znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 108/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., so sídlom M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   4 Co/45/2007-233 z 15. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. marca 2009 doručené podanie obchodnej spoločnosti D., a. s., so sídlom M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci sp. zn. 4 Co/45/2007 z 15. januára 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: „A) KS v KE v konaní sp. zn.: 4 Co/45/2007 neprerokoval v oficiálnom rokovaní a dôkladne neprebral pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty.

Porušovateľ znemožnil sťažovateľovi realizáciu svojich procesných práv priznaných mi   v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej   súdnej   ochrany v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru, a práva na majetok ako aj právom chránených záujmov v zmysle čl. 20 Ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, samotným neprerokovaním a následne neodôvodnením v rozhodnutí 4 Co/45/2007 zo dňa 15. januára 2009 a doručeného 17. 2. 2009....

1.) V podanom odvolaní apelujem na výkladové stanovisko k § 526 OZ, Uznesenie 17 Cb 458/98 OS MI, a hlavne na judikatúru Rozsudok NS SR 4 Obo 210/01.

KS   KE   opovrhol   citovanými   efektívnymi   faktami   principiálnymi   v tomto   súdnom konaní.

2.)   Z inkriminovanej   judikatúry   vyplývajú   procesné   práva   žalobcu   a súd   ich opomenul.

B) KS KE sa zaoberá irelevantnými skutočnosťami ako je ZP, ktorý nie je vôbec potrebné skúmať v tomto súdnom konaní s poukazom na vyššie uvedené konkrétne fakty, a nevyjadril sa k ním.

Porušovateľ efektívne neprejednal citované fakty a neodpovedal na ne v odôvodnení citovaného rozsudku.

C) Zo   zákona vyplýva,   že iba   súd môže rozhodnúť,   ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, ale na druhej strane musí o uplatnených návrhoch účastníka konania v odvolaní na vykonanie konkrétnych dôkazov rozhodnúť a – pokiaľ im nevyhovie – potom vo svojom rozhodnutí tiež musí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP v korelácií s § 211 OSP takéto odôvodnenie musí mať aj rozsudok odvolacieho súdu). Porušovateľ   mal   právne   korektným   a zrozumiteľným   spôsobom   sa   vyrovnať so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami a to takým spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania.

Z formulácie § 132 Občianskeho súdneho poriadku možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť.

Dostatočnosť   a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako i právnej stránky rozhodnutia.

Ako prameň v materiálnom slova zmysle som použil: I. ÚS 236/06, I. ÚS 114/08, III. ÚS 328/05.

Pokiaľ súd takto nepostupoval, porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 20, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru. V odvolaní podanom sťažovateľom ide o pádne argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci principiálne, a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto efektívne fakty.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 právo vlastniť majetok, čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru boli rozsudkom KS KE sp. zn.: 4 Co/45/2007 zo dňa 15. januára 2009 porušené.

2.   Krajskému   súdu   v Košiciach   sa   prikazuje   vo   veci   sp.   zn.:   4   Co/45/2007,   aby obnovil stav pred porušením základných práv a slobôd.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co/45/2007 z 15. januára 2009.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   predovšetkým poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť každému   reálny   prístup   k súdu   a tomu   zodpovedajúca   povinnosť   súdu   konať   vo   veci. K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Článok   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je prvotným   východiskom   pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. 4 Co/45/2007-233 z 15. januára 2009 ako   súd   odvolací   zamietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   Okresného   súdu Michalovce sp. zn. 13 C 455/2000 z 30. novembra 2006 a pritom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„... Proti tomuto rozsudku včas a v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobe vyhovel a priznal náhradu trov konania.

V podanom   odvolaní   jednoznačne   poukázal   na   to,   že   dlžník,   teda   žalovaný   sa o postúpení   pohľadávky   medzi   postupcom   a postupníkom   dozvedel,   a teda   niet   dôvodu skúmať dôvodnosť, resp. podmienky postúpenia pohľadávky. Tu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   Cbo   210/01   a poukázal   aj   na   ust.   §   526   Občianskeho zákonníka. Žiadal zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. zmeniť a vyhovieť žalobe.

K tomuto odvolaniu zo strany žalovaného nebolo podané vyjadrenie. Odvolací súd v zmysle ust. § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 3 O. s. p. rozsudok verejne   vyhlásil   dňa   15.   1.   2009   o 9,   00   hod.,   čo   bolo   oznámené   na   vývesnej   tabuli krajského súdu.

Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací   súd   sa   plne   stotožnil   s výsledkami   dokazovania   prvostupňového   súdu. Naviac zdôrazňuje, že prvostupňový súd konal v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu a preto vo veci aj správne rozhodol.

Jednoznačne bolo preukázané, že z rovnopisov zmluvy o postúpení pohľadávok, ktoré boli predložené ako listinné dôkazy v konaniach 13 C 249/01 a 11 C 1732/99 bolo zrejmé, že obidva rovnopisy boli za postupníka podpísané jednou osobou a naviac všetky rovnopisy zmluvy podpísali členovia dozornej rady akciovej spoločnosti D.

Naviac zo záverov znaleckého dokazovania súd zistil, že odtlačok pečiatky D. a. s. na listinnom dôkaze predkladanom ako originál nie je vyhotovený odtlačením tej istej pečiatky ako   bola   použitá   na   rovnopise   zmluvy.   Predkladaný   originál   zmluvy   znalecký   ústav z časového   hľadiska   vyhodnotil   ako   listinu,   ktorá   vznikla   po   období   vzniku predpokladaného rovnopisu z roku 1998.

Je   dôležité   zdôrazniť,   že   podľa   znaleckého   ústavu   druhý   podpis   na   strane postupníka... bol vyhotovený neskôr ako text zmluvy.

Občiansky   zákonník   v zmysle   §   524   ods.   1   vyžaduje   pre   postúpenie   pohľadávky písomnú formu a táto písomná forma pri uzatvorení zmluvy bola dodržaná. Pre platnosť písomne urobeného právneho úkonu sa vyžaduje však podpis konajúcej osoby, ktorým by bol v prípade obchodnej spoločnosti D. a. s. M. generálny riaditeľ spoločnosti samostatne alebo   dvaja   členovia   predstavenstva   spoločnosti,   a to   tak,   že   k vytlačenému   alebo napísanému obchodnému menu spoločnosti k menám a funkciám podpisujúci pripoja svoj podpis.

Tak   ako   uzavrel   súd   prvého   stupňa   z vykonaného   dokazovania   je   zrejmé,   že predmetnú   zmluvu   podpísala   len   jedna   osoba   z podpisu   neidentifikovateľná,   avšak z vykonaného dokazovania zrejmé, že sa jednalo o podpis Ľ. Č., ktorého podpisový vzor je vizuálnym posúdením totožný s podpisom na predmetnej zmluve.

Naviac   dlžník,   teda   žalovaný   nebolo   preukázané   jednoznačne,   že   o postúpení pohľadávky   medzi   postupcom   a postupníkom   sa   dozvedel   riadnym   právnym   spôsobom, pretože išlo len o vedomosť v súdnom konaní 17 Cb 458/98, ktoré síce prevzal a uznesenie nadobudlo právoplatnosť, ale nie je možné jednoznačne charakterizovať, že išlo o vedomosť o postúpení pohľadávky tak, ako to má na mysli zákon.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a k právnemu posúdeniu veci považuje za dôležité uviesť ešte nasledovné:

Odvolací súd nerešpektoval rozhodnutie Najvyššieho súdu nakoniec v obchodnom spore   Cbo,   pretože   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   oznámenie   o postúpení pohľadávky by bolo právne významné len z hľadiska posúdenia vzniku povinnosti dlžníka plniť postupníkovi s dôsledkom, že sa zbaví svojho záväzku. Pokiaľ však k splneniu záväzku voči v oznámení uvedenému postupníkovi nedošlo a zaplatenie takejto pohľadávky sa stalo predmetom konania na súde, pri skúmaní aktívnej legitimácie postupníka na vymáhanie pohľadávky je nutné riešiť aj otázku existencie zmluvy o postúpení a jej platnosti. Aktívne legitimovaným účastníkom v spore je totiž len ten, kto podľa hmotného práva je skutočne nositeľom tvrdeného subjektívneho práva.

Z týchto   dôvodov   nebolo   možné   vyhovieť   žalobe   a bolo   treba   potvrdiť   rozsudok (§ 219 O. s. p.), ktorým bola žaloba zamietnutá.“

Ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 4 Co/45/2007-233   z 15.   januára   2009   a   namietaným porušením   (prípadne   odoprením   či odňatím)   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   túto   časť sťažnosti   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na   tento   záver   odmietol   ústavný   súd   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného   práva podľa   čl.   20 ústavy   a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   dohovoru,   pretože   absencia   porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci   za   porušenie   práv   sťažovateľky   hmotnoprávneho   charakteru   (obdobne   napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/08).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009