znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 108/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19. februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)   a zo   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   M., zastúpeného advokátkou JUDr. Annou Mišovou, Špitálska 2905, Komárno, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného   súdu   Komárno   č.   k.   3   Nt   18/2013-40   z 5.   septembra   2013   a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 132/2013-56 z 30. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2013 doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3   Nt   18/2013-40   z 5.   septembra   2013   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 4 Tos 132/2013-56 z 30. októbra 2013.

Sťažovateľ podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania, ktoré bolo právoplatne skončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 To 42/2007 zo 4. apríla 2008. Sťažovateľ   bol   v tomto   konaní   odsúdený   na   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   6 rokov a 4 mesiace s použitím tzv. asperačnej zásady podľa § 35 ods. 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný   zákon   v znení   neskorších   predpisov   účinný   do   31.   decembra   2005.   Sťažovateľ v návrhu poukazoval na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 a namietal, že uložený trest odňatia slobody je v zrejmom nepomere k závažnosti činu, argumentujúc, že „tresty uložené podľa asperačnej zásady, podľa názoru Ústavného súdu SR, nespĺňajú podmienku primeranosti“.

Okresný súd zamietol návrh sťažovateľa uznesením z 5. septembra 2013 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku, pretože neboli zistené podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku. Okresný súd konštatoval s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že sťažovateľ vykonal uložený trest už 27. septembra 2012, a teda nie je splnená podmienka na obnovu konania predpokladaná týmto ustanovením. Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ   nesúhlasí   s uvedeným   právnym   názorom   a tvrdí,   že   hoci   trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov a 4 mesiace uložený mu rozsudkom krajského súdu č. k. 2 To   42/2007-566 zo 4.   apríla   2008 vykonal 27.   septembra 2012,   táto   skutočnosť „nezakladá   dôvod   pre   nepovolenie   obnovy   konania.   Nezákonne   uloženým   trestom   bolo zasiahnuté do základných práv na osobnú slobodu, ochranu majetku, ochranu súkromného a rodinného   života   sťažovateľa.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   v prípade   povolenia   obnovy konania vznikne sťažovateľovi nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v platnom znení.“.

Podľa názoru sťažovateľa boli v jeho veci splnené podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a preto okresný súd a krajský súd porušili jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu,   keď   tento   návrh   zamietli.   Preto   navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 3 Nt/18/2013-40 zo dňa 5. 9. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre,   sp.   zn.   4 Tos/132/2013-56 zo dňa   30.   10.   2013 bolo   porušené   základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Komárno, sp. zn. 3 Nt/18/2013-40 zo dňa 5. 9. 2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 10. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4 Tos/132/2013-56 zo dňa 30. 10. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 225,31 € (slovom dvestodvadsaťpäť euro a tridsaťjeden centov), t. j. 2 úkony právnej služba po 86,93 Eur prevzatie a príprava a podanie ústavnej sťažnosti) + 2 x paušálna náhrada   po   6,95   Eur   +   DPH   v sume   37,55   Eur,   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne JUDr. Anny Mišovej, vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K namietanému uzneseniu okresného súdu

Právomoc   ústavného   súdu   v konaní   o sťažnosti   sa   riadi   ústavným   princípom subsidiarity   a je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhodujú všeobecné súdy,   ktoré   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Sťažovateľ mal možnosť využiť na ochranu svojich práv proti rozhodnutiu okresného súdu riadny opravný prostriedok, túto možnosť využil a o jeho sťažnosti rozhodol krajský súd. Právomocou na poskytnutie súdnej ochrany teda disponoval krajský súd.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému uzneseniu krajského súdu

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   porušil   jeho   základné   právo   na   súdnu ochranu tým, že nerozhodol o povolení obnovy konania. Podľa sťažovateľa boli splnené podmienky podľa § 394 Trestného poriadku, pričom sa odvoláva na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 ako na skutočnosť súdu skôr neznámu, ktorej existencia je podľa jeho názoru dôvodom na povolenie obnovy konania v jeho veci.

Krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa s odôvodnením,   že   rozsudok,   ktorého   zrušenia   sa   sťažovateľ   domáha,   bol   vykonaný 27. septembra 2012, a preto „nebola splnená podmienka požadovaná ustanovením § 41b odsek 1   citovaného   zákona   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky na konštatovanie,   že   strata   účinnosti   právneho   predpisu   je   v danom   prípade   dôvodom obnovy konania podľa ustanovenia § 394 odsek 1 Trestného poriadku a preto aj podľa názoru krajského súdu na povolenie obnovy daného konania neboli splnené materiálne podmienky požadované citovaným ustanovením Trestného poriadku“.

Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011   z   28.   novembra   2012   rozhodol, že v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 300/2005 Z. z.“) slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s čl. 1 ústavy.

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Zo znenia § 41b   ods.   1 zákona o ústavnom   súde   jednoznačne vyplýva, že strata účinnosti   právneho   predpisu   podľa   čl.   125   ústavy   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa Trestného poriadku len vtedy, ak rozsudok, ktorý bol vydaný na základe takéhoto právneho predpisu, nadobudol právoplatnosť, ale nebol ešte vykonaný.

Vo veci sťažovateľa táto podmienka nebola splnená, a preto krajský súd postupoval v súlade so zákonom (Trestným poriadkom a zákonom o ústavnom súde), keď sťažnosť sťažovateľa zamietol. Ústavný súd poukazuje pritom aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

V nadväznosti   na   zistenie,   že nebola   splnená   jedna   z kumulatívnych   podmienok podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   je   bezpredmetné   zaoberať   sa úvahou, či sa sťažovateľ mohol s odvolaním sa na § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a poukazom na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL. ÚS 106/2011   domáhať   obnovy   trestného   konania, v ktorom nebol odsúdený podľa § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Sťažovateľ neuvádzal v návrhu na obnovu konania žiadne iné okolnosti, ktorými by sa mal krajský súd zaoberať pri úvahe, či sú v jeho veci splnené podmienky na povolenie obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.

Podľa čl. 51 ústavy sa možno základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Vzhľadom na to, že krajský   súd   posúdil   návrh   na   povolenie   obnovy   konania v súlade   s právnou   úpravou podľa   Trestného   poriadku   a zákona   o ústavnom   súde,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa tento článok dohovoru   nevzťahuje   na   konanie   o návrhu   na   obnovu   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozhodnutím   o civilných   právach   alebo   záväzkoch   alebo   právoplatným rozhodnutím   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   (Kulnev   v.   Rusko,   rozhodnutie z 18. 3. 2010, č. 7169/04, Rudan v. Chorvátsko, rozhodnutie z 13. 9. 2001, č. 45943/99). Článok 6 ods. 1 je aplikovateľný až na obnovené konanie. Ústavný súd vo svojej judikatúre postupuje   rovnako   a sťažnosti   namietajúce   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní o návrhu na obnovu konania odmieta ako zjavne neopodstatnené (napr. I. ÚS 227/2013 a tam uvedená judikatúra).

Ústavný   súd   zistil   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v celom jej rozsahu, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014