znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. B., trvale bytom K., prechodne bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v K. vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 21/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 22. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. A. B., trvale bytom K., prechodne bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva podľa   čl. 6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v K. (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 21/10.   V označenej   veci   krajská   prokuratúra   odložila   podnet   sťažovateľky,   ktorým   sa domáhala podania   mimoriadneho   dovolania   proti   právoplatnému   rozhodnutiu   Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/266/2009 zo 14. októbra 2009 z dôvodov   §   243f   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorým   krajský   súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 50 € z titulu nerešpektovania právoplatného rozhodnutia súdu č. k. 8 CoP/192/2008-120 z 24. septembra 2008 o styku maloletého P. B., s jeho otcom Ing. R. B.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 8. decembra 2009 podala na Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie „mimoriadneho   dovolania   proti právoplatnému rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, č. 8CoP/266/2009, zo dňa 14. 10. 2009, ktoré jej bolo doručené 4. 12. 2009 z dôvodov uvedených v ust. § 243f ods. 1 písm. c) OSP. Dňa 12. 1. 2010 Krajská prokuratúra v K. potvrdila prijatie podnetu, zaevidované pod č. Kc 21/10 s tým, že o výsledku preskúmania bude sťažovateľka upovedomená.“.

Obsahom podnetu bolo «nevykonanie dôkazov zo strany súdu pred jeho rozhodnutím, čím   došlo   aj   k   porušeniu   práva   maloletého   dieťaťa   na   ochranu   zdravia,   nakoľko z objektívnych zdravotných dôvodov na strane maloletého dieťaťa nebolo možné realizovať jeho styk s otcom tak, ako to ukladá právoplatné rozhodnutie súdu.

Sťažovateľka   takto   namietala   voči   uloženej   pokute   v   rámci   súdneho   výkonu rozhodnutia s tým, že poukazovala na skutočnosť, že zdravotný stav dieťaťa neumožňuje styk   v   intenciách   súdneho   rozhodnutia,   čo   doložila   relevantnými   lekárskymi   správami. Poukazovala na skutočnosť, že pred uložením sankcie za nedodržanie súdneho rozhodnutia exekučný   súd   mal   skúmať,   či   naozaj   zdravotný   stav   dieťaťa   nebráni   plneniu   súdneho rozhodnutia alebo či len z dôvodov na strane matky došlo k svojvoľnému nerešpektovaniu súdneho rozhodnutia.

Zároveň poukázala aj na skutočnosť, že uložením pokuty budú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania voči jej osobe, kde otec dieťaťa opakovane už takéto trestne stíhanie inicioval.

Namietala teda, že súd rozhodol o uložení sankcie bez toho, aby skúmal, či existujú objektívne dôvody brániace plneniu v intenciách právoplatného súdneho rozhodnutia. Následne,   keďže   aj   došlo   k   trestnému   stíhaniu   sťažovateľky   pre   marenie   výkonu úradného rozhodnutia, boli v trestnom konaní vypracované znalecké posudky na zistenie, či naozaj zdravotný stav dieťaťa neumožnil plnenie súdneho rozhodnutia alebo či sa jednalo o svojvoľné nerešpektovanie súdneho rozhodnutia.

Oba znalecké posudky zhodne deklarovali, že styk maloletého s otcom tak, ako je upravený v právoplatnom rozhodnutí súdu je pre dieťa neprijateľný a oba znalecké posudky potvrdili obranu sťažovateľky, že predložené lekárske správy sú pravdivé a pokiaľ nemá dôjsť k poškodeniu zdravia dieťaťa, oba znalecké posudky navrhovali úpravu styku otca s dieťaťom tak, ako to označovala sťažovateľka na základe lekárskych potvrdení.

Sťažovateľka doložila znalecké posudky preukazujúce pravdivosť a opodstatnenosť jej obrany do spisu prokurátora podaním zo dňa 7. 9. 2010.

Pred vyhotovením znaleckých posudkov v trestnom konaní bola sťažovateľke uložená druhá   pokuta   v   rámci   výkonu   rozhodnutia,   voči   ktorej   sa   sťažovateľka   odvolala a z uvedeného dôvodu bol „exekučný spis“ Okresného súdu Košice II, sp. zn. 25Em/9/2008 odstúpený na Krajský súd v Košiciach na rozhodnutie, od februára 2010.

