znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a čl. 46   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 3   písm. a),   čl. 7   ods. 1   a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky   a   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Bratislava   I,   Úradu justičnej   a kriminálnej   polície   v prípravnom   trestnom   konaní   pôvodne   vedenom   pod ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 a jeho   uzneseniami   z 9.   novembra   2004   a 18.   júla   2005 a v súčasnosti vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II, Úradom justičnej a kriminálnej polície pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 3   písm. a),   čl. 7   ods. 1   a čl. 13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, Úradu justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ I“) v prípravnom trestnom konaní pôvodne vedenom pod ČVS: ORP-1398/OEK- B1-2002 a jeho uzneseniami z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005 a v súčasnosti vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II, Úradom justičnej a kriminálnej polície (ďalej len „OR PZ II“) pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bolo   obchodnou spoločnosťou B., spol. s r. o. (ďalej len „poškodená“), podané trestné oznámenie vo veci podozrenia spáchania trestného činu krádeže, sprenevery a podvodu. Dňa 9. novembra 2002 bolo začaté trestné stíhanie vo veci a uzneseniami OR PZ I ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 19.   novembra   2004   a 18. júla   2005   bolo   vznesené   obvinenie   proti   sťažovateľovi   pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 5 a podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ako aj pre trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 128 ods. 2 a 4 Trestného zákona účinného   v čase   spáchania   skutku.   V   súčasnosti   je   toto   trestné   konanie   vedené   pred OR PZ II pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Dňa 4. 6. 2009 vydal Úrad justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ,   Odbor   justičnej   polícii...   Bratislava   II   „Písomné   upozornenie   o zmene   právnej kvalifikácie“ v konaní ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM podľa dôkazu č. 4, ktorým o. i. rozčlenil skutok 2 obvinenia z 18. 7. 2008 na 3 skutky.

Uznesením zo dňa 08. 09. 2005 zamietla Krajská prokuratúra sťažnosť sťažovateľa voči   Uneseniu   o   vznesení   obvinenia   zo   dňa   18. 07. 2005   ako   nedôvodnú.   Rovnako   ako s nedôvodnou naložila   Krajská   prokuratúra aj so   žiadosťou sťažovateľa o preskúmanie postupu vyšetrovateľa v tejto veci a zamietla ju upovedomením zo dňa 24. 8. 2005. Vecnú správnosť   upovedomenia   potvrdila   na   základe   podnetu   sťažovateľa   i   Generálna prokuratúra upovedomením zo dňa 20. 12. 2005.

Upovedomením   zo   dňa   16. 2. 2006   zamietla   Generálna   prokuratúra   SR   i   podnet sťažovateľa zo dňa 18. 1. 2006.

Dňa 28. 2. 2006 sa preto sťažovateľ so sťažnosťou na postup JUDr. P B. a Mgr. S. K. pri výkone dozoru v prípravnom konaní obrátil priamo na generálneho prokurátora SR. Generálna prokuratúra SR i túto sťažnosť označila za nedôvodnú v upovedomení zo dňa 14. 3. 2006   pričom   sťažovateľa   informovala,   že   na jeho   ďalšie   podania   už   nebude prihliadať.“

Dňa 17. júla 2006 sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) „návrh na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom a zásahom   do   práva   na ochranu   osobnosti,   ktorým   žaloval   Generálnu   prokuratúru   SR a Okresné riaditeľstvo policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej a kriminálnej polície. Vec je vedená Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 22 C/59/2006, pričom súd vo veci doposiaľ nevykonal žiaden úkon. V návrhu na začatie konania si sťažovateľ uplatnil právo na ochranu osobnosti pred krivým obvinením a nezákonným trestným stíhaním sťažovateľa na základe nepravdivých tvrdení o existencii skutkov, z ktorých je sťažovateľ obvinený. Dňa 6. 4. 2009 podal sťažovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, č. k. 22 C/59/2006 návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa dožadoval zákazu zverejňovania   sporných   obvinení   a   ich   doplnení,   ako   aj   práva   na   oboznámenie   sa   s povahou a dôvodom vznesenia obvinenia proti sťažovateľovi.

