znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 108/2010-69

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 33/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 26/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 33/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 26/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžp 6/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 33/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 19/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009 z 2. júna 2009 sa z r u š u j ú   a veci sa mu v r a c a j ú   na ďalšie konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť L. trovy konania v sume   1 102,53   €   (slovom   tisícstodva   eur   a päťdesiattri   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2009 faxom a následne 16. septembra 2009 poštou doručená sťažnosť L., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009; sťažnosť bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1605/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   Mestského   poľovníckeho   spolku   P.   o   povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo životného prostredia   Slovenskej   republiky,   odbor   ochrany   prírody   (ďalej   len   „ministerstvo“), rozhodnutím   sp.   zn.   3529/2008-2.1/KD   z   21.   apríla   2008   sťažovateľovi   nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) rozhodnutím sp. zn. 106/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti   označenému rozhodnutiu ministra   žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 160/2008 z 13. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku   sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   6/2009   z   2.   júna   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 6/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol najvyšší súd zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 17. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného   tiež   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 33/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009; sťažnosť bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1641/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia S. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn. 3558/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 45/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 4 S 87/2008 z 9. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   33/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 33/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol najvyšší súd zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3.   Ústavnému   súdu   bola   25.   septembra   2009   doručená   aj   ďalšia   sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 19/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009; sťažnosť bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1691/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti štátneho podniku L. „o povolenie výnimky a vydanie súhlasu na pozemnú aplikáciu chemických látok vo viacerých porastoch v NP Nízke Tatry na OZ L., LS Č.   a   LS   M.“.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   6242/2008-2.1/KD   z   1.   júla   2008 sťažovateľovi   nepriznalo postavenie   účastníka   konania v   predmetnej   veci.   Proti   tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 126/2008-rozkl.   z   18.   augusta   2008   tak,   že   rozklad   sťažovateľa   zamietol   a   potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 171/2008 z 28. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 19/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 19/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol najvyšší súd zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená tiež sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného aj v tomto prípade advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 26/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009; sťažnosť bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1723/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia H. o povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého. Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   3406/2008-2.1/KD   z   22.   apríla   2008   sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 84/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   2   S   178/2008   z   10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžp 26/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 26/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol najvyšší súd zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009, sp. zn. 5 Sžp 33/2009, sp. zn. 5 Sžp 19/2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009 a jeho rozsudkami z 2. júna 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ vo všetkých už uvedených sťažnostiach argumentuje identicky, keď popri poukazoch na ustálenú judikatúru ústavného   súdu   týkajúcu   sa   princípu   právnej   istoty   v   odôvodneniach   týchto   sťažností zhodne uvádza najmä toto:

«Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   –   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi   – sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety   (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou   v   konaní   správneho   súdnictva.   Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   odlišného   postupu Najvyššieho   súdu   SR,   tak   ako   na to   poukazuje v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia, ktorá má byť zdôvodnená údajným naznačovaním komunitárneho rozmeru posudzovanej veci v neskorších odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom   tohto   konania,   tak   odvolanie   a   podanie,   ktorým   bolo   doplnené   vo   veci 5 Sžp 41/2009.   Z   obsahu   týchto   podaní   sťažovateľa   je   zrejmé,   že   tieto   sú   s   výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa v odvolacom konaní teda nebol dôvodom na zásadne odlišný postup Najvyššieho súdu SR v dvoch druhovo identických konaniach, v ktorých je sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal   vydaniu   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou   a   vydanie   tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom, ak Najvyšší súd SR sa cítil byť viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom tak, ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.»

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosti (pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 1605/09, sp. zn. Rvp 1641/09, sp. zn. Rvp 1691/09 a sp. zn. Rvp 1723/09) na ďalšie konanie a vo veci samej v náleze vyslovil, že postupom   najvyššieho   súdu   v   označených   konaniach,   ako   aj   jeho   rozsudkami   v   týchto konaniach z 2. júna 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu   tieto   veci   na   ďalšie   konanie   a   zakázal   mu   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv. Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosti   pôvodne   vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   1605/09,   sp.   zn. Rvp 1641/09, sp. zn. Rvp 1691/09 a sp. zn. Rvp 1723/09 boli uznesením ústavného súdu č. k.   IV.   ÚS   108/2010-15   z 11.   marca   2010   prijaté   na   ďalšie   konanie   a po   spojení   na spoločné konanie boli ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 108/2010, pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na základe uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Sžp   41/2009   z 22.   júna   2009,   ktorým   bol   predložený   návrh   na   začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod sp. zn. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 108/2010. Súdny dvor v predmetnej veci vyhlásil rozsudok č. C-240/09 8. marca 2011, čím v zmysle § 111 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 108/2010 prerušil, a preto v ňom aj bez návrhu pokračoval.

