znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 108/2012-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 P 175/2008   a   jeho   rozsudkami   z 15.   decembra   2010 a 29. júna   2011   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom Krajského súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17   CoP   70/2011   a jeho   rozsudkom zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. februára 2012 doručená sťažnosť M. N., T. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a jeho   rozsudkami   z   15.   decembra   2010   a   29.   júna   2011   a   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a jeho uznesením z 27. apríla 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Týmto dôrazne žiadam o prešetrenie postupov OS Nové Mesto nad Váhom a KS Trenčín,   nakoľko   sa   jedná   o záujmy   mal.   detí   a zároveň   žiadam   o primerané   finančné zadosťučinenie pre porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj pošliapanie mojich práv a práva   na   spravodlivý   proces   v konaní   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom a Krajského súdu Trenčín pod sp. zn. 5 P/175/2008 evidovanom na OS Nové Mesto nad Váhom.

Nakoľko   konaním   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   a Krajského   súdu v Trenčíne mi bolo odopreté právo na spravodlivý proces, čím boli porušené moje ústavné práva,   žiadam   o primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   5.000,-   €,   čo   považujem za primerané finančné odškodnenie v zmysle platnej legislatívy SR, lebo boli pošliapané moje základné ľudské práva a slobody.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí obsahovať jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné náležitosti uvedené v § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

V   súlade   s   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Vychádzajúc z § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde možno konštatovať, že podanie (sťažnosť) sťažovateľa v predloženom znení neobsahuje náležitosti predpísané zákonom o ústavnom   súde,   čo   by   pri   prísne   formalistickom   prístupe   zakladalo   dôvod   na   jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd však prihliadol na to, že sťažovateľ nie je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto posudzoval jeho podanie podľa obsahu.

Vychádzajúc z   obsahu   podania   a prihliadajúc na v   ňom   uplatnenú argumentáciu ústavný súd kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 P 175/2008 a jeho rozsudkami z 15. decembra 2010 a 29. júna 2011, postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   CoP   22/2011   a jeho   uznesením z 27. apríla 2011,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 a jeho rozsudkom zo 16. novembra 2011.

Z príloh   priložených   k sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom č. k. 5 P 175/2008-190 z 15. decembra 2010 rozhodol o zverení maloletých detí sťažovateľa do   osobnej   starostlivosti   a   výchovy   matky   s účinnosťou   od   1.   septembra   2007 do 21. októbra 2010 a otca zaviazal prispievať na výživu svojich maloletých detí. Krajský súd uznesením č. k. 17 CoP 22/2011-220 z 27. apríla 2011 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 5 P 175/2008-190 z 15. decembra 2010, a to predovšetkým z dôvodu, že sťažovateľovi bola postupom   okresného súdu   v uvedenom   konaní odňatá možnosť   konať pred   súdom [v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], pričom zároveň   v tomto   rozsudku   okresného   súdu   zistil   aj   ďalšie   nedostatky.   Krajský   súd v odôvodnení označeného uznesenia okrem iného uviedol:

„V preskúmavanej veci zo spisu vyplýva, že otec maloletých detí sa na pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené rozhodnutie vo veci samej, konané dňa 15. 12. 2010 nedostavil, pričom   predvolanie   na   pojednávanie   nemal   doručené.   Táto   skutočnosť   vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania,   kde súd prvého stupňa konštatuje, že otec sa nedostavil a doručenie   predvolania   nemá   vykázané.   Z poštovej   doručenky   vyplýva,   že otec prevzal predvolanie   na   pojednávanie   do   vlastných   rúk   dňa   20.   12.   2010,   t.   j.   až   5   dní po pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku. Pokiaľ teda súd prvého stupňa prejednal   a rozhodol   vec   v neprítomnosti   otca   maloletých   detí   bez   toho,   aby   bol   tento riadne predvolaný na pojednávanie,   došlo tým postupom súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorá je vždy dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP zrušil a vec mu podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil na ďalšie konanie.

