znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 108/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti A. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., ktorou namieta porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 5/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 88/2004), za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Právo A. S. na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 5/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 88/2004) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 5/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť A. S. trovy konania v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2012 doručená sťažnosť A. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 5/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom   konania vedeného   pod sp. zn. 14 C 5/2008 v procesnom postavení žalobcu, v ktorom sa žalobou proti R. S., S., a proti V. S., Č. (ďalej len „žalovaní“), domáha určenia práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   práva   takto: „Sťažovateľ podal ešte dňa 5. 4. 2004 na Okresný súd v Čadci návrh o právo prechodu. Okresný súd v Čadci na základe rozsudku č. k. 10C 88/2004 zo dňa 24. 11. 2006 návrh sťažovateľa zamietol. Krajský súd v Žiline na základe uznesenia č. k. 9Co 74/2007 zo dňa 27. 4. 2007 potvrdil. Najvyšší súd SR na základe rozsudku č. k. 2Cdo 17/2008 uznesenie Krajského   súdu   zrušil.   Následne   Krajský   súd   v   Žiline   na   základe   uznesenia   č.   k. 9 Co 134/2008 rozsudok Okresného súdu v Čadci č. k. 9Co 134/2008 zrušil. Konanie je v súčasnosti vedené pod č. k. 14C 5/2008...

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   do   dnešného   dňa   i   napriek   viac   ako   8   ročnému konaniu, nie je vo veci právoplatne rozhodnuté, pričom nie je reálny predpoklad ukončenia súdneho   sporu   v   blízkej   budúcností.   Na   pojednávaní   dňa   17.   10.   2012   boli   vypočutí svedkovia a bolo možné už vo veci meritórne rozhodnúť. I napriek tomu, že dňa 20. 4. 2010 súd vykonal ohliadku, dňa 27. 11. 2012 bola vykonaná opätovná ohliadka na mieste samom a   pojednávanie   bolo   opäť   odročené   na   deň   18.   1.   2013.   Takýto   postup   súdu   preto považujeme za neefektívny a nadbytočný. Sťažovateľ má za to, že sa nejedná o vec, ktorá by bola právne zložitá, vznikajú bezdôvodne prieťahy v konaní, dĺžka konania je k skutkovému základu neprimerane dlhá a postup súdov neefektívny.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa A. S. uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu v Čadci v konaní č. k. 14C 5/2008 (predtým konanie č. k. 10C 988/2004) porušené.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- eur, ktoré je Okresný súd v Čadci povinný zaplatiť sťažovateľovi do 2 mesiacov od doručenia nálezu. Okresný   súd   v   Čadci   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   z   titulu právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R., advokáta, vo výške 269,58 (2 úkony á 127,16 eur + 2x režijný paušál á 7,63 eur), taktiež do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“

Návrh na rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje   takto: „Sťažovateľ   si   uplatňuje   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 5.000,- eur, ktoré dôvodí pretrvávajúcim pocitom neistoty, márnosti a nespravodlivostí, pričom   tieto   negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdov   spôsobujú   sťažovateľovi permanentný stres, ohrozujú jeho zdravie a zaťažujú ho aj po finančnej stránke. Sťažovateľ je kvôli poškodeniu chrbtice plne invalidným dôchodcom s ťažkým zdravotným postihnutím pohybujúci sa výlučne s pomocou barle. Nemôže, sa aj na základe takéhoto postupu súdu, dostať k svojmu rodinnému domu a riadne ho užívať. Chodí výlučne po ručne zhotovenom provizórnom premostení - lavičke, ktorú mu pomohli urobiť cudzí ľudia, ktorá sa nachádza nad potokom a vzhľadom na neustále jej mokrý povrch, sťažovateľ má veľké problémy, vzhľadom   na   svoje   zdravotné   problémy   s   chôdzou   túto   prejsť,   čím   je   vážne   -   najmä v zimných mesiacoch ohrozené jeho zdravie a život. Už vôbec nie je schopný si zabezpečiť dovoz paliva na zimu resp. sa k nemu dostať sanitka. Sťažovateľ má oprávnený dôvod sa domnievať, s poukazom na jeho ťažký zdravotný stav, že sa skončenia uvedenej veci vôbec nemusí dožiť.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 108/2013 z 21. februára 2013 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd následne listom sp. zn. IV. ÚS 108/2013 zo 14. marca 2013 (ďalej len „výzva“) vyzval okresný súd, aby sa k prijatej sťažnosti vyjadril.

