znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 11/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. K., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., T., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 63/02 z 26. novembra 2002 a porušenie jeho práv podľa čl. 1 a čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   a práv   podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd postupom Národnej rady Slovenskej republiky prijatím § 372g zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2004 doručená sťažnosť Mgr. I. K., bytom T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 63/02 z 26. novembra 2002 a porušenie jeho práv podľa čl. 1 a čl. 12 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) prijatím § 372g zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 424/2002“).

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   (v   tomto   prípade   ako   odvolací   súd   v správnom súdnictve)   citovaným   rozsudkom   potvrdil   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   -   ústredia Bratislava č. 422-519-6020/2002 z 13. mája 2002, s čím zásadne nemôže súhlasiť. Platná právna úprava v čase vynesenia napadnutého rozsudku (26. november 2002) podľa § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nepripúšťala opravný prostriedok s výnimkou   mimoriadneho   dovolania.   Poučenie   v citovanom   rozsudku,   ktorý   sťažovateľ prevzal 21. januára 2003 znelo „Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie“, platná právna úprava v čase právoplatnosti napadnutého rozsudku (21. január 2003) podľa § 250j ods.   4   a   §   250s   ods.   1   OSP   naopak „pripúšťa   odvolanie   a nepripúšťa   mimoriadne dovolanie“. Sťažovateľ   21.   mája   2003   zaslal   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   žiadosť   o podanie   protestu   prokurátora a 27. mája 2003 podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) listom č. VI/2 Pz 204/03-18 zo 17. júna 2003 vo veci podania mimoriadneho dovolania sťažovateľovi oznámila, že jeho podnet odložila, pretože podanie mimoriadneho dovolania v danej veci je neprípustné. Dňa 3. júla 2003 podal sťažovateľ generálnemu prokurátorovi sťažnosť   na   vybavenie   jeho   podnetu.   Generálna   prokuratúra   listom   VI/2   Pz   269/03-7 z 8. júla   2003   sťažovateľovi   oznámila,   že   dôvody   na   zmenu   stanoviska   nezistila   a jeho opakovaný   podnet   odložila.   Generálna   prokuratúra   podľa   sťažovateľa   ďalej   len konštatovala, že prechodné ustanovenia pre prípady, keď bol rozsudok vyhlásený do konca roka 2002, avšak právoplatnosť nadobudol po 1. januári 2003, Občiansky súdny poriadok neobsahuje.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: «K základným princípom zvrchovaného štátu patria princípy ustanovené v čl. 1 ústavy a ich obsahové prvky. Vo vzťahu k tvorbe práva Ústavný   súd   SR   vyslovil   právny   názor,   podľa   ktorého:   „Princíp   právneho   štátu proklamovaný v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej   republike.   Ak   právna   norma   obsiahnutá   v ustanovení   zákona   nie   je formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nie je možné odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy slovenskej republiky, jej obsah nie je v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.»

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   „po   uskutočnenom   konaní   vyniesol   takýto nález:

1.   NR   SR   prijatím   zákona   č.   424/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   menil   a dopĺňal   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, porušila ústavné právo navrhovateľa, pretože jeho prechodné ustanovenia v § 372g účinné od 1. januára 2003, nie sú formulované jednoznačne a neriešia prípady, kedy bol rozsudok vyhlásený do konca roku 2002, avšak právoplatnosť nadobudol po 1. januári 2003. Tento zákon tak nie je v súlade s čl. 1 a čl. 12 ods. 4 ústavy a je aj v rozpore s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8.

2. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom číslo 11 S 63/02-12 a nesprávnym poučením porušil ústavné právo navrhovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   číslo   11   S 63/02-12   zo   dňa 26. 11. 2002“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 63/02.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu   podania   doručeného   ústavnému   súdu   8.   januára   2004   vyplýva,   že sťažovateľom napadnutý rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. januára 2003.

Ústavný súd konštatuje, že od 21. januára 2003 do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 8. januára 2004, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť sťažovateľa   o porušení   označených   základných   práv   v tejto   časti   odmieta   ako   podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 1 a čl. 12 ústavy   a čl.   13   ods.   4   dohovoru   postupom   národnej   rady   prijatím   §   372g   zákona č. 424/2002, ktorým sa malo porušiť jeho základné právo tým, že prechodné ustanovenie citovaného ustanovenia účinné od 1. januára 2003 nie je formulované jednoznačne a nerieši prípady, keď bol rozsudok vyhlásený do konca roka 2002, avšak právoplatnosť nadobudol po 1. januári 2003.

Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená. Postup národnej rady pri formulácii a prijímaní § 372g zákona č. 424/2002 sa nemohol dostať do žiadneho súvisu s namietanými článkami ústavy a dohovoru, ktorý by mohol vyústiť do záveru o ich porušení. Prijímanie zákonov patrí do výlučnej kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky a samo osebe nie je spôsobilé porušiť základné právo, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal   aj vyslovenia nesúladu § 372g zákona č. 424/2002 s čl. 1 a 12 ods. 4 ústavy a čl. 13 dohovoru, nejde o návrh na začatie konania, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až e) zákona o ústavnom súde. Okrem toho v konaní o sťažnosti nie je ústavne prípustné napádať   súlad   zákona,   jeho   časti   alebo   jednotlivého   ustanovenia   s ústavou   alebo dohovorom, pretože takýto postup neumožňuje ústava (čl. 127) ani zákon o ústavnom súde (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde).

Preto táto časť sťažnosti bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde).   Súčasne   o   jej   časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   konania o súlade § 372g zákona č. 424/2002 s čl. 1 a 12 ods. 4 ústavy a čl. 13 dohovoru ústavný súd nepovažoval z uvedených dôvodov za možné a potrebné rozhodovať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2003