znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 109/03-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. S., bytom J. B., Mgr. P. R., bytom B., E. J., bytom V.   L.   a M.   J.,   bytom   S.,   zastúpených   komerčným   právnikom   JUDr.   I.   L.,   B.,   ktorou namietali   porušenie   základného   práva   na   štrajk   podľa   čl. 37   ods. 4   Ústavy   Slovenskej republiky,   čl.   8   ods.   1   písm.   d)   Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych a kultúrnych právach a čl. 6 ods. 4 Európskej sociálnej charty uznesením Okresného súdu Bratislava   I z 3.   februára   2003   sp.   zn.   19   C   17/2003   v znení   opravného   uznesenia   zo 14. februára 2003 č. k. 19 C 17/2003-63, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. S., Mgr. P. R., E. J. a M. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. apríla 2003 doručené podanie Mgr. J. S., bytom J. B., Mgr. P. R., bytom B., E. J., bytom V. L. a M. J., bytom S. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených komerčným právnikom JUDr. I. L., B., ktorou   namietali   porušenie   základného   práva   na   štrajk   podľa   čl. 37   ods. 4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 1 písm. d) Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 6 ods. 4 Európskej sociálnej charty uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 3. februára 2003 sp. zn. 19 C 17/2003 v znení opravného uznesenia zo 14. februára 2003 č. k. 19 C 17/2003-63.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd na základe ich sťažnosti rozhodol nálezom tak, že uznesením okresného súdu z 3. februára 2003 sp. zn. 19 C 17/2003 v znení opravného uznesenia zo 14. februára 2003 č. k. 19 C 17/2003-63 bolo porušené právo sťažovateľov na štrajk   podľa   čl.   37   ods.   4   ústavy,   podľa   čl.   8   ods.   1   písm.   d)   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a podľa čl. 6 ods. 4 Európskej sociálnej charty, a uvedené uznesenie zruší.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti najprv uviedli:

„Centrálny   štrajkový   výbor   odborových   centrál   na   železnici,   ktorý   je   tvorený Odborovým združením železničiarov, Federáciou strojvodcov, Federáciou prevádzkových pracovníkov, Odborovou asociáciou výpravcov a dispečerov, Železničiarskym robotníckym odborovým   zväzom,   Odborovým   združením   Východoslovenských   prekladísk,   Syndikátom Slovenských   železníc,   Združením   prevádzkových   zamestnancov   železníc   a Federáciou vlakových čiat, vyhlásil štrajk bez časového obmedzenia, ktorý začal 31. 1. 2003 o 23.00 h.

Železnice Slovenskej republiky (ďalej len ŽSR) a Železničná spoločnosť, a. s. (ďalej len ŽS) podali 31. 1. 2003 Okresnému súdu Bratislava I žalobu o nezákonnosť štrajku spolu s návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Žaloba   smerovala   proti   9   odborovým organizáciám, ktoré vytvorili Centrálny štrajkový výbor. Svojím návrhom sa domáhali, aby súd vyslovil, že štrajk bez časového obmedzenia, ktorého začiatok je určený na 31. 1. 2003 o 23.00   h,   je   nezákonný.   Ďalej   navrhli,   aby   súd   vydal   predbežné   opatrenie,   ktorým   9 odborovým organizáciám uloží, aby sa zdržali akéhokoľvek konania, ktorým by začal štrajk bez   časového   obmedzenia,   resp.   aby   uvedený   štrajk   bol   prerušený   a aby   sa   zdržali akéhokoľvek konania, ktorým by sa mohol začať akýkoľvek iný štrajk.