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnostiam. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu   najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   od   ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   najvyššieho   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   v   prípise   č.   k.   KP   4/2010-30 z 15. júla 2011, v ktorom poukázal na pripojené vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Ing. M. G., PhD., v ktorom sa uvádzajú predovšetkým dôvody, „ktoré viedli v priebehu   rozhodovania   o   cca   100   obdobných   veciach   konajúci   senát   k nutnosti uprednostniť   judikatúrny   posun   medzi   rozsudkami   5   Sžp   6/2009   a   5   Sžp   41/2009   pri rozhodovaní   o   obdobných   veciach   pred   zotrvávaním   na   pôvodne   vyslovenom   právnom názore.   Práve   iniciatíva   senátu,   spočívajúca   v   predložení   prejudiciálnych   otázok Európskemu súdnemu dvoru počas rozhodovania o zvyšných veciach (viď napríklad str. 7 ústavnej sťažnosti) vo vzťahu k doterajším rozsudkom 5 Sžp 6 až 40/2009,   sa javí byť príčinou nesúhlasu sťažovateľa s citovanými rozsudkami Najvyššieho súdu vydanými ku dňu 02. júna 2009.

Základom   časového   judikatúrneho   posunu   sa   stali   poznatky   členov   senátu 5 S nadobudnuté   počas   individuálneho   vzdelávania   sa   v   oblasti   komunitárnej   ochrany práva životného prostredia, ako aj počas neformálnej výmeny názorov medzi senátmi na prejednávané veci s obdobnou problematikou.

Uvedený postup pri časovo postupnom vybavovaní značného počtu obdobných vecí sa nevylučuje, tzn. je celkom logický a aj legitímne očakávaný pri napĺňaní práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy. Uvedené poznatky viedli k vzniku situácie, kedy konajúci senát musel z vlastnej iniciatívy začať zvažovať vplyv, poprípade nutnosť aplikácie komunitárnych predpisov na prejednávanú vec, a to, že tieto poznatky nemali jednoznačný výstup, osvedčuje napríklad protikladná argumentácia zúčastnených členských štátov na strane jednej a generálnej advokátky a Súdneho dvora na strane druhej.

Hoci žalobca neinicioval a ani nenaznačil snahu zapojiť do riešenia svojho právneho problému systém súdov Európskej únie, nebolo možné za tejto situácie prehliadnuť princíp lojality Slovenskej republiky ako členského štátu vrátane orgánov jej súdnej moci podľa čl. 10 Zmluvy o Európskej únii.

Uvedený   princíp   pre   účely   komunitárneho   práva   vykonáva   základné   pravidlo medzinárodného práva verejného: povinnosť štátu dodržiavať ním prevzaté právne záväzky a vymedzuje princíp lojality členských štátov tak po stránke pozitívnej ako aj negatívnej. Podľa tohto sú členské štáty zaviazané na jednej strane rešpektovať a uľahčovať plnenie záväzkov vyplývajúcich zo Zmluvy o Európskom spoločenstve; a na strane druhej zdržať sa konania,   ktoré   by   mohlo   ohroziť   naplnenie   jej   cieľov.   Ustanovenie   článku   234   Zmluvy o Európskom spoločenstve ukladá povinnosť Najvyššiemu súdu pri hypotéze, že ak vznikne potreba aplikácie práva ES/EÚ v konaní pred súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie nie je prípustné napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, potom sa musí   zapojiť   do   systému   justičnej   spolupráce   prostredníctvom   zaslania   prejudiciálnej otázky, s výnimkou jednoznačných prípadov definovaných vo veci C- 283/81 CILFIT. Navyše takýto postup priamo favorizuje aj vnútroštátna úprava obsiahnutá v čl. 7 ods. 2 v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Preto vzhľadom na existenciu právne   nejasnej   situácie   a   zákonnú   nutnosť   jej   odstránenia   bolo   konajúcim   senátom Najvyššieho súdu pristúpené k sformulovaniu prejudiciálnych otázok a s prihliadnutím na zákonný   postup   boli   otázky   zaslané   na   Európsky   súdny   dvor,   ktorý   ich   ako   nevhodné neodmietol, ale naopak prijal na ďalšie konanie.

