedníčke ústavného súdu do rozhodnutia o nich príslušným senátom sa nemohlo vo veci sťažnosti sťažovateľky konať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná,   a svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 48   ods. 1 ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl. 144   ods. 1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu čl. 46 ods. 1 ústavy a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 594/2013, I. ÚS 583/2013).

Vo vzťahu k namietaným porušeniam čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy ústavný súd pripomína, že uvedené články ústavy neformulujú žiadne základné právo ani slobodu účastníka konania, ale vyjadrujú princípy právneho štátu, resp. princípy fungovania nezávislého súdnictva a nemožno ich samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   ich   porušenie)   v   konaní   o   porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 81/02, III. ÚS 116/2011).   Ústavný   súd   však   uvedené   princípy   zohľadňuje   pri   posudzovaní namietaného porušenia označených práv sťažovateľky.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažovateľka namieta také nedostatky konania pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré by podľa jej názoru mali odôvodniť prípustnosť dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a zároveň namieta neodstránenie týchto   nedostatkov   najvyšším   súdom,   ako   aj   nedostatočné   vysporiadanie   sa   s týmito námietkami najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, považuje ústavný súd   za   účelné   najprv   sa   zaoberať   sťažnosťou   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľky   odmietnuté   ako neprípustné.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru predovšetkým uvádza, že na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila väčším počtom námietok, ktoré majú podľa nej odôvodňovať, že jej dovolanie bolo prípustné podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Namietané nedostatky   ale   podľa   sťažovateľky   neboli   odstránené   ani   v rámci   dovolacieho   konania a najvyšší súd sa s jej námietkami mal vysporiadať nedostatočne, čím mal zároveň porušiť označené práva a články ústavy.

Sťažovateľka najprv uvádza argumenty, ktoré podľa nej potvrdzujú, že jej dovolanie malo byť prípustné podľa § 237 písm. f) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   ju   okresný   súd   a krajský   súd vyzývali   na   predloženie dokladov, ktoré už boli vo spise, alebo dokladov, ktoré „vzhľadom na závery vyslovené dovolacím súdom v uznesení zo dňa 16. júna 2010 sú bez právneho významu“. Podľa názoru ústavného   súdu   vyžadovaním   takýchto   dokladov   nemohlo   byť   porušené   žiadne z označených   základných   práv   sťažovateľky,   keďže   aj   keby   sa   ústavný   súd   stotožnil s názorom sťažovateľky, mohlo ísť, ako tvrdí samotná sťažovateľka, iba o podklady, ktoré sú pre rozhodnutie nadbytočné.

Sťažovateľka   taktiež   namieta,   že   krajský   súd   jej   nedoručil vyjadrenia   odporcu z 23. septembra 2010 a z 28. februára 2011, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom,   a preto   mal   najvyšší   súd   považovať   dovolanie   za   prípustné.   V tejto   súvislosti ústavný súd uvádza, že požiadavka umožniť účastníkom konania vyjadriť sa k podaniam protistrany sa považuje za dôležitú súčasť práva na spravodlivý súdny proces (rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Hudáková   a   ostatní   proti   Slovensku z 27. 4. 2010,   č. sťažnosti   23083/05)   a   nedoručenie   procesného   vyjadrenia   účastníka konania protistrane môže predstavovať odňatie možnosti konať pred súdom, a tým aj dôvod prípustnosti dovolania (IV. ÚS 482/2012 a tam citovaná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu).

Možno síce súhlasiť so sťažovateľkou, že najvyšší súd sa s jej námietkou vysporiadal stroho tak, že „dovolací súd na základe dôkazov založených v spise nedospel k záveru, že navrhovateľ bol ukrátený na jeho právach na oboznámenie s obsahom podaní protistrany“, ale v okolnostiach danej veci je nevyhnutné zohľadniť aj tú okolnosť, že zo súdneho spisu zjavne   vyplýva,   že   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   17.   januára   2011   do   tohto   spisu nahliadla   a požiadala   o vyhotovenie   kópie   aj   tých   strán   spisu,   na   ktorých   sa   nachádza predmetné vyjadrenie odporcu (úradný záznam na č. l. 176 a 177). Preto, aj keby krajský súd   nebol   doručil   predmetné   vyjadrenie   sťažovateľke,   zo   zistených   skutočností   možno vyvodiť, že s ním bola oboznámená a mohla sa vzhľadom na dobu do vyhlásenia rozsudku k nemu následne vyjadriť. Sťažovateľka navyše ani v dovolaní a ani v sťažnosti neuvádza žiadne tvrdenie, ktoré by jej mohlo privodiť úspech v spore a ktoré v dôsledku prípadného nedoručenia   vyjadrenia   nemohla   pred   súdom   uplatniť.   Ústavný   súd   preto   nemohol považovať   za   dôvodnú   ani   túto   námietku   sťažovateľky   a aj   vo   vzťahu   k nej   považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia za ústavne konformné.

