znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. N., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/2010 a jeho uznesením zo 16. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 45/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012 doručená sťažnosť M. N., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práv podľa čl. 9 ods. 1 a 4 a čl. 14 ods. 1 a 3 písm. b) a d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/2010 a jeho uznesením zo 16. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 45/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd uznesením zo 16. mája 2012 zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu s tým, že u sťažovateľa naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a súčasne neprijal písomný   sľub   ako   náhradu   väzby.   Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu zamietol, pričom v uznesení z 31. mája 2012 krajský súd okrem iného uviedol:

„Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť obžalovaný M. N., a to priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní (č. l. 783), ktoré sa konalo dňa 16. 05. 2012. Sťažnosť však do konania nadriadeného sťažnostného súdu písomne zdôvodnená nebola ani obžalovaným, ani jeho obhajcom.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedené   konštatovanie   krajského   súdu   je   nepravdivé   a   že uznesenie okresného súdu bolo jeho obhajcovi doručené 23. mája 2012; následne na to obhajca sťažnosť písomne odôvodnil podaním z 24. mája 2012, ktoré zaslal okresnému súdu, ako aj krajskému súdu 25. mája 2012 faxom a okresnému súdu v rovnaký deň aj poštou.   Krajský   súd   teda   mal   k   dispozícii   písomné   odôvodnenie   sťažnosti   v   čase rozhodovania o nej, napriek tomu neprihliadol na argumentáciu sťažovateľa spochybňujúcu správnosť prvostupňového rozhodnutia. Sťažovateľ preto namieta, že týmto postupom mu bolo znemožnené predložiť argumenty na svoju obranu, a tým malo dôjsť aj k porušeniu jeho práva na obhajobu.

Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   uznesenie   okresného   súdu   nie   je   náležite a presvedčivo   odôvodnené.   Podľa   sťažovateľa   sa   okresný   súd   nevysporiadal so skutočnosťami svedčiacimi proti väzbe, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby   z   10.   mája   2012.   Osobitne   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že   okresný   súd   žiadnym spôsobom   neodôvodnil,   prečo   neprijal   jeho   písomný   sľub.   Rovnakou   vadou   je   podľa sťažovateľa postihnuté aj uznesenie krajského súdu, pretože krajský súd sa nevysporiadal s námietkami   proti   existencii   dôvodov   väzby,   ktoré   uviedol   v   žiadosti   o   prepustenie z väzby, ako aj s dôvodmi, ktoré uviedol v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Rozhodujúce argumenty sťažovateľ sformuloval takto: „Preto podávam... túto sťažnosť proti Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením sp. zn. 4Tos/45/2012 zo dňa 31. 5. 2012 ako aj postupom, ktorý predmetnému rozhodnutiu predchádzal, keď jeho postup a predmetné uznesenie trpí arbitrárnosťou pri rozhodovaní, keďže   neprihliadal   na   riadne   a   včas   podané   zdôvodnenie   sťažnosti   obžalovaným   a   pri svojom   rozhodovaní   neodstránil   nezákonnosť   postupu   a   uznesenia   Okresného   súdu Bratislava I sp. zn. 1T 18/2010 zo dňa 16. 5. 2012 a rozhodol v rozpore s príslušnými ustanoveniami   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky,   porušil   moje   základné   práva a slobody   garantované   mi   Ústavou   SR   a   moje   ľudské   práva   a   základné   slobody garantované mi Dohovorom a Paktom, ako aj proti Okresnému súdu Bratislava I, ktorý uznesením   sp.   zn.   1T   18/2010   zo   dňa   16.   5.   2012   a   postupom,   ktorý   po   predmetnom rozhodnutí   nasledoval,   rozhodol   a   postupoval   pri   rozhodovaní   v   rozpore   s   právnym poriadkom Slovenskej republiky, porušil moje základné práva a slobody garantované mi Ústavou   SR   a   moje   ľudské   práva   a   základné   slobody   garantované   mi   Dohovorom   a Paktom.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Tos/45/2012 zo dňa 31. 5. 2012 ako aj postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T 18/2010 zo dňa 16. 5. 2012 boli porušené čl. 17. ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 9 ods. 1, čl. 9 ods. 4, čl. 14 ods. 1, čl. 14 ods. 3 písm. b), čl. 14 ods. 3 písm. d) Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

2.   Podľa   §   56   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   ústavný   súd   zrušuje   právoplatné uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   4Tos/45/2012   zo   dňa   31.   5.   2012,   ako uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1T 18/2010 zo dňa 16. 5. 2012 a vracia vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznáva sťažovateľovi M. N., nar.... primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur.

4. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. ústavný súd priznáva sťažovateľom náhradu   trov   konania   vo   výške   667,08   Eur   (za   2   úkony   právnej   služby   -   príprava   a prevzatie zo dňa 14. 10. 2011 a podanie sťažnosti zo dňa 18. 10. 2011 á 270,54 Eur, spolu 541,08 Eur + 20% DPH, spolu: 649,30 Eur + 2x režijný paušál po 7,41 Eur + 20% DPH, spolu 17,78 Eur), ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia práva spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a paktu   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/2010 a jeho uznesením zo 16. mája 2012

Sťažovateľ namieta vo svojej sťažnosti porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a paktu postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 18/2010 a jeho uznesením zo 16. mája 2012.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z   uvedeného   princípu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   postupu   a   uznesenia   okresného   súdu   bol príslušný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd   sťažnosť   v   časti,   ktorá   smerovala   proti   postupu   a   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa, odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru   a   paktu   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tos 45/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 9 ods. 1, 4 a čl. 14 ods. 1, 3 písm. b) a d) paktu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 45/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012.

2.1   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   II.   ÚS   70/00,   IV.   ÚS   66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne čl. 14 ods. 1 paktu) ústavný súd poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa   tieto   ustanovenia   ústavy a dohovoru   (resp.   paktu)   aplikujú   pri   rozhodovaní   vo   veci   samej   a   neaplikujú   na rozhodovanie všeobecného súdu o väzbe, keďže špeciálne ustanovenia čl. 17 ústavy a tiež čl. 5 dohovoru (obdobne čl. 9 paktu) týkajúce sa osobnej slobody obsahujú jej základné hmotné a procesné atribúty vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení (m. m. napr. III. ÚS 135/04, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Pokiaľ   preto   ide   o tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   podľa   čl.   14   ods.   1   paktu)   postupom a uznesením krajského súdu, ktorým nevyhovel jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd ju už na predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

2.2   Ústavný   súd   sa   preto   ďalej   zaoberal   posúdením   sťažovateľom   namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu v rozsahu záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, 2 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru a čl. 9 ods. 1, 4 a čl. 14 ods. 3 písm. b) a d) paktu.

Sťažovateľ skutkovo odôvodnil namietané porušenie práv takto:

1. Krajský súd sa pri rozhodovaní nezaoberal písomným odôvodnením sťažnosti, ktoré   mal   k   dispozícii,   s   odvolaním   sa   na   nepravdivé   tvrdenie,   že   sťažnosť   písomne odôvodnená nebola.

2.   Uznesenie   krajského   súdu   je   svojvoľné   a   nezákonné,   pretože   odôvodnenie rozhodnutia nedáva odpovede na námietky sťažovateľa proti väzbe predložené v žiadosti o prepustenie z väzby a v sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti z týchto skutočností: Na sťažovateľa bola podaná obžaloba za prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona a pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 a § 145 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona.

Sťažovateľ   podal   15.   mája   2012   prostredníctvom   svojho   obhajcu   žiadosť o prepustenie   z   väzby,   v   ktorej   uviedol,   že   dôkazy   vykonané   v   trestnom   konaní nepreukazujú dôvodnosť trestného stíhania, zdôraznil rešpektovanie princípu prezumpcie neviny, namietal, že nie sú dané dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, súdy nesprávne interpretujú závery znaleckých posudkov týkajúcich sa hodnotenia   jeho   osobnosti,   nerešpektujú   zahladenie   predošlých   odsúdení   a   vo   veci nepostupujú   prednostne   a   urýchlene.   Zároveň   ponúkol   svoj   písomný   sľub   ako   náhradu väzby.

