znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007 doručená sťažnosť Ľ. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. B., B., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006.

Zo sťažnosti a príloh vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   bola   25.   apríla   2002   doručená   žaloba   o   vypratanie   nehnuteľnosti   A.   (ďalej   len „žalobkyňa“)   smerujúca   proti   sťažovateľovi.   Okresný   súd   po   vykonaní   rozsiahleho dokazovania v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 C 59/02 z 27. mája 2004, ktorým žalobu žalobkyne zamietol. Právna zástupkyňa sťažovateľa na okresnom súde 13. septembra 2004 zistila, že rozsudok z 27. mája 2004 nadobudol právoplatnosť 30. augusta 2004 a vykonateľnosť 3. septembra 2004.

Sťažovateľ   následne   okresnému   súdu   podal „návrh   na   výkon   rozhodnutia“. V priebehu   exekučného   konania   bolo   sťažovateľovi   okresným   súdom   oznámené,   že v uvedenej veci boli podané námietky odôvodnené tým, že žalobkyňa vzala podanú žalobu počas plynutia lehoty na podanie odvolania späť. Právna zástupkyňa sťažovateľa nahliadla do spisu v predmetnej veci pri vyznačovaní doložky právoplatnosti (13. septembra 2004), avšak žiadne odvolanie ani späťvzatie žaloby sťažovateľom z 19. augusta 2004 sa v ňom nenachádzalo. Z tohto dôvodu sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal následne   9.   novembra   2004   sťažnosť   adresovanú   ministrovi   spravodlivosti   Slovenskej republiky a 18. januára 2005 okresnému súdu doručil „prípis, ktorým vyjadril nesúhlas so späťvzatím návrhu“.

Krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania   uznesením sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005 bez toho, aby návrh na späťvzatie žaloby doručil sťažovateľovi   na   vyjadrenie,   a taktiež „bez   akéhokoľvek   bližšieho   zisťovania,   či   sú   tu dôvody, pre ktoré odporca (sťažovateľ; pozn.) z vážnych dôvodov so späťvzatím nesúhlasí“, tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 59/02 z 27. mája 2004 „zrušil po tom, čo späťvzatie návrhu pripustil a konanie zastavil“. V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd uviedol, že „vec prejednal bez odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keď dospel k záveru, že návrh na začatie konania bolo možné vziať späť a dôvody nesúhlasu sťažovateľa so späťvzatím návrhu nepovažoval za vážne, pretože zastavením konania nie je sťažovateľovi odopretá súdna ochrana“.

Keďže k zrušeniu rozhodnutia okresného súdu v tomto prípade došlo podľa § 208 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   nemal možnosť rozhodnúť podľa   § 214 ods.   2 OSP, t.   j. bez nariadenia pojednávania. Podľa sťažovateľa mu krajský súd svojím postupom v tejto veci odňal možnosť konať pred súdom, čím porušil § 237 ods. 1 písm. f) OSP a taktiež aj jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojich práv na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy. Nerešpektovaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku došlo podľa neho aj k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

K porušeniu označených článkov ústavy podľa sťažovateľa došlo aj tým, že krajský súd „zjavne nezobral do úvahy dĺžku súdneho konania, stav sťažovateľa spočívajúci v tom, že konaním navrhovateľa (žalobkyne; pozn.) dochádza k opakovaným zásahom nielen do jeho súkromia a do súkromia jeho rodinných príslušníkov, ale aj k zásahom do ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti,   pričom   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním je garantované v čl. 16 a 19 Ústavy SR a už len s poukazom na predložené listinné   dôkazy   nielen   v konaní   o vypratanie,   ale   i v konaní   o vydanie   predbežného opatrenia   a pri   rešpektovaní   zásad   hospodárnosti   a rýchlosti   konania   by   porušovateľ (krajský súd; pozn.) nemohol dôjsť k záveru a rozhodnutiu, ktorým rozsudok súdu zrušil a konanie zastavil“.

Obdobným   spôsobom   boli   v sťažnosti   označené   práva   sťažovateľa   porušené   aj postupom najvyššieho súdu, ktorý svojím uznesením sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006   jeho   dovolanie   odmietol.   Najvyšší   súd   vo   svojom   rozhodnutí   podľa   sťažovateľa pochybil, keď rovnako ako krajský súd dospel k záveru, že s ohľadom na skutočnosť, že konanie v tejto veci bolo zastavené, krajský súd podľa § 214 ods. 2 OSP nemusel na jej prejednanie nariadiť pojednávanie.

