znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/07-40

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   24. mája 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. R. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. D., R.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. BN 3 Cb 13/97 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Trenčín od 1. januára 2005) bývalým Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 Cb 13/97 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 89/04 z 8. septembra 2004 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ing.   R.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Trenčín v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   BN 3 Cb 13/97 pôvodne   vedenom   (pred   zlúčením s Okresným   súdom   Trenčín   od   1. januára 2005) bývalým Okresným   súdom   Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 Cb 13/97 v období po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 89/04 z 8. septembra 2004   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Ing.   R.   V. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   20 000 Sk   (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. R.   V.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. M. D., R., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 11/07   z 15. marca 2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. BN 3 Cb 13/97 pôvodne   vedenom   (pred   zlúčením   s   Okresným   súdom   Trenčín od 1. januára 2005) bývalým   Okresným   súdom   Bánovce   nad   Bebravou   pod   sp. zn. 3 Cb 13/97   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. II. ÚS 89/04 z 8. septembra 2004 (ďalej aj „nález ústavného súdu“).

Na základe predchádzajúcej sťažovateľovej sťažnosti ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 89/04   z 8. septembra 2004   vyslovil   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Bánovce   nad   Bebravou   pod   sp. zn. 3 Cb 13/97,   prikázal   označenému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk a úhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že od vydania nálezu ústavného súdu do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu (8. september 2005) všeobecný súd „napriek príkazu ústavného súdu“ nevykonal žiaden úkon.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu v označenom konaní   konať   bez   zbytočných   prieťahov   a   aby   mu   priznal   500 000 Sk   ako   primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Ústavný   súd   uvádza,   že   v zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. e)   zákona č. 371/2004 Z. z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a o zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov výkon súdnictva, všetky   práva   a   povinnosti   vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a povinností z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných právnych vzťahov, práv a povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prešli k 1. januáru 2005 z bývalého Okresného   súdu   Bánovce   nad   Bebravou,   ktorému   pôvodne   podal   sťažovateľ   žalobu, na okresný súd.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 299/07 doručeným ústavnému súdu 20. apríla 2007, v ktorom okrem iného k obdobiu po vydaní nálezu ústavného súdu uvádza :

„Dňa 13. 12. 2005 bol súdu doručený dodatok č. 2 k znaleckému posudku. Termín pojednávania bol určený na deň 15. 05. 2006 pojednávanie bolo odročené na deň 19. 06. 2006 a na tomto pojednávaní bol vyhlásený rozsudok. Proti rozsudku podal odporca 1) odvolanie, ktoré bolo doručené súdu dňa 31. 07. 2006.

Dňa   14. 08. 2006   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   Trenčín   na   rozhodnutie o odvolaní.   Pojednávanie   na   Krajskom   súde   Trenčín   dňa   22. 11. 2006   bolo   odročené na deň   08. 12. 2006   za   účelom   výsluchu   znalca.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 31. 01. 2007 za účelom doplnenia znaleckého posudku. Na pojednávaní dňa 31. 01. 2007 Krajský súd v Trenčíne rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Predmetný   spor   považujeme   za   zložitý,   keď   si   vyžiadal   rozsiahle   znalecké dokazovanie   a   súd   mohol   vychádzať   len   zo   zistení   znalca,   ktorý   sa   musel   vyporiadať s rozsiahlymi námietkami a tvrdeniami účastníkov.

Vzhľadom na rozsiahle námietky účastníkov, ich matematické výpočty a množstvo účtovných dokladov, sme toho názoru, že k zbytočným prieťahom v konaní zo strany súdu nedošlo...“

Právny zástupca   sťažovateľa   v podaní   doručenom ústavnému   súdu   15. mája 2007 reagoval na vyjadrenie okresného súdu takto:

