znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/2014-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   R. Š.,   zastúpenej   JUDr. Tomášom   Tomčovčíkom,   Nerudova   14,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice-okolie   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   11 C 515/1999,   za účasti Okresného súdu Košice-okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice-okolie p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. R. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e   Okresný   súd   Košice-okolie p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice-okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť R. Š. trovy konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu   JUDr.   Tomáša   Tomčovčíka,   Nerudova   14,   Košice,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. augusta 2013 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Tomášom Tomčovčíkom,   Nerudova 14, Košice,   ktorou   namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému   súdu   30.   júla   1999   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode manželstva. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd   v konaní   nepostupuje   dostatočne   efektívne,   keďže   jeho   „postup   v priebehu   takmer 15 rokov neviedol k odstráneniu stavu“ jej „právnej neistoty“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice-okolie pod č. k. 11 C/515/1999 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice-okolie vo veci č. k. 11 C/515/1999 konal bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 20.000,- Eur.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   trovy   konania,   ktoré je povinný odporca sťažovateľke nahradiť.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 109/2014-13 z 19. februára 2014 prijal sťažnosť na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   1   a   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) a následne vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   v priebehu   konania   zistil,   že   v písomnom vyhotovení tohto uznesenia došlo k zjavnej nesprávnosti, keď v záhlaví a v odôvodnení na s. 2 v prvom a piatom odseku písomného vyhotovenia neboli uvedené všetky práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta (konkrétne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), prijal 16. apríla   2014   opravné   uznesenie   č.   k.   IV.   ÚS   109/2014-34   a v takto   uvedenom rozsahu   namietaného   porušenia   práv   sťažovateľky   konal   a rozhodol   o sťažnosti sťažovateľky.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr   V/159/14 z 18. marca 2014 uviedla:

„Konanie č. 11 C/515/1999 napadlo na tunajší súd dňa 30. 7. 1999. Predmetom konania   je   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov.   Aj   keď   konanie o vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva manželov nie   je   právne zložitá natoľko, aby sa   to   vymykalo   bežnej   rozhodovacej   činnosti   súdov,   skutkovo   právne   zložitá   bola, nakoľko obaja účastníci konania boli samostatne zárobkovo činné osoby, v súvislosti s čím vznikla potreba vykonania rozsiahleho znaleckého dokazovania.

Dĺžka konania bola aj ovplyvnená neúčasťami účastníkov konania na vytýčených pojednávaniach, pre neúčasť sťažovateľky boli pojednávania 6 krát odročené, pre neúčasť odporcu 9 krát. V záujme zachovania rovnosti procesných práv oboch účastníkov konania súd   ospravedlnenia   účastníkov   konania   akceptoval.   Následne   neúčasť   odporcu na pojednávaniach sa súd snažil zabezpečiť predvedením. Sťažovateľka dva krát v konaní namietala nezaujatosť prejedávajúcej sudkyne, čím bola tiež ovplyvnená dĺžka konania, nakoľko spis musel byť na rozhodnutie o námietke zaujatosti predložený Krajskému súdu v Košiciach.

V   konaní   č.   11C/515/1999   bol   dňa   11.   3.   2014   vo   veci   vyhlásený   rozsudok, účastníkom   konania   bolo   doručené   jeho   písomné   vyhotovenie   a   v   súčasnosti   plynie účastníkom konania lehota na podanie odvolania. Keďže dĺžka konania nebola ovplyvnená len činnosťou resp. nečinnosťou okresného súdu,   ale   aj   správaním   sa   účastníkov   konania   a   potrebou   dôsledného   a   rozsiahleho zisťovania   skutkového   stavu   veci   mám   za   to,   že   sťažovateľkou   žiadané   finančné zadosťučinenie   je   neprimerane   vysoké   a   navrhujem   ústavnému   súdu,   aby   v   prípade vyslovenia,   že   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v primeranej lehote porušené bolo, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie.“

Sťažovateľka vo svojom stanovisku doručenom 1. apríla 2014 uviedla, že vyjadrenie okresného súdu považuje za účelové a argumentáciu okresného súdu za neopodstatnenú. Zotrvala tiež na požadovanom finančnom zadosťučinení, ktoré považuje za primerané dĺžke prieťahov v konaní v trvaní takmer 15 rokov.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   IV.   ÚS   272/04,   IV. ÚS 99/07)   zohľadňuje   tri   základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM. Ústavný súd uznáva, že spor je skutkovo zložitejší a náročnejší na dokazovanie.