Krajský   súd   sa   navyše   podľa   sťažovateľa   dopustil   porušenia   jeho   v sťažnosti označených   práv   aj   tým,   že   vo   svojom   rozhodnutí   uviedol,   že „dôvody   nesúhlasu sťažovateľa so späťvzatím návrhu nepovažoval za vážne, pretože zastavením konania mu nie je odopretá súdna ochrana, lebo sa svojho oprávneného nájmu môže domáhať samostatným návrhom bez plynutia lehoty na jeho podanie. Porušovatelia (krajský súd a najvyšší súd; pozn.) však nezohľadnili to, že dôvody sťažovateľa pre nepripustenie späťvzatia návrhu sú naozaj vážne, pretože sťažovateľ by pri podaní návrhu na určenie, či tu právny vzťah je, musel preukazovať naliehavý právny záujem, ktorý je spravidla daný tam, kde by bez tohto určenia   bolo   ohrozené   právo   sťažovateľa   alebo   by   sa   stalo   jeho   postavenie   neistým. Určovacou žalobou by musel sťažovateľ preukazovať naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu, ktorý v súčasnosti môže podložiť len tým, že prenajímateľ (žalobkyňa; pozn.) po viac ako 20 rokoch nájmu bytu, ktorý mu bol pridelený ako služobný byt, vo vzájomnej korešpondencii uvádza, že byt, ktorý sťažovateľ užíva od r. 1982 je nebytový priestor,   potom   služobný   byt,   resp.   ho   nazýva   priestorom,   ktorý   sťažovateľ   užíva   bez právneho dôvodu“.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby rozhodol nasledovne:

„1. Práva sťažovateľa Ľ. G. rozhodnutím porušovateľa v 1. rade Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 329/04 a rozhodnutím porušovateľa v 2. rade Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 237/2005

-domáhať sa svojho práva, verejne prerokovať vec bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti vrátane možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl.   48 ods. 2 Ústavy SR,

-domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy SR (zjavná nesprávnosť, správne malo byť čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy; pozn.),

-domáhať sa svojho práva rovnosti účastníkov pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s

-čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, ktorým je zaručená sloboda a rovnosť v právach

-čl.   16   a čl.   19   Ústavy   SR,   podľa   ktorých   je   zaručená   nedotknuteľnosť   osoby a súkromia zaručené právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, i právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života boli porušené

2. Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo dňa 6. 12. 2006 v spojení s rozhodnutím krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 329/04 zo dňa 29. 04. 2005 a vec vracia na nové konanie.

3. Ústavný súd sťažovateľovi Ľ. G. priznáva náhradu škody vo výške 100.000,- Sk.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich v sťažnosti označených práv   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Co   329/04   z 29.   apríla   2005   a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že mu súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci odňali možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   v predmetnom   konaní   rozhodli   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, hoci uvedené ustanovenie v danom prípade nemali aplikovať. Podľa sťažovateľa ani závery krajského súdu a najvyššieho súdu uvedené v ich rozhodnutiach   týkajúce   sa   posúdenia   vážnosti   dôvodov   jeho   nesúhlasu   so   späťvzatím návrhu žalobkyňou neboli správne a konanie v jeho veci bolo tiež postihnuté prieťahmi.

II.A K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 a čl. 19 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na ďalšie   konanie pred   ústavným   súdom   je   podanie   sťažnosti   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,   pričom   táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   počíta   odo   dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, IV. ÚS 42/06).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   začína   plynúť   dňom, keď nadobudlo   právoplatnosť   rozhodnutie   o poslednom   účinnom   opravnom   prostriedku, ktorý   zákon   na   ochranu   práva   poskytuje,   t.   j.   v danom   prípade   vo   vzťahu   k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená   13.   augusta   2007,   teda bez akýchkoľvek   pochybností   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty   ustanovenej   zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Pretože dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005 bolo odmietnuté ako neprípustné, ústavný súd konštatuje, že dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.   1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006 o dovolaní sťažovateľa v danej veci nemohlo založiť plynutie lehoty na podanie sťažnosti z dôvodu, že podanie   neprípustného   dovolania   nemožno   z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať za účinný   prostriedok   nápravy.   Toto   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto považovať za kvalifikovanú právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nie   je   možné   dovolanie   považovať za procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd   poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie vo vzťahu   k sťažovateľovi   odmietnuté,   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   treba   považovať za rozhodnutie   deklaratórnej   povahy,   ktoré   autoritatívne   konštatuje   neexistenciu   práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (m. m. I. ÚS 31/05).