Keďže   spis   sa   nachádzal   (ak   dnešnému   dňu   sa   aj   nachádza   na   Krajskom   súde v Košiciach), prokurátor konajúci vo veci podnetu na podanie mimoriadneho dovolania priebežne   oznamoval   sťažovateľke,   že   nakoľko   sa   nemá   možnosť   z   uvedeného   dôvodu oboznámiť s obsahom spisu, nemôže zatiaľ o jej podnete rozhodnúť.».

Právnej zástupkyni sťažovateľky 21. septembra 2010 prokurátor krajskej prokuratúry oznámil, že nevzhliadol dôvod na podanie mimoriadneho dovolania, keď ju ešte predtým prípisom č. k. Kc 21/10-24 z 25. júna 2010 informoval, že „vo veci Vášho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu Okresného súdu Košice II z 27. 4. 2009 č. k.   25Em/9/2008-83   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 8CoP/266/2009-213   zo   dňa   14.   10.   2009,   ktorým   Vám   bola   uložená   pokuta   Vám oznamujem, že ani v predĺženej lehote som Váš podnet nemohol vybaviť, lebo mi doposiaľ súd nedoručil na vec sa vzťahujúci spis. Lehota na vybavenie podnetu preto bola opätovne predĺžená. Zapožičanie spisu urgujem.“.

Sťažovateľka nahliadnutím do spisu zistila, že spis sa nachádza na krajskom súde, nebol ešte expedovaný na krajskú prokuratúru, a podľa jej tvrdenia neexistuje žiadny iný záznam preukazujúci, že prokurátor krajskej prokuratúry skutočne naštudoval spis, napriek tomu,   že   vo   svojej   odpovedi   uviedol,   že   po   preskúmaní   spisu   nevzhliadol   dôvody   na podanie mimoriadneho dovolania.

Sťažovateľka z dôvodu, že „zo strany konajúceho prokurátora nedošlo k vyžiadaniu spisu ani nahliadnutiu do spisu, má zato, že tento rozhodol o jej podnete bez toho, aby sa s vecou riadne oboznámil, čím porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka tvrdí, že prokurátor krajskej prokuratúry mal vychádzať z dostatočne naštudovaných podkladov, v danom prípade z exekučného spisu Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 Em/9/2008 v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 CoP 266/2010.

Z   vybavenia   podnetu   sťažovateľky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania prokurátorom krajskej prokuratúry prípisom č. k. Kc 21/10-32 zo 14. septembra 2010, ktoré sťažovateľka priložila k sťažnosti, vyplýva, že prokurátor krajskej prokuratúry vybavoval podnet sťažovateľky z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). V označenom prípise uviedol, že preskúmal spis okresného súdu sp. zn. 25 Em/9/2008 a dospel k záveru, že: „Dôvod na podanie mimoriadneho dovolania proti   uzneseniu   uvedeného   súdu   č.   k.   25Em/9/2008-83   zo   dňa   27.   4.   2009   v   spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoP/266/2009-213 zo dňa 14. 10. 2009 som ale nezistil.“

Znamená   to,   že   na   rozdiel   od   informácie   poskytnutej   sťažovateľke   prípisom z 25. júna   2010   pri   vecnom   posúdení   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania prokurátor   krajskej   prokuratúry   vychádzal   z už   uvedeného   spisu.   Svoje   rozhodnutie o odložení podnetu sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania odôvodnil takto: „Predmetným uznesením súd vo veci starostlivosti súdu o maloletého P. B., nar.... zastúpeného kolíznym, opatrovníkom, dieťaťa rodičov Ing. A. B. a Ing. R. B., v konaní o výkon   rozhodnutia   uložil   matke   pokutu   50   €,   ktorú   je   povinná   zaplatiť   do   15   dní   od právoplatnosti   uznesenia   na   účet   súdu   prvého   stupňa.   Dôvodom   uloženia   pokuty   bolo neplnenie povinnosti uloženej Vašej klientke rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 27P/221/2007-14 zo dňa 8. 4. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 CoP/192/2008-120 zo dňa 24. 9. 2008, ktorým bol mimo iného upravený styk otca s maloletým tak, že otec je oprávnený mať dieťa u seba každý párny týždeň v mesiaci od soboty od 9,00 hod. do nedele do 18,00 hod. a každý rok 26. 12. od 9,00 hod. do 18,00 hod. s tým, že si dieťa prevezme pred bytom v ktorom matka býva v určený čas, kde aj dieťa v určený čas matke odovzdá. Matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a v určenom čase a na určenom mieste dieťa otcovi odovzdať a od neho aj prevziať.