Navyše,   vo   vzťahu   k námietke   týkajúcej   sa   nedoručenia   vyjadrenia   odporcu z 28. februára   2011   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   tento   nedostatok   nenamietala v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu, a preto sa s ním najvyšší súd ani nemal   dôvod   osobitne   vysporiadať.   V   súvislosti   s   uvedeným   sa   možno   odvolať aj na ustálenú   a   všeobecne   známu   judikatúru   ústavného   súdu,   v   zmysle   ktorej   konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred   príslušnými orgánmi   verejnej   moci   a   ktorým   by   sa   umožnilo   prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť   argumentáciu,   ktorá   nebola   zahrnutá   do   odvolania   proti   rozhodnutiu prvostupňového   súdu   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   nemožno   naprávať   alebo nahrádzať   sťažnosťou   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Podľa   doterajšej   judikatúry ústavného súdu v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc   (III. ÚS 135/03,   III. ÚS 201/04,   IV. ÚS 266/08).   Právomoc   ústavného   súdu rozhodnúť o   určitej   námietke   sťažovateľa   nemožno   založiť až jej   uplatnením   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   v   prípade,   ak   ju   sťažovateľ   mohol   uplatniť v napadnutom   konaní,   pričom   podľa   platného právneho   poriadku   o nej mohol   a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu   (IV. ÚS 284/08, IV. ÚS 456/2013).

Aj ďalšia námietka sťažovateľky má potvrdzovať nesprávnosť záveru najvyššieho súdu o tom, že dovolanie je neprípustné. Podľa sťažovateľky krajský súd porušil princípy občianskeho súdneho konania, a tým jej odňal možnosť konať pred súdom, keď najprv nariadil ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania na 19. január 2011. Na predmetnom pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo napriek tomu, že právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala o odročenie   pojednávania   z dôvodu   hospitalizácie,   mal   podľa   sťažovateľky   možnosť vyjadriť sa vo veci samej iba odporca. Týmto, ako aj následným postupom krajského súdu, ktorý   potom,   ako   nariadil   pojednávanie   na   prerokovanie   odvolania   sťažovateľky a následne odročil   pojednávanie   na   neurčito   (avšak   uznesením   z 27.   januára   2011   č. k. 13 Cob 339/2010-184 rozhodol o vyhlásení rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania), jej   mal   odňať   možnosť   konať   pred   súdom.   Podľa   sťažovateľky   z procesného   postupu krajského súdu, napríklad zo znenia predvolaní na pojednávanie, v ktorých bolo uvedené, že krajský   súd   považuje   za   potrebné   vypočuť   účastníka   konania,   vyplývala   nevyhnutnosť konania   ústneho   pojednávania   podľa   § 214   ods. 1   OSP,   a preto   nemalo   byť   o odvolaní rozhodnuté bez jeho nariadenia. Navyše, nemali byť dané ani predpoklady na vyhlásenie rozsudku   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   keďže   podľa   sťažovateľky   uznesenie o nariadení pojednávania z 27. januára 2011 nadobudlo právoplatnosť až 4. marca 2011, teda deň po vyhlásení rozsudku krajského súdu.

Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou sťažovateľky nestotožnil z tých dôvodov, že odvolací súd ako dôvod neodročenia pojednávania v zápisnici z pojednávania uviedol, že sťažovateľka titul, pre ktorý navrhla odročenie pojednávania, nedoložila žiadnym dôkazom, ako aj tým, že na tomto pojednávaní bola zisťovaná iba ochota a možnosť odporcu ukončiť spor mimosúdnou cestou, pričom vzhľadom na odpoveď odporcu (nevyhnutnosť schválenia prípadného   zmieru   mestským   zastupiteľstvom,   a tým   aj   nemožnosť   súhlasu   ním   bez takéhoto   schválenia)   nemohlo   mať   stanovisko   sťažovateľky   žiaden   právny   význam   pre rozhodnutie,   a   preto   sa na   pojednávaní   ani   nevykonávalo   žiadne   dokazovanie   (ako   to potvrdzuje aj sťažovateľka). Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu krajský súd mal   možnosť   pojednávanie   odročiť   a   zákon   mu   taktiež   umožňuje   rozhodnúť   aj   bez nariadenia pojednávania.