O   žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   16.   mája   2012   tak,   že   ju   zamietol a ponúknutý   sľub   neprijal.   Okresný   súd   s   odkazom   na   predošlé   rozhodnutia   o   väzbe sťažovateľa v konaní sp. zn. 1 T 18/2010 v odôvodnení uznesenia zo 16. mája 2012 uviedol, že dôkazná situácia sa nezmenila, dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku trvajú naďalej v nezmenenej podobe s tým, že sú umocnené novou skutočnosťou ďalšieho trestného stíhania sťažovateľa za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.

Okresný súd vyhlásil   uznesenie na hlavnom pojednávaní (v zápisnici o hlavnom pojednávaní   je   uvedené: „uznesenie   vyhlásil,   odôvodnil   a   podal   poučenie   o   opravnom prostriedku“) za prítomnosti sťažovateľa a obidvoch obhajcov. Sťažovateľ podal po porade s obhajcami proti uzneseniu sťažnosť, ktorú neodôvodnil. Prokurátor sa vzdal práva podať sťažnosť.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na rozhodnutie o sťažnosti 18. mája 2012.

Sťažovateľ dodatočne odôvodnil svoju sťažnosť prostredníctvom obhajcu písomným podaním z 24. mája 2012, ktoré bolo podľa zistenia ústavného súdu doručené okresnému súdu 28. mája 2012. V sťažnosti sťažovateľ namietal, že sa okresný súd nevysporiadal s argumentáciou, ktorú predniesol v žiadosti o prepustenie z väzby, pretrvávanie dôvodov väzby odôvodnil vecne nesúvisiacim trestným stíhaním a neodôvodnil ani svoje rozhodnutie o neprijatí písomného sľubu.

Ústavný súd nemal dôvod spochybniť tvrdenie sťažovateľa, že písomné odôvodnenie sťažnosti z 24. mája 2012 zaslal jeho obhajca 25. mája 2012 faxom aj priamo krajskému súdu.

Podľa zistenia ústavného súdu okresný súd predložil písomné odôvodnenie sťažnosti krajskému súdu 1. júna 2012.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   4   Tos   45/2012   na   neverejnom   zasadnutí   31.   mája   2012   tak,   že   ju zamietol.   Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol   obsah   napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a zároveň konštatoval, že ku dňu konania sťažovateľ svoju sťažnosť   neodôvodnil   ani   sám,   ani   prostredníctvom   obhajcu.   Preskúmaním   správnosti výrokov napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré im predchádzalo, krajský súd dospel k záveru,   že   boli   dodržané   všetky   procesné   podmienky   konania,   dôvodnosť   podozrenia sťažovateľa   zo   spáchania pokusu   obzvlášť závažného zločinu   je umocnená   vykonaným dokazovaním,   dôvody   preventívnej   väzby   trvajú   naďalej,   pričom   možnosti   nahradiť   ju písomným   sľubom   bráni „nielen   povaha   prejednávaného   prípadu,   ale   aj   osoba obžalovaného“,   v   súvislosti   s   čím   poukázal   na   ďalšie   trestné   stíhanie   sťažovateľa   pre úmyselný zločin.