Napriek výzve súdu zo dňa 18. 11. 2008 s upozornením na následky nerešpektovania súdneho rozhodnutia matka dieťaťa opakovane túto povinnosť porušovala s odôvodnením, že v dňoch určených súdnym rozhodnutím pre styk otca s dieťaťom bolo dieťa choré, čo preukazovala aj lekárskymi správami. Súd toto konanie vyhodnotil ako účelové.

Ako   dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   uvádzate   nesprávne   hodnotenie dôkazov súdom, ak zdravotný stave maloletého podľa lekárskych správ nepovažoval súd za prekážku, ktorá by neumožňovala styk maloletého s otcom. Nesúhlasíte ani s názorom súdu, že nápadná zhoda chorobnosti maloletého s určenou dobou styku je účelová.

V priebehu šetrenia ste predložili aj lekárske správy predovšetkým MUDr. T. R. a znalecké posudky PhDr E. K. a MUDr. K. A., ktoré by mali osvedčovať, že styk maloletého s otcom nie je v záujme dieťaťa. Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že tieto lekárske správy a znalecké posudky boli spracované až po právoplatnosti napádaného rozhodnutia a preto k nim nemožno prihliadnuť. Podľa ustanovenia § 154 ods. 1 OSP, pre rozhodnutie je totiž rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Dokazovanie   je   časťou   občianskeho   súdneho   konania,   v   ktorej   si   súd   vytvára poznatky,   potrebné   na   rozhodnutie   vo   veci.   Účastníci   konania   majú   procesnú   dôkaznú povinnosť (povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie ich tvrdení) a toto právo ste aj využili. Podľa § 132 OSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Mimoriadnym dovolaním nemožno úspešne napádať ani prípadné pochybenia súdu spočívajúce v otázke správnosti a úplnosti skutkových zistení, zákon č. 353/2003 Z. z. účinný od 1. 9. 2003 tento dovolací dôvod („rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní“) vypustil.

Dovolací   dôvod   podľa   §   243f   ods.   1   písm.   b,   OSP   by   mohol   byť   daný   za predpokladu,   že   skutkové   zistenie   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   ak   výsledok hodnotenia dôkazov súdom nezodpovedá ustanoveniu § 132 OSP, lebo:

súd   vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov   alebo   prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo,

súd pominul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo,

v hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov, alebo   ktoré   vyšli   najavo   inak,   z   hľadiska   závažnosti,   zákonnosti,   pravdivosti,   resp. vierohodnosti je logický rozpor,

alebo   ak   výsledok   hodnotenia   dôkazov   nezodpovedá   tomu,   čo   malo   byť   zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až 135 OSP.

V prejednávanej veci som však nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov. Súdy   vo   svojich   odôvodneniach   uznesení   sa   vysporiadali   s   vykonanými   dôkazmi,   tieto podrobne vyhodnotili   a   zaoberali   sa aj skutočnosťami,   pre   ktoré   k   niektorým dôkazom neprihliadli. Odôvodnenia uznesení sú vecne správne, výstižné a presvedčivé a zo zisteného skutkového stavu súdy vyvodili aj správny právny záver.

S poukazom na uvedené dôvody som nezistil podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania a preto Váš podnet odkladám.“

Podľa   názoru   sťažovateľky „Keďže   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľka sa pokúsila využiť je prípustný len v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia   voči   ktorému   podnet   smeruje,   je   v   zásade   už   vylúčená   z   možnosti   jeho uplatnenia, čím jej bola úplne odňatá možnosť využitia tohto inštitútu a je teda vylúčená z ústavnej možnosti uplatnenia práva na spravodlivú právnu ochranu.

Z   uvedeného   dôvodu,   kde   postupom   orgánu   štátu   bola   definitívne   vylúčená z uplatnenia svojich ústavných práv žiada zároveň priznať finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-€.

