znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/2010-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2010   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti F. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo F. F. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť F. F. trovy právneho zastúpenia v sume   245,72 € (slovom   dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiatdva   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2009 doručená sťažnosť F. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 29 Zm/55/2007-38 z 18. februára 2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009 v konaní o povinnosti zaplatiť zmenkovú sumu 2 803 000 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:„OS Košice I. uznesením z 18. 02. 2009sp. zn. 29 Zm/55/2007-38 konanie v právnej veci žalobcu F. F. proti žalovanému P. K., nar...., Bytom K. o zaplatenie 93.042,55 EUR s prísl. zastavil a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

KS v Košiciach uznesením z 24. 09. 2009 sp. zn. 4 Co Zm/1/2009-56 uznesenie súdu prvého stupňa v predmetnej veci potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   predovšetkým v nesprávnom výklade a aplikácii ust. § 138 Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len Súd) z 19. 06. 2001 č. 282249/95 a z 26. 07. 2005 č. 73547/01. V druhom spomenutom   rozhodnutí   Súd   uviedol,   že   celková   výška   súdneho   poplatku,   ktorú   mali sťažovatelia   zaplatiť   presiahla   viac   ako   päťnásobne   výšku   priemernej   mesačnej   mzdy v Poľsku v predmetnom čase. Súd tiež konštatoval, že podľa poľského práva oslobodenie od súdneho poplatku možno kedykoľvek zrušiť, ak dôvod oslobodenia zanikol (v SR je obdobná úprava zakotvená v § 138 ods. 2 OSP). Súd vyslovil názor, že súdne orgány nezabezpečili primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych poplatkov na jednej strane a záujmom   sťažovateľov   na   potvrdení   správnosti   ich   nároku   prostredníctvom   súdov   na strane   druhej.   Aj   z uvedených   dôvodov   Súd   rozhodol,   že   uloženie   súdnych   poplatkov sťažovateľom predstavovalo neprimerané obmedzenie ich práva na prístup k súdu. Preto konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

So zreteľom na viaceré rozhodnutia Súdu ohľadne súdnych poplatkov sťažovateľ má za   to,   že   okresný   súd   žiadal   zaplatenie   poplatku   vo   výške   odporujúcej   príslušným ustanoveniam zák. č. 71/1992 Zb., OSP a judikatúre Súdu, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Z obsahu spisu je pritom nepochybné, že celková výška súdneho poplatku 84.090,- Sk,   čo   predstavuje   2.791,28   EUR,   presahuje   viac   ako   osemnásobne   výšku   mesačného dôchodku sťažovateľa....“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd jeho sťažnosť po predbežnom prerokovaní prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej prijal tento nález:

„1. Základné právo F. F. upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Košice I. v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Zm/55/2007 a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoZm/1/2009 porušené bolo.

2.   Zrušuje   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I.   zo   dňa   18.   02.   2009   sp.   zn.   29 Zm/55/2007-38   a uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   24.   09.   2009   sp.   zn.   4 CoZm/1/2009-56 a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 11/2010-7 z 21. januára 2010 ju v časti, v ktorej   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009, prijal na ďalšie konanie.

Predseda   krajského súdu na výzvu ústavného súdu z 8. februára 2010 odpovedal vyjadrením   z 26. februára 2010 (sp.   zn. 1SprV/122/2010),   v ktorom   k prijatej   sťažnosti sťažovateľa okrem iného uviedol:

„...   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   zo   dňa   24.   septembra   2009   č.   k.   4 CoZm/1/2009-56 potvrdil uznesenie Okresného súdu Košice I zo dňa 18. 2. 2009 č. k. 19 Zm/55/2007-38, ktorým konanie zastavil s tým, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Krajský súd v Košiciach rozhodnutie odôvodnil tým, že súd vyzval navrhovateľa dňa 18. 9. 2007 o predloženie potvrdenia o majetkových pomeroch spolu s aktuálnym výmerom zo sociálnej   poisťovne   o výške dôchodku.   Navrhovateľ   na výzvu súdu nereagoval a súd uznesením   č.   k.   29Zm/55/2007-14   zo   dňa   16.   11.   2007   nepriznal   navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ odvolanie a predložil   súdu   vyplnené   potvrdenie   o jeho   majetkových   pomeroch.   O odvolaní navrhovateľa   rozhodol   Krajský   súd   v Košiciach   ako   súd   odvolací   uznesením   č.   k.   1 CoZm/1/2008-25 zo dňa 29. 8. 2008, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa tak, že navrhovateľovi   priznal   oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   návrh   vo   výške   50%. V intenciách   uznesenia   odvolacieho   súdu   vyzval   prvostupňový   súd   navrhovateľa   na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 84 090, 00 Sk (2 791, 28 €). Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola doručená právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 29. 5. 2008 podľa doručenky, avšak súdny poplatok nebol zaplatený v stanovenej lehote. Súd z vyššie   uvedených   dôvodov   a s poukázaním   na   citované   zákonné   ustanovenie   konanie zastavil.

