znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/2010-58

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2010 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava   Orosza   v konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   R.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti R., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na slobodu   prejavu   a   slobodu   rozširovania   informácií   podľa   čl.   10   ods. 1   a   2   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základným právom na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právom na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti R., a. s., B., p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 450,85 € (slovom štyristopäťdesiat eur a osemdesiatpäť centov), ktorú jej j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. IV. ÚS   107/2010-34   z 11.   marca   2010   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   15   Co   562/2008-237   zo 4. novembra 2009.

Zo   sťažnosti   a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný   súd Bratislava   II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 290/2005 z 26. septembra 2008 v konaní o ochranu osobnosti a zaplatenie sumy 5 000 000 Sk uložil sťažovateľovi ako odporcovi povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   a   povinnosť   zaplatiť   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch v sume 100 000 Sk a povinnosť zaplatiť náhradu trov konania B. I., P. (ďalej len „navrhovateľ“).

Podľa sťažovateľa je označený rozsudok okresného súdu založený najmä na týchto argumentoch:

«1. sťažovateľ uverejnil o navrhovateľovi nepravdivé informácie, že si mal údajne objednať nájomnú vraždu poslanca NR SR a primátora mesta P. a za túto službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi, pričom samotné použitie výrazov „zrejme“, „možno“,   „údajne“   a   pod.   nezbavuje   vydavateľa   zodpovednosti   za   nepravdivosť zverejňovaných   údajov   a   za   neoprávnené   zásahy   do   práva   fyzických   osôb   na   ochranu osobnosti;

2.   nie   je   vecou   verejného   záujmu,   v   štádiu,   keď   ešte   nebolo   vznesené   obvinenie konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby, resp.  ...   identifikačné   údaje   o   tejto   osobe...,   táto   informácia   je   jednoznačne   spôsobilá negatívne zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (a to bez ohľadu na to, či boli   použité   slová   „údajne“   a   „pravdepodobne“),   pokiaľ   sa   neskôr   tieto   podozrenia nepotvrdia   a   najmä   pokiaľ   sa   takáto   informácia   neuverejní,   keď   odporca   (sťažovateľ) takúto povinnosť nemal;

3. súd odmietol aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci White proti Švédsku z roku 2006 pre „viaceré významné“ odlišnosti, a to, že navrhovateľ nebol známou osobou, nebola mu daná možnosť sa vyjadriť, článok neobsahoval vyjadrenia iných osôb   popierajúce   podozrenia   voči   navrhovateľovi   a   neboli   rozumné   dôvody   uverejniť informácie o navrhovateľovi;

4. pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal z toho, že k (údajnému) neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa došlo v denníku s vysokým nákladom a čítanosťou, a preto intenzita zásahu a rozsah nepriaznivých následkov zásahu boli vysoké, a preto nepostačuje iné zadosťučinenie, ako zadosťučinenie v peniazoch. Súd mal   za   preukázané,   že   bola   v   značnej   miere   znížená   vážnosť   navrhovateľa   v   širšej spoločnosti...»

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 562/2008 zo 4. novembra 2009 tak, že ho potvrdil, „keď   sa   v podstate   stotožnil   s   dôvodmi   uvedenými   v   rozhodnutí   súdu   prvého stupňa...“.

Podľa sťažovateľa došlo označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu «k porušeniu jeho práv, a to slobody prejavu a práva na informácie garantovaných čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru».

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   slobody   prejavu   a   práva   na   informácie sťažovateľ poukazuje najmä na to, že okresný súd, ako aj krajský súd sa v namietaných rozhodnutiach „vysporiadali s otázkou konfliktu medzi právom na ochranu osobnosti na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie“ spôsobom, ktorý „hodnotíme ako porušenie čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľ najmä zdôrazňuje, že bolo „potrebné vychádzať z textu, ktorý bol uverejnený...“ [v denníku N. bol 19. decembra 2005 uverejnený takýto text: „Podľa zistení N. nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal   údajne   objednať   istý   p.   podnikateľ.   Za   službu   mal   pravdepodobne   už   aj   zaplatiť vykonávateľovi. Podnikateľ pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov Espreso na námestí. Mesto P.   mu   však   ako   vlastník   nebytového   priestoru   dalo   výpoveď.“,   pozn.   (ďalej   aj „inkriminovaný článok“)].

Podľa   sťažovateľa „Súd   prvého   stupňa   si   dostatočne   neuvedomil   a   správne nevyhodnotil, v rámci celého kontextu, význam použitých formulácií“, keďže sťažovateľ netvrdil, že si objednávateľ objednal vraždu, ale že „Podľa zistení N. nájomnú vraždu... si mal   údajne   objednať“. Použitá   formulácia   bola   podľa   sťažovateľa „založená   na konkrétnych informáciách orgánov činných v trestnom konaní a len verne vyjadruje stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Z vyjadrenia Krajského riaditeľstva PZ Prešov zo dňa 26. 01. 2007 vyplýva, že vyšetrovateľ UJKP KR PZ Prešov v mesiaci december disponoval informáciami od osoby konajúcej v prospech PZ SR, ktoré nasvedčovali tomu, že neznámy páchateľ   si   údajne   objednal   vraždu   primátora   mesta   P.   a   podozrivým   bol   práve navrhovateľ.   Z   uznesenia   Krajského   riaditeľstva   PZ   Prešov   zo   dňa   16.   12.   2006 ČVS:   KRP-71/OVK-2005 vyplýva,   že bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin vraždy podľa   § 219 TrZ   v štádiu prípravy podľa § 7 ods.   1 TrZ preto,   že doposiaľ neznámy páchateľ vyplatil nestotožnenej osobe presne nezistenú sumu peňazí, aby táto úmyselne usmrtila primátora mesta P. A. D. z dôvodu, že tento ako štatutár mesta P. vypovedal zmluvu   o   nájme   s   následným   vysťahovaním   priestorov   prevádzky   M.   J.   v P.,   ktorú prevádzkoval navrhovateľ. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že v čase uverejnenia článku existovali informácie (údaje), ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa ktorých mal navrhovateľ konať tak, ako sa opisuje vyššie a sťažovateľ teda neurobil nič iné, len   to,   že   uvedené   verejnosti   sprostredkoval.   Ako   inak   nakoniec   mal   sťažovateľ   túto informáciu verejnosti sprostredkovať, ak nie presne tak, ako mu bola orgánmi činnými v trestnom konaní poskytnutá?“.