Na základe uvedenej výzvy sa k sťažnosti vyjadrila predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 477/13 z 8. apríla 2013 takto: „Vec napadla dňa 5. 4. 2004, zapísaná pod sp. zn. 10C/88/2004 a pridelená na konanie JUDr. M. Dňa 4. 1. 2006 bol spis pridelený na konanie JUDr. P. z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu funkcie konajúceho sudcu (čl. 66 spisu). Dňa 20. 9. 2006 z dôvodu odchodu JUDr. P. bol spis pridelený na konanie Mgr. K. (čl. 77 spisu) Sudkyňa dňa 24. 11. 2006 vo veci rozhodla (čl. 82), rozsudok bol expedovaný až dňa 20. 1. 2007 (čl. 90). Dňa 4. 7. 2007 bol spis pridelený na konanie Mgr. G. (čl. 106).

Vo   veci bol   podpredsedom   súdu   nariadený dohľad,   nakoľko   vo   veci boli   zistené prieťahy v konaní (čl. 200, 201 spisu).“

Sťažovateľ   na   vyjadrenie   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu zo 17. apríla   2013   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   zareagoval   podaním z 23. apríla 2013 takto: „Domnievame sa..., že vo veci... naďalej vznikajú prieťahy v konaní a súd i napriek nariadenému dohľadu postupuje neefektívne. Vytýčené pojednávanie na deň 18.   1.   2013   bolo   zrušené   z   dôvodu   PN   konajúceho   sudcu   s   tým,   že   nový   termín pojednávania bude oznámený písomne. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 12. 3. 2013. Súd však vo veci opäť nerozhodol a pojednávanie odročil na neurčito s tým, že obe strany sporu v lehote do 15 dní oznámia súdu prípadné svoje stanoviská k ďalšiemu postupu v   konaní   a dôkazným   návrhom   po   konštatovaní   súdu,   že   hodlá   doplniť   dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom z odboru geodézie a kartografie...

Takýto postup Okresného súdu v Čadci považujeme za neefektívny a nadbytočný, nakoľko po vykonaní až troch ohliadok sa uskutoční ďalšia 4 ohliadka a súd hodlá doplniť dokazovanie nariadením znaleckého dokazovania znalcom, ktorý preskúma už v minulosti pred niekoľkými rokmi navrhovateľom predložený geometrický plán. S poľutovaním však musíme konštatovať, že do dnešného dňa Okresný súd v Čadci neustanovil vo veci ani znalca a ani neurčil termín ďalšej ohliadky.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   účastníci   konania   zhodne   oznámili,   že   súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci, a preto ďalej konal bez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   po   prijatí   veci   na   ďalšie   konanie   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 108/2013 z 21. februára 2013 predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba posúdenie, či postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   rozhodovacej   činnosti,   podľa   ktorej   účelom   tohto   práva   je   odstránenie   stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Podľa § 6 Občianskeho súdneho poriadku je súd povinný postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná.

