znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/2013-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K. a E. K., P., zastúpených advokátkou Mgr. K. B., P., vo veci   namietaného   porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 2   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 542/2011-360 z 10. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. a E. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2012 doručená sťažnosť J. K. (ďalej l „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ 1“) a E. K. (spolu ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   práva   na   rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl. 8 dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 9 Co 542/2011-360 z 10. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že boli užívateľmi bytu „v rodinnom dome v P. na... ul. č..., ktorý bol sťažovateľovi pridelený ako služobný byt v roku 1964. Predmetný byt slúžil ako služobný byt v súvislosti s vykonávaním činnosti správcu starej športovej haly, ktorá sa nachádza v blízkej vzdialenosti od predmetného bytu a bol jej súčasťou.“. Právo na užívanie   uvedeného   bytu   vyvodzovali   z toho,   že   sťažovateľ   vykonával   na   základe zmluvy   o dielo   z 24. októbra   1964   činnosť   správcu   objektu,   súčasťou   ktorého   bol   nimi užívaný   byt.   Platnosť   predmetnej   zmluvy   bola   dohodnutá   na   dobu   určitú   (so   spätnou účinnosťou)   od 1. januára   1964   do   31.   decembra   1964.   Sťažovateľ   však   uvádza,   že vykonával   činnosť   správcu   nepretržite   do   roku   1996,   keď   mu   nový   vlastník   objektu oznámil,   že   mu   už   ďalej   nebude   vyplácaná   odmena   za   výkon   správcovskej   činnosti. Oznámením   z 10. októbra   2000   boli   sťažovatelia   ďalším,   v   poradí   druhým   novým vlastníkom objektu upovedomení o úprave výšky úhrad spojených s užívaním bytu. Tento vlastník 30.   novembra   2000   podal   Okresnému súdu   Pezinok   (ďalej   len „okresný   súd“) návrh na privolenie súdu k výpovedi z nájmu dotknutého bytu. Okresný súd rozsudkom sp. zn.   5 C 783/00   z   15.   mája   2002   predmetný   návrh   zamietol   s odôvodnením   o nepreukázaní   ani   výpovedného   dôvodu   nezaplatenia „nájomného“ a   ani   výpovedného dôvodu hrubého porušovania dobrých mravov sťažovateľmi.

V roku 2004 bol objekt, v ktorom sa dotknutý byt nachádzal, prevedený na ďalších nových vlastníkov – manželov G. (ďalej aj „odporcovia“) – v konaní vedenom okresným súdom   pod   sp. zn.   4 C 585/2008   a v odvolacom   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 9 Co 542/2011. V tomto konaní bol vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu, proti ktorému smeruje sťažnosť sťažovateľov, rozhodovanie o ktorej je predmetom tohto konania.

Odporcovia doručili sťažovateľom výzvu na vypratanie bytu do 30. novembra 2004 s odôvodnením, že neexistuje relevantný právny titul na jeho ďalšie užívanie sťažovateľmi. Sťažovatelia reagovali odmietavým stanoviskom založeným na tvrdení, že v ich prípade ide o chránený nájom bytu. Na základe návrhu odporcov v roku 2004 začalo na okresnom súde konanie   o   vypratanie   bytu   vedené   pod   sp. zn.   PK 24 C 231/2004.   Podaný   návrh   bol založený na argumentácii, podľa ktorej mali sťažovatelia užívať dotknutý byt bez právneho titulu, teda že nejde o chránený nájom bytu, ktorý by im zakladal nárok na bytovú náhradu spojenú s výpoveďou nájmu.

Potom, ako došlo podľa sťažovateľov k obmedzeniu ich práv na nerušený výkon užívacích práv, podali 27. decembra 2004 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali, aby bola odporcom uložená povinnosť zabezpečiť im plný a nerušený výkon práv spojených s užívaním   dotknutého   bytu   v   dome,   najmä   zabezpečením   jeho   vykurovania   a   opravy strechy domu, zdržaním sa neoprávnených zásahov do práva ich nájmu užívať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie, najmä sa zdržať odpájania elektriny a plynu, a zároveň sa domáhali vrátenia 80 % z nájomného a úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré zaplatili v období od 9. decembra 2004 do dňa opätovného zapojenia elektrickej energie v byte.   V   priebehu   tohto   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   4 C 585/2008 odporcovia   28. decembra   2006   oboznámili   sťažovateľov   so   skutočnosťou,   že   získali od príslušného stavebného úradu povolenie na odstránenie objektu, kde sa dotknutý byt nachádzal.   Sťažovatelia   napadli   toto   povolenie   návrhom   na   obnovu   konania   a   súčasne návrhom   na vydanie   predbežného   opatrenia   v   správnom   konaní,   na   základe   ktorého príslušný stavebný úrad rozhodnutím z 10. januára 2007 povolil obnovu konania a súčasne vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   odporcom   nariadil   zdržať   sa   výkonu   predmetného rozhodnutia o povolení odstránenia stavby. I napriek uvedenej skutočnosti však odporcovia zbúranie stavby zrealizovali. Sťažovatelia preto v konaní vedenom okresným súdom sp. zn. 4 C 585/2008   požiadali   o   pripustenie   zmeny   návrhu,   a síce   aby   okresný   súd   uložil odporcom   povinnosť   zabezpečiť   im   primeraný   náhradný   byt   s   dvoma   obytnými miestnosťami a príslušenstvom. Táto zmena návrhu bola súdom pripustená. V súvisiacom konaní   o vypratanie   bytu   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   PK 24 C 231/2004 manželia   G.   vzali   svoj   návrh   späť,   pričom   sťažovatelia   so zastavením   tohto   konania súhlasili.

Okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 585/2008   rozhodol   rozsudkom z 1. júla 2008, ktorým návrhu na uloženie povinnosti zabezpečiť sťažovateľom náhradný byt nevyhovel. Odôvodnenie svojho rozhodnutia založil okresný súd na argumentácii, že „navrhovateľmi tvrdený právny vzťah“ založený zmluvou o dielo z 24. októbra 1964 treba posudzovať podľa ustanovení zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom pomere domovníckom účinného do 1. januára 1966 (ďalej len „zákon o pracovnom pomere domovníckom“). Podľa názoru   okresného   súdu   touto   zmluvou   založený   pracovný   pomer   domovnícky   zanikol uplynutím v   zmluve dohodnutej   doby,   teda   31.   decembra   1964,   čím   došlo   aj k zániku nároku na užívanie naturálneho bytu. Okresný súd v spojitosti s tým uviedol: «V prospech takéhoto záveru súdu svedčí aj neexistencia rozhodnutia príslušného orgánu o pridelení bytu (§ 154 ods. 1 Obč. zák. č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 01. 01. 1992) a následnej dohody   o   užívaní   bytu,   resp.   dohody   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu   (§ 155   Obč. zák. č. 40/1964 Zb. v znení platnom do 1. 1. 1992 – ďalej len „Obč. zák.“), keď právna úprava osobného   užívania   bytov   (3.   časť   prvá   hlava   Obč. zák.)   v   socialistickej   spoločnosti garantovala občanom náležite uspokojovať ich bytové potreby (§ 152 Obč. zák.), čo bolo výslovne   upravené   v   ust.   § 153   Obč. zák.:   „Štátne,   družstevné   a   iné   organizácie prenechávajú   byty   občanom   do   osobného   užívania   bez   určenia   doby   užívania   a   to za úhradu, ak nie je právnym predpisom ustanovené inak.“.

Iným orgánom, okrem miestneho národného výboru, rozhodujúcim o pridelení bytu, boli   organizácie,   ktoré   postavili   byty   z   vlastných   voľných   prostriedkov,   organizácie vlastniace   služobné   a   im   obdobné   bytu,   JRD,   orgány   vojenskej   správy   atď.,   pričom prideľovanie bytov sa spravovalo zákonom NZ ČSSR č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi (ďalej len „os. zák.“).

Podľa § 25 ods. 1 os. zák. byty, vystavané v podnikovej bytovej výstavbe z vlastných voľných prostriedkov podniku a služobné byty prideľuje organizácia hospodáriaca s týmito bytmi   po   predchádzajúcom   súhlase   ZV   ZO   ROH   po   prejednaní   na   členskej   schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru.