Sťažovateľ zastáva názor, že «V článku sa nachádza iba informácia polemického charakteru o tom, že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne   objednať   istý   p.   podnikateľ.   Za   službu   mal   pravdepodobne   už   aj   zaplatiť vykonávateľovi“.» Použité slová „si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú podľa sťažovateľa   polemický   charakter,   pričom   v tejto   súvislosti   argumentuje   aj   právnymi názormi vyjadrenými v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96.

Podľa sťažovateľa si okresný súd, ako aj krajský súd „dostatočne neuvedomili, že poistka,   ktorú   čl.   10   Dohovoru   novinárom   priznáva,   spočíva   v   poskytnutí   ochrany,   ak konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou   etikou   (rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veciach   Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999 a Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku 1999).   Súdy neurobili nič iné,   len to, že sankcionovali sťažovateľa za to,   že verejnosti sprostredkoval   informácie   poskytnuté   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   pričom podozrenia z nich vyplývajúce sa v ďalšom konaní nepotvrdili.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý na jednej strane «(správne) konštatuje, že navrhovateľ bol v čase uverejnenia článku (objektívne) podozrivý (str. 9), a to, že sťažovateľom použité formulácie v článku deklarovali podozrenie, že navrhovateľ spáchal trestný čin (str. 10). Následne však odvolací súd tvrdí, že sťažovateľ nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako ju uverejnil   (t.   j.   že navrhovateľ je   podozrivý),   pretože   objednávateľom vraždy mohol   byť ktokoľvek   iný,   keď   uverejnenie   informácií   hraničilo   s   porušením   práva   na   prezumpciu neviny.   Ďalej   súd   argumentuje   tým,   že   neoprávneným   zásahom   do   práva   na   ochranu osobnosti je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených §   11   ObčZ   (str.   11).   Ak   však   navrhovateľ   bol   v   čase   uverejnenia   článku   objektívne v postavení   podozrivého,   nemožno   sťažovateľovi   vytýkať   to,   že ho   ako   podozrivého   (na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní) prezentoval. Neobstojí rovnako tvrdenie, že formulácie použité v článku „vzbudili“ podozrenie voči navrhovateľovi, keď objektívne v čase uverejnenia článku v postavení podozrivého bol...» (sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 83/01).

Podľa sťažovateľa vo veci konajúce súdy pochybili aj v tom, že „vychádzali z toho, že   nie   je   vecou   verejného   záujmu,   aby   v   štádiu,   keď   ešte   nebolo   vznesené   obvinenie konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby, resp.   také   identifikačné   údaje   o   tejto   osobe,   na   základe   ktorých   je   jednoduché   ju identifikovať,   najmä   pokiaľ   táto   osoba   nie   je   osobou   verejného   záujmu...“. Sťažovateľ v tejto   súvislosti   argumentuje   právnym   názorom   Ústavného   súdu   Českej   republiky vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 453/03, podľa ktorého „Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na   sebe   upútava   verejnú   pozornosť.   Tieto   verejné   záležitosti   môžu   byť   verejne posudzované“, a zdôrazňuje, že v danom prípade išlo o vec verejného záujmu, keďže išlo o informácie týkajúce sa činnosti štátnych orgánov (orgánov činných v trestnom konaní), ako   aj   bezpečnosti   A.   D.,   ktorý „vykonával   v   danom   čase   funkciu   primátora   jedného z najväčších miest na Slovensku a funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že ohrozenie jeho života malo v danom prípade súvisieť s výkonom jeho funkcie primátora...   Novinári   teda   v   danom   prípade   informovali   o   otázkach,   ktoré   súviseli s verejným politickým životom t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.“.

Ďalšie pochybenie vo veci konajúcich súdov vidí sťažovateľ v tom, že odmietli na danú vec aplikovať rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci White   proti   Švédsku   z   19.   decembra   2006,   hoci   podľa   jeho   názoru „ratio   decidendi rozsudku vo veci White proti Švédsku je aplikovateľné aj v danom prípade. Ak vnútroštátne súdy Švédskeho kráľovstva, rovnako ako Európsky súd konštatovali, že v prípade White proti Švédsku nedošlo k porušeniu práva dotknutej osoby na ochranu súkromia, tak tým viac (argumentum a maiori ad minus) existujúc dôvody na to, že ani v danom prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu práva na súkromie...“.

Citovaný názor sťažovateľ v sťažnosti podrobne analyzuje poukazujúc na spoločné črty oboch prípadov, ako aj odlišnosti medzi nimi, pričom jeho argumentácia vyúsťuje do zdôraznenia   skutočnosti,   že   ESĽP „...   svojou   judikatúrou   formuluje   štandard   ochrany slobody prejavu a práva na informácie, ktorým je Slovenská republika viazaná (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96, sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95). Ak je Slovenská   republika   podľa   čl.   1   ods.   2   Ústavy   SR   štátom,   ktorý   uznáva   a   dodržiava všeobecné   pravidlá   medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy,   ktorými   je   viazaná, a svoje   ďalšie   medzinárodné   záväzky,   pričom   podľa   čl.   154c   ods.   1   Ústavy   SR medzinárodné   zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, tak potom by bolo v rozpore s citovanými ustanovenia Ústavy SR, ak by sa štandard ochrany podľa Dohovoru vo vnútroštátnych konaniach neaplikoval.

