znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť F. B., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 v spojení s právami podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra č. k. 7 C/83/2007-259 z 30. augusta 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2011 doručená sťažnosť F. B., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 v spojení s právami podľa čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C/83/2007-259 z 30. augusta 2010.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 5. novembra 2007   okresnému   súdu   žalobu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pričom za nesprávny úradný postup označil postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/83/2007 a jeho uznesenie z 30. augusta 2010; sťažovateľ napadol sťažnosťou aj príslušné ustanovenia zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane   detí   a   o   sociálnej   kuratele   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (sťažovateľ v sťažnosti uvádza úplne znenie tohto zákona k 25. máju 2005, keď bolo publikované pod č. 27/2009 Z. z.).

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol:„V predmetnej žalobe o náhradu škody navrhovateľ F. B. uviedol, že dňa 11. 08. 2005 podal na Okresný súd v Nitre, písomnú Žiadosť o písomné vyrozumenie či sa na Okresnom súde v Nitre, nachádza v archíve spis vo veci určenia Zákonného zástupcu pre maloletého F. B.

V predmetnej žalobe o náhradu škody navrhovateľ F. B. uviedol, že mu zámerne nebol ustanovený Zákonný zástupca (Opatrovník, poručník) pretože vydaný Rozsudok č. k. 13Co/339/75 trpí nedostatkom procesnej právoplatnosti z toho dôvodu, pretože účastníčka konania matka E.   B.   bola úplne pozbavená na právne úkony podľa Rozsudku č. k. 11 Nc/1130/73 ktorý vydal Okresný súd v Nitre, ako aj to že neoprávnená osoba podala návrh o zrušenie ústavnej starostlivosti a v tomto konaní neoprávnená osoba dala súhlas o zrušení ústavnej starostlivosti (J. B.), o ktorej rozhodol Okresný súd v Nitre rozsudkom č. k. P 97/75 vydaný zo dňa 29. 10. 1975.

V predmetnej žalobe o náhradu škody navrhovateľ F. B. uviedol, že vedúce orgánu o starostlivosti o deti z Okresného národného výboru v N. a z Mestského národného výboru v N., ktoré vykonávali dohľad nad pestúnskou starostlivosťou u maloletého F. B., spôsobili úmyselný nesprávny úradný postup, a škoda ktorá my vznikla od vydania Rozsudku č. k. 13 Co/339/75   t.   j.   od   10.   06.   1976   do   09.   07.   1988,   za nepodanie   návrhu   o   ustanovenie opatrovníka   poručníka,   ktorá   je   nemateriálnou   ujmou,   a za   túto   škodu   zodpovedajú žalované podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb.“

Okresný súd na základe uznesenia sp. zn. 7 C/83/2007 z 3. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby označil odporcu; sťažovateľ v nadväznosti na túto výzvu 29. januára 2008 a 25. apríla 2008 doplnil ním podanú žalobu z 5. novembra 2007. Okresný súd uznesením z 24. októbra 2008 vyzval sťažovateľa, aby špecifikoval výrok žalobného petitu; na túto výzvu okresného súdu zareagoval sťažovateľ 3. novembra 2008.

Na   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   16.   decembra   2008,   sťažovateľ   vzal   späť   časť návrhu   v súlade   s   §   96   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   a to uplatnenie nároku na nemajetkovú ujmu v sume 500 000 Sk. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 83/2007-194 zo 16. decembra 2008 rozhodol tak, že konanie o nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 500 000 Sk zastavil, vo zvyšku návrh zamietol (s poukazom na § 22 zákona č. 58/1969 Zb., ako aj na odporcom vznesenú námietku premlčania, okresný súd   dospel   k   záveru,   že   nárok   sťažovateľa   na   náhradu   škody   je   premlčaný)   a uložil sťažovateľovi zaplatiť odporcovi (Slovenská republika - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky) do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku trovy konania v sume 39,60 €.