Ústavný   súd   považuje   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu vo vzťahu   k predmetnej   námietke   za   ústavne   udržateľné.   Najvyšší   súd   napadnutým uznesením pripustil možnosť, aby odvolací súd mohol rozhodnúť aj po nariadení a odročení ústneho   pojednávania   bez   jeho   uskutočnenia,   ak   po   odročení   pojednávania   odpadnú dôvody, pre ktoré odvolací súd ústne pojednávanie na prerokovanie odvolania nariadiť musí (§ 214 ods. 1 OSP), a zároveň sú splnené ostatné podmienky na rozhodnutie o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd týmto výkladom prekročil medze   ústavne   konformného   výkladu   dotknutých   procesných   pravidiel   [§ 214   a   § 237 písm. f) OSP] a spôsob, akým sa najvyšší súd s námietkou sťažovateľky vysporiadal, tak považuje   za   ústavne   konformný. Vo   vzťahu   k tvrdeniu   sťažovateľky,   že   uznesenie krajského   súdu   z   27.   januára   2011   o vyhlásení   rozsudku   bez   nariadenia   pojednávania nadobudlo právoplatnosť až deň po vyhlásení rozsudku, teda až 4. marca 2011, ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 156 ods. 3 OSP oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku   na   úradnej   tabuli   súdu   v   lehote   najmenej   päť   dní   pred   jeho   vyhlásením. Sťažovateľka ani netvrdí, že by táto podmienka splnená nebola (ústavný súd poukazuje aj na to, že oznámenie o vyhlásení rozsudku bez nariadenia pojednávania bolo podľa spisu doručené tak sťažovateľke 25. februára 2011, ako aj jej právnej zástupkyni 21. februára 2011).

Druhá skupina námietok sťažovateľky sa týka toho, že najvyšší súd mal považovať dovolanie za prípustné v zmysle § 237 písm. g) OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Podľa sťažovateľky mal vo veci rozhodovať nesprávne obsadený súd, resp. sudcom, ktorí   vec   prerokovali,   nebola   vec   pridelená   zákonným   spôsobom.   Svoju   námietku odôvodňuje tým, že zo spisu sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená sudcom, keďže sa v súdnom   spise   nenachádza   evidencia   pridelenia   veci.   Zároveň   sťažovateľka   poukazuje na zmenu jedného z členov senátu krajského súdu na základe žiadosti predsedníčky senátu z dôvodu   práceneschopnosti   člena senátu, ktorá sa   realizovala opatrením predsedu   súdu z 28.   februára   2011.   Z vyjadrenia   sťažovateľky,   zastúpenej   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou,   však   jednoznačne   nevyplýva,   že   by   sťažovateľka   proti   tomuto   postupu v dovolaní namietala (naopak, v dovolaní uvádza: „namietame, že... došlo k zmene jedného z členov   senátu“). Podľa   jej   názoru   sa   z napadnutého   uznesenia: „nedá   zistiť,   ako   sa dovolací   súd   vysporiadal   s námietkou   nesplnenia   podmienky   nestranného   sudcu, nesprávneho obsadenia súdu, keďže toto uznesenie neobsahuje stanovisko dovolacieho súdu k...   dovolacím   námietkam“. S týmito   námietkami   sa   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd vysporiadal nedostatočne a porušil jej základné právo na zákonného sudcu, čo malo založiť prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g) OSP.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnosti odôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvody uvedené v právnom predpise, tak aj   sudcov,   ktorým   boli   veci   následne   pridelené,   treba   takisto   považovať   za   zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súdu ako orgánu štátnej správy súdov, ktorý   je   v   súlade   s   ustanoveniami   právnych   predpisov,   nemožno   preto   bez   ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02, III. ÚS 90/02, III. ÚS 295/08).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou základného práva na zákonného sudcu je aj zásada   prideľovania   súdnej   agendy   a   určenia   zloženia   senátov   na   základe   pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh   práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, respektíve senátu vrátane zastupovania vo vzťahu k účastníkom konania.

Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   s námietkou   sťažovateľky   nestotožnil, poukazujúc na to, že sťažovateľka túto svoju námietku ničím nepreukázala, dodávajúc, že „Ide   iba   o   tvrdenie   dovolateľa (sťažovateľky,   pozn.) nezaložené   na   základe   žiadneho relevantného dôkazu, ktoré... prípustnosť dovolania... založiť nemôže.“.

Ústavný súd sa taktiež nemohol stotožniť s touto námietkou sťažovateľky, keďže napriek   jej   vyjadreniam   sa   potvrdenie   o   pridelení   veci   sudcovi   okresného   súdu   v spise nachádza (č. l. 20, 51), pričom z rozvrhu práce pre krajský súd na rok 2010, časť II.3, s. 14 (http://wwwold.justice.sk/wfn.aspx?pg=lb6&htm=l4/rs/2010/ksza.htm) vyplýva, že spis bol krajským súdom pridelený predsedníčke senátu 13 Cob, a z vyžiadaného spisu vyplýva, že jeho   obsahom   je   aj   žiadosť   predsedníčky   senátu   o nahradenie   jednej   z členiek   senátu a opatrenie predsedu krajského súdu, ktorý určuje náhradného člena senátu (č. l. 188 a 189).

V tejto súvislosti sa záver najvyššieho súdu síce naozaj javí ako stroho odôvodnený, ale v okolnostiach danej veci a vzhľadom na obsah spisu ako ústavne konformný. Napriek tomu, že sťažovateľka mala príležitosť identifikovať prípadné rozpory alebo nesprávnosti v rozvrhu práce súdov, alebo iné konkrétne pravidlá prideľovania veci súdom, ktoré mali byť porušené, uspokojila sa už v dovolaní iba so všeobecným konštatovaním o nezákonnom pridelení veci sudcovi a poukazom na nedostatočný obsah súdneho spisu. Ani v sťažnosti sťažovateľka   neuviedla   okrem   tvrdenia,   že   v spise   sa   nenachádzajú   podklady,   ktoré   by umožnili kontrolu pridelenia veci, žiadne iné okolnosti, z ktorých by malo vyplývať, že jej základné právo na zákonného sudcu malo byť porušené. Nie je úlohou ústavného súdu nahrádzať   činnosť   sťažovateľky,   zastúpenej   právne   kvalifikovanou   zástupkyňou,   ktorá vlastným tvrdením vymedzuje rozsah prieskumu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Preto sa ani ústavný súd, a to aj s ohľadom na už uvedený obsah vyžiadaného spisu a rozvrh práce krajského súdu na rok 2010, s námietkou sťažovateľky nemohol stotožniť a odpoveď najvyššieho súdu považuje za ústavne konformnú, a to tak so zreteľom na čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj na čl. 48 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Rovnaký názor zaujal ústavný súd k tvrdeniu sťažovateľky, že postup krajského súdu a okresného   súdu   vedie   k záveru   o tom,   že   je „dôvodné   mať   objektívne   pochybnosti o nezaujatosti   sudcov“.   Námietka   sťažovateľky   nesmeruje   voči   rozhodnutiu   súdu o zaujatosti   sudcu,   keďže   v danom   prípade   žiadne   také   rozhodnutie   o námietke   nebolo vydané (a sťažovateľka ani netvrdila, že by bola podávala námietku zaujatosti), ale zjavne predstavuje podpornú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) OSP, ako aj porušenia základného práva „na súdnu ochranu, spravodlivý súdny proces, zásady rovnosti zbraní“. Sťažovateľka ale okrem ostatných námietok proti postupu v konaní a proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu neuviedla iné okolnosti, ktoré by mali odôvodniť zaujatosť sudcov.

Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu „z obsahu spisu nie je zrejmé, že by vo veci   rozhodol   vylúčený   sudca“. Z toho   dôvodu   najvyšší   súd   nepovažoval   dovolanie sťažovateľky za prípustné ani v zmysle tejto námietky.