V danej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa aplikoval kritériá prípadu White proti Švédsku   selektívne,   úplne   opomenul   argumentáciu   sťažovateľa,   a   preto   jeho   posúdenie nemôže   obstáť   ako   správne.   Odvolací   súd   sa   s   argumentáciou   sťažovateľa   vôbec nevysporiadal, čo však inter alia v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie, aké vyplývajú z čl. 46 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľa v predmetnej veci   došlo   aj   tým,   že «súd   prvého   stupňa   ako   nepeňažné   zadosťučinenie   prisúdil navrhovateľovi   niečo,   čoho   sa   nedomáhal.   Podstata   požadovaného   ospravedlnenia a ospravedlnenia,   ktoré   navrhovateľovi   bolo   v   skutočnosti   priznané,   sú   totiž   zásadne odlišné... Súd totiž neuložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to sa mu ospravedlniť, ale uložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa mu ospravedlniť. Podotýkame, že v danom prípade nejde o drobné, ale zásadné odchýlenie sa od toho, čoho sa navrhovateľ domáhal. Ak by totiž súd prvého stupňa postupoval korektne a konzekventne v zmysle petitu, musel by ho zamietnuť, pretože v konaní bolo preukázané, že   odporca   si   informácie   riadne   overil,   pretože   ich   získal   z   dôveryhodného   zdroja Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, pričom tieto informácie si overil nielen u vtedajšieho primátora mesta P. A. D., ale mal ich potvrdené aj z iných zdrojov (výpoveď svedka O.). V konečnom dôsledku poukazujeme na úplnú absurdnosť textu ospravedlnenia, kedy sa má odporca ospravedlniť za to, že uverejnil pravdivé informácie.

Pre   úplnosť   podotýkame,   že   súd   prvého   stupňa   tento   svoj   postup   odôvodnil nadbytočnosťou   „vypustených“   pasáží   a   tým,   že   nevystihovali   podstatu   neoprávneného zásahu.   Ušlo   však   pozornosti   súdu   prvého   stupňa,   že   nemohol   meniť   podstatu požadovaného ospravedlnenia a za navrhovateľa ho naformulovať. Týmto odôvodnením teda súd nemôže preukázať správnosť svojho postupu.».

Sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku už v odvolacom konaní, pričom krajský súd sa podľa jeho názoru „s touto námietkou vyporiadal úplne irelevantným spôsobom, pretože sa vôbec nezaoberal a nevysporiadal s jej podstatou“. Odvolací súd ako reakciu na námietky sťažovateľa uviedol, že «„súd sa zaoberal celým petitom... avšak túto časť petitu... zamietol z   dôvodu,   že   nevystihuje   podstatu   neoprávneného   zásahu   do   práv   na   účely   ochrany osobnosti   navrhovateľa“.   Ušlo   pozornosti   odvolacieho   súdu,   že   podstata   námietky nespočívala   v   tom,   že   súd   prvého   stupňa   časť   ospravedlnenia   zamietol,   ale   v   tom,   že zamietnutím časti ospravedlnenia došlo k tomu, že výsledný text, jeho podstata, bola iná, než   čo   navrhovateľ   žiadal.   Opakujeme,   že   porovnaním   výroku,   ktorým   súd   uložil sťažovateľovi   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   a   petitu,   ktorého   sa   navrhovateľ dožadoval, je zrejmé, že súd priznal navrhovateľovi niečo iné, než čoho sa domáhal. Súd totiž neuložil sťažovateľovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to sa mu ospravedlniť   (čo   je   zmysel   a   podstata   textu   ospravedlnenia,   ktorého   sa   domáhal navrhovateľ), ale uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa mu ospravedlniť (a toho sa navrhovateľ nedomáhal). Súd prvého stupňa teda sám pozmenil podstatu a zmysel ospravedlnenia.».

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho v odvolaní uplatnenou argumentáciou smerujúcou proti výroku príslušného rozsudku okresného súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa sťažovateľa sa odvolací súd „obmedzil len na paušálne konštatovanie, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav. Takéto vágne konštatovanie je však v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie, aké vyplývajú z čl. 46 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Námietky sťažovateľ boli pritom   relevantné,   pretože   (i)   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   súdy navrhovateľovi   priznali   práve   na   základe   údajného   zníženia   vážnosti   navrhovateľa v spoločnosti v značnej miere a (ii) námietky sťažovateľa poukazujú na extrémny rozpor medzi závermi súdy a vykonanými dôkazmi.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 15 Co 562/2008 zo dňa 04. 11. 2009 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu   ochranu   zaručené čl.   46 ods.   1,   čl.   47 ods.   3 Ústavy SR   a   právo   na spravodlivý proces zaručene čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 562/2008 zo dňa 04. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 107/2010-34 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Z   vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   obsiahnutom   v prípise   sp.   zn. Spr. 3180/2010 z 8. apríla 2010 doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2010 vyplýva, že sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009. Predsedníčka krajského súdu v tejto súvislosti v označenom prípise uvádza: „... odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom prípade boli naplnené dôvody na ospravedlnenie sa navrhovateľovi v znení, ako je uvedené v odôvodnení   napadnutého   rozsudku.   Odvolací   súd   má   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   sa právne vysporiadal s petitom navrhovaného rozhodnutia tak, ako ho uviedol navrhovateľ, aj v   znení   zmeneného   petitu,   keď   časť   navrhovaného   ospravedlnenia   zamietol,   a   navyše, odvolací   súd   zotrváva   na   svojom   názore,   že   navrhovateľ   sa   v   tejto   zamietajúcej   časti, neodvolal. Z uvedeného dôvodu teda odvolací súd neakceptoval námietku odporcu týkajúcu sa toho, že súd postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O. s. p. a v rozpore s ustanovením § 13 ods. 1 OZ, keď si sám upravil petit, pokiaľ ide o text článku, ktorý má byť uverejnený ako ospravedlnenie v denníku N.. Odvolací súd zotrváva na svojom právnom názore,   že   súd   prvého   stupňa   petit   sám   nesformuloval   ani   ho   neopravil,   ale   časť navrhovaného   petitu   ospravedlnenia   zamietol   z   dôvodu,   že   vystihuje   podstatu neoprávneného   zásahu   do   práv   na   účely   ochrany   osobnosti   navrhovateľa,   s   ktorým názorom sa odvolací súd stotožnil.“

