znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/05-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., v. o. s., N., so sídlom N., zastúpenej advokátkou JUDr. G. S., N., ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1, čl.   47   ods.   2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Zastupiteľstva   Nitrianskeho samosprávneho kraja č. 325/2004 z 5. októbra 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H., v. o. s., N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2004 doručená sťažnosť A. H., v. o. s., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základných práv podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Zastupiteľstva Nitrianskeho samosprávneho kraja (ďalej len „zastupiteľstvo“) č. 325/2004 z 5. októbra 2004.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   na   základe   rozsudku Okresného súdu Šaľa (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Cb 94/03 z 20. januára 2004, ktorý v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 75/2004 z 31. marca 2004 nadobudol právoplatnosť 29. apríla 2004, podala návrh na začatie exekučného konania. Súdna exekútorka   poverená na vykonanie exekúcie vydala 9. júna 2004   v   súlade   s   § 47   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“) upovedomenie   o   začatí   exekúcie   proti   Nemocnici   s   poliklinikou   v   Š.   (ďalej   len „nemocnica“) v prospech sťažovateľky o vymoženie pohľadávky v sume 209 542,30 Sk s príslušenstvom. Nemocnica podala 24. júna 2004 návrh na zastavenie exekúcie a námietky proti exekúcii. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 621/04 zo 17. septembra 2004 konanie o námietkach nemocnice zastavil a návrh na zastavenie exekúcie zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla: „Súdna exekútorka vydala dňa 27. 09. 2004 upovedomenie   o   spôsobe   vykonania   exekúcie   a   dňa   29. 09. 2004   Exekučný   príkaz na vykonanie   exekúcie   z   iných   peňažných   pohľadávok   voči   dlžníkom   Nemocnice s poliklinikou v Š. z titulu zmlúv o nájme nebytových priestorov.

Následne   dňa   05. 10. 2004   na   35. zasadnutí   Zastupiteľstva   Nitrianskeho samosprávneho   kraja bola Uznesením   č. 325/2004 odňatá správa nebytových   priestorov Nemocnici s poliklinikou v Š. a tým zmarené vykonanie exekúcie voči povinnej Nemocnici s poliklinikou v Š. na uspokojenie pohľadávky sťažovateľa ako oprávneného.

Listom zn. 104052/2004-FIN, zo dňa 11. 10. 2004, adresovaným súdnej exekútorke sa Úrad   nitrianskeho   samosprávneho   kraja   vyjadril   k   Exekučnému   príkazu, č. k.: Ex 171/2004-4 na vykonanie exekúcie prikázaním inej pohľadávky s tým, že žiadal upustiť   od   vykonania   exekúcie   vedenej   na   majetok   dlžníkov   povinného,   Nemocnice s poliklinikou   v   Š.   a   exekučné   konanie   ako   neprípustné   zastaviť   z   dôvodu,   že   nebytové priestory boli odňaté povinnému a sú vo výlučnom vlastníctve Nitrianskeho samosprávneho kraja.“

Podľa   sťažovateľky   jej   základné   práva   boli   porušené   prijatím   uznesenia zastupiteľstva č. 325/2004 z 5. októbra 2004 „ktorým sa odňala aj akákoľvek iná možnosť uspokojenia právoplatnej a vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa, t. j. z pohľadávok, ktoré má povinný voči tretím subjektom a to tým, že Nitriansky samosprávny kraj odňal správu majetku povinnému“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby „Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tejto   sťažnosti vyhovel a takto rozhodol:

1. Nitriansky samosprávny kraj prijatím uznesenia č. 325/2004, zo dňa 05. 10. 2004, porušil právo A. H., v. o. s., zaručené v čl. 14 ods. 1 Ústavy SR, že každý má spôsobilosť mať   práva,   ako   aj   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   že   každý   sa   môže   domáhať   zákonom stanoveným   spôsobom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, i v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR že každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom a v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, že všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

2. Nitrianskemu samosprávnemu kraju sa prikazuje bez zbytočného odkladu zrušiť uznesenie   č. 325/2004,   zo   dňa   05. 10. 2004,   ktorým   bola   odňatá   správa   nebytových priestorov Nemocnici s poliklinikou v Š.

3. A. H. v. o. s., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa čl. 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorú je Nitriansky samosprávny kraj povinný vyplatiť na účet právnej zástupkyni JUDr. G.   S.,   Advokátska   kancelária   N.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. IV. ÚS 292/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak by namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   a   jej   príloh   zistil,   že   zastupiteľstvo   na   35. zasadnutí konanom 5. októbra 2004 upravilo vzájomné vzťahy Nitrianskeho samosprávneho kraja ako vlastníka   nehnuteľností   a   nemocnice   prijatím   uznesenia   č. 325/2004,   z   výpisu   ktorého vyplýva,   že: „Zastupiteľstvo   Nitrianskeho   samosprávneho   kraja   schvaľuje   a)   odňatie správy nasledovných nehnuteľností NsP Š.: - L., súp. č. 833 na parc. č. 2091/2 v celosti, pozemok parc. č. 2091/2 zastavané plochy 816 m2 v celosti, - S., súp. č. 832 na parc. č. 2077/7 a 2077/8 v celosti, - Nemocnica s poliklinikou, súp. č. 833 na parc. č. 2079 v celosti, pozemok parc. č. 2079 zastavané plochy o výmere 7251 m2 v celosti.“

Podľa sťažovateľky predmetným uznesením zastupiteľstva boli porušené jej základné práva podľa čl. 14, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy.