Sťažovateľ v sťažnosti zo dňa 20. 12. 2009 uviedol, že vidí porušenie svojho práva na spravodlivý proces predovšetkým v nesprávnom výklade a aplikácii ust. § 138 O. s. p. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) z 19. 6. 2001....

Krajský súd v Košiciach navrhuje sťažnosť zamietnuť z týchto dôvodov: Nepriznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov účastníkovi konania, hoci sú splnené   podmienky   pre   oslobodenie,   má   za   následok,   že   súd   týmto   postupom   odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, čo je dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Sťažovateľ túto zákonnú možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu   využil   a proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   18.   2.   2009   č.   k. 29Zm/55/2007-37,   ktorým   súd   konanie   zastavil   s   tým,   že   účastníci   nemajú   právo   na náhradu konania, podal odvolanie.

... Spis bol dňa 3. 2. 2010 zaslaný na NS SR na rozhodnutie o dovolaní, ktoré podal sťažovateľ.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   vyjadrení   k stanovisku   predsedu   krajského   súdu v podaní z 1. apríla 2010 (doručenom ústavnému súdu 6. apríla 2010) okrem iného uviedol:„Súdny poplatok za žalobu podanú sťažovateľom (žalobcom) aj po znížení o 50% podľa rozhodnutia krajského súdu predstavuje 2.791,28 euro (84.090,- Sk)... Súdom určený poplatok   v okolnostiach   prípadu   je   viac   ako   4-násobok   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky. Sťažovateľov mesačný príjem (301,- euro) je o vyše polovicu nižší ako priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky,   súdny   poplatok   je   teda   neprimerane   vysoký   a z hľadiska   jeho   príjmu a majetkových pomerov je celkom vylúčené, aby sťažovateľ súdom určený poplatok mohol v súdom ustanovenej lehote zaplatiť.“

Sťažovateľ   súčasne   oznámil   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na   ústnom   prerokovaní sťažnosti.

Z podania sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 27. apríla 2010 ďalej vyplynulo, že sťažovateľ podal 25. novembra 2009 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 CoZm/1/2009-56 z 24. septembra 2009 prostredníctvom okresného súdu, ktoré 26. apríla 2010 vzal v celom rozsahu späť. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil 31. mája 2010.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   napriek   svojmu   právnemu zastúpeniu doručil ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej absentovala informácia o tom, že už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ podal vo veci dovolanie. O tejto skutočnosti sa ústavný súd dozvedel až po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie z vyjadrenia predsedu krajského súdu. Dovolanie predložil sťažovateľ ústavnému súdu na jeho výzvu a priložil k nemu aj späťvzatie dovolania. Uvedenie nepravdivých alebo neúplných údajov v sťažnosti môže byť pri prísne formalistickom prístupe dôvodom na jej odmietnutie už pri ich predbežnom prerokovaní a po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie môže byť dôvodom na nevyhovenie sťažnosti. Navyše, takýto postup nekorešponduje s § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   v oprávnení   každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa   súdna   ochrana poskytne v zákonom   predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Výklad   a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotnými rozhodnutiami došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 4 CoZm/1/2009 z 24. septembra 2009. K porušeniu uvedených práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 4 CoZm/202/2009 z 24. septembra 2009 v odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   29 Zm/55/2007-38 z 18. februára   2009,   ktorým   bolo   zastavené   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   proti žalovanému P. K. o zaplatenie sumy 93.042,55 € s príslušenstvom.

  Sťažovateľ vidí „porušenie svojho práva na spravodlivý proces predovšetkým v nesprávnom výklade a aplikácii ust. § 138 Občianskeho súdneho poriadku (OSP).... So zreteľom na viaceré rozhodnutia Súdu (Európskeho súdu pre ľudské práva, pozn.) ohľadne súdnych poplatkov sťažovateľ má za to, že okresný súd žiadal zaplatenie poplatku vo výške odporujúcej príslušným ustanoveniam zák. č. 71/1992 Zb., OSP a judikatúre Súdu, ktorou je Slovenská republika viazaná.“ Sťažovateľ poukázal na to, že vo viacerých prípadoch „Súd rozhodol,   že   uloženie   súdnych   poplatkov   sťažovateľom   predstavovalo   neprimerané obmedzenie ich práva na prístup k súdu. Preto konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.“