ŽSR a ŽS 3. 2. 2003 doplnili žalobu a zmenili petit predbežného opatrenia tak, aby súd predbežným opatrením 9 odborovým organizáciám uložil, aby štrajk zamestnancov ŽSR a ŽS, vyhlásený Centrálnym štrajkovým výborom odborových centrál na železniciach, bez časového obmedzenia, ktorého začiatok bol určený na 31. 1. 2003 o 23.00 h a ktorý už začal,   bol   prerušený   a aby   súd   uložil   9   odborovým   organizáciám,   aby   sa   zdržali akéhokoľvek konania, ktorým by mohol začať akýkoľvek iný štrajk, a to až do právoplatného skončenia konania o nezákonnosť štrajku.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. 2. 2003 č. k. 19 C 17/2003 vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil 9 odborovým organizáciám, aby štrajk zamestnancov ŽSR a ŽS, vyhlásený   Centrálnym   štrajkovým   výborom   odborových   centrál   na   železniciach   bez časového obmedzenia, ktorého začiatok bol určený na 31. 1. 2003 o 23.00 h a ktorý už začal a bol   prerušený   a to   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o nezákonnosť   uvedeného štrajku.   Súd súčasne   návrh na vydanie predbežného opatrenia,   ktorým by   súd uložil 9 odborovým organizáciám zdržať sa akéhokoľvek konania, ktorým by mohol začať iný štrajk, zamietol.

Okresný súd Bratislava I uznesením z 3. 2. 2003 č. k. 19 C 17/2003 pripustil zmenu petitu v návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

ŽSR a ŽS sa podaním zo 7. 2. 2003 domáhali vydania opravného uznesenia, ktorým by sa opravili chyby v písaní v uznesení Okresného súdu Bratislava I z 3. 2. 2003 č. k. 19 C 17/2003   spočívajúce   v nesprávnom   texte   výroku   a v nesprávnom   dátume.   Okresný   súd Bratislava I vydal 14. 2. 2003 opravné uznesenie č. 19 C 17/2003-63, ktorým opravil výrok v uznesení z 3. 2. 2002, opravil odôvodnenie a opravil rok vydania uznesenia.

Odborové združenie železničiarov, Federácia strojvodcov SR, Odborová asociácia výpravcov a dispečerov, Železničiarsky robotnícky odborový zväz, Združenie prevádzkových zamestnancov   železníc   a Federácia   vlakových   čiat   podali   13.   2.   2003   odvolanie   proti uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I z 3.   2.   2003   č.   k.   19   C   17/2003,   ktorým   vydal predbežné   opatrenie   o prerušení   štrajku   a súčasne   sa   vyjadrili   k žalobe   o nezákonnosť štrajku.

ŽSR a ŽS sa k uvedenému odvolaniu vyjadrili podaním z 24. 2. 2003. O podanom odvolaní doposiaľ Krajský súd v Bratislave nerozhodol.“

Ďalej sťažovatelia uviedli:

„Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa ods. 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovatelia   sa   touto   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia,   že   opatrením   súdu   - predbežným opatrením z 3. 2. 2003 - bolo porušené ich základné právo, a to právo na štrajk podľa   čl.   37   ods.   4   Ústavy   SR,   podľa   čl.   8   ods.   1   písm.   d)   Medzinárodného   paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a podľa čl. 6 ods. 4 Európskej sociálnej charty. Ďalej sa domáhajú zrušenia predbežného opatrenia z 3. 2. 2003.

Sťažovatelia žiadajú Ústavný súd SR, aby neodmietol prijatie sťažnosti napriek tomu, že doposiaľ nebolo ukončené odvolacie konanie o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Pre takýto postup   Ústavného súdu SR   existujú   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa.   Tieto dôvody spočívajú v tom, že zvoleným postupom súdu sa fakticky znemožňuje výkon práva na štrajk podľa čl. 37 ods. 4 Ústavy SR. Pripomíname, že predbežné opatrenia prerušujúce štrajk   boli   vydané   vo   všetkých   prípadoch   ostrých   štrajkov,   nielen   v tomto   prípade. Poukazujeme na štrajk v Dopravnom podniku hlavného mesta SR Bratislavy alebo na štrajk v Mestskom požiarnom útvare v Bratislave v minulých obdobiach.