Podľa § 66 os. zák. podnikové byty sú byty trvale určené pre ubytovanie pracovníkov hospodárskych,   rozpočtových   alebo   iných   organizácií,   najmä   byty   v   domoch,   ktoré organizácie vystavala ako investori alebo získali alebo získajú zo štátnej bytovej výstavby. Miestne národné výbory vedú zoznamy podnikových bytov. Zo znaleckých posudkov, ktoré boli súčasťou spisov katastrálneho úradu Správy katastra P., ako aj z obsahu notárskej zápisnice, osvedčujúcej vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva (viď vyššie), vyplýva, že časť stavby – prevádzková budova, v ktorej mal byť situovaný predmetný bytový priestor, nebol súčasťou výstavby športovej haly investorom – zmluvného partnera navrhovateľa v 1. rade T., ale išlo o stavby z r. cca 1930, teda nie vystavaný investorom, ani zo štátnej bytovej výstavby a ani trvale určený pre ubytovanie pracovníkov, keď púhy prevod správy domu na organizáciu nerobil ešte z bytu v dome byty podnikové podľa § 66 os. zák. Podľa   § 67   ods. 1   os.   zák.   služobné   byty   sú   byty   zriadené   pri   verejných   alebo prevádzkových   budovách,   alebo   vystavané   pri   prevádzkových   objektoch,   zdravotníckych zariadeniach,   pri   školách   a   školských   zariadeniach   alebo   pri   ústavoch   sociálnej starostlivosti,   pokiaľ   sa   tieto   užívajú   pre   ubytovanie   pracovníkov,   ktorí   sú   poverení strážením   týchto   budov,   objektov,   zariadení   a   ústavov,   alebo   sú   z   iných   služobných (pracovných) dôvodov povinní v nich bývať preto, že by inak bola ohrozená prevádzka podniku (ústavu, zariadenia) alebo znemožnený výkon ich zamestnania.

Podľa   § 67   ods. 2   os.   zák.   služobné   byty   sú   aj   domovnícke   byty.   Právny   dôvod užívania aj služobného bytu (taktiež domovníckeho bytu) mal dve fázy nadobudnutia práva osobného   užívania   bytu.   V   prvej   fáze   rozhodnutím   o   pridelení   bytu   organizáciou hospodáriacou s týmto bytom po predchádzajúcom súhlase Z. po prejednaní na jej členskej schôdzi a po vyjadrení miestneho národného výboru vzniklo oprávnenie stať sa užívateľom bytu, v druhej fáze vznikol už právny dôvod bývania na podklade ďalšej právnej skutočnosti a to dohody o odovzdaní a prevzatí (R 58/1970).

V prejednávanej veci, s odkazom na vyššie uvedené, dôkazné bremeno preukázať platný   právny   dôvod,   titul   užívania   predmetného   bytu,   zaťažovalo   navrhovateľov.   Títo nepredložili súdu ani rozhodnutie o pridelení bytu ani dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, ak   podľa   ich   tvrdení,   im   mal   vzniknúť   chránený   nájom   v   zmysle   § 1   ods. 1   zák.   SNR č. 189/1992   Zb.   Tento   by   mohol   vzniknúť,   pri   splnení   ostatných   podmienok   len z predchádzajúceho   platného   nájmu   služobného   bytu   (R 46/1999).   Na   konkludentné uzavretie nájomnej zmluvy v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa menil a dopĺňal Zák. č. 40/1964 (Obč. zákonník), nemožno vyvodiť len na základe výziev aktuálnych vlastníkov na plnenie úhrad, spojených s užívaním bytových priestorov, hoc aj tieto boli formulované z titulu „nájomného“, ev. na predpísanom tlačive „Evidenčný list pre výpočet úhrady za užívanie bytu“.

Odporcovia   v   1.   a   2.   rade   v   konaní   od   počiatku   popierali   uznanie   existencie nájomného vzťahu.   Navrhovatelia   v 1.   a   2.   rade,   s odkazom   na ich dôkazné   bremeno, nenavrhli   súdu,   hoci   mohli,   vykonať   dôkaz   napr.   výsluchom   štatutárnych   zástupcov právnych predchodcov odporcov, k tomu, či ich výzvy na plnenie navrhovateľmi vychádzali alebo nie z konkludentne uzavretého nájomného vzťahu, čo nimi chceli prejaviť, a či ich úmysel smeroval k prenechaniu užívaných priestorov navrhovateľmi do nájmu.»

K   otázke   použitia   § 3   ods. 1   Občianskeho   zákonníka,   ktorého   sa   sťažovatelia domáhali, okresný súd formuloval stanovisko, v ktorom uviedol, že pokiaľ sa sťažovatelia dovolávali   aplikácie   citovaného   ustanovenia   a   na   jeho   základe   uloženia   povinnosti odporcom   zabezpečiť   im   primeraný   náhradný   byt   v   okolnostiach   veci,   keď   konanie o vypratanie bytu vedené okresným súdom pod sp. zn. PK 24 C 231/2004 bolo právoplatne skončené bez rozhodnutia v merite veci, nie je splnená „podmienka stretu práva vlastníka domovej   nehnuteľnosti   na   ochranu   jeho   vlastníctva   s   právom   užívateľa   na   bývanie a na ochranu   rodiny“, a   teda   nemožno   toto   ustanovenie   aplikovať.   Okresný   súd   zaujal názor,   že „Možnosť   dovolávať   sa   ochrany   proti   výkonu   vlastníckeho   práva   odporcami, s poukazom na § 3 ods. 1 Obč. zák. mali navrhovatelia v konaní o vypratanie časti domu, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn.: PK-24 C 231/04, najneskôr v rámci vyjadrenia   sa   k   späťvzatiu   návrhu,   teda   nesúhlasiť,   z   vážnych   dôvodov,   so   zastavením konania v dôsledku späťvzatia návrhu na vypratanie odporcami v 1. a 2. rade, kedy by vážnosť   týchto   dôvodov,   ako   aj   samotný   nárok   na   bytovú   náhradu   súd   posudzoval aj v zmysle ustálenej judikatúry súdov.“.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. septembra 2008 odvolanie, v ktorom uvádzali argumentáciu o ďalšom pokračovaní pracovného pomeru domovníckeho aj po uplynutí doby určenej zmluvou o dielo a tomu zodpovedajúcom pokračovaní práva užívať „naturálny   (služobný)   byt“. Sťažovatelia   svoje   tvrdenie   opierali   o   analogický a systematický výklad § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom, ktorý podľa ich   názoru   upravoval   možnosť   pokračovania   pracovného   pomeru   domovníckeho aj po uplynutí doby určitej, vymedzenej zmluvou o dielo. V nadväznosti na to poukazovali na § 871 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ktorým došlo k 1. januáru 1993 k transformácii predchádzajúceho   užívacieho   práva   k   dotknutému   bytu   na   nájom   služobného   bytu. Napokon, odkazujúc na právnu úpravu obsiahnutú v § 1 ods. 5 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami v znení neskorších predpisov argumentovali tým, že po ukončení správcovskej činnosti sťažovateľa v roku 1996 prenajímateľ bytu v lehote troch mesiacov od tohto ukončenia nerealizoval výpoveď   nájmu   služobného   bytu,   preto   došlo   k   jeho   zmene   na   chránený   nájom   bytu na neurčitý čas. Za predpokladu, že by konajúci súd nimi predloženú argumentáciu neuznal, považovali sťažovatelia za preukázané, že v čase po 1. januári 1993 ich nájomný vzťah v zmysle   už   citovaného   § 871   ods. 4   Občianskeho   zákonníka   existoval   a bol   uzavretý konkludentne.