Z hľadiska právneho posúdenia nie je konanie podľa názoru ústavného súdu zložité, k problematike existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov.   Okresný   súd   preto   mohol   pri   sústredenejšom   a najmä   efektívnejšom   postupe v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   svojím   správaním   prispela   k predĺženiu namietaného konania (procesnými návrhmi, neúčasťou na pojednávaniach), čo malo vplyv na   vykonávanie   dokazovania,   dvakrát   zmenila   právneho   zástupcu,   čo   však   nezbavuje okresný   súd   zodpovednosti   za   stav,   v akom   sa namietané   konanie   nachádza   v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu.   Podiel   sťažovateľky   na   zbytočných   prieťahoch ústavný súd zohľadnil pri priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 11. marca 2014, a teda konanie pred súdom prvého stupňa trvalo do vyhlásenia rozhodnutia viac ako 14 a pol roka.

Ústavný súd nepovažoval za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom v namietanom konaní, pretože s poukázaním na svoju   prechádzajúcu   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 121/2011,   IV. ÚS 188/2011)   je   nútený konštatovať, že z ústavnoprávneho hľadiska nie je akceptovateľné, aby namietané konanie nebolo ani po viac ako 14 a pol roku od jeho začatia právoplatne skončené, a to aj napriek tomu, že priebeh konania bol v zásade plynulý, avšak nie efektívny.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 515/1999 spôsobil zbytočné prieťahy. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   rozhodol,   že   porušil   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom   č.   k.   11   C   515/1999-1043 z 11. marca 2014, konanie však nie je právoplatne skončené, podľa zistenia ústavného súdu podala   sťažovateľka   proti   rozsudku   odvolanie,   a preto   ústavný   súd   prikázal   okresnému súdu, aby vykonával   ďalšie   úkony,   na   ktoré   je   príslušný,   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 11 C 515/1999 bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo alebo slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   20 000 €   z dôvodu neprimerane dlhej doby konania a poukazuje na to, že na základe postupu okresného súdu nadobudla presvedčenie, že okresný súd v skutočnosti nemá záujem poskytnúť jej právam zákonnú ochranu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 11 C 515/1999,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   podiel sťažovateľky na predĺžení konania, ako aj skutočnosť, že konanie nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   5   000   € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony vykonané v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a za dva úkony vykonané v roku   2014   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu) spolu v sume 560,02 €, ktoré žiada poukázať na účet advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, Nerudova   4,   Košice.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľku   zastupoval   pôvodne v konaní pred ústavným súdom advokát Mgr. Matej Čontofalský, Piešťanská 24, Košice, ktorému   bol   neskôr   pozastavený   výkon   advokácie,   a sťažovateľka   splnomocnila 13. februára   2014   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta JUDr. Tomáša Tomčovčíka, Nerudova 4, Košice.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za dva úkony urobené v roku 2013), a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za jeden úkon urobený v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2013   (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a za jeden úkon urobený v roku 2014 (prevzatie a príprava   zastúpenia)   v   súlade   s relevantnými   ustanoveniami   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony po 7,81 €. Za úkon vykonaný v roku 2014 priznal úhradu v sume 134 € a režijný paušál 8,04 €. Priznaná úhrada trov konania tak predstavuje spolu   sumu   417,98   €.   Ústavný   súd   nepriznal   uplatnenú   úhradu   trov   za   vyjadrenie   k stanovisku okresného súdu urobené v roku 2014, pretože ho nehodnotil ako úkon, ktorý obsahoval ďalšiu ústavnoprávne relevantnú argumentáciu na rozhodnutie ústavného súdu.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014