znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. arch. J. B. - DAVID, P., zastúpenej advokátkou JUDr. K. C., P., ktorou žiadala vysloviť porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-47 Cb 136/96 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 327/98, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. J. B. – DAVID o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. arch. J. B. - DAVID, P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou žiadala vysloviť porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Z-2-47   Cb   136/96   v   spojení s postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 327/98.

Podľa sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obo 327/98 z 27. januára 1999 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. Z-2-47 Cb 136/96 z 5. júna 1998. Proti rozsudku najvyššieho   súdu   sťažovateľka   16.   apríla   1999   podala   dovolanie,   ktoré   bolo   najvyšším súdom   (v   tomto   prípade   ako   dovolacím   súdom)   odmietnuté   uznesením   sp.   zn.   Obdo V 38/2001   z 29.   októbra   2003   z dôvodu,   že   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   nebolo dovolanie   prípustné.   Sťažovateľka   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   a následne v spojení s postupom odvolacieho súdu jej bolo odňaté právo konať a náležite uplatňovať svoje práva.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom pod č. k. Z-2-47 Cb 136/96 a následne   v spojení   s postupom   Najvyššieho   súdu   SR   ako   odvolacieho   súdu   v konaní vedenom pod č. k. 4 Obo 327/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ustanovené v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   24.   marca   2004.   Od 27. januára 1999, keď bol napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 327/98 z 27. januára 1999 potvrdený rozsudok krajského súdu sp. zn. Z-2-47 Cb 136/96 z 5. júna 1998, uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namietala konanie krajského súdu a najvyššieho súdu (ako odvolacieho súdu), nenamietala konanie najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) vedené pod sp. zn. Obdo   V 38/2001.   Ústavný   súd   dodáva,   že   podaním   dovolania,   na ktoré   neboli splnené podmienky pre jeho neprípustnosť, nemohlo dôjsť k predĺženiu lehoty na podanie sťažnosti vo vzťahu k namietaným postupom oboch súdov.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľky o porušení   označených   základných   práv   odmietol   ako   podanú   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004