Podľa čl. 14 ústavy každý má spôsobilosť na práva.

Citované   ustanovenie   ústavy   garantuje   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám právnu   subjektivitu,   ktorá   okrem   spôsobilosti   na   práva   zahŕňa   spôsobilosť   na   právne konanie (právne úkony). Spôsobilosť na práva znamená mať právnu subjektivitu, a teda byť nositeľom práv. Ústavou priznaná právna subjektivita oprávňuje právne subjekty domáhať sa zákonnými prostriedkami svojich práv, ktoré sa jej priznávajú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením zastupiteľstva a namietaným porušením základného práva sťažovateľky, pretože uznesenie zastupiteľstva sa vôbec nedotklo právnej subjektivity sťažovateľky, a preto v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Rovnako i tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie jej základných práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 2   a   3   ústavy,   ústavný   súd   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú,   pretože   ani   v tejto   časti   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením zastupiteľstva a namietaným porušením základných práv sťažovateľky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri posudzovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry,   podľa   ktorej   k porušeniu   tohto základného práva by došlo   vtedy,   pokiaľ by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   resp.   inom   orgáne   Slovenskej   republiky   a   pokiaľ   by   tieto   orgány odmietli konať a rozhodovať o uplatnenom práve fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 22/03, I. ÚS 52/03, I. ÚS 139/02).

Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že   sa   jej „odňala   aj   akákoľvek   iná   možnosť   uspokojenia   právoplatnej   a vykonateľnej pohľadávky“. Uvedený dôvod nezakladá žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva,   reálnosť   ktorého   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie konanie.

Pokiaľ zastupiteľstvo rozhodlo v zmysle zákona č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších územných   celkov   v   znení   neskorších   predpisov,   konalo   tak   v   rozsahu   jemu   zákonom priznanej   právomoci   a   ústavný   súd   nemá   dôvod   a   tiež   oprávnenie   zasahovať   do   tejto právomoci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   podľa   Exekučného   poriadku   je   vykonanie   exekúcie prikázaním inej pohľadávky jedným z niekoľkých spôsobov výkonu exekúcie podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku, preto rozhodnutie zastupiteľstva č. 325/2004 neznemožnilo sťažovateľke pokračovať v exekúcii inými zákonom ustavenými spôsobmi exekúcie.

Podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Článok 47 ods. 2 ústavy zaručuje právo na právnu pomoc v kvalifikovanej forme prostredníctvom   osoby   s právnickým   vzdelaním   v   každom   konaní   pred   súdmi,   inými štátnymi orgánmi alebo orgánom verejnej správy.

So zreteľom na obsah základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy ústavný súd nevidí žiadnu súvislosť medzi napadnutým uznesením zastupiteľstva a tvrdeným porušením čl. 47 ods. 2 ústavy, pretože k namietanému porušeniu nielen vôbec nedošlo, ale tvrdené porušenie ani   nemá   žiaden   reálny   základ   (opierajúc   sa   o vymedzený   obsah   čl. 47   ods. 2   ústavy) v obsahu sťažnosti, ako aj jej prílohách.

Ústavný súd súčasne konštatuje, že sťažovateľkou uvedená námietka, že „postavenie sťažovateľa   ako   účastníka   exekučného   konania   bolo   znevýhodnené   od   15. 06. 2004 schválením   zák.   č. 345/2004   Z. z.,   ktorým   nemožno   pri   nútenom   výkone   práva siahnuť na majetok povinného – zdravotníckeho zariadenia, v danom prípade Nemocnice s poliklinikou v Š., ako aj prijatím uznesenia Nitrianskeho samosprávneho kraja, zo dňa 05. 10. 2004,   ktorým   sa   odňala   aj   akákoľvek   iná   možnosť   uspokojenia   právoplatnej a vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa“, nie je spôsobilá porušiť základné právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci konaní pred všetkými orgánmi verejnej moci uvedenými v čl. 47 ods. 2 ústavy sú si rovní, majú rovnaké práva a povinnosti.

Podstata   ústavnej   zásady   rovnosti   účastníkov   spočíva   v tom,   že   všetci   účastníci konania   pred   orgánmi   verejnej   moci   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré uplatňujú   a   plnia   za   rovnakých   procesných   podmienok,   bez   zvýhodnenia   alebo diskriminácie   niektorej   z   procesných   strán.   Nerozhoduje   procesné   postavenie   alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov je navrhovateľom a ktorý je odporcom.

Vychádzajúc z uvedenej interpretácie čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a z okolností veci sťažovateľky, ktorá namietala porušenie uvedených práv v exekučnom konaní uznesením zastupiteľstva,   ústavný   súd   môže   len   konštatovať   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi namietaným uznesením zastupiteľstva a porušením označených základných práv.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, bolo bez právneho významu sa zaoberať ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005