Predsedníčka   krajského   súdu   v   ďalšej   časti   označeného   prípisu   zdôraznila, „že odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uverejnením článku, podľa   ktorého   bolo   možné   osobu   navrhovateľa   identifikovať,   došlo   k   zásahu   do   jeho osobnostných práv na ochranu jeho osobností, cti a ľudskej dôstojnosti, keďže bol spojený so spáchaním trestného činu vraždy, v štádiu prípravy, a to aj napriek tomu, že voči jeho osobe nebolo vznesené ani jedno obvinenie.

Poukazujem na skutočnosť, že odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia poukázal na čl. 10 Dohovoru, podľa ktorého médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len celkom výnimočne. Otázka, či existujú dôvody pre toto zbavenie, sa posudzuje podľa toho, aká je povaha a stupeň tejto urážky a do akej miery môžu médiá považovať svoje zdroje za dôveryhodné vo vzťahu k tvrdeniam. Odvolací súd skonštatoval, že bola porušená rovnováha medzi právom na informáciu a medzi právom na ochranu navrhovateľa a aj z uvedeného dôvodu teda potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nariadil odporcovi, aby sa navrhovateľovi ospravedlnil. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, uvedeným vo svojom rozsudku aj pokiaľ ide o stanovisko, že z obsahu článku, ktorý bol uverejnený v denníku N., je nesporné, že   navrhovateľ   bol   stotožnený   v   článku.   Každý   ho   mohol   stotožniť,   nakoľko   išlo o reštauráciu   kde   pracoval,   bolo   uvedené   miesto,   kde   sa   reštaurácia   nachádza   a   bolo zrejmé, kto túto reštauráciu prevádzkuje.

Taktiež   z   obsahu   spisu   bolo   nesporne   zistené,   že   voči   navrhovateľovi   nebolo   za uvedený   trestný   čin,   vznesené   ani   obvinenie,   a   že   trestné   stíhanie   bolo   zastavené   voči neznámemu páchateľovi.

Rovnako bolo preukázané, že odporca čerpal informácie z policajného zdroja, ktorý však v čase uverejnenia článku disponoval s informáciami, že neznámy páchateľ si údajne objednal vraždu primátora mesta P. - Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M. v P., ktorú v tom čase prevádzkoval navrhovateľ B. I..

Odvolací súd sa stotožňuje so svojim právnym záverom, že podozrivý v tomto štádiu bol   práve   navrhovateľ.   Aj   napriek   tej   skutočnosti,   že   navrhovateľ   bol   podozrivý   zo spáchania trestného činu, nebolo voči nemu vznesené obvinenie, a preto nebolo možné takúto získanú informáciu zverejniť v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, aj keď sa celá záležitosť týkala bezpečnosti A. D., ktorý v tom čase pôsobil vo funkcii primátora a podľa názoru   sťažovateľa,   novinári   v danom   prípade informovali o   otázkach,   ktoré súviseli   s verejným politickým životom, t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa   o   tom,   že   odvolací   súd   sa   nevysporiadal s námietkami odporcu, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy,   mám za to, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj s námietkami odvolateľa. Zvážil výšku priznania nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 OZ. Mal za to, že v danom prípade ospravedlnenie nie je postačujúce a potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa   aj   v   časti,   v   ktorej   priznal   súd   prvého   stupňa   navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- Sk, keďže mal za to, že takáto nemajetková ujma je postačujúcou.

Odvolací súd priznal primeranú nemajetkovú ujmu bez ohľadu na to, či si odporca bol, alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdení uverejnených v predmetnom článku, avšak vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa týkajú intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí len intímny život občana v najužšom slova zmysle, ale aj jeho rodinný život, odvolací súd mal za to, že je daný dôvod na to, aby navrhovateľovi bola priznaná nemajetková ujma v predmetnom rozsahu.“.

Sťažovateľ   v replike   na   vyjadrenie   krajského   súdu   v podaní   z 29.   apríla   2010 uviedol:

«Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súd prvého stupňa postupoval vo veci ultra petitum, čím okrem iného porušil princíp rovnosti účastníkov konania, ktorú vadu odvolací súd neodstránil, ale sa s ňou naopak stotožnil, uvádzame, že odporca vo svojom vyjadrení neuviedol   žiadne   relevantné   argumenty.   Odporca   v   podstate   nepoprel   vecnú   podstatu námietky sťažovateľa, a to, že súd prvého stupňa ako nepeňažné zadosťučinenie prisúdil navrhovateľovi   niečo,   čoho   sa   nedomáhal;   podstata   požadovaného   ospravedlnenia a ospravedlnenia,   ktoré   navrhovateľovi   bolo   v   skutočnosti   priznané,   sú   totiž   zásadne odlišné. To je nakoniec úplne zrejmé z porovnania petitu a výroku.

