znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 z 13. októbra 2011 vo výroku o výške trov konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), § 1 ods. 1   ústavného zákona   č. 23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „ústavný zákon č. 23/1991 Zb.“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 53/2009 z 13. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) vo výroku o výške trov konania.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že V. (ďalej len „žalobkyňa“) sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 10. novembra 2005   domáhala   proti   žalovanej   v 1.   rade   –   zdravotnej   poisťovni   P.   ako   postupcovi a žalovanej   v 2.   rade   –   sťažovateľke   ako   postupníkovi   určenia,   že   zmluva   o postúpení pohľadávky uzatvorená 7. júla 2005 na sumu 58 142,652 Sk je neplatná z dôvodu rozporu s §   39   Občianskeho   zákonníka.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   Cbi   111/05-249 z 12. februára 2009 konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil a zároveň určil, že „zmluva o postúpení   pohľadávok   uzatvorená   dňa   7.   7.   2005   medzi   JUDr. T.   K.   –   správcom konkurznej podstaty úpadcu P., B.,... a Z... na sumu 58.142.652 Sk je neplatná“.

O odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   5   Cbi   111/05-249 z 12. februára 2009 rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že žalobu zamietol a zároveň uložil žalobkyni nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 399,55 €.

Sťažovateľka   v sťažnosti   k druhému   výroku   najvyššieho   súdu   v napadnutom rozsudku predovšetkým uvádza:

„Sťažovateľ   považuje   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 53/2009 zo dňa 13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) za   arbitrárny.   Podľa   nášho   názoru   sa   odvolací   súd   nenáležite   vysporiadal   s otázkou posudzovania tarifnej hodnoty práva v súvislosti so súdnym konaním o určenie neplatnosti zmluvy   o postúpení   pohľadávok.   Máme   za   to,   že   odvolací   súd   vo   svojom   rozsudku relevantne neodôvodnil, prečo považoval vyčíslenie trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v predmetnom   súdnom   konaní   (vychádzajúce   z hodnoty   pohľadávok   tvoriacich   predmet napadnutej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok)   za   nesprávne   a uviedol   len   strohé a formalistické konštatovanie, že zmluva samotná, ktorá je predmetom konania o určenia jej neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Odvolací súd sa nevysporiadal a náležite neodôvodnil otázku tarifnej   hodnoty   práva   tvoriaceho   predmet   konania   o určenie   neplatnosti   zmluvy o postúpené pohľadávok, z ktorej sa vychádza pri stanovovaní základnej sadzby tarifnej odmeny pre účely zastupovania v občianskom súdnom konaní. Podľa nášho názoru odvolací súd   zvolil   pri   priznávaní   výšky   trov   právneho   zastúpenia   Sťažovateľa   nesprávnu a nespravodlivú konštrukciu, a navyše neprihliadol ani na osobitosti predmetného súdneho konania,   kde   žalobca   podal   okrem   predmetnej   určovacej   žaloby   aj   niekoľko   ďalších určovacích žalôb,   ktorými sa snažil   bezdôvodne paralyzovať   Sťažovateľa   pri   efektívnom a účinnom   vymáhaní   nadobudnutého   portfólia   pohľadávok   (postúpeniu   pohľadávok   na Sťažovateľa pritom prechádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu, ktorým konkurzný súd ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil uvedený odpredaj pohľadávok). Je preto podľa nášho názoru inter alia správne, aby náhrada trov konania reflektovala hodnotu pohľadávok, ktoré boli predmetom napadnutej zmluvy o postúpení pohľadávok.“

V nadväznosti na citované sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Českej   republiky,   ktorý   v náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   538/10   z 24.   marca   2011   uviedol,   že „i v prípade žaloby na určenie existencie právneho vzťahu   k nehnuteľnosti je   nutné   pri výpočte náhrady nákladov konania advokáta podľa advokátskej tarify vychádzať z hodnoty tejto nehnuteľnosti, nie z toho, že predmetom sporu je vec peniazmi neoceniteľná, resp. zistiteľná len so značnými ťažkosťami. Prekážkou nie je, že v súdnom konaní hodnota veci zisťovaná nebola.“, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých tento vyslovil obdobné právne závery (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 202/2007 zo 17. decembra 2007). V súvislosti s nekoherentnou rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu v súvislosti s priznanou výškou náhrady trov konania v konaniach, ktorých predmetom je rozhodovanie o určení existencie právneho vzťahu, sťažovateľka argumentuje aj judikatúrou ústavného súdu, a v tejto súvislosti uvádza, že na jednej strane sa síce stotožňuje „s pravidelne sa opakujúcim   právnym   názorom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky...,   že   ústavný   súd v zásade   nie   je   oprávnený   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov,   pretože   to   je kompetenciou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky...“, ale na druhej strane poukazuje aj (okrem iných) na jeho právny názor, podľa ktorého „... ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom   právnej   istoty   v zmysle   čl.   1   ods.   1   ústavy   a môže   tým   porušiť   aj   právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy“ (III. ÚS 192/06).

