znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   R.,   t.   č.   vo   väzbe,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 33/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave v bližšie neoznačenom konaní, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 14. decembra 2010 doručené podanie J. R., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Vec: Ústavná sťažnosť proti nečinnosti okresného súdu Trnava, Krajského súdu Trnava“. Podľa obsahu možno podanie sťažovateľa kvalifikovať ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 33/2008 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v bližšie neoznačenom konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza, že „dňa 16. 08. 2010 podal návrh na spojenie veci podľa § 21 ods. 3, Tr. por., na Okresný súd Trnava, na spoločné konanie podľa § 18 ods.   1   Tr.   por.   O   všetkých   trestných   činoch   toho   istého   obvineného   a   proti   všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme   nebude   brániť   ukončeniu   veci   v   primeranej   lehote.   Týmto   návrhom   som   žiadal spojenie vecí: 5 T/33/2008 (§ 250 b ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, § 148 a ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., § 14 ods. 1 Tr. zák. účinného od 1.   1.   2006), 30 T/46/10 (§ 222 ods.   1,   ods. 3 písm. a) Tr. zák.) a obžaloby 2 Pv 332/08-35 zo dňa 23. 7. 2010 (§ 348 ods. 1, písm. c) Tr. zák., § 352 ods. 1 Tr. zák.) na spoločné konanie všetkých trestných činoch toho istého obvineného a následne rozhodnúť jedným rozsudkom. Dňa 08. 10. 2010 som následne podal sťažnosť pre nečinnosť v zmysle § 55 ods. 3 Tr. por., z dôvodu toho, že som dňa 16. 08. 2010 podal návrh na spojenie veci podľa § 21 ods. 3 Tr. por. na Okresný súd Trnava a do dňa 08. 10. 2010 nebolo   rozhodnuté   Okr.   súdom   Trnava,   došlo   k   prieťahom   vo   vyhotovení   súdneho rozhodnutia a z týchto závažných dôvodov som podal sťažnosť pre nečinnosť a následne som žiadal Krajský súd v Trnave, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu. A však doposiaľ, čo celkovo činí 127 dní od podania návrhu dňa 16. 08. 2010 som od Okresného súdu Trnava a ani Krajského súdu Trnava nedostal žiadne rozhodnutie a ani žiadne písomné vyrozumenie,   čo označujem a považujem za prieťahy v súdnom konaní a namietam porušenie mojich základných práv a slobôd vyplývajúcich z Ústavy SR. Na základe týchto skutočností, žiadam Ústavný súd SR, aby rozhodol tak,   že mi priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   2.000,-   EUR,   alebo   ma   svojim rozhodnutím   prepustí   z   väzby   na   slobodu.   Taktiež   žiadam   nahradiť   trovy   právnemu zástupcovi, ktorý ma bude zastupovať pred ústavným súdom.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Podľa   §   18   ods.   1   Trestného   poriadku   o   všetkých   trestných   činoch   toho   istého obvineného   a   proti   všetkým   obvineným,   ktorých   trestné   činy   spolu   súvisia,   sa   môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa § 21 ods. 3 Trestného poriadku ak sú podmienky spoločného konania, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby.

Podľa   §   55   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   je   dôvodný   predpoklad,   že   došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 4 Trestného poriadku ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom sťažovateľa,   hľadí   sa   na   takúto   sťažnosť   pre   nečinnosť   ako   na   vzatú   späť,   ak   tento sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa § 55 ods. 6 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie je prípustná.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že ktorákoľvek zo strán môže podať sťažnosť pre nečinnosť, t. j. proti prieťahom v konaní pred súdom, o ktorej rozhoduje nadriadený súd (ak ju nevyrieši v rámci autoremedúry súd, proti ktorému sťažnosť smeruje). Sťažnosť pre nečinnosť môže smerovať len proti prieťahom a) v príprave prejednania veci súdom, b) v určení termínu konania a rozhodnutia a c) vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľ navrhol, aby okresný súd spojil jeho trestné veci na spoločné konanie, a v tejto súvislosti namieta nečinnosť okresného súdu, ako aj krajského súdu, t. j. namieta prieťahy vo veci, na ktorú nemožno aplikovať § 55 ods. 3 Trestného poriadku upravujúci rozhodovanie o sťažnostiach proti nečinnosti. Za daných okolností, v prípade ak okresný súd nerozhodol o návrhu sťažovateľa na spojenie jeho trestných vecí na spoločné konanie, nedopustil sa porušenia žiadnej zákonom ustanovenej povinnosti, pretože Trestný poriadok mu takúto povinnosť neukladá, t. j. v danom prípade nemohol ani porušiť základné právo sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a ani jeho   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Rovnako tak nemohol porušiť označené práva sťažovateľa ani krajský súd už aj z toho dôvodu, že ak okresný súd nerozhodol o návrhu sťažovateľa na spojenie jeho trestných vecí na   spoločné   konanie,   nebolo   jeho   povinnosťou   predložiť   vec   nadriadenému   súdu,   t.   j. krajskému súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa   ktorého   postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   (procesnými a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v trestnoprávnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,   II.   ÚS   81/00). V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   považoval   za   vhodné   zároveň   poznamenať,   že samotným nevyhovením návrhu na spojenie viacerých trestných vecí v zásade nemôže byť spôsobená   obvineným,   resp.   obžalovaným   žiadna   ujma,   čo   odôvodňuje   skutočnosť,   že Trestný poriadok nevyžaduje, aby sa o návrhu jednej zo strán trestného konania na spojenie viacerých   trestných   vecí   na spoločné konanie uznesením   príslušného súdu   aj explicitne rozhodlo. Je totiž vecou príslušného súdu zvážiť, či je z hľadiska procesnej ekonómie alebo iných dôvodov vhodné, resp. žiaduce viacero trestných vecí spojiť na spoločné konanie; t. j. Trestný poriadok túto otázku ponecháva na voľnú úvahu súdu.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v   súvislosti   s návrhom   sťažovateľa   na   spojenie   jeho trestných vecí na spoločné konanie nemôže dôjsť k prieťahom v súdnom konaní, a teda ani k porušeniu práv označených sťažovateľom, pretože z povahy veci vyplýva, že v takomto prípade prieťahy v konaní nemôžu vzniknúť.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011