Samotný   priebeh   a   dĺžka   prejudiciálneho   konania,   počet   a   obsah   pripomienok členských štátov, ako aj samotný spôsob rozhodovania Súdneho dvora EÚ (výnimočne sa ho ujala veľká komora) o predložených prejudiciálnych otázkach naznačuje, že išlo o zložité otázky zásadného významu (viď čl. 44 ods. 3 Rokovacieho poriadku SD EÚ) a ich finálne riešenie nebolo takmer možné vopred predvídať.

Na   základe   výsledku   prejudiciálneho   konania   pred   Súdnym   dvorom   EÚ,   tzn. vydaného   rozsudku,   došlo   k   judikatúrnemu   posunu   v   rozhodovacej   činnosti   konajúceho senátu   s   tým,   že   sťažovateľovi   bolo   v   správnom   súdnictve   počnúc   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžp 41/2009   vyhovené   v   plnom   rozsahu.   Nakoľko   je   Najvyšší   súd   svojimi   doterajšími rozsudkami   vydanými   pod   sp.   zn.   5   Sžp   6   až   40/2009   (ktorými   v   minulosti   nevyhovel sťažovateľovi) viazaný, je právom sťažovateľa, aby sa o ich nápravu domáhal zákonnými prostriedkami na príslušných štátnych orgánoch.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v liste zo 7. septembra 2011 na výzvu ústavného súdu zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu a predsedu senátu najvyššieho súdu, v ktorom uviedla:

„Ako   vyplýva   aj   z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   Aarhuský   dohovor   je   prameňom práva   v   Slovenskej   republike   z   dvoch   dôvodov.   Stranou   dohovoru   je   tak   Slovenská republika, ako aj Európska únia. Aarhurský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán   stala   Európska   únia   (v   predmetnom   čase   Európske   spoločenstvo)   stal   súčasťou komunitárneho práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nielen so zreteľom na vnútroštátnu právnu úpravu, ale aj so zreteľom na Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.

Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu otázka výkladu čl. 9 ods. 3 bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný záver tak,   ako ho prijal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach napadnutých týmito sťažnosťami.

Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234 Zmluvy   o   Európskom   spoločenstve   (teraz   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie) predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie). Na   koniec   najvyšší   súd   v   obidvoch   sťažovateľovi   predložených   stanoviskách   poukazuje práve na túto povinnosť.

Určité pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len vtedy,   ak   by   Súdny   dvor   Európskej   únie   vyslovil,   že   nemá   právomoc   v   predmetných otázkach vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozsudku tak skonštatoval a odôvodnil, že je v jeho právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci, ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa vo svojom vyjadrení pomerne široko zaoberá obsahom tohto rozsudku sťažovateľ poukazuje na toto vyjadrenie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažností   sťažovateľa   je podstatné, že aj v konaniach v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami, o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky, a to   otázka   postavenia   občianskych   združení,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody.

Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že táto bola do práva Slovenskej republiky transponovaná Zákonom o ochrane prírody a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto skutočnosť.

Ako   vyplýva   z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   sťažovateľovi   doručené, sťažovateľ nemá inú možnosť a ani v čase podania sťažnosti nemal ako sa domôcť zrušenia právoplatných   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   ako   podaním   sťažnosti   na   ústavný   súd.   So zreteľom   na   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   opätovne   poukazuje   na   to,   že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc o použití Aarhuského   dohovoru,   ktorý   je   aj   prameňom   komunitárneho   práva,   neobrátil   sa   na Európsky   súdny   dvor,   napriek   tomu,   že   samotný   najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22.6.2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného nálezu bol povinný.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby ústavný súd jeho sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 (teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku,   pozn.)   a   konania   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Sžp   6/2009,   sp.   zn. 5 Sžp 33/2009, sp. zn. 5 Sžp 19/2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009, t. j. konania, o ústavnosti ktorých   ústavný   súd   rozhoduje   v   tomto   konaní,   sú   z   vecného   hľadiska   a   zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú sa právneho postavenia   sťažovateľa   (ako   občianskeho   združenia   zameraného   na   ochranu   životného prostredia,   pozn.)   v   správnych   konaniach,   ktorých   predmetom   bolo   rozhodovanie o povolení   výnimky   z   podmienok   ochrany   chránených   živočíchov,   resp.   o   povolení výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok na chránenom území.

Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo identických konaniach v súvislosti s (ne)uplatnením jeho oprávnenia predložiť návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Vychádzajúc   zo   svojho   ústavného   postavenia   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené v jeho   rozhodnutiach.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže strať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodnutí riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   čl.   234   zmluvy   o ES   Súdny   dvor   má   „právomoc   vydať   predbežný   nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov orgánov Spoločenstva a ECB;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia. Ak   je takáto otázka   predložená niektorému   súdu   členského   štátu   a tento súd   usúdi,   že rozhodnutie o tejto otázke je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, môže požiadať Súdny dvor, aby o nej vydal nález.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil,   že   k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Rozdiely   v súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté   v každom   súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako   zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám zdrojom   hlbokých   a trvalých   inkonzistencií   (m.   m.   Beian   v.   Rumunsko,   Baranowski v. Poľsko).   Rozporné   právne   názory   najvyššieho   súdu   na   identické   situácie   sú   tak v konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v súdny   systém   (m.   m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konanie vedené   pod   sp.   zn. 5 Sžp 41/2009 prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru nasledujúce predbežné otázky:«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej   legitimácie   tým,   že   priznáva   postavenie   účastníka   konania   aj   verejnosti,   resp. zainteresovanej   verejnosti,   priznať   bezprostredný   účinok   („self-executing   effect“) medzinárodnej   zmluvy   za   situácie,   keď   Európska   únia   po   tom,   ako   dňa   17.   02.   2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhurského   dohovoru   s prihliadnutím   na   hlavný   cieľ   sledovaný   touto   medzinárodnou zmluvou,   že   pod   pojem   „úkony   orgánu   verejnej   správy“   je   nutné   zahrnúť   aj   úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe   zahŕňa   aj   právo   napadnúť   samotné   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   vrátane   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná   a   ktoré   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   (m.   m. IV. ÚS 77/02).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   je   aj   výklad   komunitárneho   práva   (podľa v súčasnosti   platnej   terminológie   „práva   EÚ“,   pozn.)   podľa   čl.   234   Zmluvy   o   ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).

Predmetom   preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu   už   boli   sťažnosti,   v   ktorých sťažovatelia   namietali   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v ktorých   sa   „dožadovali“   predloženia   prejudiciálnej otázky   Súdnemu dvoru.   Predmetom   sťažností   v tomto   konaní pred ústavným súdom   je sťažovateľom   namietaná   rozdielna   rozhodovacia   činnosť   najvyššieho   súdu   týkajúca   sa procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne (v   zásade)   identických   konaniach,   v   ktorých   sa   však   sťažovateľ   sám   predloženia prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov,   ktoré   právo   v   podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu] táto   skutočnosť   nemá   pre   spochybnenie   povinnosti   všeobecného   súdu   predložiť prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   za   splnenia   ostatných   podmienok   významnejšiu právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej pripomína, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu   (pozri napríklad   rozsudok   z   30.   septembra   2003   vo   veci   Köbler   proti   Rakúskej   republike, C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol povinný   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   predložiť   a   či   bol   výklad   práva   EÚ uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva   EÚ.   Konanie   podľa   čl.   234   Zmluvy   o ES   je   založené   na   deľbe   úloh   medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom   na konkrétne   okolnosti   veci   nevyhnutnosť   rozsudku   o   prejudiciálnej   otázke   pre   vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je súdom,   ktorý,   ak   sú   splnené   predpoklady   na   predloženie   prejudiciálnej   otázky, nemá   inú   možnosť,   ako   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   predložiť.   V okolnostiach sťažovateľom namietaných prípadov ide o oblasť správneho súdnictva, v rámci   ktorého   najvyšší   súd   rozhoduje   v   súlade   s V.   časťou   Občianskeho   súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom preskúmava rozsudok krajského súdu, ktorý rozhodoval v prvom stupni o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva, pozn.). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného   súdu   o   neprípustnosti   dovolania   v správnom   súdnictve   (porovnaj   napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho   súdu   sú   (boli)   rozhodnutiami   všeobecného   súdu,   proti   ktorým   nie   sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Súdny   dvor   vo   svojom   rozsudku   č.   C-240/09   z 8.   marca   2011   predovšetkým konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva EÚ „je   potrebné   odpovedať   na   prvú   a druhú   položenú   otázku   tak,   že   článok   9   ods.   3 Aarhurského dohovoru nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu,   aby   poskytol   taký   výklad   procesného   práva   týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej   možnej   miere   v súlade   tak   s cieľmi   článku   9   ods.   3   tohto   dohovoru,   ako   aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného prostredia.“.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Sžp 41/2009   z 12.   apríla   2011,   v ktorom   najvyšší súd prihliadol   na   právne   závery   uvedené   v rozsudku   Súdneho   dvora   č.   k.   C-240/09 z 8. marca 2011.