Krajský súd o sťažovateľmi podanom odvolaní rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010,   ktorým   prvostupňové   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil   (ďalej aj „predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu“). Vo svojom potvrdzujúcom rozsudku krajský   súd   kvalifikoval   dokazovanie   vykonané   okresným   súdom   ako   dostačujúce   pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Krajský súd považoval za vecne správne aj právne závery okresného súdu, čo odôvodnil poukazom na správnu aplikáciu relevantnej právnej úpravy, za ktorú považoval predovšetkým § 1, § 3, § 4 ods. 1 a 2, § 5, § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1   a   2   a   § 11   zákona   o   pracovnom   pomere   domovníckom,   § 154   ods. 1   a   § 155 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 1. januára 1992), § 25 ods. 1, § 66, § 67 ods. 1 a 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení neskorších predpisov a napokon aj § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval odôvodnenie prvostupňového rozsudku   za   dostatočne   zrozumiteľné,   zodpovedajúce   aj   požiadavkám   § 157   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Proti uvedenému rozsudku podali sťažovatelia podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorej ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 44/2011 z 26. októbra 2011 (ďalej len „nález sp. zn. III. ÚS 44/2011“ alebo „predchádzajúci zrušujúci nález“) vyhovel. Podľa ústavného súdu boli predchádzajúcim zrušeným rozsudkom krajského súdu porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru. Zároveň ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €. Ústavný súd sťažnosťou predchádzajúci zrušený rozsudok krajského súdu zrušil   z toho   dôvodu,   že „krajský   súd...   k   vysporiadaniu   sa   s podstatnými   argumentmi sťažovateľov   buď   vôbec   nepristúpil...,   alebo   jeho   odpoveď   bola   len   formálna a argumentačne   nedostačujúca...“, a vzhľadom   na   to „ústavný   súd   dospel   k záveru,   že z dôvodu   nedostatku   odpovede,   resp.   odpovedí   súdneho   rozhodnutia   v namietanom rozhodnutí došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   ich   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru“.   Ústavný   súd   taktiež   poukázal na neakceptovateľnosť úvahy konajúcich súdov, podľa ktorej „... zánik vlastníckeho práva odporcov   v   dôsledku   zbúrania   dotknutého   objektu   absolútne   vylúčil   možnosť   priznania bytovej náhrady v prospech sťažovateľov, pretože sťažovateľmi uplatňovaný nárok na jej priznanie musel byť zákonite viazaný na existenciu predmetu vlastníckeho práva... Takto formulovaný   výklad   krajského   súdu   zjavne   signalizuje   vytvorenie   možnosti   pre   tzv. obchádzanie   zákona   umožňujúce   zneužitie   výkonu   vlastníckeho   práva   zo   strany prenajímateľa   na   úkor   nájomcu   a   ako   taký   ho   ústavný   súd   hodnotí   ako   výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Po   zrušení   predchádzajúceho   rozsudku   krajského   súdu   mu   bola   vec   vrátená   na ďalšie   konanie.   Následne   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   prvostupňový   rozsudok opätovne   potvrdil   ako   vecne   správny.   Potvrdzujúci   výrok   (nepriznanie   nároku   na poskytnutie   náhradného   bytu   sťažovateľom)   odôvodnil   tým,   že   medzi   sťažovateľmi a odporcami a ani ich právnymi predchodcami nebola uzatvorená nájomná zmluva, z ktorej by mohol vyplývať sťažovateľom nárok na náhradný byt. Podľa názoru krajského súdu nájomný   vzťah   sťažovateľov   nevznikol   ani   z dôvodu   uzatvorenia   pracovnej   zmluvy, nevyplýva   ani   z toho,   že   by   pracovná   zmluva zahŕňala   tak   rozhodnutie   o   pridelení (naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že ním boli porušené ich základné práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 dohovoru, a zároveň sa domáhajú, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie vo veci samej.

Sťažovatelia   taktiež   navrhujú,   aby   ústavný   súd   priznal   každému   z nich   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, čo odôvodňujú tým, že zásahom krajského súdu im mala byť   spôsobená   ujma,   pretože   nielenže   opakovane   neposkytol   ochranu   ich   právu na súkromie,   ale svojím   rozsudkom   zasiahol   do   veľmi   citlivej   oblasti,   a to   do   ich súkromného   a rodinného   života.   Sťažovatelia   na   podporu   požadovaného   nároku na priznanie   finančného   zadosťučinenia   uviedli,   že „... dobromyseľne   užívali   byt... nepretržite po dobu 40 rokov, za byt poctivo platili úhrady s ním spojené a byt udržiavali vo výbornom stave. Manželia G. bez doručenia výpovede z nájmu bytu, bez poskytnutia primeraného náhradného bytu či bez právoplatného rozhodnutia o vyprataní nehnuteľnosti, najprv   vypli   sťažovateľom   kúrenie   a   následne   aj   plyn   a   elektrinu   a   týmto   konaním   im zabránili v užívaní bytu. Sťažovatelia sa museli, vzhľadom na svoj vek a poškodené zdravie, presťahovať   k   dcére,   pretože   konaním   vlastníkov   bytu   sa   nimi   užívaný   byt   stal neobývateľným. Museli sa uskromniť s jednou miestnosťou, v ktorej spia a zdržiavajú sa aj počas celého dňa. Sťažovatelia nemohli užívať svoj majetok, pretože v dome, do ktorého sa presťahovali, pre nábytok či iné veci v ich vlastníctve nebolo miesta. Manželia G. následne predmetný   byt   bez   právoplatného   povolenia   súdu   na vypratanie   nehnuteľnosti   vypratali a majetok   sťažovateľov   bez   ich   vedomia   uskladnili   na mieste,   ktoré   im   až   dodatočne oznámili. Nakoniec G. v rozpore s rozhodnutím mesta P. nehnuteľnosť... a aj predmetný byt protizákonne   zbúrali   aj   napriek   tomu,   že   konanie   týkajúce   sa   práv   k   predmetnej nehnuteľnosti nebolo skončené. Predmetné nezákonné konanie vlastníkov bytu krajský súd však   opakovane   nepostihol   povinnosťou   zabezpečiť   sťažovateľom   náhradný   byt,   čo významne zasiahlo do práva sťažovateľov na ich súkromie a nepochybne aj ich ľudskú dôstojnosť.

Sťažovatelia sú osoby staršieho veku, pričom sťažovateľ v 1. rade je aj nevidiaci. Zmeny sa im v tomto veku prijímajú ťažšie a ťažšie sa prispôsobujú novým prostrediam. Nezákonným konaním vlastníkov bytu utrpeli sťažovatelia aj psychickú traumu, ktorá sa podpísala na ich zdraví a psychickej pohode, ktorá je v ich veku veľmi dôležitá. Konaním odporcov sa cítili byť ponížení a keby sa o nich nepostarali ich deti, mali by veľký problém s vysporiadaním sa s novou situáciou. Vlastníci bytu svojím konaním absolútne potlačili dôstojnosť   dobromyseľných   nájomcov   a   okrem   nerešpektovania   výslovných   povinností prenajímateľa   konali   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Uvedené   zásahy   krajský   súd nezabezpečením ochrany ich súkromia ešte zintenzívnil.

Krajský súd, ako orgán chrániaci zákonnosť a ústavnosť, opakovane nezabezpečil ochranu práva na súkromie a práva na súdnu ochranu sťažovateľov.   Napriek jasnému obsahu Nálezu Ústavného súdu SR, ktorý pôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušil pre porušenie   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   súkromie   sťažovateľov,   krajský   súd nezohľadnil závery ústavného súdu a vykonal úplne identický výklad, ktorý ústavný súd označil za neakceptovateľný. Uvedenou hrubou ignoranciou záväznosti nálezu ústavného súdu   krajský   súd   opakovane   a   ešte   intenzívnejšie   zasiahol   do   práva   na   súkromie sťažovateľov.“.

K prípustnosti   konania   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   sťažovatelia so zreteľom na § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) uviedli,   že „žiadali Krajský súd v Bratislave,   aby v prípade potvrdenia rozsudku pripustil v zmysle § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku podanie dovolania. Krajský súd v Bratislave v napádanom   rozsudku   podanie   dovolania   nepripustil.   V   zmysle   Občianskeho   súdneho poriadku iné opravné prostriedky proti napádanému rozsudku nie sú prípustné, a z toho dôvodu   sťažovatelia   vyčerpali   všetky   prípustné   opravné   prostriedky   a splňujú   uvedenú podmienku na podanie ústavnej sťažnosti.“.

Sťažovatelia   neuviedli,   že   by   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   podali generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 OSP. Keďže však takýto podnet nie je podľa judikatúry ústavného   súdu iným   právnym prostriedkom,   ktorý   je sťažovateľ   v   zmysle § 53   ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   povinný   vyčerpať   na   ochranu   svojich   základných   práv   alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03, IV. ÚS 616/2012), ústavný súd kvalifikuje sťažnosť sťažovateľov ako prípustnú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, III. ÚS 305/08).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uplatnili   námietku   porušenia   svojho   základného   práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného   a   rodinného   života   podľa   čl. 8   dohovoru,   k čomu   malo   podľa   nich   dôjsť napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom   sťažovateľov,   ktorí   sú   v   tomto   prípade   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom.   Preto   v   danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   iba   o   porušení   tých   práv   tými všeobecnými   súdmi,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv (v okolnostiach danej veci základných práv podľa čl. 21 ods. 1 a 3 ústavy), resp. článkov ústavy, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   ich   argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl. 8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V   zmysle   ustanovení   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

II.1   K namietanému porušeniu   základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

V napadnutom rozsudku krajský súd odôvodňuje nepriznanie nároku na poskytnutie bytovej   náhrady   sťažovateľom   tým,   že   medzi   nimi   a odporcami   a ani   ich   právnymi predchodcami   nebola   uzatvorená   nájomná   zmluva,   z ktorej   by   mohol   sťažovateľom vyplývať nárok   na   náhradný   byt.   Tento   svoj   záver odôvodnil   aj   s poukazom   na   to,   že nájomný   vzťah   sťažovateľov   nevznikol   ani   z dôvodu   uzatvorenia   pracovnej   zmluvy, nevyplýva   ani   z toho,   že   by   pracovná   zmluva zahŕňala   tak   rozhodnutie   o   pridelení (naturálneho) bytu, ako aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu, a nájom bytu nevznikol ani konkludentným spôsobom, osobitne vzhľadom na dlhodobé užívanie bytu.