Po   preskúmaní   odvolací   súd   však   zistil   aj   ďalšie   nedostatky   v rozhodnutí prvostupňového súdu. Predovšetkým treba vytknúť súdu prvého stupňa, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že vyživovaciu povinnosť otca určil spätne, a to za obdobie od 1. 9. 2007 do 21. 10. 2010, pričom vo výroku svojho rozhodnutia stanovuje vyživovaciu povinnosť otca spätne s účinnosťou len za obdobie od 1. 9. 2007 do 31. 3. 2008, takže odôvodnenie jeho rozhodnutia nezodpovedá vyhlásenému výroku. Zo spisu pritom vyplýva, že manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 25. 6. 2009 č. k. 11 C/3/2007-218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa   8.   9.   2010   č.   k.   9   Co/412/2009-281,   ktorý   čo   do   výroku   o rozvode   manželstva nadobudol   právoplatnosť   dňom   20.   8.   2009.   Citovaným   rozsudkom   bola   vyživovacia povinnosť   otca   k maloletým   deťom   stanovená   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti rozsudku   o rozvode   manželstva.   V preskúmavanej   veci,   kde   súd   prvého   stupňa   konal o určení   vyživovacej   povinnosti   na   čas   do   rozvodu   manželstva,   mal   preto   správne rozhodnúť   o vyživovacej   povinnosti   k maloletým   deťom   až   do   právoplatnosti   rozvodu manželstva, t. j. do 20. 8. 2009, (aj keď matka žiadala určiť vyživovaciu povinnosť len na čas do vydania predbežného opatrenia), nakoľko sa jedná o konanie, kde súd nie je viazaný návrhmi účastníkov.

Pokiaľ sa jedná o výšku vyživovacej povinnosti, keďže súd konal o určení vyživovacej povinnosti   za   predchádzajúce   obdobie,   povinnosťou   súdu   prvého   stupňa   bolo skúmať a vyhodnotiť   pomery   u všetkých   účastníkov   konania   za   celé   rozhodné   obdobie, t. j. od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009. Pri stanovení výšky výživného za dané obdobie súd nemôže vychádzať len zo stavu, aký mali účastníci konania v čase vyhlásenia rozsudku o rozvode manželstva   a bez   ďalšieho   prevziať   úpravu   výživného   stanovenú   v   rozsudku   o rozvode manželstva.

Súd prvého stupňa preto v ďalšom konaní zistí zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov v celom rozhodnom období a o vyživovacej povinnosti opätovne rozhodne, pričom pri vyčíslení nedoplatku na výživnom zohľadní už zaplatené sumy výživného.

Záverom   odvolací   súd   dodáva,   že   požiadavka   otca   na   určenie   striedavej starostlivosti k maloletým deťom spätne do rozvodu manželstva, vzhľadom na skutočnosť, že manželstvo účastníkov bolo medzičasom právoplatne rozvedené a maloleté deti boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti matky nepovažoval odvolací súd za dôvodný, nakoľko   takéto   spätné   určenie   striedavej   starostlivosti   už   nemá   logické   opodstatnenie a zákon   č. 217/2010   Z.   z.,   ktorým   bola   zavedená   možnosť   striedavej   starostlivosti nadobudol   účinnosť   až   dňom   1.   7.   2010,   pričom   v predmetnej   veci   otec   žiada   určiť striedavú starostlivosť za obdobie pred nadobudnutím účinnosti citovaného zákona.“

V ďalšom priebehu konania okresný súd viazaný právnymi názormi vyslovenými v uznesení krajského súdu č. k. 17 CoP/22/2011-220 z 27. apríla 2011 po vykonaní ďalšieho dokazovania vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 5 P/175/2008-269 z 29. júna 2011 tak,   že   zveril   maloleté   deti   do   osobnej   starostlivosti   a výchovy   matky   s účinnosťou od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 a zaviazal otca povinnosťou prispievať na výživu maloletých detí s účinnosťou od 1. septembra 2007 do 20. augusta 2009 určenou sumou a zároveň určil, že nedoplatok na zročnom výživnom na maloleté deti v určených sumách je povinný   splácať   v mesačných   splátkach   spolu   s bežným   výživným   od   právoplatnosti rozsudku   do   zaplatenia.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   P   175/2008   a   krajského   súdu   v   konaniach   vedených pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia sťažovateľom   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V súvislosti   s predbežným prerokovaním   tejto časti   sťažnosti   sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k porušovaniu tohto základného práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmieta   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ namieta „porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“ postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   P   175/2008   a postupom   krajského   súdu   v konaniach vedených pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 v čase, keď namietané konania už boli právoplatne skončené (22. decembra 2011, pozn.), t. j. v čase, keď okresný súd   ani   krajský   súd   už   zjavne   nemohli   svojím   postupom   spôsobovať   prieťahy v namietaných konaniach.