Dňa   29. 4. 2009   vydal   Okresný   súd   Bratislava   I   vo   veci   sp. zn.   22 C/59/2006 uznesenie, ktorým návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 22. 05. 2009 podal sťažovateľ proti zamietavému uzneseniu Okresného súdu Bratislava I vo veci návrhu na nariadenie predbežného opatrenia odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   zo   dňa   30. 11. 2009   sp. zn.   12 Co 195/2009   potvrdil napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia (sp. zn. 22 C/59/2006).

Dňa   15. 6. 2009   sťažovateľ   návrhom   na   zastavenie   trestného   stíhania   opakovane vyšetrovateľa upozornil, že v obvinení sťažovateľa nie je vymedzená podstata obvinenia, ako ani popis konania sťažovateľa, ktoré by bolo možné označiť za protiprávne a trestné, ako aj na tú skutočnosť, že v dvoch skutkoch (trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c TZ a trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 128 ods. 2,   ods. 63   TZ)   uplynula   doba   premlčania   ešte   v   čase   pred   vydaním   Uznesenia   o vznesení obvinenia sťažovateľovi.

Na   návrh   na   zastavenie   trestného   stíhania   nik   nereagoval   ani   vyšetrovateľ,   ani dozorujúci prokurátor. Sťažovateľ preto po 3 mesiacoch márneho čakania na odpoveď dňa 25. 9. 2009   podal   opakovane   generálnemu   prokurátorovi   SR   sťažnosť   na   prieťahy v prípravnom   konaní,   na   ktorú   reagovala   Krajská   prokuratúra   Bratislava   vyrozumením zo dňa   8. 10. 2009.   Krajská   prokuratúra   potvrdila   príjem   sťažnosti   a   sťažovateľa informovala,   že   na   základe   jeho   sťažnosti   preskúma   zákonnosť   postupu   dozorujúceho prokurátora a o výsledku preskúmania sťažovateľa upovedomí.

Vo   vyrozumení   zo   dňa   16. 12. 2009,   ktoré   sťažovateľ   prevzal   dňa   21. 12. 2009, Krajská   prokuratúra   Bratislava   na   podklade   podnetu   predloženého   cestou   Generálnej prokuratúry SR sťažovateľa o výsledku kontrolnej činnosti neinformovala, poukázala len na skutkovú zložitosť prípadu a sťažovateľovi oznámila, že prokurátorovi vydala pokyn, aby vec meritórne rozhodol, t. j. vyšetrovanie ukončil. Aj napriek tejto skutočnosti, však do dnešného dňa takéto úkony vykonané neboli.“.

Podľa   sťažovateľa   bolo   do   jeho   ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv neprípustným   spôsobom   zasiahnuté „rozhodnutím,   ako aj ďalším   postupom   OČTK v trestnom konaní vedenom... v súčasnosti ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM“. Sťažovateľ tvrdí,   že   trestné   stíhanie   vedené   proti   jeho   osobe   nemožno   považovať   za konformné so zákonom,   pretože „OČTK   pri   vznesení   obvinenia   jednak   vychádzali   z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, konanie páchateľa nemožno posúdiť ako trestné a na túto skutočnosť   sťažovateľ   príslušné   orgány   viacnásobne   upozornil“. Sťažovateľ   vo   svojich podaniach   adresovaných   orgánom   činným   v trestnom   konaní   taktiež   poukázal aj na „aplikáciu   inštitútu   premlčania   vo   vzťahu   k trestnému   činu   sprenevery   a trestného činu zneužívania informácií v obchodnom styku...“. Uznesenia vydané v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi podľa jeho názoru nespĺňajú zákonom ustanovené obsahové náležitosti,   pretože   v nich   absentujú   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   vznesenie   obvinenia v takej miere, aby bolo možné jeho konanie posúdiť ako trestný čin.

Napriek snahe sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní ignorovali skutočnosti ním uvádzané, „ktoré je možné považovať za kľúčové vo vzťahu k posúdeniu skutku ako trestného činu“, pričom mu nebolo umožnené v dostatočnej miere sa oboznámiť s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, tak ako to upravuje ústava a dohovor.

