znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C+K   C.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   PaedDr.   I.   P.,   PhD.,   MBA,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení   s   princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim   z   čl.   1   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre č. k. 15 Cob 185/2011-634   zo 14. decembra   2011   a   postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C+K C., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. februára 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C+K   C.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   PaedDr.   I.   P.,   PhD.,   MBA,   B.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Cob 185/2011-634 zo 14. decembra 2011 (ďalej len „namietaný rozsudok“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) 3. júla 2009 domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 336 91 € s príslušenstvom vyplývajúcou z ich zmluvných vzťahov   (zmluvy   o   sprostredkovaní).   Okresný   súd   o   žalobe   rozhodol   rozsudkom č. k. 15 Cb 274/2009-456 z 8. júna 2011 tak, že ju zamietol.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb 274/2009-456 z 8. júna 2011 potvrdil.

Zo sťažnosti (a priloženého dovolania) tiež vyplýva, že proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 10. januára 2012 dovolanie, ktorým tento rozsudok napáda „v   celom   rozsahu,   a   to   na   základe   ustanovenia   §   236   ods.   1   OSP   z   dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) a teda, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 OSP, konkrétne v ustanovení § 237 písm. f) OSP..., ako aj z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c) OSP...“.

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vyjadruje nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnymi závermi   vyjadrenými   v označených   rozsudkoch okresného súdu   a   krajského súdu a podrobuje ich kritickej analýze, ktorá vyúsťuje do tvrdenia, že namietaný rozsudok krajského   súdu „je   odôvodnený   len   domnienkami   súdu,   jeho   hypotetickými   úvahami   či dohadmi,   odôvodnenie   neobsahuje   logickú   väzbu   právnej   argumentácie   so   zisteným skutkovým stavom...

...   máme   za   to,   že   odôvodnenie   Rozsudku   odvolacieho   súdu   je   zmätočné a nepresvedčivé a tiež máme za to, že protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé   súdne   konanie,   keďže   v   obdobných   sporoch   bol   Žalobca   úspešný,   a   to na Krajskom   súde   v   Banskej   Bystrici,   na   Krajskom   súde   v   Trnave   a   na   mnohých prvostupňových súdoch.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu boli porušené označené práva podľa ústavy a dohovoru, zruší tento rozsudok a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka si tiež uplatňuje úhradu trov konania v sume 68,38 €.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľky,   aby   ústavný   súd   rozhodol „o dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu v Nitre v spojení s napadnutým rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s namietaným porušením princípu právnej istoty a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku   ktorému   malo   dôjsť   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   a   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 10. januára 2012 dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľka tvrdí, že využila „iné dostupné právne prostriedky na ochranu svojich práv (Dovolanie Žalobcu (t. j. Sťažovateľa) zo dňa 10. 01. 2012...“, a teda, „že v danej veci je právomoc Ústavného súdu SR“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný   súd sa   v   ostatnom   období   aj pod   vplyvom   judikatúry   Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania   podala   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t.   j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu) v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012