Na základe takto zisteného skutkového stavu ústavný súd s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 P 175/2008   a postupom   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 17 CoP 22/2011 a pod sp. zn. 17 CoP 70/2011 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami okresného súdu sp. zn. 5 P 175/2008 z 15. decembra 2010 a sp. zn. 5 P 175/2008 z 29. júna 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   súvislosti   s   namietanými   rozsudkami   okresného   súdu   sp. zn.   5   P   175/2008 z 15. decembra 2010 a sp. zn. 5 P 175/2008 z 27. apríla 2011 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho   právomoc   rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   založená na princípe subsidiarity. Z čl. 127 ods. 1 ústavy totiž vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   mal   v   danom   prípade   právo   podať   proti   namietaným   rozsudkom okresného súdu v oboch prípadoch odvolania, ktoré, ako to vyplýva aj z príloh k sťažnosti, aj podal. O odvolaniach sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   CoP   22/2011   a   jeho   uznesením z 27. apríla 2011

Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd konštatoval, že namietaným uznesením krajského súdu č. k. 17 CoP 22/2011-220 z 27. apríla 2011 krajský súd ako odvolací súd na základe odvolania sťažovateľa zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 5 P 175/2008-190 z 15. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že v tomto rozsudku prvostupňového súdu zistil viaceré nedostatky.

V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd v prvom rade uvádza, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   „je   výsledkové“,   to   znamená,   musí   mu   zodpovedať   proces   ako   celok a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (m.   m.   III.   ÚS   33/04,   IV.   ÚS   163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS   236/03),   obdobne   ako   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd   a Európsky   súd   pre   ľudské   práva   overujú,   či   konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   opakovane   vyslovil,   že   predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktorého   nápravu   nemožno   dosiahnuť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci samej právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že sťažnosť možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bolo právoplatne skončené. Je to tak z toho dôvodu, že sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré   v   čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   stále   prebieha,   nemožno   uvažovať o splnení tejto požiadavky (IV. ÚS 361/2010).

V uznesení sp. zn. 17 CoP 22/2011 z 27. apríla 2011 krajský súd konštatoval, že voči sťažovateľovi, ktorý nebol riadne predvolaný na pojednávanie, došlo zo strany okresného súdu   k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom,   čo   zároveň   založilo   dôvod   na   zrušenie rozsudku okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pričom krajský súd navyše zistil v odvolaním   napadnutom   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   5   P   175/2008 z 15. decembra 2010 aj ďalšie nedostatky. Podaním odvolania sa teda sťažovateľ domohol zrušenia   rozsudku   okresného   súdu   z 15.   decembra   2010   a vrátenia   veci   na   opätovné rozhodnutie okresnému súdu, t. j. domohol sa nápravy pochybení, ku ktorým v jeho veci došlo v dovtedajšom priebehu konania pred okresným súdom.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   CoP   70/2011   a jeho   rozsudkom zo 16. novembra 2011

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V rámci   predbežného   prerokovania   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   považoval za potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť   namietaného   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 17 CoP 70/2011 zo 16. novembra 2011, v ktorej odvolací súd predovšetkým uviedol:„Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 2 písm. a) O. s. p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu...

V preskúmavanej veci sa matka maloletých detí návrhom podaným dňa 6. 9. 2007 domáhala,   aby   súd   zveril maloleté   deti   D.,   M.   a J.   do jej osobnej   starostlivosti   a otca zaviazal prispievať na ich výživu sumou vo výške po 2000,- Sk mesačne, a to spätne od februára   2006.   Zo   spisu   vyplýva,   že   manželstvo   rodičov   maloletých   detí   bolo medzičasom rozvedené,   a to   rozsudkom   Okresného   súdu   Trnava   zo   dňa   25.   6.   2009, č. k. 11 C/3/2007-218 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 8. 9. 2010, č. k.   9   Co/412/2009-281;   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   vo   výroku,   ktorým   bolo manželstvo rodičov rozvedené dňom 20. 8. 2009 a vo výroku o výživnom dňom 21. 10. 2010. Citovaným rozsudkom boli maloleté deti pochádzajúce z manželstva... zverené do osobnej starostlivosti   matky,   ktorá   ich   bude   zastupovať   a spravovať   ich   majetok   a otec   bol zaviazaný platiť výživné...