Navyše, podľa názoru krajského súdu nemožno vyvodiť nárok na poskytnutie bytovej náhrady ani z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „Ako   už   judikovala   súdna   prax,   iba   na   základe   ustanovenia   § 3   ods. 1   Obč. zák. nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinnosti, pretože toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácia a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže navrhovatelia užívali byt bez právneho dôvodu, nemohla   byť   ich   povinnosť   vypratať   byt   viazaná   na zabezpečenie   bytovej   náhrady.   Na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno súdnym rozhodnutím konštituovať neexistujúce právo a jemu zodpovedajúcu povinnosť... Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že ustálená súdna judikatúra je založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie je prípad   riešenej   právnej   veci,   keďže   konanie   o vypratanie   nehnuteľnosti   skončilo   jeho zastavením.“.

Sťažovatelia s takýmto záverom napadnutého rozsudku krajského súdu nesúhlasia. Podľa nich existuje povinnosť zabezpečiť náhradné bývanie nielen vo vzťahu k nájomcovi, ale   aj   vo   vzťahu   k dobromyseľnému   užívateľovi,   a to   ako   ochranu   pred   svojvoľným uplatňovaním vlastníckeho práva odporcami v okolnostiach danej veci. Podľa sťažovateľov krajský súd uvedeným výkladom porušil ich v petite sťažnosti označené práva, a to z ďalej uvedených dôvodov.

Vzhľadom na to, že sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v podstate z rovnakých dôvodov ako porušenie   základného   práva   podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 8   dohovoru, ústavný   súd   najskôr   skúmal,   či   nimi   uvádzané   dôvody   signalizujú   možnosť   vysloviť v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, berúc pritom zreteľ aj na to, že v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy a ustálenej judikatúry ústavného súdu je súčasťou práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) aj požiadavka ústavne súladného výkladu   právnych   predpisov   (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06,   I. ÚS 252/07, IV. ÚS 209/07).

1.   Prvá   námietka   sťažovateľov   sa   týkala   toho,   že   krajský   súd   mal   napadnutým rozsudkom   porušiť   záväzný   názor   ústavného   súdu   vyslovený   v predchádzajúcom zrušujúcom náleze.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa   sťažovateľov   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   nezohľadnil   tú   časť predchádzajúceho   zrušujúceho   nálezu   ústavného   súdu   (časti   nálezu   označené   číslom   2 a písmenom B., od strany 32 a nasl.), v ktorej sa uvádza: „Ústavný súd konštatuje, že takto formulovaný   výklad   krajského   súdu   zjavne   signalizuje   vytvorenie   možnosti   pre   tzv. obchádzanie   zákona   umožňujúce   zneužitie   výkonu   vlastníckeho   práva   zo   strany prenajímateľa   na   úkor   nájomcu,   a   ako   taký   ho   ústavný   súd   hodnotí   ako   výklad neakceptovateľný, odporujúci klauzule čl. 152 ods. 4 ústavy, majúci za následok porušenie procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich jednak z čl. 46 ods. 1 ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru.“ Podľa   sťažovateľov sa   citovaná   časť predchádzajúceho nálezu týka poskytnutia bytovej náhrady vo vzťahu k výkladu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Sťažovatelia ďalej uvádzajú: „Máme za to, že ústavný súd v náleze sp. zn.   III. ÚS 44/2011   zo   dňa   26. 10. 2011   výklad   ustanovenia   § 3   ods. 1   Občianskeho zákonníka,   ktorý   poskytol   Krajský   súd   v   Bratislave   vzrušenom   rozsudku   sp. zn. 9 Co 288/2008-292   zo   dňa   18. 03. 2010,   považoval   za   neakceptovateľný   a   ústavne nesúladný, keďže z dôvodu neuplatňovania si práva vlastníkov na vypratanie nehnuteľnosti z dôvodu jej zbúrania súd zamietol nárok sťažovateľov na bytovú náhradu... Keďže krajský súd v (napadnutom, pozn.) rozsudku... používa identický výklad ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, ktorý ústavný súd v (predchádzajúcom zrušujúcom, pozn.) náleze... označuje za ústavne nesúladný,   nevysporiadal   sa   dostatočne   so   všetkými   závermi   a   právnymi   argumentmi ústavného súdu a argumentmi sťažovateľmi poukazujúcimi na tieto závery ústavného súdu. Týmto konaním zároveň krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa ktorých   je   všeobecný   súd   viazaný   právnym   názorom   Ústavného   súdu.   Vyššie   opísaným konaním Krajský súd v Bratislave porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu a ich právo na súkromie.

Ústavný   súd   sa   s týmto   názorom   sťažovateľov   nestotožňuje.   Ústavný   súd v predchádzajúcom zrušujúcom náleze vyčítal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie vo   vzťahu k tej   časti   predchádzajúceho zrušeného rozsudku   krajského súdu,   v ktorej   sa podľa   neho   nevysporiadal   ústavne   konformným   spôsobom   s námietkou   sťažovateľov uvedenou v odvolaní, pokiaľ ide o existenciu ich nájomného vzťahu s poukazom na § 12 ods. 1 zákona o pracovnom pomere domovníckom (časť II.A bod 1.1 predchádzajúceho zrušujúceho   nálezu),   s námietkou   sťažovateľov   vo   vzťahu   k   preukázaniu   existencie nájomného vzťahu (časť II.A bod 1.2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu) a ani s ich námietkou o nesprávnosti právneho záveru o právnej irelevancii súvisiaceho rozhodnutia okresného   súdu   prijatého   v   konaní   o   privolenie   súdu   k   výpovedi   z   nájmu   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 783/00 (časť II.A bod 1.3 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu),   resp.   ústavný   súd   vyjadril   pochybnosti   nad   úvahou   krajského   súdu,   že   zánik prenajatej   veci   (jej   zničenie   prenajímateľom)   vedie   k zániku   nároku   na   poskytnutie náhradného bývania (časť II.A bod 2 predchádzajúceho zrušujúceho nálezu). V časti II.B predchádzajúceho zrušujúceho nálezu ústavný súd odôvodnil, prečo vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 19 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 8 dohovoru   predchádzajúcim   zrušeným   rozsudkom   krajského   súdu.   Ani   v jednom   bode odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu nie je obsiahnutý záväzný právny názor týkajúci   sa   určitého,   sťažovateľmi   uvedeného   spôsobu   výkladu   § 3   ods. 1   Občianskeho zákonníka a uvedené ustanovenie sa ani v sťažovateľmi uvedených častiach odôvodnenia (ale ani v častiach II.A bodoch 1.1 až 1.3) nenachádza. Z toho, že ústavný súd vyslovil všeobecnú povinnosť vykladať právne predpisy v súlade s ústavou, nemožno vyvodiť, že by ústavný   súd   vyslovil   záväzný   právny   záver   podporujúci   sťažovateľmi   navrhovanú interpretáciu   dotknutých   právnych   predpisov   (v tomto   prípade   § 3   ods. 1   Občianskeho zákonníka).

Nemožno preto prisvedčiť námietke sťažovateľov, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku   neriadil   vysloveným   záväzným   právnym   názorom   ústavného   súdu   v otázke namietanej sťažovateľmi.