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„V   tejto   súvislosti   považujeme   za   potrebné   aspoň   v stručnosti   poukázať   na najrelevantnejšie   dôvody   objektívnej   nemožnosti   použitia   analógie   legis   so   zákonom č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov, na ktorý odvolací súd poukazuje. Vychádzajúc z relevantnej právnej teórie, je v aplikačnej praxi pri posudzovaní niektorých právnych vzťahov neupravených právnou   normou   prípustné   vychádzať   zo   zásady   analógie   zákona   (analogia   legis),   t.   j. použitia   právnej   normy   nepostihujúcej   síce   priamo   (bezprostredne)   riešený   prípad,   ale ktorá upravuje vzťahy svojím charakterom druhovo (povahou) obdobné (analogické, teda najviac   sa   podobajúce   riešenému   vzťahu   alebo   prípadu.   V zmysle   uvedeného   sa   teda analógie zákona bezpochyby použije len na právom výslovne neupravený prípad.

Vyhláška MS SR na rozdiel od Zákona o poplatkoch neobsahuje žiadne ustanovenie ani poznámku, ktorá by zakotvovala, že súdne konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, sa považuje za súdne konanie, ktorého predmet konania nemožno oceniť peniazmi.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej takto:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 zo dňa 13. 10. 2011 vo výroku o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) došlo k porušeniu práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a inú   ochranu   a vlastníckeho   práva   Sťažovateľa   v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, § 1 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Výrok Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 53/2009 zo dňa 13. 10. 2011 o výške trov konania (druhý výrok rozsudku) sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   je nepochybne súčasťou   súdneho   konania, a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 36 ods. 1 listiny) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Podľa § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa   §   10   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí   poskytovania   právnej   služby;   za   cenu   práva   sa   považuje aj hodnota   pohľadávky a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť   ústavnoprávny   rozmer   len   v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, II. ÚS 64/09).

Podľa názoru ústavného súdu pri aplikácii § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky v spojení s § 80 písm. c) OSP má rozhodujúci význam najmä v ňom uvedené slovné spojenie „ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch“. Vyjadriť hodnotu (v danom prípade práva) predovšetkým znamená vysporiadať sa   so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní. V namietanom prípade bolo predmetom konania pred krajským súdom a najvyšším súdom rozhodovanie o určení ne(platnosti) právneho úkonu, konkrétne zmluvy o postúpení pohľadávky „uzatvorenej pri speňažení konkurznej podstaty potom, ako boli pohľadávky zapísané   do   konkurznej   podstaty   a konkurzný   súd   dal   súhlas   na   ich   predaj“ (citované z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).

V napadnutom   rozsudku   najvyšší   súd   k výroku   o výške   náhrady   trov   konania uviedol:

„O trovách konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 O. s. p. tak, že v konaní úspešnému žalovanému 2/ priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia.

Žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok je určovacou žalobou podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. a z hľadiska náhrady trov konania je hodnota takouto zmluvou   postúpených   pohľadávok   bezvýznamná.   Zmluva   samotná,   ktorá   je   predmetom konania o určenie neplatnosti, nie je peňažným plnením, ani vecou, ako ani právom, ktorých hodnotu by bolo možné vyjadriť v peniazoch. Tento princíp napokon platí aj pre určenie poplatkovej povinnosti z návrhu na začatie konania, kedy podľa poznámky k položke 1, sa súdny poplatok vyberie podľa písmena b) tejto položky, ako v prípadoch, keď nemožno predmet   konania   oceniť   peniazmi.   Pri   posudzovaní   náhrady   trov   konania   úspešnému účastníkovi preto platí, že výška tarifnej odmeny jeho advokáta sa určuje podľa ust. § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   ako   v spore   s neoceniteľnou   hodnotu   veci.   Preto   základnou   sadzbou   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu. Vychádzajúc z uvedeného, bola právnemu zástupcovi žalovaného 2/ priznaná náhrada trov konania...“