Z tohto dôvodu   bolo potrebné sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.

II.B K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 16 a čl. 19 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006, v ktorom podľa neho došlo k nesprávnej aplikácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a tým k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006 dovolanie sťažovateľa odmietol a nepriznal mu náhradu trov dovolacieho konania.

V rámci odôvodnenia tohto rozhodnutia najvyšší súd správne poukázal na príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   účinného   do   31.   augusta   2005   týkajúce   sa prípustnosti dovolania, ktoré v danom prípade aplikoval. Osobitne sa následne v rozhodnutí zameral na posúdenie otázky opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa ako dovolateľa, podľa ktorého mu v predmetnej veci bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd vo vzťahu k uvedenej otázke v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   [§   208   a   §   214   ods.   2   písm.   b)   OSP]   a následne   uviedol: „Ak   odvolací   súd v prejednávanej veci rozhodol nie na pojednávaní, teda v neprítomnosti účastníkov, v jeho postupe   nemožno   vidieť   naplnenie   dovolacieho   dôvodu   (z   hľadiska   prípustnosti a dôvodnosti zároveň) podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. Odvolací súd, ktorý svojím uznesením zastavil konanie (potom ako pripustil späťvzatie návrhu a v tejto časti zrušil prvostupňový rozsudok) bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. b) O. s. p., podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak sa konanie zastavuje.

Pre   uvedené   závery   je   použiteľný   názor   vyslovený   v uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 30/97 (uverejnený pod č. 45/97)...

Posudzujúc   dovolanie   odporcu   z týchto   rozhodných   hľadísk,   nedá   sa   postupu odvolacieho súdu vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p. Pri   svojom   rozhodovaní   v súvislosti   s dispozičným   úkonom   (späťvzatím   návrhu) navrhovateľom,   postupoval   odvolací   súd   -   ak   nenariadil   pojednávanie   -   v súlade s procesnými zákonnými ustanoveniami.“

S námietkami   sťažovateľa,   podľa   ktorých   krajský   súd   postupoval   v predmetnom konaní „vadne“, pretože ho nevyzval, aby sa k späťvzatiu návrhu žalobkyne vyjadril, sa najvyšší   súd   v rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   vysporiadal   nasledovne: „Keďže odporca v danej veci zaujal písomné stanovisko k späťvzatiu návrhu, a to podaním zo 17. 1. 2005 (č. l. 193,194 spisu), s obsahom ktorého sa odvolací súd oboznámil a na základe vlastnej   úvahy   ho   posúdil,   nemožno   ani   v tejto   súvislosti   hovoriť   o prípadnom   vadnom postupe odvolacieho súdu, ktorý by mal za následok odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Na uvedenom stave nemení nič ani okolnosť, že strana odporcu podala svoje stanovisko (dôvody ich nesúhlasu) k späťvzatiu návrhu nie na základe výzvy súdu, ale po jej iniciatívnom nahliadnutí do spisu dňa 9. 11. 2004 (č. l. 192 spisu).“

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6.   decembra   2006   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie náležite   odôvodnil.   V rámci   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   skúmal podmienky   prípustnosti   dovolania   a na   základe   takto   ustáleného   právneho   stavu   dospel k záveru, že nie je prípustné. Podľa ústavného súdu v predmetnom prípade najvyšší súd správne posúdil aj možnosť aplikácie § 214 ods. 2 OSP krajským súdom v danom prípade, a taktiež sa vyrovnal aj s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho dovolaní. Len pre samotný nesúhlas sťažovateľa s obsahom odôvodnenia tohto rozhodnutia nemožno dospieť k záveru o jeho arbitrárnosti, resp. zjavnej neodôvodnenosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani z pripojeného napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplývajú žiadne skutočnosti svedčiace o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení sťažovateľových práv označených v jeho sťažnosti.Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 329/04 z 29. apríla 2005 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 237/2005 zo 6. decembra 2006

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj v dôsledku neprimeranej dĺžky predmetného konania. V petite sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie uvedených práv len samotnými rozhodnutiami všeobecných súdov.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy by mohlo dôjsť v dôsledku nečinnosti alebo nesprávnej činnosti všeobecných súdov zúčastnených na predmetnom   konaní,   avšak   iba   samotnými   rozhodnutiami   týchto   súdov   uvedené   práva sťažovateľa porušené byť nemohli (mutatis mutandis III. ÚS 143/05).

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 10. januára 2008