Ústavný súd zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je   založené   na   logických   a racionálnych   úsudkoch   a vyúsťuje   do   z ústavného   hľadiska preskúmateľného a akceptovateľného záveru o neprípustnosti dovolania. Navyše, ústavný súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   § 14   ods. 3   OSP   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prerokúvanej veci. Vzhľadom na to, že sťažovateľka iné argumenty ako okolnosti spočívajúce v postupe súdu neoznačila ani v dovolaní a ani v sťažnosti, nič neindikuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že „v danej veci neboli zistené a následne posúdené jednotlivo   a vo   vzájomných   súvislostiach   všetky   skutočnosti,   ktoré   sú   závažné   pre rozhodnutie“, a v jej neprospech bol „priamo ovplyvnený... zistený skutkový stav vecí, ktorý tvorí základ pre súdne rozhodnutie“. Vzhľadom na to, že sťažovateľka uvedené vyjadrenia nijako   nekonkretizovala,   ako   aj   vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu,   pokiaľ   ide o prípadný   zásah   do   právomoci   všeobecných   súdov   zisťovať   skutkové   okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, nemohol ústavný súd tieto vyjadrenia preskúmať nad rámec už skúmaných námietok sťažovateľky a považoval ich iba celkovú sumarizáciu jej argumentácie.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   sa   dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými dôvodmi obsiahnutými v dovolaní v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o jeho prípustnosti. V tomto rozsahu (potrebnom na posúdenie prípustnosti dovolania a bez toho, aby najvyšší súd posudzoval správnosť skutkových alebo právnych záverov krajského súdu) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu náležitým   spôsobom   dostatočne   reagoval   na námietky   sťažovateľky   smerujúce   proti namietanému porušeniu pravidiel spravodlivého súdneho konania zo strany okresného súdu, resp. krajského súdu.

Rovnako   námietky   sťažovateľky   neodôvodňovali   ani   záver,   že   by   postupom najvyššieho súdu a napadnutým uznesením mohla byť porušená zásada rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   považuje   právny   názor,   na   ktorom   je   založené namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky   pre   jeho neprípustnosť,   ako   aj   celé   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako ústavne   udržateľné   a akceptovateľné.   Vzhľadom   na   to   v   okolnostiach   danej   veci   nič nesignalizuje, že by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohlo byť vyslovené porušenie základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej voči napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľky rozsudkom krajského súdu

Námietky sťažovateľky proti postupu krajského súdu a proti napadnutému rozsudku krajského   súdu   obsiahnuté   v jej   sťažnosti   sa   zhodujú   s   námietkami   proti   nesprávnemu posúdeniu   prípustnosti   dovolania   najvyšším   súdom   v napadnutom   uznesení.   Všetky   jej námietky sa týkajú prípustnosti dovolania a s výnimkami už uvedenými, ktoré neprislúcha ústavnému   súdu   posudzovať   (nedoručenie   vyjadrenia   odporcu   sťažovateľke),   aj   boli obsahom jej dovolania, a tak ich najvyšší súd už pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania posudzoval.   Sťažovateľka   neuviedla   žiadnu   námietku,   ktorá   by   smerovala   voči napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   a zároveň   by   nebola   vecne   posúdená   najvyšším súdom   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania   (napríklad   takú   námietku,   ktorou   by   sa najvyšší súd vzhľadom na odmietnutie dovolania ako neprípustného nezaoberal).

V okolnosti   danej   veci   a vzhľadom   na   povahu   námietok   sťažovateľky   proti napadnutému rozsudku krajského súdu by vyhovenie námietkam proti rozsudku krajského súdu muselo mať za následok potvrdenie prípustnosti dovolania proti rozsudku krajského súdu. Takéto posúdenie ale prislúcha najvyššiemu súdu, ktorý tak v napadnutom uznesení aj urobil.

V tejto   situácii   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   opakovane posúdiť   opodstatnenosť námietok   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   odôvodňujúcich prípustnosť   dovolania   proti   tomuto   rozsudku,   ak   ide   o tie   isté   námietky,   aké   boli posudzované najvyšším súdom pri rozhodovaní o prípustnosti dovolania, a ak sa týmito námietkami   ústavný   súd   už   raz   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu zaoberal.

Z toho   dôvodu   a s odkazom   na   argumentáciu   uvedenú   vo vzťahu   k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu musel ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľky rozsudkom okresného súdu

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

Z týchto   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie označených rozhodnutí, náhrada trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014