Sťažovatelia ďalej zastávajú názor, že im prislúcha nárok na poskytnutie náhradného bytu bez ohľadu na to, či „existoval nájomný vzťah medzi sťažovateľmi a manželmi G., alebo neexistoval a sťažovatelia boli len dobromyseľnými užívateľmi. Nárok na náhradný byt nezanikol ani zánikom bytu, v ktorom pôvodne bývali, a ani tým, že odporcovia si neuplatnili právo na vypratanie nehnuteľnosti. K tomuto záveru bolo možné prísť použitím legitímnej   právnej   metodológie   –   konkrétne   použitím analógie   legis prostredníctvom argumentácie a fortiori. Občiansky zákonník výslovne nezakotvuje nárok na náhradný byt v prípade,   ak   nebola   daná   výpoveď   z   nájmu.   Doslovné   znenie   zákona   však   nepočíta so špecifickou situáciou majúcom mimoriadne závažný dopad na základné právo osôb na súkromie – t. j. nepočíta s nezákonným konaním prenajímateľa alebo vlastníka, ktorý nedá výpoveď   z   nájmu   bytu,   nehnuteľnosť   nezákonne   bez   právoplatného   rozhodnutia   súdu vypratá a nehnuteľnosť na ktorú sa práva viazali protiprávne zbúra... V záujme vykonania ústavne súladného výkladu – teda takého výkladu, ktorý smeruje k ochrane základných práv –   má   súd   povinnosť   odkloniť   sa   aj   od   doslovného   znenia   zákona.   Všeobecné   súdy   sú povinné   poskytovať   materiálnu   a   spravodlivú   ochranu   základných   práv   a zohľadňovať dôsledky určitého spôsobu aplikácie zákona na základné práva účastníkov konania.“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku posúdil vec tak, že medzi účastníkmi žiadny nájomný vzťah neexistuje, keďže nebol založený ani pracovnou zmluvou, nevyplýva ani z toho,   že   by   zmluva   o dielo   zahŕňala   rozhodnutie   o   pridelení   (naturálneho)   bytu a ani dohodu   o   odovzdaní   a   prevzatí   predmetného   bytu.   Nájom   bytu   nevznikol   ani konkludentným spôsobom, a to ani napriek dlhodobému užívaniu bytu sťažovateľmi. Svoje rozhodnutie   pritom   obšírne   odôvodnil   vrátane   odkazov   na   rozhodovaciu   činnosť Najvyššieho súdu Českej republiky, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Podľa krajského súdu sťažovatelia «svoje právo nájmu k bytu odvodzovali zo Zmluvy o dielo, uzavretej dňa 24. 10. 1964...   Predmetná   zmluva   bola   uzavretá   na   dobu   určitú   spätne   na   obdobie od 1. 1. 1964   do 31. 12. 1964   za   účelom   výkonu   prác   súvisiacich   so   správou   športovej haly... Súd prvého stupňa Zmluvu o dielo vzhľadom na jej obsah po právnej stránke posúdil ako zmluvu uzavretú podľa zákona č. 4/1949 Zb. o pracovnom práve domovníckom (§ 4), keď za výkon domovníckych prác navrhovateľovi 1/ prináležala odmena (§ 9) a naturálny byt (§ 7).   Odvolací súd sa s týmto   právnym posúdením Zmluvy o dielo prvostupňovým súdom stotožňuje, a to s ohľadom na obsah jednotlivých zmluvných dojednaní... K povahe Zmluvy   o   dielo   zo   dňa   24. 10. 1964   považuje   odvolací   súd   za   nutné   uviesť,   že   táto   je bezpochyby pracovnoprávnou zmluvou, nie je však zároveň aj zmluvou nájomnou. Otázkou povahy zmluvy uzavretej na základe zák. č. 4/1949 Zb. sa o. i. zaoberal Krajský súd v Plzni vo svojom rozhodnutí z 8. 9. 1949 sp. zn. Co II 48/49, v ktorom uzavrel, že domovnícka zmluva   uzavretá   podľa   § 1,   § 7,   § 9   zák.   č. 4/1949   Zb.   je   zmluvou   pracovnou,   pričom domovníkovi prináleží naturálny byt (§ 1, § 7). Z uvedeného dôvodu nemôže byť zmluva domovnícka ani sčasti zmluvou nájomnou; zrušením domovníckeho pracovného pomeru preto zaniká aj nárok na užívanie naturálneho bytu. Užívanie naturálneho bytu predstavuje len   časť   odmeny   pracovníka   navrhovateľa 1/.   Pokiaľ   aj navrhovatelia   1/, 2/   v odvolaní poukazovali   na   skutočnosť,   že...   práce   domovníka,   resp.   správcu   športovej   haly   v P., vykonával   aj   po   31. 12. 1964   (podľa   vyjadrenia...   tieto   vykonával   až   do   júna   1996),   v zmysle § 12 ods. 1 zák. č. 4/1949 Zb. tak pokračoval v pracovnom pomere, a tým mal nárok na užívanie naturálneho bytu aj po 31. 12. 1964 (kedy mal pracovný pomer podľa Zmluvy o dielo   zaniknúť),   pokračoval   len   jeho   pracovný   pomer   (domovnícky).   Zákonník   práce (zák. č. 65/1965 Zb.) totiž tiež upravoval možnosť poskytovania mzdy pracovníkovi nielen v peniazoch, ale aj v naturálnych požitkoch. Nepokračoval však nájomný pomer k bytu (resp. pred 1. 1. 1992 právo osobného užívania bytu), pretože Zmluva o dielo nájomný pomer (resp. predtým právo osobného užívania bytu) medzi zmluvnými stranami nezaložila. Obe   sporové   strany   zároveň   pri   svojej   právnej   argumentácii   vychádzajú zo správneho právneho záveru o tom, že v čase uzatvorenia Zmluvy o dielo (24. 10. 1964) bol účinný Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb., účinný od 1. 4. 1964), ako aj zákon č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi (účinný rovnako od 1. 4. 1964); obe právne normy vychádzali pri vzniku práva osobného užívania bytu z tzv. prideľovacieho režimu, ktorý predpokladal jednak vydanie rozhodnutia o pridelení bytu a následne uzavretie dohody o odovzdaní a prevzatí bytu (§ 154, § 155 Obč. zák., § 25 ods. 1 zákona č. 41/1964 Zb.), a to aj v prípade služobných bytov (akým bol aj byt domovnícky).