Skutočnosť,   že   prostredníctvom   zneužívania   inštitútu   predbežného   opatrenia   sa znemožňuje realizácia práva na štrajk, stavia Slovenskú republiku do negatívneho svetla. Je totiž jedinou z krajín EÚ a z pristupujúcich krajín, ktorá takýmto spôsobom právo na štrajk obmedzuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde”), ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Medzi tie podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní   každej   sťažnosti,   patrí   aj   to,   či   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   na   jej prerokovanie a rozhodnutie, najmä či nie je iný súd než ústavný súd, ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o predmete sťažnosti zákonom ustanoveným postupom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že odborové organizácie, ktorých členmi sťažovatelia sú,   podali   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   sa   nariadilo   predbežné opatrenie   ukladajúce   deviatim   odborovým   organizáciám   prerušenie   štrajku,   a to   až   do právoplatného skončenia konania o štrajku. O odvolaní doposiaľ nebolo – ako to potvrdil aj Krajský súd v Bratislave listom z 26. mája 2003 č. Spr. 3370/03 – rozhodnuté.

Sťažovatelia požiadali ústavný súd, aby neprihliadol na podané odvolanie. Podľa nich existujú na takýto postup dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v tom, že zvoleným postupom okresného súdu sa fakticky znemožňuje právo na štrajk podľa čl. 37 ods. 4 ústavy. V právnej argumentácii sťažovatelia poukázali na § 53 ods. 1 a § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené pod bodom I tohto rozhodnutia.

Ústavný súd zastáva právny názor, že zatiaľ vo veci sťažovateľov nie je daná jeho právomoc.   Ako   to   vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   v súdnej   veci,   v ktorej   malo   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov na štrajk nariadením predbežného opatrenia, má na základe odvolania podaného odborovými organizáciami o ochrane základného práva sťažovateľov, ktoré vyplýva z čl. 37 ods. 4 ústavy, rozhodovať odvolací súd (Krajský súd v Bratislave).

V tejto spojitosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje odvolanie ako riadny opravný prostriedok za účinný právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd. Niet rozumného   dôvodu   ani   v posudzovanom   prípade   dôjsť   k inému   názoru.   Na   základe podaného odvolania môže dôjsť (ale nemusí) k rovnakému rozhodnutiu ako sťažovatelia navrhujú v konaní pred ústavným súdom, predovšetkým k zrušeniu napadnutého uznesenia. Tento záver potvrdzuje § 221 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý umožňuje   odvolaciemu   súdu   zrušovať   tie   rozhodnutia   súdov   prvého   stupňa,   ktoré   boli napadnuté odvolaním. Citované ustanovenie (spolu s § 202 OSP) neobsahuje vylúčenie uznesenia   o predbežnom   opatrení   z vecnej   príslušnosti   odvolacieho   súdu   a ani   právnu prekážku   zrušovania   takého   uznesenia   v riadnom   opravnom   konaní.   V rozsahu   svojho preskúmavacieho   oprávnenia   sa   odvolací   súd   v   podstate   musí   vyrovnať   s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovatelia uvádzajú v konaní pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľov je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo alebo nedošlo k porušeniu ich základného práva na štrajk, tak ako to tvrdia v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté uznesenie o nariadení predbežného opatrenia alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Napokon ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia právne argumentujú § 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   o nesplnení podmienky   uvedenej   v   § 53   ods.   1   zákona o ústavnom súde. V tomto smere sa však sťažovatelia mýlia. Odborové organizácie splnili podmienku   vyžadovanú   §   53   ods.   1   citovaného   zákona,   keď   podali   odvolanie   proti uzneseniu   o nariadení   predbežného   opatrenia   a samy   tak   uznali,   že   majú   k dispozícii opravný prostriedok, o ktorom odvolacím súdom nebolo doposiaľ rozhodnuté.

III.

Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiaden ústavný dôvod na to, aby sa   v tejto   veci   neriadil   princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý   je   ustanovený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy. Porušenie tohto princípu považuje ústavný súd za neprípustné aj preto, že nezohľadnenie právomoci iného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu) by bolo neústavným zásahom do kompetencií všeobecného súdnictva podľa čl. 142 ods. 1 ústavy bez primeraných dôvodov, ktorým by mohlo byť predovšetkým to, ak by všeobecný súd (...iný súd) odmietol svoju právomoc vo veci konať a rozhodovať.

Preto   ústavný   súd   aplikujúc   čl.   127   ods.   1   i.   f.   ústavy   a   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci už po jej predbežnom prerokovaní, ktorý je dôsledkom predčasne podanej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2003