«Ako   posledný,   avšak   nemenej   významný   právny   prameň   Najvyšší   súd   uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č.   C-240/09 zo dňa 08.   marca 2011,   ktorý je v zmysle   čl.   7   ústavy   a   čl.   4   Zmluvy   o   Európskej   únii   významným   zdrojom   poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa   článku   4 ods.   3 [pôvodne   čl.   10]   Zmluvy   o Európskej   únii   podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské   štáty   prijmú   všetky   opatrenia   všeobecnej   alebo   osobitnej   povahy,   aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako   už   bolo   hore   uvedené,   Súdny   dvor   Európskej   únie   pri   skúmaní   obsahu položených   predbežných   otázok   sa   predovšetkým   zaoberal   možnosťou   účinku   „self- executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej   však   Súdny   dvor   svoj   názor   doplnil   o   myšlienku   (bod   47),   že   „v   prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré   osobám   podliehajúcim   súdnej   právomoci   vyplývajú   z   práva   Únie,   v   predmetnom prípade   zo   smernice   o   biotopoch,   pričom   členské   štáty   nesú   v   každom   prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49), že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ktorý   by   spôsobil   praktickú   nemožnosť   alebo   veľkú   obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju odpoveď   (bod   51):   „Prináleží   preto   vnútroštátnemu   súdu,   aby   poskytol   taký   výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   v čo   najväčšej   možnej   miere   zohľadní   ciele článku   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“ Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6. uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese   v   otázkach   životného   prostredia   posilňujú   kvalitu   a   následné   uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť,

10.   s   cieľom   podporiť   zodpovednosť   a   transparentnosť   rozhodovania   a   posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, Podľa   článku   1   Aarhurského   dohovoru   každá   Strana   zaručí   práva   na   prístup k informáciám,   účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístup   k   spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť   k   ochrane   práva   každého   človeka,   príslušníka   tejto   i   budúcich   generácií,   žiť v životnom   prostredí,   ktoré   je   primerané   pre   zachovanie   jeho   zdravia   a   dosiahnutie blahobytu.

Je   nepochybné,   že   cieľom   týchto   ustanovení   Aarhurského   dohovoru,   hoci   sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje   všeobecný   imperatív   Aarhurského   dohovoru   obsiahnutý   v   17.   recitáli:   pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené   ich   zákonné   záujmy   a   dodržiavané   právne   normy,   nepochybne   nasmerovaný k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí   v zmysle   systematiky Druhej   hlavy   ústavy do   skupiny základných   práv a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa   článku   44   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   každý   je   povinný   chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa   článku   44   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   podrobnosti   o   právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa   článku   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Najvyšší   súd vychádzal   pri   výklade rozsahu a obsahu   hore   uvedeného   práva   na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka   spolu   s   existenciou   rozmanitých   druhov   organizmov.   Je   nepochybné,   že predovšetkým   pod   pojmom   životné   prostredie   je   nutné   mať   na   pamäti   jeho   zložkovú definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda,   horniny,   pôda,   organizmy.   Samotný   citovaný   zákon   č.   17/1992   Zb.   o   životnom prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať   a   na   jeho   základe   si   niečo,   tzn.   samotné   životné   prostredie   nárokovať, prisvojovať   alebo   požadovať.   Vzhľadom   na   bezprostrednú   odozvu   dopadu   negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie spoločenskej   zmluvy   z   konca   18.   storočia   priamo   zaťažuje   štát   -   v   prenesenom   zmysle obdobne   ako   právo   na   život   bez   vojnového   nebezpečenstva   alebo   životu   nebezpečných chorôb,   a   ktoré   musí   existovať   bez   toho,   aby   jednotlivec   chcel,   mohol   alebo   s   jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