Odporca   iba   uvádza,   že   výrok   ohľadne   morálneho   zadosťučinenia   „vystihuje podstatu neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany osobnosti navrhovateľa“. To je však   irelevantné,   pretože   ani   to,   čo   podľa   názoru   súdu   údajne   vystihuje   podstatu neoprávneného zásahu, nie je dôvodom na to, aby súdy postupovali ultra petitum a priznali navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal. Ako bolo uvedené vyššie, podstata toho, čoho sa domáhal navrhovateľ a podstata toho, čo podľa názoru súdu údajne vystihuje podstatu neoprávneného   zásahu,   sú   zásadne   odlišné.   Zodpovednosť   za   to,   aby   petit,   ktorý   súd prevezme   do   výroku,   zodpovedal   podstate   veci,   znáša   navrhovateľ.   Ak   ho   sformuluje správne, bude v konaní úspešný, ak ho správne nesformuluje, v spore prehrá. V žiadnom prípade však nie je úlohou súdu, aby namiesto navrhovateľa preformulovával petit tak, aby mu bolo možné vyhovieť. Takýto postup je nielen v rozpore so zásadou vigilantibus iura, ktorá je nepochybnou súčasťou zásad občianskeho súdneho konania (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/08), ale je aj v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania. Čo sa týka otázky, či došlo alebo nedošlo k neoprávnenému zásahu, odporca uvádza, že médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len celkom výnimočne. Vychádzame teda z toho, že uvedené tvrdenie malo byť nosným dôvodom napadnutých rozhodnutí. Potom ale ide o dôkaz o porušení ústavných práv sťažovateľa. Vychádzajúc totiž z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, práve v danom prípade výnimka z povinnosti overovať informácie bola splnená. Z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (BLADET TROMSØ A STENSAAS proti NÓRSKU   z   roku   1999   a COLOMBANI   proti   FRANCÚZSKU   zo   roku   2002)   vyplýva ústredná myšlienka, a to, že novinári (vydavateľ) nemôže znášať zodpovednosť za to, že šíri informácie   poskytnuté   orgánmi   štátu,   nakoľko   to   je   ich   úloha,   a   tieto   nie   je   povinný overovať; odhliadnuc od skutočnosti, že v danom prípade bolo overovanie pre sťažovateľa nemožné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, čo odporca nespochybňuje, že sťažovateľ uverejnil   informácie,   ktorých   zdrojom   bolo   Krajské   riaditeľstvo   policajného   zboru v Prešove a bolo preukázané aj to, že uverejnené informácie v plnom rozsahu zodpovedali poskytnutým   informáciám,   resp.   v   danom   relevantnom   čase   zodpovedali   poznatkom orgánov činných v trestnom konaní.

Z nasledujúceho odseku vyjadrenia odporcu vyplýva, že odporca nespochybňuje, že v namietanom článku boli uverejnené informácie, ktoré v čase jeho uverejnenia zodpovedali aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní.

Odporca tvrdí, že navrhovateľa mohol na základe informácií uverejnených v článku každý stotožniť. Toto tvrdenie však celkom zjavne odporuje logickému uvažovaniu. V článku nebolo uvedené meno a ani priezvisko navrhovateľa, nebola uverejnená ani jeho fotografia. V článku bol uvedený len pôvod navrhovateľa, a to, že prevádzkoval espresso na námestí v P., kde je ich množstvo. Na základe týchto informácií mohli navrhovateľa stotožniť iba osoby, ktorého ho bližšie poznali, a teda nie každý. To potvrdilo aj dokazovanie. Dosah článku bol obmedzený na úzky okruh ľudí, ktorí navrhovateľa bližšie poznali, pričom žiadne výrazné negatívne dôsledky preukázané neboli.

Ako bolo uvedené, odporca nespochybňuje, že v namietanom článku boli uverejnené informácie,   ktoré   v   čase   jeho   uverejnenia   zodpovedali   aktuálnym   poznatkom   orgánov činných v trestnom konaní, t. j. že navrhovateľ bol podozrivý z toho, že si objednal vraždu primátora mesta P. A. D. Otázka je teda potom, prečo súdy postihli sťažovateľa za výkon slobody   prejavu   a   práva   na   informácie,   ak   podľa   Európskeho   súdu   pre   ľudské   páva: „poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach verejného záujmu, podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“ (rozsudky vo veciach Goodwin proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999), ak súčasne nemôže byť pochýb o tom, že spravodajstvo o trestnej činnosti (pripravovanej alebo uskutočnenej), a to zvlášť, ak je namierená voči ústavným činiteľom, je prinášaním informácií o otázkach verejného záujmu, a teda realizáciou slobody prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Uvedený záver má oporu v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z roku 2000, v ktorom išlo o prípad tzv. listových bômb, ktoré páchateľ adresoval rôznym predstaviteľom orgánov verejnej moci.