Sťažovateľ podal 4. marca 2009 proti napadnutému rozsudku okresného súdu podľa § 201 a nasl. OSP odvolanie, v ktorom uviedol, že označený rozsudok okresného súdu považuje za nesprávny, a navrhol, aby ho Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd ako odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd postupoval v rozpore s ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   tým,   že   sťažovateľovi   ako   účastníkovi konania odoprel uplatnenie jeho   procesných práv svojím procesným postupom a svojím rozhodnutím, keď nekonal o predmete konania. V nadväznosti na tento záver krajský súd o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C/83/2007-194 zo 16. decembra 2008 v jeho zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania rozhodol uznesením č. k. 8 Co/92/2009-213 z 26. novembra 2009 tak, že ho v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec v týchto častiach vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   8.   marca   2010   písomne   doplnil   žalobu   podľa   §   43   OSP   podaním, v ktorom   upravil   petit   na   rozhodnutie;   napriek   doplneniu   sťažovateľa   jeho   návrh   nebol kvalifikovaný,   a preto   ho   okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   30.   marca   2010 upozornil, že ho vyzve na ďalšie doplnenie žaloby o chýbajúce náležitosti. V nadväznosti na toto   upozornenie   okresný   súd   svojím   uznesením   z   26.   apríla   2010   vyzval   sťažovateľa na doplnenie žaloby. Sťažovateľ 6. mája 2010 na základe výzvy okresného súdu požiadal o zastavenie konania argumentujúc tým, „že u odporcu odpadol dôvod splnenia povinnosti, u navrhovateľa vznikla trvalá prekážka vypracovať výrok žalobného petitu tak, aby tento výrok bol vykonateľný“. Okresný súd posúdil podanie sťažovateľa zo 6. mája 2010, ktorým doplnil   žalobu,   ako   späťvzatie   návrhu.   V nadväznosti   na   tento   záver   uznesením   č.   k. 7 C/83/2007-259 z 30. augusta 2010 okresný súd rozhodol tak, že konanie zastavil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uznesením   č.   k.   7   C/83/2007-259   z 30.   augusta   2010 o zastavení konania pre späťvzatie návrhu a o uložení mu povinnosti zaplatiť odporcovi trovy konania okresný súd „zbavil Slovenskú republiku, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR zodpovednosti za nepodanie súdu návrhu o ustanovení zákonného zástupcu (Opatrovník - poručník)   pre F.   B.   v   jeho maloletosti,   ktorý ho mal zastupovať   vo veci ochrany   jeho   zdravia,   vzdelania   a   jeho   budúceho   povolania,   ako   aj   nadstavbového vzdelania, ohľadom súdom určeného jeho trvalého pobytu po úmrtí jeho matky E. B. rod. H. a v dedičskom konaní po nebohej A. H. rod. K.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta okrem namietaného porušenia čl. 46 a čl. 47 ústavy aj „neúmernú dĺžku konania“ a v tejto súvislosti namieta aj porušenie čl. 48 ústavy.

Sťažovateľ   tiež   v sťažnosti   uviedol,   že   odvolací   súd,   ktorý   uznesením   č.   k. 8 Co/301/2010-277   z 30.   novembra   2010   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 7 C/83/2007-259 z 30. augusta 2010, mu zabránil uplatniť právo domáhať sa náhrady škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   Nitra   Uznesením   č.   k.   7   C/83/2007-259   zo   dňa   30.   08.   2010 a konaním,   ktorému   predchádzalo,   procesným spôsobom   porušil právo F.   B.   na   riadny spravodlivý   proces   podľa   článku   46,   článku   47   a   článku   48   Ústavy   SR   a   článku   6 Dohovoru, právo na spravodlivo a v primeranej lehote prejednanie veci, a to samostatne a ako aj v spojení článkom 14 Dohovoru, právo na účinný vnútroštátny prostriedok nápravy podľa článku 13 Dohovoru, tým že nemá k dispozícii žiadny právny prostriedok nápravy na ochranu uvedených práv, ktoré sú porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra č. k. 7C/83/2007-259 zo dňa 30. 08. 2010, sa zrušuje a vec sa vracia na konanie Okresnému súdu Nitra a zakazuje sa v porušovaní základného práva a slobody.

3. F. B. bytom N., priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.174,58,- eur (šestisícstosedemdesiatštyri eur a pedesiatosem centov), ktorý je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Nitra   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   právneho   zastúpenia advokátovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48 ústavy (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a práv podľa čl. 6 dohovoru (z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru) v spojení   s právami   podľa   čl.   13   a   čl.   14   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 7 C 83/2007-259 z 30. augusta 2010, ktorým okresný súd konanie zastavil.

1. V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd zdôrazňuje, že jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   založená   na princípe subsidiarity. Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   na tom,   že   každý   sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov   (napr.   III. ÚS 152/03). Fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   žiada   o ústavnoprávnu   ochranu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   nie   je   oprávnená   vyberať si   orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúť ochranu namietaného porušenia jej práv. Jej ústavnou a zákonnou povinnosťou je, aby pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky právne   prostriedky   ochrany   základných   práv,   tak   ako   to   umožňuje   právny   poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní by mohla prípadne vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity). Vzhľadom   na princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   potrebné   uviesť,   že   k prípadnej   náprave   namietaného   zásahu   orgánu   verejnej   moci   do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených práv alebo slobôd nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bolo vyňaté rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd uzavrel, že vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v označenom konaní, vo veci sťažovateľa tu bol ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy) oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa čl. 46 a čl. 47 ústavy a práv podľa čl. 6 v spojení s právami podľa čl. 13 a čl. 14 dohovoru. Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa pre nedostatok právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. V súvislosti s namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ústavy na konanie bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 83/2007 ústavný súd poznamenáva, že toto konanie právoplatne skončilo 28. decembra 2010, pričom sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 2. februára 2011, keď už toto konanie bolo právoplatne skončené.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012