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, a teda že krajský súd nevzal do úvahy písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd musí prisvedčiť   sťažovateľovi,   že   uvedené   zodpovedá   skutočnosti.   Ústavný   súd   sa   zaoberal obdobnou námietkou sťažovateľa smerujúcou proti postupu krajského súdu pri rozhodovaní o   väzbe už v   rozhodnutí   sp.   zn.   III.   ÚS   270/2011   zo   14.   júna 2011,   resp.   v skutkovo podobných veciach iných sťažovateľov, napr. sp. zn. III. ÚS 98/2011 z 8. marca 2011, IV. ÚS 482/2011 z 10. novembra 2011, III. ÚS 135/2012 z 3. apríla 2012, pričom na rozdiel od   tejto   veci,   v   uvedených   konaniach   nadriadené   súdy   objektívne   nemali   k   dispozícii odôvodnenia   sťažovateľmi   podaných   sťažností.   Ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   zaoberal skúmaním, prečo krajský súd v čase rozhodovania nemal k dispozícii písomné odôvodnenie sťažnosti doručené mu priamo faxom 25. mája 2012, v prvom rade riešil otázku, či a do akej miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa, a to v kontexte konkrétnych okolností konania pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd vzal do úvahy, že tak konanie pred okresným súdom, ako aj konanie pred krajským   súdom   boli   iniciované   sťažovateľom   (na   základe   žiadosti,   resp.   sťažnosti sťažovateľa),   v   konaní   nebol   porušený   princíp   kontradiktórnosti   (všetky   argumenty prokurátora sťažovateľovi boli známe a mal možnosť sa k nim vyjadriť pred okresným súdom), zohľadnil predovšetkým odôvodnenie uznesenia krajského súdu.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je poskytnutie práva osobám, ktoré   boli   pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi   záruky,   ktoré   garantuje   tento   článok   dohovoru,   nepochybne   patrí   aj   právo obvineného   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe (napr. III.   ÚS 84/06, III.   ÚS 291/06), ako aj jeho právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli   dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Ústavný súd konštatuje, že v postupe krajského súdu došlo síce k pochybeniu, avšak s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   toto pochybenie bolo tak závažné, že mohlo dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom.

Účelom práva podať sťažnosť je umožniť sťažovateľovi predostrieť argumenty proti skutkovým   a   právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa   a   dosiahnuť   tak   zmenu   tohto rozhodnutia   vo   svoj   prospech.   V   tejto   súvislosti   nemožno   prehliadnuť,   že   argumenty sťažovateľa proti ponechaniu vo väzbe obsiahnuté v žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj v sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   vychádzajú   z   rovnakých   skutočností   a   sú v podstate   totožné.   V   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   sťažovateľ   neuviedol žiadne nové skutočnosti, namietal len hodnotenie jeho argumentov okresným súdom, buď že   okresný   súd   jeho   argumenty   nesprávne   vyhodnotil,   resp.   sa   s   nimi   nevysporiadal. Nemožno preto dospieť k záveru, že by sťažovateľ predložil v odôvodnení sťažnosti také závažné   argumenty,   ktoré   by   mohli   podstatne   zmeniť   právny   názor   krajského   súdu   na pretrvávanie materiálnych podmienok väzby, a tým aj na dôvodnosť ďalšieho väzobného stíhania sťažovateľa.

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:„Krajský   súd   v   Bratislave   zistil,   že   pri   rozhodnutí   o   žiadosti   obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu spolu s predloženým písomným sľubom boli dodržané všetky formálno-procesné podmienky a rovnako aj z vecného hľadiska prvostupňový súd správne konštatoval ďalšie trvanie väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a písomný sľub obžalovaného vyhodnotil ako nedostatočný inštitút na nahradenie väzby.

V   predmetnej   veci   je   potrebné   predovšetkým   uviesť,   že   v   tomto   konaní   sa   ešte nerozhoduje o vine, či nevine obžalovaného, avšak   doteraz zistené skutočnosti naďalej nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného závažného zločinu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obžalovaný M. N. Vážnosť tohto podozrenia je ešte umocnená podaním obžaloby   krajskou   prokuratúrou   ale   aj   následným   dokazovaním   na   hlavných pojednávaniach pred súdom prvého stupňa.

Sťažnostný   súd   skúmal   aj   zákonnosť   doterajšieho   trvania   väzby   obžalovaného, pričom   zistil,   že   zákonné   lehoty   trvania   väzby   boli   dodržané   tak,   ako   to   upravujú ustanovenia § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por.

Podľa § 76 ods. 6 Tr. poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76 ods.   7 Tr.   por.   z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac

a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Ustanovenie § 78 tým nie je dotknuté. Krajský súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že aj v tomto štádiu trestného konania dôvody tzv. preventívnej väzby u obžalovaného M. N. v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nepochybne pretrvávajú.

Čo sa týka dôvodov tzv. preventívnej väzby, treba konštatovať, že ani v tomto štádiu trestného   konania   nedošlo   k   oslabeniu   alebo   pominutiu   týchto   väzobných   dôvodov. Z charakteru trestnej činnosti, z ktorej je obžalovaný dôvodne podozrivý vyplýva, že malo ísť o pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1 k § 145 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a o prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.