Či   bolo   voči   navrhovateľovi   vznesené   obvinenie,   je   úplne   irelevantné,   pretože sťažovateľ o ňom netvrdil, že je obvinený, ani obžalovaný a ani že je vinný. Sťažovateľ písal o osobe označenej v článku ako o osobe, ktorú orgány činné v trestnom konaní podozrievajú z   prípravy   vraždy.   Sťažovateľ   vo   svojich   podaniach,   nie   v   ostatnom   rade   v   sťažnosti, podrobne odôvodnil, že o navrhovateľovi netvrdil, že si vraždu objednal. Faktom je, že v tom čase polícia podozrievala práve navrhovateľa z prípravy vraždy A. D. Sám odporca vo vyjadrení uvádza, že sa „stotožňuje so svojím právnym záverom, že podozrivý v tomto štádiu bol práve navrhovateľ. Prečo potom súdy postihli sťažovateľa, ak len uverejnil to, čo v relevantnom čase zodpovedalo poznatkom orgánov činných v trestnom konaní a čo aj súdy (odporca) považovali za korektný opis toho, čo bolo v danej chvíli známe?

Neexistuje zákon a ani žiadny iný právny predpis, ktorý by zakazoval vydavateľovi informovať o podozreniach, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyslovili voči určitým osobám, ak informácie sprostredkúva verejnosti korektne, ako bolo preukázané aj v tomto prípade. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, prezumpciu neviny neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 83/01).»

V záverečnej   časti   svojej   repliky   zaujal   sťažovateľ   stanovisko   k časti   vyjadrenia predsedníčky   krajského   súdu   týkajúcej   sa   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch,   ktoré   považuje   za «nekonkrétne   a bezobsažné.   Ak   totiž   odporca   popiera námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentmi, mal by odporca logicky poukázať na konkrétne pasáže v rozsudkoch, kde súdy reagovali na námietky sťažovateľa. To vo vyjadrení úplne absentuje, a preto je irelevantné.

Odporca uvádza, že súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy „bez ohľadu na to, či si sťažovateľ bol alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdí uverejnených v článku, avšak vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa týkajú intímnej   sféry   života   občana,   pričom   intímnu   sféru   netvorí   len   intímny   život   občana v najužšom   zmysle,   ale   aj   jeho   rodinný   život“.   Toto   vyjadrenie   považuje   sťažovateľ   za zmätočné. V prvom rade podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu prípravy (vyslovené orgánmi činnými v trestnom konaní) v žiadnom prípade nemôže byť súčasťou nejakej intímnej sféry fyzickej osoby a ani sféry jej rodinného života. A ďalej, súd prvého stupňa výslovne konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by sa uverejnený článok nejako dotkol jeho rodinného života (str. 9, 10), s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Vyššie uvedená argumentácia odporcu je preto pre sťažovateľa nepochopiteľná.

Navyše poukazujeme na to, že skutočnosť, či si bol alebo nebol sťažovateľ vedomý, pravdivosti uverejňovaných informácií je práve z hľadiska priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch relevantná. V zmysle § 13 ods. 3 Ob. Z. totiž súd určuje výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s ohľadom na okolnosti zásahu, a to v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR tak s ohľadom na okolnosti na strane navrhovateľa, tak aj s ohľadom na okolnosti na strane odporcu v spore (R 29/2001). V tomto smere poukazujeme napríklad na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23 C 102/96 zo dňa 02. 07. 1996, podľa ktorého   hoci   je   zodpovednosť   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti objektívna,   ku   skutočnosti,   že   autorom   difamujúcich   výrokov   je   osoba   odlišná   od vydavateľa, možno prihliadnuť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací   súd   teda   mal,   keď   už,   prihliadať   na   skutočnosť,   že   uverejnené   informácie pochádzali z iného zdroja (autora), ako od vydavateľa s tým, že sťažovateľ bol v dobrej viere, že poskytované informácie sú overené a zodpovedajú aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní.».

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   562/2008-237   zo 4.   novembra   2009   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru; označeným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 290/2005 z 26. septembra 2008 v konaní   o ochranu   osobnosti,   ktorým   bola   sťažovateľovi   uložená   povinnosť   uverejniť ospravedlnenie   a   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch v sume 100 000 Sk, a to z dôvodu, že uverejnením inkriminovaného článku sťažovateľ „neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, dobrého mena a ľudskej dôstojnosti (s. 7 rozsudku krajského súdu, pozn.)“.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať názory   a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   a filmovým   spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 dve zásadné námietky:

1.   krajský   súd   sa   v namietanom   rozsudku   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom vysporiadal   s konfliktom   medzi   slobodou   prejavu   a právom   na   ochranu   osobnosti,   čím porušil čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru;

2. krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľa tým, že

-   potvrdil   výrok   súdu   prvého   stupňa   ustanovujúci   povinnosť   ospravedlniť   sa uverejnením   textu,   ktorého   sa   navrhovateľ   žalobou   nedomáhal   a ktorý   okresný   súd neoprávnene   pozmenil,   čím „pozmenil   podstatu   a zmysel   ospravedlnenia“ (súd   prvého stupňa, pozn.),

- sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa výroku   súdu   prvého   stupňa   o priznaní nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   (ďalej   aj   „druhá námietka sťažovateľa“).

II.1 Ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti

II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v tomto   konaní   je   posúdiť,   či   krajský   súd namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo veci   sporu   o ochranu   osobnosti   medzi   sťažovateľom   (ako   vydavateľom   denníka   N., v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok) a navrhovateľom (ako súkromnou osobou), u   ktorého   uverejnením   inkriminovaného   článku   podľa   záverov   krajského   súdu „došlo k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu jeho osobnosti, cti a ľudskej dôstojnosti, keďže bol spájaný s páchaním trestného činu vraždy v štádiu prípravy, a to napriek tomu, že voči jeho osobe nebolo vznesené ani obvinenie (s. 10 namietaného rozsudku krajského súdu, pozn.)“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   podstatou   sporu,   ku   ktorému   sa   v sťažovateľovej   veci ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu   sťažovateľa   a právom   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľa,   ktoré   je   taktiež garantované   tak   ústavou   (najmä   čl.   16   a čl.   19),   ako   aj   dohovorom   (čl.   8).   Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných   práv   a slobôd   (resp.   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách)   treba   riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,   kým   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo   základných   pilierov demokratickej   spoločnosti,   jednu   zo   základných   podmienok   jej rozvoja   a sebarealizácie jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k   „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda   okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane navrhovateľa) alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc,   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   rozhodovaní   sporov   vo   veciach   ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže   mať   isté   nedostatky   z   hľadiska   klasickej   zákonnej   ochrany   osobnosti   (porovnaj k tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Cdo   55/2008 z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľovi   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   7   C   290/2005-168 z 26. septembra   2008   uložená   povinnosť   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je   nepochybné,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   došlo   k   zásahu   do   ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu   bolo   ale posúdiť,   či   v danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska   o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto   okolností   bolo   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľa

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľa   boli   v danom   prípade   splnené,   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu proporcionality   medzi zásahom do   slobody   prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva   na   súkromie   navrhovateľa.   Na   ten   účel,   obdobne   ako   v iných   porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonalZ   hľadiska   dôležitosti   pre   výmenu   názorov   v demokratickej   spoločnosti   možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám,   a to   zvlášť   pri   informovaní   o veciach   verejného   záujmu   (napr.   rozsudok ESĽP   Prager   a Oberschlick   v.   Rakúsko   z 26.   apríla   1995,   sťažnosť   č.   1594/90   alebo rozsudok   ESĽP   Bladet   Tromso   a   Stensaas   proti   Nórsku   z 20.   mája   1999,   sťažnosť č. 21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie   a   myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v   predmetnej   veci   je sťažovateľ   vydavateľom   denníka   N.,   v ktorom   bol   inkriminovaný článok   uverejnený.   Sťažovateľ   je   v danom   prípade   teda   „nositeľom“   slobody   prejavu, a preto   sa   na   neho   vzťahuje   zvýšená   ochrana   (privilegované   postavenie)   poskytovaná novinárom,   resp.   masmédiám,   ktorú   bolo   potrebné   pri   rozhodovaní   predmetnej   veci   zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.

V danom   prípade   inkriminovaný   článok   obsahoval   informácie   týkajúce   sa   tak primátora   mesta   P.   a poslanca   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „národná rada“)   A.   D.,   t.   j.   osoby   vo   verejnej   funkcii   (ústavného   činiteľa   –   politika),   ako   aj navrhovateľa, ktorého možno zaradiť do kategórie „bežných“ občanov.

V okolnostiach posudzovanej veci ale treba brať do úvahy, že inkriminovaný článok priniesol   v prvom   rade   informácie   týkajúce   sa   ohrozenia   života   A.   D.,   t.   j.   osoby vykonávajúcej   verejnú   funkciu,   čo   potvrdzuje   už   aj   titulok   tohto   článku   („A.   D.   chcú zlikvidovať!“). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne šíriť   informácie   a myšlienky   o otázkach   verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb   pôsobiacich   vo   verejnom   živote,   napr.   činnosť   politikov,   úradníkov,   sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane   novinárskych   aktivít   a showbiznisu   a ďalej   všetko,   čo   na   seba   upútava   verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (k tomu pozri nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   453/03,   na   ktorý   poukazuje   aj sťažovateľ). Otázkou verejného záujmu je teda nesporne aj osobná bezpečnosť ústavných činiteľov a politikov a okolnosti súvisiace s výkonom ich verejných funkcií, pričom význam informovania   o týchto   otázkach   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadným   spôsobom zvyšuje vtedy, ak dôjde k ohrozeniu ich osobnej bezpečnosti (života) v spojení s výkonom ich verejných funkcií. A. D. vykonával v relevantnom čase funkciu primátora mesta P. a funkciu poslanca národnej rady, pričom v okolnostiach posudzovanej veci malo dôjsť podľa poznatkov   orgánov   činných   v trestnom   konaní   k   ohrozeniu   jeho   života   v súvislosti s výkonom jeho funkcie primátora, t. j. verejnej funkcie.

Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry, keďže navrhovateľ bol v súvislosti s údajne pripravovaným útokom na primátora mesta P. označený orgánmi činnými v trestnom konaní ako podozrivá osoba. Zároveň je ale potrebné vziať do úvahy, že v inkriminovanom článku nebolo uvedené jeho meno, priezvisko ani fotografia.   Jeho   prípadná   identifikácia   vychádzala   z informácie,   že   osobou   podozrivou z objednania vraždy je „istý podnikateľ, pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov E. na námestí, mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď“. Za daných okolností, t. j. na základe takto široko postavených identifikačných znakov mohol podľa názoru ústavného súdu identifikovať navrhovateľa len obmedzený počet čitateľov denníka N. (najmä časť obyvateľov P. a blízkeho okolia), čo mali v primeranom rozsahu zohľadniť aj vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článkuPri   posudzovaní   proporcionality   medzi   slobodou   prejavu   a právom   na   ochranu osobnosti   sa   ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý   mal spôsobiť neprípustný   zásah   do   osobnostných   práv   navrhovateľa.   V inkriminovanom   článku uverejnenom v denníku N. 19. decembra 2005 pod názvom „A. D. chcú zlikvidovať!“ sa okrem iného uvádza: „... policajti majú prvého muža P. chrániť pred nájomným vrahom. Podľa zistení N., nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi. Podnikateľ, pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov E. na námestí. Mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď.“