Sťažovateľ vyčíta orgánom činným v trestnom konaní, že ho „dlhodobo odmietajú... informovať   o protiprávnosti   skutkov,   z ktorých   je   obvinený   namiesto   toho,   aby   mu   bez meškania   označili   zákony,   ktoré   mal   svojím   konaním   porušiť“, a že   ho   odmietli   bez meškania podrobne oboznámiť s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, pretože sú si vedomé   nezákonnosti   svojho   postupu.   Sťažovateľ   vyslovuje   svoj   zásadný   nesúhlas s citovaným vyjadrením generálnej prokuratúry, keď uvádza, že „uvedenie právnych úvah, na   ktorých   základe   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   posudzované   dokázané skutočnosti,   sú   podľa   uvedených   právnych   noriem   obligatórnou   súčasťou   odôvodnenia uznesenia   o vznesení   obvinenia.   Takéto   informácie   preto   nemožno   v žiadnom   prípade považovať za vypracovanie obhajoby obvineného zo strany orgánov činných v trestnom konaní, zákonné odôvodnenie je podstatou samotného uznesenia o vznesení obvinenia je zárukou vylúčenia svojvôle a korupcie trestných orgánov.“.

Z týchto   dôvodov   je   preto   podľa   názoru   sťažovateľa   možné   vnímať „uznesenia o vznesení   obvinenia   zo   dňa   9. 11. 2004   a...   18. 7. 2005   podľa   v spojení   s upozornením na zmenu právnej kvalifikácie... aj ako pokus dosiahnuť odsúdenie sťažovateľa za skutky, ktoré predstavujú slobodné právo každého občana Slovenskej republiky, ktoré nikdy neboli a nie sú ani podľa vnútroštátneho a ani medzinárodného práva trestným činom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa a to právo na vedenie trestného stíhania zo zákonných dôvodov podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu zaručených čl. 6, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo viesť trestné konanie len pre skutok, ktorý je podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom garantované čl. 7. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia   dopustili   osoby   pri   plnení   úradných   povinností   garantované   čl.13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prístup k súdu garantované čl. 46, ods. 2   Ústavy   SR,   podľa   ktorého   z   právomocí   súdu   nesmie   byť   vylúčené   preskúmanie rozhodnutí   týkajúcich sa   základných práv   a slobôd   boli   porušené   postupom Generálnej prokuratúry SR a Okresného riaditeľstva policajného zboru Bratislava I, Úrad justičnej a kriminálnej   polície   v   prípravnom   trestnom   konaní,   ktoré   je   dnes   vedené   pod   sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM   na   Úrade   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva PZ, Odbore justičnej polície... Bratislava II.

Ústavný   súd   prikazuje   Generálnej   prokuratúre   SR   a   OR PZ   Bratislava   I,   aby v prípravnom trestnom konaní, ktoré je dnes vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-770/OEK-B2- 2009-TM   na   Úrade   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   PZ,   Odbore justičnej   polície...   Bratislava   II   sťažovateľovi   oznámila   príslušné   zákonné   ustanovenia, ktoré boli porušené konaním sťažovateľa popísanom v uznesení Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1- 2002 z 9. 11. 2004 a uznesení Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 18. 07. 2005. Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Okresného   riaditeľstva   PZ   v   Bratislave   I.,   Úrad justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9. 11. 2004 a uznesenie Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, Úrad justičnej a kriminálnej polície... Bratislava, ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 18. 07. 2005.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., primerané finančné zadosťučinenie v sume   30.000,-   €...,   ktoré   mu   je   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   povinná zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L., primerané finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- €..., ktoré mu je Okresné riaditeľstvo Bratislava I povinné zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. a), čl. 7 ods.1 a čl. 13 dohovoru], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich práv   (OR PZ I a generálna   prokuratúra   vo   veci   vedenej   pôvodne   pod   ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 a v súčasnosti vedenej OR PZ II pod ČVS: ORP-770/OEK-B2-2009-TM). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ už pri podaní návrhu zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom   –   zvoleným   advokátom   (m. m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať... inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva... byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Podľa   čl. 13   dohovoru   každý,   koho   práva   a slobody   priznané   dohovorom   boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou materiálnou stránkou veci, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené formálne náležitosti a zároveň neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

1. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv [čl. 17 ods. 2 ústavy,   čl. 6   ods. 3   písm. a)   a čl. 7   ods. 1   dohovoru]   došlo   uzneseniami   OR PZ I ČVS: ORP-1398/OEK-B1-2002 z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005, ktorými bolo proti nemu vznesené obvinenie pre skutky podrobnejšie vymedzené v predmetných uzneseniach, a Krajská   prokuratúra   v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   tento   jeho   postup odobrila   svojimi   uzneseniami   sp. zn.   2 Kv 84/04   zo 6. júna   2005   a z 8. septembra   2005, ktorými zamietla ním podané sťažnosti ako nedôvodné.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa   § 190   ods. 1   Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom   prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť   proti   uzneseniu,   ku   ktorému   tento   prokurátor   dal   súhlas   alebo   pokyn,   jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi...

Podľa   § 192   ods. 1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b)   uloží orgánu, proti   ktorého rozhodnutiu   sťažnosť   smeruje, aby vo veci   znovu konal a rozhodol...

Z   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   tento   poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený. Uvedené   právne   prostriedky   umožňovali   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   danú   mu   Trestným   poriadkom,   ak   by   na   základe sťažnosti   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   postup   vyšetrovateľa   OR PZ I   alebo   jeho uznesenia o vznesení obvinenia boli v rozpore so zákonom.

Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

V konečnom dôsledku sťažovateľ tieto prostriedky nápravy aj využil a o sťažnostiach proti obom uzneseniam, ako aj žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa prokurátor krajskej prokuratúry konal a rozhodol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   označenými uzneseniami   OR PZ I,   Trestný   poriadok   zakladá   právomoc   príslušnej   prokuratúry,   čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže   v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv uplatnením   právnych   prostriedkov   nápravy   adresovaných   orgánom   prokuratúry   podľa príslušných   ustanovení Trestného poriadku   (a   napokon   tak aj urobil), ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu OR PZ I odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť v tejto časti (proti označeným   uzneseniam   OR PZ I   z 9.   novembra   2004   a 18.   júla   2005)   bolo   možné odmietnuť aj ako podanú oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Akceptujúc   uvedenú   kogentnú   lehotu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   doručená ústavnému   súdu   18.   februára   2010   bola   vo   vzťahu   k   označeným   uzneseniam   OR PZ I z 9. novembra 2004 a 18. júla 2005 podaná oneskorene.

2. Sťažovateľ namieta aj porušenie svojich označených práv [čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 3 písm. a) a čl. 7 ods. 1 dohovoru] postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry v označenom trestnom konaní. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť smeruje proti postupu orgánov činných v trestnom konaní vo fáze prípravného (trestného) konania, keď   o odôvodnenosti,   a teda zákonnosti   a ústavnosti   trestného   stíhania   sťažovateľa meritórne zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval.

Ústavný súd pripomína, že v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie   od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci vykonávania   jednotlivých   úkonov   a realizácie   garancií   pre   ochranu   práv   a slobôd   môžu zo strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce   porušenia   práv   a slobôd   označených   v čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktoré   neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva   názor,   že   nie   je   iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane   rešpektovania   záväzkov   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná.   Túto   povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) môže obvinený... uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a   opravné   prostriedky.   Má   právo   zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov vykonávaných   orgánom   činným   v trestnom   konaní   alebo   súdom...   Podľa   § 34   ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Ďalšie   procesné   záruky   zabezpečujúce   zákonnosť   postupu   orgánov   činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) vyplývajú z príslušných ustanovení II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora),   ako   aj   III.   časti   (súdne   konanie)   druhej   hlavy   (preskúmanie   a predbežné prejednanie   obžaloby),   prípadne   šiestej   hlavy   (odvolanie   a konanie   o ňom)   alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.