Keďže   spis   bol   nepretržite   od   podania   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   na Krajskom súde v Košiciach, čo deklaroval v konečnom dôsledku aj konajúci prokurátor, v súdnom   spise   sa   nenachádza   žiadny   doklad   preukazujúci   štúdium   spisu   zo   strany prokuratúry, kde o tejto skutočnosti by v zmysle kancelárskeho a spravovacieho poriadku musel existovať doklad, má sťažovateľka zato, že je dôvodné tejto jej sťažnosti vyhovieť a navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom.“.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   doplnila   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 11. februára 2011, v ktorom poukazuje na ďalšie skutočnosti, ktoré by mali preukazovať dôvodnosť jej sťažnosti. Poukazuje na to, že prvostupňový súd rozhodol o uložení pokuty rozhodnutím, ktoré nie je opatrené odtlačkom úradnej pečiatky, ani podpisom zodpovednej osoby, namieta skutočnosť, že voči rozhodnutiu prvostupňového súdu rozhodoval odvolací senát „CoP“, pričom mal rozhodovať senát „CoE“, „súd“ nevyhovel jej žiadosti o odklad výkonu rozhodnutia s tým, že podala mimoriadny opravný prostriedok, súdy nevykonávali dôkazy   navrhované   matkou,   paradoxne   až   v trestnom   stíhaní,   a potvrdili   tvrdenia sťažovateľky.

Pritom ale sťažovateľka tvrdí, že „nenapáda rozhodnutie po jeho meritórnej stránke, (nevyhovenie jej podnetu) len poukazuje na skutočnosť, že v prípade dodržania postupu zo strany   prokurátora   by   tento   taktiež   mal   možnosť   dospieť   aj   k   iným   (objektívnym) skutkovým zisteniam relevantným pre jeho rozhodnutie minimálne v časti, kde súd konal v rozpore   s   paragrafovými   zneniami   záväzných   noriem,   ktoré   spôsobovali   napr.   aj zmätočnosť   konania,   kde   takýto   postup   nemôže   byť   zhojený   následným   doručovaním rozhodnutí súdu v priebehu, resp. po odvolacom konaní, naviac v čase, kedy odvolací súd vo veci rozhodol na základe listín, ktoré nemajú charakter súdneho rozhodnutia.“.

Odvolávajúc sa na § 238 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sťažovateľka tvrdí, že „nemala kde inde uplatniť ako v mimoriadnom opravnom prostriedku uplatniť svoje práva   účastníka   konania,   ktoré   ako   sa   už   v   súčasnosti   preukázalo   boli   uplatňované dôvodne.

Sťažovateľka má zato, že pokiaľ by prokurátor mal k dispozícii obsah súdneho spisu, bol by vzhliadol aj procesné pochybenia súdu, kde táto skutočnosť má vplyv na jej právo na spravodlivé   súdne   konanie   a   riadne   využitie   deklarovaného   mimoriadneho   opravného prostriedku.“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Postupom   Krajskej   prokuratúry   v K.   v   konaní   Kc   21/10   právo   sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- €. Priznáva sťažovateľke trovy konania titulom trov právneho zastupovania vo výške 254,88 € (2úkony: prevzatie, podanie sťažnosti, podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) Sťažovateľka netrvá na verejnom pojednávaní senátu Ústavného súdu.“

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti 23. marca 2011 nahliadnutím do na vec sa vzťahujúceho spisu krajskej prokuratúry zistil, že vo veci podnetu   sťažovateľky   príslušný   prokurátor   krajskej   prokuratúry   13.   septembra   2010 preskúmal „z hľadiska podmienok pre podanie mimoriadneho dovolania“ na krajskom súde spis okresného súdu vedený pod sp. zn. 25 Em/9/2008.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. Kc 21/10 neakceptovaním   jej   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   bez   náležitého preskúmania   spisov   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   25   Em/9/2008   v spojení s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 8 CoP 266/2009 zo 14. októbra 2009.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy (prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitím práva generálneho prokurátora   podať   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   č.   k.   8   CoP   266/2009-213 zo 14. októbra   2009   mimoriadne   dovolanie   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného základného práva sťažovateľky, keďže platná zákonná úprava nezakladá jej právo (právny nárok) na vyhovenie jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Z   citovaného   textu   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   hovoriť vtedy,   keď namietaným postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Keďže v danom prípade nevyužitím práva generálneho prokurátora podať proti označenému rozhodnutiu krajského súdu mimoriadne dovolanie   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   označeného   základného   práva   sťažovateľky (a nadväzne   na   to   aj   v   sťažnosti   uvedených   článkov   ústavy   a   dohovoru),   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011