„Je nepochybné, že súd nerešpektoval už raz v tejto veci vydaný nález ústavného súdu z 08. 09. 2004 a i napriek jeho príkazu, aby všeobecný súd v predmetnej veci konal bez zbytočných prieťahov tak neurobil, do podania posudzovanej sťažnosti ústavnému súdu t. j. do 08. 09. 2005 nezrealizoval žiadny procesný úkon. V konečnom dôsledku je to zrejmé aj so samotného vyjadrenia všeobecného súdu, nehovoriac o tom, že z neho nie je vôbec čitateľná   iniciatíva   súdu   smerujúca   k   urýchlenému   vypracovaniu   tzv.   dodatku   č. 2 k znaleckému posudku. Ani po jeho obdržaní dňa 13. 12. 2005 všeobecný súd nevyvinul iniciatívu na urýchlené skončenie veci a najbližší termín pojednávania vytýčil až po piatich mesiacoch dňa 15. 05. 2006.

Preto posudzovanú sťažnosť považujeme za oprávnenú.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   BN 3 Cb 13/97   ústavný   súd   zistil nasledovný priebeh a stav konania od právoplatnosti nálezu ústavného súdu:

-5. novembra 2004 Okresný súd Bánovce nad Bebravou z dôvodu, že „uplynula dlhá doba od zaslania spisu na doručenie znalcovi a uplynula aj doba na vypracovanie dodatku k znaleckému posudku“, urgoval Okresný súd Banská Bystrica, aby vrátil spis, ktorý mu bol zaslaný 22. júna 2004 spolu so „žiadosťou o predvolanie Ing. J. P., zástupcu ustanoveného znalca Z., s. r. o., B., za účelom doručenia pripojeného spisu“, resp. žiadal oznámiť, čo bráni vybaveniu dožiadania,

-8. septembra 2005 okresný súd písomne urgoval u zástupcu ustanoveného znalca (ďalej len „znalec“) vrátenie spisu spolu s vypracovaným dodatkom k znaleckému posudku, a opätovne tak urobil telefonicky 28. septembra 2005, keď mu znalec oznámil, že tak urobí do 3. októbra 2005,

-3. októbra 2005 znalec požiadal okresný súd o predĺženie lehoty na vypracovanie dodatku k znaleckému posudku do 10. októbra 2005,

-14. októbra 2005 znalec   požiadal   okresný   súd   o súčinnosť   pri doplnení údajov potrebných pre vypracovanie dodatku,

-14. októbra 2005   okresný   súd   vyžiadal   z banky   výpisy   z označených   účtov a 23. novembra 2005 urgoval ich predloženie,

-24. novembra 2005 okresný súd predložil znalcovi požadované výpisy,

-13. decembra 2005 znalec predložil vypracovaný dodatok k znaleckému posudku,

-14. decembra 2005 okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k priloženému dodatku k znaleckému posudku (urobil tak 3. februára 2006),

-17. januára 2006 okresný súd priznal znalcovi znalecké,

-23. januára 2006   okresný   súd   vyzval   odporcu   na   vyjadrenie   k dodatku k znaleckému posudku,

-15. mája 2006   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené na 19.   júl   2006 za   účelom   predloženia   dôkazov   o pohybe   na   bankovom   účte sťažovateľa,

-19. júla 2006 okresný súd na pojednávaní rozhodol vo veci sťažovateľa,

-31. júla 2006 sa sťažovateľ odvolal proti rozhodnutiu okresného súdu z 19. júla 2006, o ktorom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) 31. januára 2007 rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu právnej   istoty   dochádza zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Predmetom   sťažnosti   je   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. BN 3 Cb 13/97 v období po 29. septembri 2004, t. j. po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu, ktorým vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v označenom konaní a zároveň mu prikázal, aby v ďalšom priebehu tohto konania postupoval bez zbytočných prieťahov.

1.   Už   v náleze   sp. zn.   II. ÚS 89/04   z 8. septembra 2004   ústavný   súd   vyslovil,   že z právneho   hľadiska   nemožno   vec,   ktorej   predmet   tvorí   vymáhanie   plnenia   z úverovej zmluvy, považovať za zložitú, na druhej strane zohľadnil skutočnosť, že v danom prípade bolo potrebné vykonať znalecké dokazovanie, ktoré čiastočne vplývalo na celkovú dĺžku konania. V tejto súvislosti ale ústavný súd konštatoval, že faktická zložitosť veci, ktorou argumentuje okresný súd, nemôže ospravedlniť celkovú dobu trvania konania.