Navrhovatelia 1/, 2/   svoj   nárok   na   bytovú   náhradu   založili   na   tom,   že   uzavretá Zmluva   o dielo   zo   dňa   24. 10. 1964   v   sebe   zahŕňa   ako   rozhodnutie   o   pridelení (naturálneho) bytu, tak aj dohodu o odovzdaní a prevzatí predmetného bytu... Pridelenie predmetného naturálneho (služobného) bytu si vyžadovalo vydanie rozhodnutia o pridelení tohto   bytu   zo strany   organizácie,   hospodáriacej   s   týmto   bytom   (a   síce   nie   súhlas,   ale vyjadrenie   miestneho   národného   výboru).   Zároveň   nemožno   podľa   názoru   odvolacieho súdu súhlasiť s právnym názorom navrhovateľov 1/, 2/, že k prideleniu bytu došlo samotným uzavretím Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964. Rozhodnutie o pridelení bytu nielen Miestnym národným výborom, ale tiež iným orgánom, príslušným na rozhodnutie podľa zákona o hospodárení s bytmi, bolo totiž svojou povahou správnym rozhodnutím. Zmluva o dielo však nemá povahu (správneho) rozhodnutia... Navrhovatelia 1/, 2/ v konaní súdu nepredložili rozhodnutie   o   pridelení   bytu   zo strany   príslušnej   organizácie,   hospodáriacej   s   daným bytom. Chýbajúce (správne) rozhodnutie by muselo mať náležitosti takéhoto rozhodnutia (dátum rozhodnutia, spisovú značku, označenie prideľovaného bytu, označenie subjektu, ktorý ho vydal, poučenie o opravnom prostriedku)... K námietke navrhovateľov 1/, 2/, že Zmluva o dielo obsahuje aj dohodu o odovzdaní a prevzatí bytu, odvolací súd uvádza, že uvedená zmluva neobsahuje náležitosti, ktoré by mala   obsahovať,   pokiaľ   by   do   nej   mala   byť   pojatá   aj   písomná   dohoda   o odovzdaní a prevzatí bytu, alebo v prípade neexistencie písomnej dohody aspoň písomná zápisnica o odovzdaní   a   prevzatí   bytu   (§ 155   ods. 2   Obč. zák.).   Zmluva   o   dielo   teda   neobsahuje predovšetkým označenie rozhodnutia o pridelení bytu, predmet a rozsah práva užívať byt, ani   popísaný   stav   bytu.   Zmluva   o   dielo   obsahuje   len   ustanovenie   o   tom,   že navrhovateľovi 1/   za dohodnutý   výkon   prác   prináleží   odmena,   o. i.   tiež   v   rozsahu naturálneho 2,5 izbového bytu (bez bližšieho určenia miesta, kde sa byt nachádza a popisu stavu   a   vybavenia   bytu),   ktorý   nepodlieha   do   kompetencie   NV   v P.   v   zmysle   bytového zákona a považuje sa za služobno-podnikový byt, ako aj stanovenie hodnoty naturálneho bytu   pre   účely   výpočtu   mzdy navrhovateľa   1/. Zmluvu   o   dielo   preto   ani   podľa názoru odvolacieho   súdu   nemožno   považovať   za   takú,   ktorej   súčasťou   by   bola   aj   dohoda   o odovzdaní   a   prevzatí   bytu.   Nevyhnutným   predpokladom   uzavretia   platnej   dohody   o odovzdaní   a   prevzatí   bytu   bolo   práve   rozhodnutie   o   pridelení   bytu   vydané   orgánom príslušným podľa predpisov o hospodárení s bytmi (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1 Obč. zák.), ktoré rozhodnutie však absentuje. Preto by aj prípadná dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu, uzavretá bez predchádzajúceho rozhodnutia o pridelení bytu, bola (absolútne) neplatná podľa § 39 Obč. zák.; uzavretie takejto dohody v konaní navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali. To   znamená,   že   navrhovatelia   1/, 2/   nepreukázali,   že   navrhovateľovi   1/ vzniklo   právo osobného   užívania   bytu,   ktoré   by   sa   v zmysle   § 871   ods. 1   zák.   č. 509/1991   Zb.   mohlo transformovať na právo nájmu. Odvolací súd ďalej opakovane skúmal, či mohlo dôjsť k uzavretiu nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom, keďže navrhovateľ fakticky pokračoval vo výkone prác v zmysle   Zmluvy   o   dielo   aj   po   31. 12. 1964   a   pretože   Občiansky   zákonník   v   dobe od 1. 1. 1992   do   31. 12. 1994   vzhľadom   na   znenie   ust.   § 685   a   § 686   nevyžadoval   pre uzavretie   nájomnej   zmluvy   dodržanie   písomnej   formy.   Odporcovia   na   podporu   svojho tvrdenia   o   tom,   že   v   súdenej   právnej   veci   nedošlo   k   uzavretiu   nájomnej   zmluvy   ani konkludentným spôsobom, upriamili pozornosť na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, v   ktorých   sa   tento   zaoberal   otázkou   podmienok   uzavretia   nájomnej   zmluvy   k   bytu konkludentným   spôsobom,   osobitne   na   jeho   rozhodnutia   zo   dňa   29.   5.   1997   sp. zn. 3 Cdon 120/96,   publikované   v   prílohe   časopisu   Soudní   judikatura   č. 10/1998,   ako aj na rozsudky   Najvyššieho   súdu   z   21. 8. 2000,   sp. zn.   26 Cdo 1654/98   z   25. 10. 2001, sp. zn.   26 Cdo 551/2000   z   20. 11. 2003,   sp. zn.   26 Cdo 1160/2002   z   8. 6. 2004,   sp. zn. 26 Cdo 1158/2003   a   z   1. 2. 2005   sp. zn.   26 Cdo 436/2004.   Spomínané   rozhodnutia   sú založené   na   závere,   podľa   ktorého   nie   je   konkludentným   prejavom   vôle   smerujúcim k uzavretiu zmluvy obyčajné mlčanie, poprípade skutočnosť, že vlastník bytu od osoby v byte bývajúcej požaduje „nájomné“ za užívanie bytu, ktoré bývajúca osoba aj uhrádza a ktoré vlastník bytu prijíma. Závery, ku ktorým Najvyšší súd ČR v označených rozhodnutiach dospel,   možno   použiť   aj   na   riešenie   otázky   konkludentného   uzavretia   nájomnej   zmluvy v prejednávanej veci...

Vykonané   dokazovanie   preukázalo,   že   navrhovatelia   1/, 2/   skutočne   dlhodobo (cca 40 rokov) fakticky užívali (naturálny) byt, platili úhrady za užívanie bytu a rovnako tak zodpovedá pravde aj to, že v r. 1995 im bol vystavený už spomínaný Evidenčný list pre výpočet úhrad za užívanie bytu. Vykonané dokazovanie preukázalo, že hoci v rozhodnom čase   (t. j.   ku   dňu   24. 10. 1964)   už   platná   právna   úprava   vychádzala   zo   striktného prideľovacieho režimu, ktorý bol založený na vydaní rozhodnutia o pridelení bytu (správnej povahy)   a   následne   na   uzavretí   dohody   o   odovzdaní   a   prevzatí   bytu,   zmluvné   strany uvedenú právnu úpravu nerešpektovali, hoci táto sa vzťahovala aj na byty domovnícke (služobné) v zmysle § 154, § 155 Obč. zák. (v znení platnom ku dňu 24. 10. 1964). Odvolací súd   v   zhode   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   k   záveru,   že   Zmluvou   o   dielo   nedošlo k založeniu nájomného pomeru k (naturálnemu) bytu. Po uzavretí Zmluvy o dielo každá zo zmluvných strán následne   len   udržiavala existujúci   status   quo –   navrhovatelia   1/, 2/ platili „nájomné“, tieto platby prenajímateľ bytu prijímal, a to dlhodobo, bez toho, aby uvedený   právny   stav   akokoľvek   menili   (s   výnimkou   občasných   úprav   výšky   úhrad za užívanie bytu a poskytované služby). Zmluvné strany (t. j. aj navrhovateľ 1/) si pritom museli byť vedomé už v čase uzatvárania Zmluvy o dielo dňa 24. 10. 1964 tej skutočnosti, že táto upravuje ich vzťahy aj pokiaľ ide o užívanie naturálneho bytu, len na dobu určitú, navyše krátku, do 31. 12. 1964. Bolo pritom v záujme oboch zmluvných strán, aby svoje právne vzťahy, a to aj v otázke ďalšieho užívania bytu, po právnej stránke upravili tak, aby tieto v budúcnosti nevzbudzovali pochybnosti, pokiaľ ide o ich obsah, a tým nezakladali príčinu   možných   súdnych   sporov.   V   tomto   smere   však   obe   zmluvné   strany   (vrátane právnych   nástupcov   vlastníka   bytu)   zostali   nečinné.   Nečinnosť   zmluvných   strán   však nemožno vykladať ako uzavretie nájomnej zmluvy k bytu konkludentným spôsobom; reálne plnenie a prijímanie úhrad za užívanie bytu nemožno automaticky zamieňať s prejavom vôle smerujúcim   k uzavretiu   nájomnej   zmluvy.   Vlastníci   budovy,   v   ktorej   sa   naturálny   byt nachádzal,   logicky   neodmietali,   ale   prijímali   úhrady,   ktoré   za   užívanie   bytu   platili navrhovatelia   1/, 2/   za služby   poskytované   s   užívaním   bytu   (napr.   za teplo,   vodu,   ktoré reálne spotrebovali), ako aj „nájomné“, ktoré však vzhľadom na chýbajúci právny rámec nájomného   vzťahu   v skutočnosti   predstavovalo   len   finančný ekvivalent   bezdôvodného obohatenia,   ktoré   by   navrhovateľom   1/, 2/   vzniklo,   pokiaľ   by   náklady   za   užívanie   bytu a poskytované služby neplatili. To všetko za situácie, kedy navrhovateľ 1/ naďalej vykonával pre   aktuálneho   vlastníka   bytu   výkon   domovníckych   prác   (do   r.   1996).   Účinky   právne záväzného prejavu vôle, smerujúceho k uzavretiu nájomnej zmluvy nebola spôsobilá vyvolať ani skutočnosť, že jednotliví vlastníci nehnuteľností, v ktorej sa byt nachádzal, navonok nedávali nijako najavo, že navrhovateľov 1/, 2/ nepovažujú za nájomcov bytu. Účastníci konania sa tak dlhé roky správali v zmysle zmluvných podmienok Zmluvy o dielo, ktorá založila pracovnoprávny vzťah navrhovateľa 1/ s právom užívať naturálny byt, ako súčasť odmeny za prácu, avšak bez založenia nájomného pomeru k bytu. Ako uviedli odporcovia pri   kúpe   nehnuteľností,   v   ktorej   sa   nachádzal   naturálny   byt,   boli   informovaní od predávajúceho, že „nájomný pomer navrhovateľov stojí na vode“, čo odporuje tvrdeniu navrhovateľov   1/, 2/, že   predchádzajúci   vlastníci   nijako   ich   nájomný   pomer   k   bytu nespochybňovali. Odporujú tomu aj vyjadrenia samotných navrhovateľov v ich liste zo dňa 2. 11. 2004 (č. l. 26, 27 spisu), v ktorom poukazujú na „problémy s minulými vlastníkmi, ktorí   sa   ich   už   v   minulosti   pokúsili   umiestniť   v   DPD   v P.,   čo   museli   riešiť   na   súde“. Odvolací   súd   preto   zastáva   názor,   že   v   súdenej   právnej   veci   navrhovatelia 1/, 2/ nepreukázali ani to, že došlo k takému súhlasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán, ktorý by viedol k založeniu nájomného vzťahu k bytu konkludentným spôsobom. Ukončením výkonu   domovníckych   prác   pre   vtedajšieho   vlastníka   nehnuteľnosti   zanikla   povinnosť vlastníka nehnuteľnosti platiť navrhovateľovi 1/ odmenu za vykonávanú prácu, ktorej časť mu   bola   poskytovaná   v   podobe   naturálneho   bytu.   Keďže   nájomný   vzťah   k bytu navrhovateľovi   1/   nevznikol   (ani   konkludentne),   nebol   dôvod   na podávanie   výpovede z nájmu služobného bytu, z dôvodu ukončenia pracovného pomeru, na ktorý bol nájom služobného bytu viazaný, keďže v prípade navrhovateľov 1/, 2/ sa o takýto prípad nejednalo. Po ukončení výkonu domovníckych prác pre vlastníka nehnuteľnosti tak navrhovatelia 1/, 2/ užívali naturálny byt bez právneho dôvodu.».