Napokon sťažnostný súd zistil, že okresný súd správne rozhodol, keď písomný sľub obžalovaného považoval za nedostatočný a ten prijatý nebol. Prijatiu písomného sľubu bránila   nielen   povaha   prejednávaného   prípadu,   ale   aj   osoba   obžalovaného.   Treba   tiež zdôrazniť, že v prípade, ak je obžalovaný stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, možno sľub prijať,   len   ak   to   odôvodňujú   výnimočné   okolnosti   prípadu.   Krajský   súd   však   takéto výnimočné   okolnosti   prípadu   nezistil.   K   aktuálnemu   spisovému   materiálu   z   Okresnej prokuratúry B. pod sp. zn. 1 Pv 176/2011 bolo zaslané ďalšie uznesenie vyšetrovateľa Okresného   riaditeľstva   PZ   B.,   Odboru   kriminálnej   polície,   1. oddelenia   všeobecnej kriminality pod ČVS: ORP 2007/I PVK-B2-210 zo dňa 09. 07. 2011, z ktorého vyplýva, že proti M. N. bolo vznesené aj ďalšie obvinenie za úmyselný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. a/ Tr. zák.

So   zreteľom   na   všetky   uvedené   skutočnosti,   nevynímajúc   ani   procesný   postup a vykonané úkony orgánov činných v trestnom konaní, ako aj vykonané procesné úkony pred súdom prvého stupňa, kde síce došlo k určitým prieťahom v konaní, čo však bolo zapríčinené   aj   práceneschopnosťami   procesných   strán,   krajský   súd   aj   v   tomto   konaní konštatuje, že preventívny dôvod väzby u obžalovaného M. N. je naďalej na mieste. Nakoľko prvostupňový súd nepochybil ani v konaní predchádzajúcom napadnutému uzneseniu, za danej situácie nevidel sťažnostný súd dôvody na žiadnu zmenu napadnutého uznesenia a preto sťažnosť obžalovaného ako nedôvodne podanú zamietol.“

Ako už ústavný súd uviedol, rozhodujúci pre jeho posúdenie bol obsah uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu dáva sťažovateľovi odpovede na všetky relevantné námietky spôsobilé spochybniť ďalšie trvanie väzby, ktoré predniesol v žiadosti o prepustenie z väzby a v podstate zopakoval v odôvodnení sťažnosti proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Krajský   súd   sa   zaoberal   skúmaním   formálnych a materiálnych podmienok ďalšieho trvania väzby a jeho záver, že nedošlo k oslabeniu alebo pominutiu dôvodov preventívnej väzby, ale naopak, k ich pretrvávaniu, je podporený novou   skutočnosťou,   ktorou   je   ďalšie   trestné   stíhanie   sťažovateľa   za   úmyselný   zločin násilnej   povahy,   nemožno   považovať   za   zjavne   svojvoľný   a   arbitrárny.   Krajský   súd odstránil   aj   nedostatok   uznesenia   okresného   súdu,   z   odôvodnenia   ktorého   možno   len implicitne vyvodiť dôvody   neprijatia písomného sľubu sťažovateľa, pričom   krajský súd ústavne   udržateľnou   argumentáciou   odôvodnil,   prečo   nepovažoval   podmienky   na nahradenie   jeho   väzby   písomným   sľubom   za   splnené.   Ústavný   súd   preto   považuje uznesenie krajského súdu za presvedčivo a dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené   alebo   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   taký   záver   nie   je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov, ktoré   upravujú   také   obmedzenie   osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v   trestnom   konaní (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Podľa názoru ústavného súdu by v okolnostiach daného prípadu bolo veľmi formálne konštatovať   porušenie   označených   práv   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   záver   o   vedomosti krajského súdu o podstatných argumentoch sťažovateľa proti väzbe je ústavný súd tohto názoru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu reálne nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do sťažovateľom označených práv.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   neexistuje   taká   príčinná súvislosť   medzi   postupom   a   rozhodnutím   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených práv sťažovateľa, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013