-   lebo   bez   jeho   existencie   nie   je   možné   blahobyt   ľudstva   dosiahnuť   vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné.

Vzhľadom   na   prirodzenú   vzájomnú   závislosť   človeka   a   ostatných   organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd   nemôže   prehliadnuť   základné   smerovanie   Z.   jednotlivcov   združených   za   účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie   účastníka,   naplnil   žalobca   podľa   Najvyššieho   súdu   záver   vyslovený   v   hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť   a   zveľaďovať životné prostredie“   (článok 44   ods.   2   ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom. Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto druhov vo voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor   o   hodnotení   vplyvu   na   životné   prostredie   presahujúce   štátne   hranice z 25. februára   1991   -   oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie /č. 85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností)   na   životné   prostredie   verejnosťou   realizuje   základné   právo   na   informácie o životnom   prostredí,   a   preto   je   nutné   pri   zobrať   do   úvahy   aj   to,   že   zmyslom   tohto základného   práva   jednotlivca   je   znášať   spoluzodpovednosť   za   zachovanie   priaznivého stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť. Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č.   543/2002   Z.   z.   týmto   osobitným   zákonom   uznaný   v   zmysle   4.   definície   za   účastníka správneho   konania   a   že   toto   postavenie   stratil   od   01.12.2007   na   základe   zákona   č. 454/2007   Z.   z.,   Najvyšší   súd   vzhľadom   na   hore   uvedené   vnútroštátne   a   medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“. Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa   ústavou   akceptovaného   zabezpečenia   práva   verejnosti   na   životné   prostredie   majú v konečnom   dôsledku   ten   dopad,   že   narúšajú   klasickú   koncepciu   aktívnej   legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania   aj   verejnosti,   resp.   v   niektorých   prípadoch   iba   verejnosti   zainteresovanej   na ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov a opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   závery   je   potom   celkom   logické   konštatovanie,   že Slovenská   republika   okrem   iného   prevzala   na   seba   medzinárodný   záväzok   zabezpečiť v zmysle   čl.   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru   prístup   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne   záväzné)   kroky   k   vytvoreniu   vhodných   podmienok   na   implementáciu   tohto subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom právnom poriadku,   potom súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej   spolupráce   (čl.   4   ods.   3   Zmluvy   o   Európskej   únii)   a   rešpektovania   princípu právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   musí   v   prípade   jednotlivca   dovolávajúceho   sa v konkrétne   prejednávanej   veci   na   právo   prístupu   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej   úlohy   ako   už   bolo   skôr   uvedené,   je   už   zdôraznená   v   7.   a   8.   recitálu preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv, Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné   sa   uspokojiť   iba   s   odkazom   na   existujúce   nepriame   formy   právnej   ochrany (napríklad   procesné   podania   na   Prokuratúru   Slovenskej   republiky   alebo   Verejného ochrancu   práv),   ktoré   síce   môžu   smerovať   aj   k   vyvolaniu   súdneho   konania   (napríklad žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák. č.   543/2002   Z.   z.   aplikačne uprednostniť   cieľ   sledovaný článkom 9   ods.   3   Aarhuského dohovoru   pred   úpravou   procesného   postavenia   žalobcu   ako   združenia   s   právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo k judikatúrnemu   posunu   v   jeho   ustálenej   súdnej   praxi   (najmä   predchádzajúce   rozsudky Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 40/2009), ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