V preskúmavane   veci   sa   matka   domáhala   zverenia   do   osobnej   starostlivosti a určenia   výživného   spätne,   preto   súd   prvého   stupňa   správne   rozhodoval   o období   od podania návrhu na súd, t. j. od 1. 9. 2007 do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov maloletých dňa 20. 8. 2009.

Preskúmaním   veci   bolo   zistené,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci   riadne   zistil skutkový stav veci, nebol dôvod na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 3 O. s. p.), ani na jeho doplnenie podľa ust. § 213 ods. 4, 5 O. s. p.. Odvolací súd dospel k záveru,   že súd prvého stupňa správne rozhodol, že maloleté deti... majú byť za dané obdobie zverené do osobnej starostlivosti matky. Súd prvého stupňa pritom správne vzal do úvahy   skutočnosť,   že   matka   maloletých   za   dané   obdobie   osobne   zabezpečovala starostlivosť o maloletých..., s výnimkou letných prázdnin od 11. 7. 2008, kedy maloleté deti... trávili prázdniny u otca a kedy sa matka návrhom na predbežné opatrenie musela domáhať odovzdania maloletých detí do svojej starostlivosti potom, čo ich otec odmietol vrátiť. Otec deti vrátil matke na základe nariadeného predbežného opatrenia tak, že mal... priviezol   matke   dňa   1.   11.   2008   a mal...   si   matka   osobne   prevzala   dňa   14.   11.   2008 v materskej škôlke.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o určení výživného za dané obdobie, keď náležite zistil zárobkové a majetkové pomery oboch rodičov za rozhodné obdobie. Odvolací súd sa po preskúmaní stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorým určil vyživovaciu povinnosť otca k deťom za toto obdobie... Za správny považoval aj výrok rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   ktorým   vyčíslil   nedoplatok   otca   na   výživnom   za rozhodné   obdobie,   keď od zročného výživného odpočítal čiastky poukázané otcom maloletých.

Pokiaľ   sa   jedná   o požiadavku   otca   uvedenú   v odvolaní,   ktorou   otec   žiadal o nariadenie   striedavej   osobnej   starostlivosti   k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode manželstva, odvolací súd opakovanie poukazuje na skutočnosť, že napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol o zverení maloletých detí do osobnej starostlivosti, ako aj o určení výživného   na   čas   do   rozvodu   manželstva,   takže   v tomto   konaní   súd   nemôže   upravovať vzťahy rodičov k deťom na čas po rozvode manželstva.

Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku otca maloletých detí, ktorou namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko zo spisu odvolací súd zistil, že otec maloletých detí bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia prvostupňového   súdu   riadne   predvolaný   na   pojednávanie   konané   dňa   29.   6.   2010, na ktorom sa otec osobne zúčastnil, bol vypočutý a mohol preniesť svoje návrhy. Taktiež zo spisu nevyplýva, žeby otec vzniesol námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni, o ktorej by súd nerozhodol.

Odvolacie   námietky   otca   preto   neboli   dôvodné.   Preto   odvolací   súd   rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.“

V nadväznosti na citované ústavný súd poukázal na § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V posudzovanej   veci   k odvolacím   námietkam   sťažovateľa   zaujal   podrobné stanovisko   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   č. k. 5 P 175/2008-269   z 29.   júna   2011 už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými v jeho rozhodnutí, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   postup   a   rozhodnutie všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušenie   základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd v rozsudku č. k. 5 P 175/2008-269 z 29. júna 2011 okrem iného uviedol:„Vodiacou   zásadou   na   strane   povinného   (otca)   pri   určovaní   výšky   výživného   je miera jeho schopností, možností a majetkových pomerov. To znamená, že súd na strane otca prihliada na jeho možnosti, čiže potencionálne príjmy, teda nielen to, čo otec skutočne zarobí,   respektíve   je   dobrovoľne   nezamestnaný,   ale   aj   to,   čo   je   objektívne   možné,   aby zarobil s ohľadom na svoj vek, zdravotný stav, kvalifikáciu, odbornosť, nadanie, vedomosti, zručnosti, pracovné skúsenosti, situáciu na trhu práce. Na strane oprávneného (dieťaťa) súd skúma jeho skutočné odôvodnené potreby, t. j. primeranosť, nevyhnutnosť. Oprávnené potreby nezahŕňajú len stravovanie, ale sú dané širšie - potrebami bytovými, odevnými, zdravotnými, kultúrnymi. Závisia najmä od veku, zdravotného stavu dieťaťa, schopnosti starať sa o seba. Medzi odôvodnené potreby však nepatria len pravidelné mesačné výdavky, ale i náhodné výdavky, napr. tie, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa, napr. liečebné náklady, úhrada pobytu v zdravotníckom zariadení. Súd na ne musí pri určovaní bežného výživného prihliadnuť.