Bez   ohľadu   na   to,   či   výklad,   ku   ktorému   sa   priklonil   krajský   súd,   je   jediným správnym   alebo   možným   výkladom   ustanovení   relevantných   právnych   predpisov,   je primárnou úlohou všeobecného súdu, a nie ústavného súdu posúdiť, či došlo k splneniu podmienok   na   vznik   nájomného   vzťahu   v danom   prípade   a vyvodiť   z tohto   posúdenia rozhodujúce   právne   závery.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   s uvedenou otázkou   vysporiadal   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   právne   následky   dlhodobého a dobromyseľného   užívania   bytu   bez   nájomného   vzťahu   nepripodobnil   k právnym následkom   existencie   zmluvného   vzťahu.   Takýto   záver   podporil   z ústavného   hľadiska v dostatočnom rozsahu, prehľadne a zrozumiteľne. Právny záver krajského súdu nevykazuje ani   znaky   svojvoľného   výkladu   a aplikácie   právnych   noriem   a nepopiera   ani   ich   účel a zmysel.

To, akým spôsobom krajský súd odôvodnil neexistenciu nájomného vzťahu, dáva podľa názoru ústavného súdu aj odpoveď na námietku sťažovateľov týkajúcu sa potreby analogického   aplikovania   pravidiel   o povinnosti   poskytnúť   náhradný   byt   pri   výpovedi nájomnej zmluvy na situácie, ktoré podľa sťažovateľov vykazujú znaky podobnosti, a to prípady zničenia dobromyseľne užívanej veci jej vlastníkom. Keďže krajský súd považoval existenciu nájomného vzťahu za nevyhnutnú podmienku nároku na náhradný byt, tak z toho možno   usúdiť,   že analógiu   legis (analogickú   aplikáciu   právnych   následkov   výpovede nájomného   vzťahu   aj   na   ukončenie   trvania   iných   právnych   vzťahov   v   tomto   prípade bezdôvodného   obohatenia)   nepripustil,   pričom,   ako   už bolo   uvedené,   tento   výklad sám osebe považuje ústavný súd za ústavne konformný.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ďalej   uviesť,   že   (ako   to   potvrdili   aj   sami sťažovatelia), napadnutý rozsudok krajského súdu sa už (na rozdiel od predchádzajúceho zrušeného rozsudku krajského súdu) neodvoláva na úvahu, podľa ktorej dochádza k zániku nároku na náhradný byt v prípade, ak bola prenajatá nehnuteľnosť prenajímateľom zničená, a tým sleduje záväzný právny názor ústavného súdu.

2. Druhá námietka sťažovateľov je založená na tvrdení, že im nárok na poskytnutie náhradného bytu mal vyplývať aj z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom krajský súd na   základe   uvedeného   ustanovenia   odmietol   priznať   nárok   na   poskytnutie   náhradného bývania z dôvodov, ktoré sťažovatelia považujú za formalistické a v rozpore so základnými právami, najmä s ohľadom na ich procesné postavenie a možné spôsoby uplatňovania si svojich práv. Sťažovatelia totiž interpretovali napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že krajský súd podľa nich neaplikoval § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu špecifík nimi   podanej   žaloby,   ale mal   pripustiť,   že   v inom   konaní (iniciovanom   odporcami)   by predmetné ustanovenie pripustiť mohol, a mohol tak z neho odvodiť aj povinnosť poskytnúť im   náhradný   byt. Sťažovatelia   pritom   poukazujú   na   procesné   špecifiká   ich   postavenia v konaní,   keďže   podľa   nich „nezákonným   zbúraním   nehnuteľnosti   a   predmetného   bytu došlo   k   zániku   predmetu   sporu,   konanie   o   vypratanie   bytu   a   konanie   o   zabezpečenie nerušeného výkonu práv vyplývajúcich z nájomného vzťahu boli zastavené, lebo predmet sporu zanikol. Sťažovateľom, ktorí konali stále v súlade so zákonom, zostal jediný možný a vykonateľný žalobný návrh, a to návrh na zabezpečenie náhradného bytu. Okresný súd a ani krajský súd však sťažovateľom právo na náhradný byt nepriznali, a tým nezabezpečili ochranu práva na súkromie a práva na ochranu obydlia sťažovateľov... Súdy neposkytli ochranu právu na súkromie sťažovateľov z toho dôvodu, že odporcovia si neuplatňovali svoje vlastnícke právo a jedine v takom prípade by prichádzala do úvahy aplikácia § 3 ods. 1   Občianskeho   zákonníka.   Odporcovia...   si   však   svoje   právo   uplatňovali   –   a   to   v konaní   sp. zn.   PK 24 C 231/2004,   ktoré   sa   týkalo   návrhu   na   vypratanie   spornej   časti nehnuteľnosti... Z takejto formalistickej aplikácie zákona použitej súdom následne vyplýva, že   prenajímatelia   alebo   vlastníci,   ktorí   si   neuplatnia   svoje   právo   na   vypratanie nehnuteľnosti na   súde   nemôžu   byť   postihnutí   povinnosťou   zabezpečiť   bytovú   náhradu nájomcom/užívateľom nehnuteľnosti v ich vlastníctve. Podľa výkladu súdu by teda malo platiť,   že   ak   by   odporcovia nezákonne   nezbúrali   nehnuteľnosť   a   súd   by   právoplatne rozhodol o vyprataní nehnuteľnosti v ich vlastníctve, prichádzalo by do úvahy, že by výkon tohto   práva   bol   obmedzený   povinnosťou   zabezpečiť   náhradný   byt   pre   sťažovateľov. Ale keďže odporcovia nezákonne a aj v rozpore s dobrými mravmi nehnuteľnosť zbúrali a vypratali,   nedochádza   k   stretu   práv   medzi   sťažovateľmi   a   odporcami   a   súd   nemôže rozhodnúť   o   bytovej   náhrade... Nepriznaním   práva   na   náhradný   byt   sťažovateľom   súd významne zasahuje do práva na súkromie a ochranu obydlia, pretože uvedené obmedzenie práva nie je vôbec nevyhnutné v demokratickej spoločnosti. Naopak, spoločnosť poskytuje v menej významných a zásadných zásahoch do práva na súkromie nepomerne viac ochrany, ako Krajský súd v Bratislave poskytol sťažovateľom.“.

Sťažovatelia   tak   v podstate   tvrdia,   že   krajský   súd   mal   z   § 3   ods. 1   Občianskeho zákonníka   vyvodiť   nárok   na   bytovú   náhradu   aj   v okolnostiach   danej   veci,   a zároveň poukazujú ako na nesprávnu na tú argumentáciu krajského súdu, podľa ktorej mohol byť § 3 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   zohľadnený   iba   v rámci   iného   konania,   ktoré   bolo v dispozícii odporcov (ako navrhovateľov v konaní o vypratanie nehnuteľnosti).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   musí   byť   aj   § 3   ods. 1   Občianskeho   zákonníka vykladaný   a   uplatňovaný   v   súlade   s   ústavou   (čl. 152   ods. 4   ústavy),   resp.   nemôže   byť vykladaný a uplatňovaný tak, aby mal prípadne za následok porušenie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z dohovoru alebo inej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách. Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia sa pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, aký sleduje ústava alebo dohovor, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca (I. ÚS 13/00).