Meritórnym   rozhodnutím   o zamietnutí   žaloby   najvyšší   súd   v namietanom   konaní rozhodol,   že   zmluva   o postúpení   pohľadávky   medzi   postupcom   a postupníkom (sťažovateľkou, pozn.) je platná, čím zároveň došlo k záväznému potvrdeniu postavenia sťažovateľky ako veriteľky so všetkými právami z toho vyplývajúcimi, teda aj s právom vymáhať pohľadávku aj s príslušenstvom voči dlžníkovi. Predmetom namietaného konania pred najvyšším súdom však nebolo zaplatenie samotnej pohľadávky. V konečnom dôsledku teda   meritórne   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   má   v okolnostiach   daného   prípadu   iba nepriamy materiálny dosah na sťažovateľku. V podstate možno účinky rozhodnutia súdu v danom   spore   charakterizovať   ako   vyriešenie   predbežnej   otázky,   ktoré   ovplyvní uspokojenie veriteľky (sťažovateľky, pozn.) pri samotnom uplatnení pohľadávky. Sťažovateľka predovšetkým namieta objektívnu nemožnosť použitia analógie legis so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdnych poplatkoch“), na ktorú najvyšší súd v napadnutom rozsudku poukazuje.

Inštitút analógie sa pri aplikácii práva využíva v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris) (II. ÚS 317/09).

V   prípade   analógie   zákona   (analogia   legis),   ktorej   použitie   nemožno   vylúčiť v prípade   rozhodovania   o trovách   konania,   ide   o   prenesenie   zákonného   hodnotiaceho meradla   na   zákonom   (alebo   iným   právnym   predpisom)   neupravenú   právnu   otázku na základe podobnosti. Posúdenie, resp. výklad, či v danom prípade ide o takú otázku, ktorá môže   byť   predmetom   analógie   zákona,   ako   aj   prípadné   použitie   analógie   zákona (podobného   právneho   predpisu   na   podobný   vecný   stav),   a   rozhodnutie   na   základe   jej použitia patrí zásadne do právomoci všeobecného súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. II. ÚS 122/03).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   posudzovanú   vec   poukazuje   na   skutočnosť,   že z poznámky   k položke   č.   1   prílohy   zákona   o súdnych   poplatkoch   označenej   ako „Sadzobník súdnych poplatkov“, časť I „Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní“ vyplýva, že v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sa súdny poplatok   vyberie   pevnou   sumou,   teda   tak,   ako   keď   predmet   konania   nemožno   oceniť peniazmi. Aj keď poznámka pod čiarou nemá všeobecne záväzný normatívny charakter, ale má   len   informatívnu   povahu   (napr.   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   So   81/2010 z 24. novembra 2010), môže zohrať pri aplikácii príslušných ustanovení právneho predpisu svoju úlohu. Konanie o tom istom návrhu, resp. žalobe je potrebné tak v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom považovať za jeden celok. Preto ak ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, ako v okolnostiach namietaného prípadu, ide o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi, a to nielen pre účely určenia výšky súdneho poplatku, ale aj pre účely určenia výšky náhrady trov konania.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   napadnutého   rozsudku vyplýva, že najvyšší súd v ňom dostatočne jasne vysvetlil svoj postoj k spornej otázke trov konania s poukazom na predmet konania a zaujal zrozumiteľné stanovisko k vyjadriteľnosti predmetu konania v danom type súdneho konania, najmä však v konkrétnej prerokúvanej veci. Aplikácia § 11 ods. 1 vyhlášky je preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a   relevantne).   Najvyšší   súd v napadnutom rozhodnutí vyjadril právny názor, ktorý nemožno považovať za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov k rozhodovaniu   obdobných   vecí   (pozri   v odôvodnení   v časti   I   citované   rozhodnutia najvyššieho súdu, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor   (ktorý   akceptuje   podľa   textu   sťažnosti   aj sťažovateľka, pozn.), podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie   je   súčasťou   systému   všeobecného   súdnictva,   môže   zasahovať   do   výkladu   zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   prejav   svojvôle,   resp.   zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len   na   jej   základe   bolo   možné   tento   rozsudok   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľný a neudržateľný.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavySťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľky   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   aj   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Podľa   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.   ústavné   zákony,   iné   zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Sťažovateľka   namietala,   že   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   aj k porušeniu § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. má charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní listiny, a preto je   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný   súd   nedospel   k   záveru   o porušení   niektorého   základného   práva   alebo   slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012