Súd zhodnotil prevedené a predložené dôkazy podľa § 132 O. s. p. a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a dospel k nasledujúcemu záveru: Súd zo správ predložených od zamestnávateľov otca zistil, že v období od 09/2007- 12/2008 dosahoval čistý príjem 23.864,75 Sk. V čase od 3. 5. 2010 do 19. 7. 2010 a v čase od   1.   1.   2009   do   2.   5.   2009   bol   zaradený   do   evidencie   uchádzačov   o zamestnanie. Od 05/2010 do 08/2010 pracoval v spoločnosti O. s mesačným čistým príjmom 560,445 eur. Od 1. 7. 2010 pracuje otec maloletých Ž. s mesačným príjmom 472 eur. Otec maloletých detí je poberateľom výsluhového príspevku brutto 229,54 eur...

S poukazom   na zákonné   ustanovenia výsledky   vykonaného dokazovania   a zistenia súd považuje za primerané výšku výživného na mal... 50 eur mesačne, na mal... 45 eur mesačne   a mal...   40   eur   mesačne   s prihliadnutím   k   potrebám   maloletých   detí,   príjmom oboch rodičov, pričom súd vzal v úvahu najmä dosahovaný príjem otca v období 09/2007 - 12/2008 23.864,75 Sk a príjem matky od 01. 11. 2007 do 15. 05. 2008 7.751,45 Sk, čo bolo v príkrom   rozpore   s citovaným   ustanovením   §   62   ods.   2   Zákona   o rodine,   keď   matka zo svojho   príjmu   a za   finančnej   pomoci   príbuzných   zabezpečovala   výchovu   a výživu maloletých detí bez finančného prispievania otca na výživu maloletých detí od opustenia spoločnej domácnosti do 31. 3. 2008.

Súd užil povinnosť prispievať na výživu maloletých detí od podania návrhu 1. 9. 2007 do právoplatnosti rozvodu manželstva rodičov maloletých detí 20. 8. 2009. Takto určené výživné   zodpovedá   reálnym   možnostiam   a schopnostiam   oboch   rodičov   maloletých   detí predpokladanú   vytvorenú   tvorbu   úspor   na   strane   otca   ako   aj   odôvodneným   potrebám maloletých detí.

Nedoplatok na zročnom výživnom na mal... za obdobie od 1. 9. 2007 do 20. 8. 2009 – 23 mesiacov a 20 dní v čiastke 472,99 eur..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom   maloletých,   povolil   súd   otcovi   splácať   v mesačných   splátkach   po 20   eur   spolu s bežným   výživným   a to   počnúc   právoplatnosťou   tohto   rozsudku   do zaplatenia,   k rukám matky pod stratou výhody splátok.

Nedoplatok   na   zročnom   výživnom   na   mal...   za   obdobie   od   1.   9.   2007 do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých, povolil súd otcovi   splácať   v mesačných   splátkach   po   20   eur   spolu   s bežným   výživným   a to   počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia, k rukám matky pod stratou výhody splátok. Nedoplatok   na   zročnom   výživnom   na   mal...   za   obdobie   od   1.   9.   2007 do 20. 8. 2009..., pričom bola odpočítaná čiastka poukázaná otcom maloletých..., povolil súd otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným a to počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku do zaplatenia k rukám matky pod stratou výhody splátok.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   po   preskúmaní   namietaného   rozsudku krajského súdu zo 16. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 29. júna 2011   dospel   k záveru,   že   tento   rozsudok   odvolacieho   súdu   je   primeraným   spôsobom odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať   ani   za   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti konštatoval,   že   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   zo   16.   novembra   2011 a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by po prípadnom   prijatí   na   ďalšie   konanie   reálne umožňovala   dospieť   k záveru   o porušení tohto   práva,   a preto   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   túto   časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012