znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Z. Z., zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu Galanta sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. októbra 2013 doručená sťažnosť Z. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   1   a 2   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 231/2008 z 23. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 89/2011 z 2. júla 2013.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 212 ods. 1 a 5 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 216 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a súčasne mu bol uložený ochranný dohľad v trvaní jedného roka.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, že odsúdil sťažovateľa na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere piatich rokov, pre výkon ktorého ho zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Sťažovateľ namieta, že skutok, za ktorý bol odsúdený, nie je trestným činom, pretože boli   splnené   podmienky   konania   v krajnej   núdzi   podľa   §   24   ods.   1   Trestného   zákona ako okolnosti   vylučujúcej   protiprávnosť   činu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   skutku   sa   dopustil pod vplyvom nátlaku, ktorý vyvolal u neho obavu o jeho život a život a zdravie členov jeho rodiny,   hlavne   maloletého   syna.   Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   svoju   výpoveď a výpovede   svedkov   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa,   podľa   ktorých   dochádzalo k vyhrážkam,   z ktorých   vyplývalo   reálne   nebezpečenstvo   pre   neho   a jeho   rodinu. Sťažovateľ   tvrdí,   že   nemal   inú   možnosť,   ako   spolupracovať   s osobami,   ktoré   sa   mu vyhrážali, pretože nemal pochybnosti, že ak by sa obrátil na políciu, bolo by ublížené jemu aj   jeho   rodine.   Sťažovateľ   sa   rozhodol   pre   spáchanie   skutku   až   po   dlhšom   období stupňujúceho sa nátlaku, nemal pohnútku obohatiť sa trestnou činnosťou, ale jeho jedinou pohnútkou   bola   ochrana   života   jeho   a   členov   jeho   rodiny.   Sťažovateľ   zdôrazňuje, že následok   spôsobený   krádežou   LCD   televízorov,   t.   j   majetková   škoda,   nie   je   zjavne závažnejší, ako ten, ktorý hrozil, t. j. usmrtenie jeho, jeho družky a ich syna, a preto nie sú splnené   podmienky   vylučujúce   použitie   ustanovenia   o krajnej   núdzi   podľa   §   24   ods.   2 Trestného zákona.

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s jeho   obhajobou a neposúdil, či boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ako to tvrdil vo svojej výpovedi,   hoci   inú   časť   jeho   výpovede   považoval   za   dôkaz   preukazujúci   vinu spoluobžalovaných. Krajský súd vo svojom rozsudku prevzal odôvodnenie rozsudku súdu prvého   stupňa   v otázke   viny   a právneho   posúdenia   skutku   a nezaoberal   sa   posúdením konania sťažovateľa z hľadiska podmienok konania v krajnej núdzi.

Na tomto základe sťažovateľ tvrdí, že bola porušená zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, pretože bol odsúdený za konanie, ktoré nie je trestným činom, a bol pozbavený osobnej slobody v rozpore so zákonom, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 dohovoru.

Sťažovateľ   namieta,   že   bolo   porušené   aj   jeho   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože konanie trvalo od vznesenia obvinenia   (16.   októbra   2007)   do   jeho   právoplatného   skončenia   (2.   júla   2013)   5 rokov, 8 mesiacov a 16 dní, čo považuje s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva za neprimerane dlhú dobu. Sťažovateľ uvádza, že vo veci nebolo potrebné vykonávať rozsiahle dokazovanie, a to aj vzhľadom na to, že od začiatku spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, priznal sa k spáchaniu skutku, usvedčil páchateľov, svoj čin úprimne   oľutoval   a poskytovaním   pravdivých   informácií   nenahraditeľným   spôsobom prispel k objasneniu veci, čo uviedol aj krajský súd v rozsudku z 2. júla 2013. K predĺženiu konania došlo podľa sťažovateľa v dôsledku nečinnosti alebo nesprávneho postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby „Ústavný   súd   SR   svojím   rozhodnutím   vyslovil, že rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta   sp.   zn.   1   T/231/2008   zo   dňa   23.   5.   2011 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To/89/2011 zo dňa 2. 7. 2013 boli porušené základné práva, a to podľa čl. 17 ods. 1a 2, čl. 48 ods. 2, č. 49 Ústavy SR, čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, sťažovateľa Z. Z. a následne podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil uvedené rozhodnutia a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z. vrátil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Galanta alebo Okresnému súdu Galanta prikázal obnoviť stav pre porušením práv a slobôd a vydať oslobodzujúci rozsudok z dôvodu podľa § 285 písm. b) Tr. por.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné   súdy,   ktoré   sú   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 306 ods. ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa § 307 ods. 1 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť

b) obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine   v rozsahu,   v ktorom   súd   prijal jeho vyhlásenie,   že   je vinný, alebo vyhlásenie,   že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe.