V nadväznosti na dosiaľ uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru,   ktoré   je   v rozpore   s právom   EÚ,   musí   mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Len zásadné a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže   spočívať   vo   svojvoľnom   či   na   prvý   pohľad   celkom   nesprávnom   nepredložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochyby a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (porovnaj rozhodnutie Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159; uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením obsiahnutým vo vyjadrení najvyššieho súdu (prípis z 15. júla 2011, pozn.), podľa ktorého „na základe výsledku prejudiciálneho konania pred   Súdnym   dvorom   EÚ,   tzn.   vydaného   rozsudku,   došlo   k   judikatúrnemu   posunu v rozhodovacej   činnosti   konajúceho   senátu   s   tým,   že   sťažovateľovi   bolo   v   správnom súdnictve počnúc rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 41/2009 vyhovené v plnom rozsahu“. Avšak, tento judikatúrny posun nemožno legitímne ospravedlniť len tým, že ich bolo potrebné „zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05.03.2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej   únie   č.   C-240/09   zo   dňa   08.   marca   2011“ (z   vyjadrenia   najvyššieho   súdu v prípise z 15. júla 2011, pozn.).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ak   najvyšší   súd v okolnostiach   posudzovaných   vecí   (s poukazom   na   už   uvedené   predbežné   závery ústavného   súdu)   mal   povinnosť   predložiť   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru a v namietaných konaniach tak neurobil, pričom nesplnenie tejto povinnosti malo zároveň zásadný   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (namietané   rozsudky   najvyššieho   súdu, ktorými sa sťažovateľovým odvolaniam nevyhovelo, pozn.), tak tým „zbavil“ sťažovateľa práva,   aby   sa   súčasťou   právneho   základu   pre   meritórne   rozhodnutie   v namietaných konaniach   stal   výklad   práva   Európskej   únie   uskutočnený   Súdnym   dvorom.   Takýmto postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a v nich vydanými rozsudkami došlo preto podľa názoru ústavného súdu k porušeniu sťažovateľovho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť   na ďalšie   konanie,   zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a jeho rozsudkami sp. zn. 5 Sžp 6/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 33/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 19/2009 z 2. júna 2009 a sp. zn. 5 Sžp 26/2009 z 2. júna 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, bolo potrebné zároveň zrušiť označené rozsudky a tiež veci vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť v súlade   s výkladom   práva   EÚ   podaným   Súdnym   dvorom   v rozsudku   č.   C-240/09 z 8. marca   2011.   Táto   povinnosť   vyplýva   zo   všeobecných   účinkov   rozsudkov   Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ (pozri rozsudky súdneho dvora vo veci Blaizot č. C-24/86 z 2. februára 1988, bod 27, a vo veci Kühne a Heitz č. C-453 z 13. januára 2004, bod 21), podľa ktorých je výklad práva EÚ záväzný s účinkami ex tunc pre všetky vnútroštátne súdy od momentu, kedy sa uvedené pravidlo, ktoré bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvor EÚ, stalo záväzným.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu). Sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 2 418,24 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade boli ústavnému súdu doručené štyri sťažnosti, pričom v každej z nich   bol   sťažovateľ   právne   zastúpený   tou   istou   advokátkou.   Sťažovateľ   v každej z jednotlivých   sťažností   žiadal   o   úhradu   trov   konania   v   sume   438,57   €   za   tri   úkony uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti a podanie z 9. decembra 2009), čo by pri štyroch sťažnostiach podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) predstavovalo úhradu v sume 4-krát po 438,57 €, t. j. spolu 1 754,28 €.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 108/2010-15 z 11. marca 2011 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru   ústavného   súdu   nároky   tak   na   prípravu   zastupovania,   ako   aj   spísanie   sťažností (identický   obsah),   čo   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania. Vychádzajúc   z   tejto   skutočnosti,   ako   aj   z   oprávnenia   priznať   úhradu   trov   konania účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania za úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2009   len   v   sume   438,57   €,   t.   j.   v   sume požadovanej úhrady len za jednu sťažnosť.

Sťažovateľ si uplatňuje zároveň úhradu trov konania v sume 663,96 € v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011; vyjadrenie z 23. marca 2011 a podanie zo 7. septembra 2011. Ústavný súd úhradu za tieto úkony právnej služby priznal,   a preto   celková   úhrada   trov   konania   spolu   s paušálnou   náhradou   výdavkov predstavuje   celkovú   sumu   1 102,53   €.   Z uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   uložil najvyššiemu   súdu   povinnosť   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   na   účet   jeho   právnej zástupkyne v sume uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011