Ani   v období   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   nebola   v posudzovanom   konaní zistená žiadna skutočnosť opodstatňujúca zmenu záveru ústavného súdu ohľadne posúdenia skutkovej alebo právnej zložitosti tohto konania v porovnaní s jeho názorom vysloveným v už spomínanom náleze ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd vyhodnotil jeho správanie opäť ako aktívne a súčinnostné, ktoré ani v tomto období neprispelo k vzniku zbytočných prieťahov.

3.   Pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   v predmetnom   konaní   ústavný   súd vychádzal z obsahu sťažnosti, z vyjadrenia predsedu okresného súdu a zo spisu okresného súdu, pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu a na to, že ide o namietaný postup v období okresného súdu po vydaní nálezu ústavného súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   prvým   úkonom   okresného   súdu   v období od právoplatnosti nálezu ústavného súdu bola urgencia z 5. novembra 2004 dožiadanému súdu   o vrátenie súdneho spisu spolu s vypracovaným znaleckým posudkom. Ďalší úkon vykonal   okresný   súd   až   8. septembra 2005,   keď   písomne   vyzval   znalca   na   predloženie znaleckého posudku. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období viac ako 10 mesiacov nevykonal   vo   vzťahu   k znalcovi   žiaden   procesný   úkon   smerujúci   ku včasnému zabezpečeniu znaleckého posudku. Pre úplnosť je potrebné zmieniť sa o tom, že o doplnenie znaleckého dokazovania bol znalec požiadaný 31. mája 2004. Ústavný súd k tomu dodáva, že   ak   súd   neprijal   účinné   opatrenia   za   účelom   včasného   podania   znaleckého   posudku, ktorý si vyžiadal   v rámci   vykonávaného   dokazovania,   zodpovedá   z hľadiska   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj za prieťahy spôsobené súdnym znalcom (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 108/02).

Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci a ani správaním účastníka konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Po doručení dodatku k znaleckému posudku 13. decembra 2005 až do rozhodnutia vo veci   samej   19. júla 2006   bola činnosť okresného   súdu   podľa   názoru   ústavného súdu plynulá.

S ohľadom   na   označené   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   nemožno   procesný postup okresného súdu v posudzovanom konaní ani v období po vydaní nálezu ústavného súdu považovať za zlučiteľný so základným právom sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 89/04 z 8. septembra 2004 došlo postupom okresného súdu opätovne   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

Pred rozhodnutím ústavného súdu týmto nálezom bolo konanie vo veci právoplatne skončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cob 99/2006 z 31. januára 2007. Vzhľadom na to sa tá časť návrhu sťažovateľa, v ktorej žiadal, aby okresnému súdu bolo prikázané v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, stala bezpredmetnou, a preto sa ňou ústavný súd nezaoberal.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Vzhľadom na nekonanie okresného súdu v mojej veci trvá stav právnej neistoty ohľadom istiny, ktorá je   predmetom   sporu.   Na   zabezpečenie   spornej   istiny   je   zriadené   záložné   právo k nehnuteľnostiam,   ktorých   som   vlastníkom,   a s ktorými   nemôžem   efektívne   disponovať. Stav právnej neistoty teda trvá už deviaty rok. Popísaný stav je vzhľadom na môj vek už neúnosný a nepriaznivo vplýva na moje zdravie“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. BN 3 Cb 13/97, ktorá predstavuje viac ako 10 rokov, berúc do úvahy aj skutočnosť, že k zbytočným prieťahom v postupe okresného súdu došlo opakovane po tom, ako ústavný súd nálezom   sp. zn.   II. ÚS 89/04   z 8. septembra 2004   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v označenom   konaní a prikázal mu postupovať v jeho ďalšom priebehu bez zbytočných prieťahov, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. D. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola   15 008 Sk.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z. z.   o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   vo   výške   2 501 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby)   a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007