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   4   CoZm/1/2009-56,   ktorým   tento   súd   potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, argumentuje v uvedených súvislostiach takto:

„Súd po doručení návrhu na začatie konania sa najskôr zaoberá vyriešením otázky zaplatenia súdneho poplatku, a až potom ako si poplatník túto zákonnú povinnosť splní, môže robiť ďalšie úkony, ktoré smerujú ku konaniu vo veci samej. Navrhovateľovi muselo byť z obsahu uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 CoZm/1/2008-25 zo dňa 29. 2. 2008, ktorým mu bolo priznané čiastočné oslobodenie od súdneho poplatku vo výške 50%, logicky zrejmé, že ak tento súdny poplatok vo výške 2.791,28 eur v lehote 10 dní, od kedy bol na jeho zaplatenie vyzvaný a súčasne poučený o možnosti zastavenia konania v prípade jeho nezaplatenia, súd prvého stupňa konanie z tohto dôvodu zastaví.“

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne (§ 219 O. s. p.).“

Relevantná právna úprava, ktorú aplikoval krajský súd, obsahuje možnosť uváženia vo vzťahu k súdnemu poplatku v konkrétnom prípade, ako to vyplýva zo znenia § 138 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“): „Na   návrh   môže   súd   priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.“

Zo stabilizovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ESĽP za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie výslovne považuje aj primeranosť   výšky   súdneho   poplatku,   keďže   «výška   poplatku   vo   svetle   okolností konkrétneho prípadu vrátane sťažovateľovej spôsobilosti zaplatiť poplatok, a fáza konania, v ktorej došlo k obmedzeniu, predstavujú faktory, ktoré sú... pri určovaní, či osobe bolo dostupné   právo   na   prístup   a či   sa   jej   dostalo   „vypočutia   súdom“   (T.-M.   a A.....   Príliš vysoký súdny poplatok, ktorý znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany uplatnenému právu, znamená   porušenie   ochrany   priznanej   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd» (porovnaj: K. v. Poľsko, sťažnosť č. 28249/95 z 19. júna 2001, § 60; mutatis mutandis J., J. v. Poľsko, sťažnosť č. 73547/01 z 30. novembra 2005, § 60; K. v. Poľsko, sťažnosť č. 71731, § 45).

Ústavný súd sa už k výkladu a aplikácii § 138 OSP vyjadril vo svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 179/2010).

Podľa názoru ústavného súdu z ustanovenia § 138 ods. 1 OSP možno vyvodiť, že je v záujme účastníka konania, ktorý sa oslobodenia od súdnych poplatkov (či už čiastočného, alebo úplného) domáha, preukázať, že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho   pomery   odôvodňujú   priznanie   oslobodenia.   Sťažovateľ   túto   podmienku   splnil   už v konaní o odvolaní, v nadväznosti na čo mu krajský súd znížil sumu súdneho poplatku na 50 % (2 791,28 €), ktorá aj po znížení presahovala osemnásobok dôchodku sťažovateľa.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ústavne   konformný   výklad   právnej normy, resp. výklad právnej normy (a teda aj § 138 ods. 1 OSP pozn.) vôbec nemôže siahať tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom   vykladaného normatívneho   textu.   V takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o výklad,   ale   o faktickú novelizáciu právnej normy.“ (II. ÚS 244/09).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   skonštatoval,   že   krajský   súd   sa   pri rozhodovaní v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi okolnosťami prípadu sťažovateľa a vychádzal iba z formálnej citácie príslušných ustanovení právnych predpisov   o úprave súdnych   poplatkov. Vo svojom právnom   názore nezohľadnil miesto základného   práva   na   súdnu   ochranu   v demokratickej   spoločnosti   a   nezaistil   primeranú vyváženosť   medzi   záujmom   štátu   na   vyberaní   súdnych   poplatkov   na   jednej   strane a záujmom   sťažovateľa   na   obhájení   svojho   práva   prostredníctvom   všeobecného   súdu. Krajský súd týmto postupom a rozhodnutím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy), a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Keďže   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   CoZm/1/2009 z 24. septembra 2009 došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, ústavný súd toto uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde].   V tomto   bude   viazaný   právnym   názorom ústavného súdu   (§ 56 ods.   6 zákona o ústavnom   súde)   a jeho povinnosťou   bude najmä odstrániť vytýkané nedostatky a rešpektovať relevantné ústavné princípy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   nežiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ústavný súd sa preto touto otázkou nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. H., K.. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2008,   ktorá   bola   695,41 €   (20 950 Sk),   keďže   išlo   o úkony   právnej   služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 231,82 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,72 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010