Taktiež   zákon   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov umožňuje   (§ 31   a nasl.)   domáhať   sa   preskúmania   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia orgánu   verejnej   správy,   prokurátorov,   vyšetrovateľov,   policajných   orgánov   a   súdov v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu   vrátane   možnosti   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Sťažovateľ namieta postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konania tvrdiac, že trestné činy, pre ktoré je stíhaný, nespáchal, resp. že jeho konanie nie je trestným   činom,   a   napriek   tomu   trestné   konanie   proti   jeho   osobe   naďalej   pokračuje. Prípravné   konanie   je   etapou   trestného   konania,   v   rámci   ktorého   majú   orgány   činné v trestnom   konaní čo   najrýchlejšie   zistiť   skutkový   stav   veci,   o   ktorom   nie   sú   dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Nepochybne ide o proces, v rámci   ktorého   dochádza   k   zisťovaniu   a   zhromažďovaniu   poznatkov   o   čine,   ktorý   je predmetom konania. Ak by napokon výsledky prípravného konania svedčili o závere, že skutok,   pre   ktorý   je sťažovateľ   trestne   stíhaný,   nie   je   trestným   činom,   prípadne,   že   je nepochybné, že skutok nespáchal, je povinnosťou prokurátora príslušnej prokuratúry trestné stíhanie zastaviť (§ 215 Trestného poriadku). To, či skutočne prípravné konanie dospelo k takýmto záverom, môže vyhodnotiť iba príslušný orgán činný v trestnom konaní. Ak by však   tento   orgán   nebol   presvedčený   o   takomto   závere,   a   následne   dôjde   zo   strany prokurátora k podaniu obžaloby, o vine alebo nevine je príslušný rozhodnúť iba všeobecný súd.

Trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, ale aj v čase rozhodovania o nej nachádzala v tzv. predsúdnom štádiu trestného konania. Z toho vyplýva, že až po prípadnom podaní obžaloby sa môže začať konanie pred súdom. Za takejto situácie všeobecný   súd,   ktorému   bude   podaná   obžaloba,   bude   povinný   skúmať   ústavnosť a zákonnosť   konania   predchádzajúceho   podaniu   obžaloby,   a to   tiež   so   zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd v prípravnom konaní. Všeobecný súd má podľa Trestného poriadku aplikovateľného na tento prípad celý rad účinných procesných nástrojov ako   zabezpečiť   nápravu   prípadného   porušenia   základných   práv   a slobôd   v prípravnom konaní, ak dospeje k záveru, že boli porušené.

Keďže po prípadnom podaní obžaloby by súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa,   ako   aj   odvolací   súd   v prípade   podania   odvolania   boli   súdmi   s   plnou jurisdikciou,   v právomoci   ktorých   je   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základných práv v trestnej veci, ktorá nebola v čase podania sťažnosti právoplatne skončená, k záveru o nedostatku svojej právomoci konať a rozhodnúť v uvedenej veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05). Platná   právna   úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľovi   (ako obvinenému) v ďalšom   priebehu   konania   v rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným spôsobom   namietať porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou v dôsledku   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   (prípadne   prokurátora   príslušnej prokuratúry) v jeho trestnej veci.

Za daných okolností nie je daný ústavný dôvod, aby ústavný súd vstupoval v trestnej veci sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov. Sťažovateľ môže uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa porušenia jeho základných práv priamo pred súdom prvého stupňa v rámci konania o merite veci a následne zákonom dovoleným spôsobom aj prostredníctvom využitia opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Nevyužitie   uvedených   možností   ochrany   označeného   práva   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   uvedeného   zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

3. Sťažovateľ napokon namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (právo na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy), a to postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ osobitne vo svojej sťažnosti neodôvodnil, akým spôsobom malo dôjsť postupom označených porušovateľov k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Článok 46 ods. 2 ústavy zakotvuje inštitút súdneho preskúmania ako pravidla vtedy, ak niekto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Každý, kto sa cíti byť ukrátený na svojich právach takýmto rozhodnutím, má možnosť obrátiť sa na (nezávislý a nestranný) súd a vyvolať tak konanie, v ktorom správny orgán bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, kto žalobu podal. Preto prípadné porušenie tohto základného práva sa môže viazať len na rozhodovanie súdu (ktorý však sťažovateľ v petite sťažnosti neoznačil), a preto v súvislosti so sťažovateľom označenými porušovateľmi   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   (OR PZ I   a   generálna prokuratúra)   nemožno   o porušení   tohto   základného   práva   v okolnostiach   danej   veci   ani uvažovať.

Keďže k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy postupom OR PZ I a generálnej prokuratúry nemohlo dôjsť vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom týchto orgánov a uvedeným základným právom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   stratilo   už   opodstatnenie, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011