Podľa   §   100   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa § 117 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sudca je povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Podľa § 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ústavný súd pri posudzovaní otázky, či v konaní pred všeobecným súdom došlo k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   vždy   vychádza   z   konkrétnych   okolností   každého   posudzovaného   prípadu, zohľadňujúc   pritom,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03,   II.   ÚS   196/06),   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej všeobecný súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup všeobecného súdu v konaní. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (m. m. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

1. Pokiaľ ide o posúdenie zložitosti veci, ústavný súd poukazuje na to, že vec tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nevykazuje prvky osobitnej právnej   zložitosti,   ktoré   by   mohli   byť dôvodom   na   predlžovanie   napadnutého   konania. Podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a bežne používaná právna úprava. Výklad a používanie tejto právnej úpravy je stabilizovaný a na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Z hľadiska skutkovej zložitosti veci ústavný súd uvádza, že aj keď pre rozhodnutie v merite veci bolo potrebné vykonať výsluch svedkov, prípadne aj zodpovedať na skutkové otázky, ktoré vyžadujú odborné posúdenie, a teda aj potrebu vykonať znalecké dokazovanie, čo vo všeobecnej rovine zvyšuje stupeň skutkovej náročnosti   veci,   tak   tieto   okolnosti   samy   osebe   nie   sú   v   zásade   spôsobilé   odôvodniť doterajšiu   zrejme   neprimeranú   dĺžku   (deväť   rokov)   napadnutého   konania   (m.   m. IV. ÚS 41/07,   IV.   ÚS   40/09,   IV.   ÚS   366/2011,   III.   ÚS   329/2011,   rozsudok   ESĽP Škodáková proti   Českej   republike z 21.   decembra 2004, rozsudok   ESĽP   Voleský   proti Českej republike z 29. júna 2004).

2. Ústavný súd pri hodnotení správania sťažovateľa v napadnutom konaní vychádzal z   toho,   že   v   posudzovanom   prípade   ide   o   spor,   v   ktorom   je   každý   účastník   povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o ochrane uplatneného práva rozhodnúť v súlade so zákonom a aj v primeranom čase. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že k právu účastníka konania na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje aj jeho   procesná   povinnosť   prispievať   k   dosiahnutiu   účelu   súdneho   konania   včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností.

Z doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania   zisteného   na   základe   vyžiadaného spisu   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   svojím   správaním   v   priebehu   napadnutého   konania podstatnejším   spôsobom   neovplyvnil   jeho   doterajšiu   dĺžku.   Nemožno   však   uprieť,   že doterajšia dĺžka napadnutého konania bola čiastočne podmienená aj procesným postupom sťažovateľa účinne využívajúceho tak riadne, ako aj mimoriadne opravné prostriedky, čo však v okolnostiach   daného prípadu   nemožno vyhodnotiť na jeho ťarchu; o to viac, že konania   o riadnom,   ako   aj   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   naznačujú   práve neefektívny   a   nesústredený   postup   všeobecných   súdov,   pričom   sťažnosti   sťažovateľa adresované orgánu štátnej správy súdu boli vyhodnotené ako dôvodné.

Sťažovateľ   tak,   využívajúc   aj   iné   prostriedky   spôsobilé   aspoň   čiastočne minimalizovať zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu, mal snahu aj takto ovplyvniť a tým skrátiť doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Sťažovateľovi preto nemožno pričítať podiel na stave veci, v akom sa vec nachádza v čase rozhodovania ústavného súdu o jeho sťažnosti.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd zo spisu zistil, že okresný súd vo veci nekonal priebežne a plynulo, konanie sa vyznačovalo neodôvodnenými opakovanými obdobiami krátkodobej nečinnosti   (jún 2005 až december 2005; júl 2006 až október 2006; november 2008 až september 2009),   ale aj jednej dlhodobej   nečinnosti   (august 2010 až september 2012) a k zrýchleniu konania v zásade neprispeli ani sťažovateľom podané sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z., prostredníctvom ktorých upozorňoval predsedu okresného súdu   na   neefektívny   priebeh   napadnutého   konania.   Ani   opakované   uznanie   prieťahov v napadnutom konaní, ani podpredsedom okresného súdu nariadený dohľad nad priebehom napadnutého konania, ako aj povinnosť podávania správ o vykonaných úkonoch nemali podstatnejší vplyv na rýchlosť priebehu napadnutého konania.

O neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu svedčí najmä

- zrušenie rozsudku okresného súdu v odvolacom konaní Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pre závažné procesné pochybenie (nepreskúmateľnosť rozsudku okresného súdu) a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie;

-   opakované   nariaďovanie   a   vykonávanie   dôkazných   prostriedkov   (ohliadka   na mieste samom);

-   priebežné   vyzývanie účastníkov   konania   na označenie   a predloženie   dôkazných prostriedkov, ktoré v konaní navrhujú vykonať (december 2005 až júl 2006);

- neúčelné nariaďovanie pojednávaní;

-   ustanovenie   znalca   v zásade   až   po   deviatich   rokoch   od   začatia   namietaného konania.

Ústavný súd zohľadnil pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že v napadnutom konaní pochybil aj krajský súd, keď rozhodol o zastavení odvolacieho konania, čo skonštatoval Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku. Uvedená   okolnosť   však   nedosahuje   takú   intenzitu,   ktorá   by   sama   osebe   odôvodňovala doterajšiu dĺžku napadnutého konania. Rovnako ústavný súd neprehliadol ani skutočnosť, že v priebehu napadnutého konania jeden zo žalovaných účastníkov konania zomrel. Ani táto objektívna skutočnosť však nemala podstatnejší vplyv na doterajšiu dĺžku konania, keďže dedičské konanie po zomrelom bolo skončené v pomerne krátkej dobe.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu [z hľadiska skutkovej,   právnej   a   procesnej   (viacinštančný   priebeh   napadnutého   konania)   náročnosti veci,   správania   sťažovateľa,   postupu   okresného   súdu   poznamenaného   nečinnosťou a nesústredenosťou (okresný súd sa pri svojom rozhodovaní neriadil pokynmi krajského súdu),   zohľadňujúc   pritom   charakter   a   význam   predmetu   napadnutého   konania]   dospel k názoru, že napadnuté konanie ku dňu rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti trvá viac ako   deväť   rokov,   čo   v   okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   zbytočné prieťahy   v konaní   a v nadväznosti   na   to   rozhodol   o   porušení   sťažovateľom   označeného práva garantovaného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru žiadal, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a tiež sa domáhal aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené a vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončená, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci nachádza (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj keď ústavný súd vyslovil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   napadnutom   konaní   konal   bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné   zaoberať   sa   aj   vecnou   opodstatnenosťou   návrhu   sťažovateľa   na   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch za stav spôsobenej právnej neistoty postupom orgánov verejnej moci.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada priznať finančné zadosťučinenie, ktorého primeranosť vymedzil sumou 5 000 €. Tento návrh odôvodnil s poukazom najmä na doterajšiu dĺžku napadnutého   konania   a   z   toho   pre   neho   vyplývajúcim „...   pocitom   neistoty,   márnosti a nespravodlivostí,   pričom   tieto   negatívne   pocity   vyvolané   postupom   súdov   spôsobujú sťažovateľovi   permanentný   stres,   ohrozujú   jeho   zdravie   a   zaťažujú   ho   aj   po   finančnej stránke”.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania označeného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S   prihliadnutím   na doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania okresného súdu   (deväť rokov), berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, povahu veci, t. j. čo je pre sťažovateľa „v stávke“, význam predmetu konania pre sťažovateľa, celkovú dobu nečinnosti okresného súdu, nesústredenosť v jeho postupe, ako aj opakované upozornenia sťažovateľa na prieťahy v napadnutom konaní orgánu štátnej správy súdov a vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 4 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. M. R., Ž., v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ v sťažnosti pôvodne žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania v sume 269,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   V   podaní   doručenom   k   vyjadreniu   okresného   súdu požadoval sťažovateľ náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky] v sume 137,97 € vrátane režijného paušálu. Sťažovateľ tak celkovo žiadal, aby mu ústavným súdom bola priznaná náhrada trov konania v sume 407,55 €.

Ústavný súd konštatoval, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali sumu,   ktorá   sťažovateľovi   patrí   podľa   vyhlášky,   a   preto   mu   priznal   ním   požadovanú náhradu trov konania. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet   advokáta   JUDr.   M.   R.,   Ž.   [§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013