Ústavný súd už taktiež uviedol, že všeobecné súdy sú povinné, najmä s ohľadom na čl. 19 ods. 2, resp. čl. 21 ods. 3 ústavy posudzovať, či nie je uloženie povinnosti vypratať byt bez zabezpečenia bytovej náhrady v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (I. ÚS 13/00).

Zároveň ale ani z uvedeného nálezu ústavného súdu (I. ÚS 13/00) nevyplýva, že by z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vykladaného v súlade s čl. 19 ods. 2 a čl. 21 ods. 3 ústavy   priamo vyplýval nárok na poskytnutie   náhradného bytu. Je úlohou všeobecných súdov posúdiť v okolnostiach konkrétnej veci prípadný rozpor s dobrými mravmi a priznať mu právne účinky predpokladané právnym poriadkom.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku s dosahom aplikácie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka   v   danej   veci   vysporiadal   uvádzajúc: „Ako   už   judikovala   súdna   prax,   iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno založiť vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, pretože toto ustanovenie nemá vlastnú normotvornú platnosť – upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných morálnych pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie. Keďže navrhovatelia 1/, 2/ užívali byt bez právneho dôvodu, nemohla byť ich povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Na základe ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno súdnym   rozhodnutím   konštituovať   neexistujúce   právo   a   jemu   zodpovedajúcu   povinnosť. Pri použití ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. nemožno nechať nepovšimnutú otázku, či a do akej miery ten – ktorý z účastníkov právneho vzťahu, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi, vyvinul dostatočnú mieru starostlivosti a opatrnosti pri uzavieraní konkrétneho právneho vzťahu, s prihliadnutím na dôsledky, ktoré môžu nastať (porovnaj napr. Ro NS ČR z 30. 6. 2002   sp. zn.   28 Cdo 848/2002).   Odvolací   súd   v   tomto   smere   už   v   texte   vyššie poukazoval   na   nečinnosť   a   pasivitu   zmluvných   strán   po   uplynutí   doby,   na   ktorú   bola uzavretá písomná Zmluva o dielo. Navyše nemožno pominúť skutočnosť, že odporcovia..., hoci aj existenciu nájomného pomeru navrhovateľov popierali, vyvinuli aktivitu v snahe riešiť otázku ďalšieho bývania navrhovateľov, s ponúkaným riešením však navrhovatelia 1/, 2/ nesúhlasili. Za daných okolností preto ani podľa názoru odvolacieho súdu nemožno od odporcov...   spravodlivo   požadovať   zabezpečenie   navrhovateľmi požadovanej   bytovej náhrady. Len na okraj odvolací súd ešte poznamenáva, že ustálená súdna judikatúra je založená na tom, že riešenie otázky bytovej náhrady s použitím ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. pripúšťa zásadne v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, čo nie   je prípad riešenej právnej veci,   kdeže   konanie   o   vypratanie   nehnuteľnosti   skončilo   jeho   zastavením   (so   súhlasom navrhovateľov,   ktorí   mali   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v   Pezinku   sp. zn. 24 C 262/2004 o vypratanie nehnuteľnosti postavenie odporcov.).“

Ústavný súd konštatuje, že v porovnaní s okolnosťami nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 13/00 v tomto prípade krajský súd zohľadnil možný vplyv § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na prerokúvanú vec. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku   s otázkou,   či   z   § 3   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   možno   vyvodiť   nárok na náhradný   byt,   vysporiadal   ústavne   konformným   spôsobom   tak,   ako   mu   to   ukladal predchádzajúci   zrušujúci   nález   ústavného   súdu.   Krajský   súd   pritom   odkázal   na   závery judikatúry,   ako   aj   na   správanie   sa   strán,   zohľadnil   aj   význam   § 3   ods. 1   Občianskeho zákonníka, a to nielen vo vzťahu k sťažovateľom, ale aj vo vzťahu k odporcom v konaní vo veci samej. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd za ústavne udržateľné a nezisťuje v ňom   ani   znaky   svojvoľného   rozhodnutia.   Právny   záver,   podľa   ktorého   pri   aplikácii § 3 ods. 1   Občianskeho   zákonníka   je   potrebné   prihliadať   aj   na   mieru   starostlivosti a opatrnosti pri uzatváraní právneho vzťahu, sa nejaví byť ani v rozpore s účelom a textom § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či je výklad uvedený krajským súdom jediným správnym alebo možným výkladom predmetnej právnej úpravy.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov,   ktorí   tvrdia,   že   krajský   súd   prijal   ústavne nekonformný záver o tom, že možno priznať aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v prípade,   ak by išlo o súdne konanie o vypratanie nehnuteľností,   teda   o konanie, ktoré iniciovali   odporcovia   a aj   následne   spôsobili   jeho   zastavenie,   ústavný   súd   uvádza,   že krajský súd túto úvahu uviedol „len na okraj“, a pritom poukázal aj na to, že k zastaveniu konania o vypratanie   nehnuteľnosti   došlo   za   súhlasu   sťažovateľov.   Uvedený   názor   teda krajský   súd   nepovažoval   za   ťažiskový   pre   svoje   rozhodnutie.   Práve   naopak,   za   úvahu kľúčovú na rozhodnutie vo veci samej považoval krajský súd v napadnutom rozsudku to, že medzi   stranami nevznikol   žiadny   nájomný   vzťah,   ako   aj to,   že   nárok   na   náhradný   byt nemožno v tomto prípade vyvodiť z § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom, ako ústavný súd už uviedol, krajský súd sa s aplikovaním § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danej veci vysporiadal ústavne konformným spôsobom.

Preto,   aj   keď   možno   prisvedčiť   pochybnosti   sťažovateľov   (do   veľkej   miery reflektujúcich   pochybnosti   vyslovené   ústavným   súdom   v predchádzajúcom   zrušujúcom náleze) v tom, či môže rozsah práv a povinností (uloženie povinnosti poskytnúť náhradný byt) závisieť v tej istej veci od toho, kto podá aký návrh na začatie konania, v danej veci ide však iba o vedľajší (skôr marginálny) argument nespochybňujúci hlavnú argumentačnú líniu napadnutého rozsudku   krajského súdu. Z tohto dôvodu   predmetná námietka bez ohľadu na to, či môže mať ústavnú relevanciu, nevedie k spochybneniu už vysloveného názoru o ústavnej   konformite   výkladu   § 3   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   krajským   súdom v napadnutom rozsudku.

Z uvedených dôvodov sa nemožno stotožniť s názorom sťažovateľov, že krajský súd v napadnutom rozsudku „aplikoval zákon iba formalisticky a zohľadnil iba jeho doslovné znenie,   ktorého   aplikácia   mala   protiústavné   dôsledky   (porušenie   základného   práva sťažovateľov)   a tým,   že neaplikoval   legitímnu   metódu aplikácie   práva   – a   alógiu legis (prostredníctvom argumentácie a fortiori, resp. a minori ad maius), nezohľadnil dôsledky svojho   rozhodnutia   na   základné   práva   sťažovateľov   a   tým   porušil   ich   základné   právo na súkromie v zmysle Ústavy SR a Dohovoru“.

Naopak,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku dostatočným   spôsobom   vysporiadal   nielen   so   záväzným   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v   predchádzajúcom   zrušujúcom   náleze,   ale   aj   s námietkami   vznesenými sťažovateľmi v odvolaní, a to v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Ústavný súd pritom prihliadal aj na to, že predchádzajúcim zrušujúcim nálezom ústavného súdu bolo krajskému   súdu   v ďalšom   konaní   uložené   odstrániť   nedostatky   v odôvodnení predchádzajúceho zrušeného rozsudku   krajského súdu. Ústavný súd vzhľadom   na svoje postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci   všeobecných   súdov,   zisťovať   skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V danom prípade preto nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo byť zasiahnuté do základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru

Podstata v sťažnosti namietaných skutočností bola rovnaká, či už išlo o porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo o porušenie základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08),   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru. O prípadnom   porušení základného práva podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   a práva podľa   čl. 8 dohovoru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   z   uvedených   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského súdu a porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide o namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013