Sťažovateľ   mal   možnosť   podať   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie a domáhať   sa   tak   ochrany   svojich   základných   práv   v konaní   pred   všeobecným   súdom príslušným   na   jeho   prerokovanie   a rozhodnutie,   ktorý   mal   povinnosť   mu   túto   ochranu poskytnúť. Sťažovateľ uvedenú možnosť využil, o jeho odvolaní konal a rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc konať o sťažnosti vo vzťahu k rozsudku okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv tým, že bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest za spáchanie skutku, ktorý podľa neho nie je trestným činom, pretože konal v krajnej núdzi,   ktorá   je okolnosťou   vylučujúcou   protiprávnosť   činu   podľa   § 24 Trestného zákona. Krajský súd sa jeho obranou vôbec nezaoberal a v rozsudku sa s ňou nevysporiadal.

Podľa   §   24   ods.   1   Trestného   zákona   čin   inak   trestný,   ktorým   niekto   odvracia nebezpečenstvo   priamo   hroziace   záujmu   chránenému   týmto   zákonom,   nie   je   trestným činom.

Podľa   §   24   ods.   2   Trestného   zákona   nejde   o   krajnú   núdzu,   ak   bolo   možné nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností odvrátiť   inak   alebo   ak   spôsobený   následok   je   zjavne   závažnejší   ako   ten,   ktorý   hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu, ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberá otázkou svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti, ktorá sa riadi princípom subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky ochrany svojho základného práva a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody. Sťažovateľ pritom nemá   na   výber,   ktorý   z   oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany   využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie prostredníctvom svojho obhajcu Ľ. Š. a dosiaľ nebolo o ňom rozhodnuté.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutku   alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Sťažovateľ nenamieta neúplnosť vykonaného dokazovania. Namieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil zistený skutok, keď ho kvalifikoval ako trestný čin, hoci podľa sťažovateľa boli splnené podmienky konania v krajnej núdzi, ktorá vylučuje trestnosť jeho činu.

Z   právnej   úpravy   dovolania   podľa   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   dovolanie je sťažovateľovi   dostupný   opravný   prostriedok,   ktorého   uplatnením   sa   môže   domáhať preskúmania zákonnosti rozsudku krajského súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, na základe námietok subsumovateľných pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS   369/2011)   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná   za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Ak v čase rozhodovania o sťažnosti nie je dovolacie konanie skončené, ústavný súd sťažnosť odmietne ako predčasne podanú, pretože o ochrane práv, ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   bude   ešte   rozhodovať   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Ústavný   súd   považuje   sťažnosť   v takom   prípade za neprípustnú   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania je v tomto štádiu konania o sťažovateľovej veci zásadne príslušný dovolací súd. Ústavný súd v rámci svojej právomoci nemôže autoritatívne rozhodnúť o tom, či sťažovateľove tvrdenia v skutočnosti spĺňajú alebo nespĺňajú dôvody dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku. To môže posúdiť a rozhodnúť o tom iba dovolací súd. Ústavný súd súčasne dodáva, ak najvyšší súd odmietne dovolanie, bude lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   (ak bude   podaná   v dvojmesačnej lehote počítanej   vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu)   s   výnimkou   prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje možnosť podania dovolania k rozhodnutiu všeobecného súdu ako celku). V takom prípade nemožno   sťažnosť   smerujúcu   proti   právoplatnému   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 s poukazom na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s námietkou neprimeranej doby trestného konania

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, IV. ÚS 252/2013), podľa ktorého sa ochrana základnému právu   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie   základného   práva   označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   danom   prípade okresným   súdom   a krajským   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Právoplatnosťou   konečného rozhodnutia   všeobecného   súdu   dochádza   podľa   názoru   ústavného   súdu   k odstráneniu právnej neistoty účastníka (strany) konania, a preto považuje sťažnosť doručenú ústavnému súdu po právoplatnom skončení veci za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/02, II. ÚS 208/04, II. ÚS 128/06).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označeného   práva   postupom   okresného   súdu a krajského súdu v trestnom konaní do jeho právoplatného skončenia rozsudkom krajského súdu   sp.   zn.   3   To   89/2011   z 2.   júla   2013.   Sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu 23. októbra   2013,   t.   j.   v čase,   keď   okresný   súd   aj   krajský   súd   už   rozhodli   o trestnom obvinení sťažovateľa a sťažovateľ na základe tohto rozhodnutia nastúpil výkon uloženého trestu. Okresný súd a krajský súd už nemohli v čase podania sťažnosti nijako ovplyvniť priebeh trestného konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy.

Z odôvodnenia   sťažnosti   a jej   petitu,   ktorým   je   ústavný   súd   viazaný, bez akýchkoľvek   pochybností   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   okresného   súdu a krajského súdu do právoplatného skončenia trestného konania rozsudkom krajského súdu z 2. júla 2013. Sťažovateľ nenamieta porušenie svojich práv v dovolacom konaní, ktoré aktuálne   prebieha   v   jeho   veci,   a preto   ústavný   súd   neskúmal   postup   okresného   súdu v dovolacom konaní.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo bolo dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol s poukazom na zistené dôvody o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014