Z citovaného   vyplýva,   že   obsahom   inkriminovaného   článku   boli   (ako   už   bolo uvedené) nepochybne veci   dôležitého verejného záujmu; ohrozenie osobnej   bezpečnosti (života) poslanca národnej rady a primátora mesta P. A. D. v súvislosti s výkonom jeho verejnej funkcie. Išlo o veci, o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľ v súlade so   svojimi úlohami a poslaním v demokratickej   spoločnosti   povinní informovať, pričom verejnosť   má   právo   takéto   informácie   dostať   (získať).   Sťažovateľ   v danom   prípade informoval   o otázkach,   ktoré   súviseli   s   verejným   politickým   životom,   t.   j.   o   otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ uverejnil iba informácie, ktoré úzko súviseli   s   podstatou   veci,   t.   j.   s ohrozením   bezpečnosti   (života)   ústavného   činiteľa a primátora   mesta   P..   Nie   je   sporné,   že   z inkriminovaného   článku   možno   vyvodiť,   že v predmetnej   veci   je   (bol)   podozrivou   osobou   p.   podnikateľ,   pôvodom   M.,   ktorý prevádzkoval   espresso   na   námestí   (nebolo   uvedené,   na   akom),   pričom   mesto   P.   mu vypovedalo   nájomnú   zmluvu.   Treba   ale   vziať   do   úvahy,   že   informácie   týkajúce   sa navrhovateľa mali úzku vecnú súvislosť s predmetnou kauzou, keďže naznačovali možný motív, resp. viac približovali okolnosti prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam na posudzovanie a rozhodovanie predmetnej veci.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnenýUžitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje,   tým   vyššia   je   ochrana   osobnostných   práv.   Sporný   článok   bol   uverejnený v denníku N., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v   spojení   s   kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnenýSťažovateľ uverejnil inkriminovaný článok až potom, keď získal informácie v ňom obsiahnuté štandardným   spôsobom   od   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   pričom   išlo o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Tento záver nespochybňovali ani vo veci konajúce súdy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza: „Je nesporné, že odporca   čerpal   informácie   z policajného   zdroja,   ktorý   však   v čase   uverejnenia   článku disponoval   s informáciami,   že   neznámy   páchateľ   si   údajne   objednal   vraždu   primátora mesta P. Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M., ktorú v tom čase prevádzkoval... Z uvedeného dôvodu, podľa stanoviska Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 26. 01. 2007 bolo na Krajskom riaditeľstve PZ Prešov pod ČVS: KRP-71/OVK-2005, zo dňa 16. 12. 2005 začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy... Podozrivý v tomto prípade bol práve p. B. I. (navrhovateľ, pozn.)...“

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   v   čase   uverejnenia   článku   existovali   informácie (údaje),   ktorými   disponovali   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   podľa   ktorých   mal navrhovateľ   konať   tak,   ako   sa   opisuje   vyššie,   a   sťažovateľ   teda   tieto   informácie   len sprostredkoval   verejnosti.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   pripomína,   že   informácia   je pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu.

V danom   prípade   nepochybne   išlo   v inkriminovanom   článku   o veci   dôležitého verejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom boli uverejnené informácie o ohrození života ústavného   činiteľa   a primátora   mesta   P.,   ale   aj   preto,   že   v ňom   boli   sprostredkované informácie o poznatkoch získaných orgánom činným v trestnom konaní (polície). Vecou verejnou, ako už bolo uvedené, je nesporne aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov činných v trestnom konaní. Existuje preto verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala informácie týkajúce sa ich činnosti. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom konaní poskytne novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo dostať; úlohou novinárov (vydavateľa) je   potom   verejnosti   tieto   informácie   sprostredkovať.   Naopak   nie   je   úlohou   novinárov informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t. j. rozhodovať o tom, ktoré informácie verejnosť   môže,   alebo   nemôže   dostať,   pretože   verejnosť   má   právo   na   úplne   a presné informácie (porovnaj rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku 2000).

Novinári (vydavateľ) nemôžu podľa názoru ústavného súdu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Je naopak   na   orgánoch   štátu,   aby   zvážili,   ktoré   informácie   a   v   akom   rozsahu   možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi   (porovnaj   Bladet   Tromso   a   Stensaas   proti   Nórsku,   sťažnosť   č.   21980/93, rozsudok   ESĽP   z 20.   mája   1999).   Uvedený   záver   má   oporu   aj   v doterajšej   judikatúre ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že každý sa má právo spoľahnúť (dôvera v právo) na to, že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná (sp. zn. I. ÚS 2/1999). Sťažovateľ nemal k dispozícii rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a ani trestný spis, a preto nemohol   posudzovať   a   hodnotiť,   či   a   nakoľko   sú   zistenia   orgánov   činných   v   trestnom konaní overené alebo nie, mohol sa preto legitímne spoľahnúť len na tie informácie, ktoré mu boli poskytnuté a ktoré uverejnil.

Vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy vyjadrili názor, že nie je vecou verejného   záujmu, aby v   štádiu,   keď ešte nebolo vznesené obvinenie   konkrétnej   osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho konania, ktoré polícia iba preveruje, bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby, resp. také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je jednoduché ju identifikovať, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu (čo navrhovateľ nebol) a najmä pokiaľ sťažovateľ už nemal následne povinnosť uverejniť, že sa podozrenia nepotvrdili a trestné stíhanie bolo zastavené.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   na   jednej   strane   konštatuje (nespochybňuje),   že   v čase   uverejnenia   inkriminovaného   článku „navrhovateľ   bol podozrivý   zo   spáchania   trestného   činu...“ (s.   9),   avšak   následne   tvrdí,   že „aj   napriek indíciám   zo   strany   polície   navrhovateľ (ide   o zrejmú   chybu   v písaní,   správne   má   byť „odporca“, pozn.) nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako bola uverejnená, pretože objednávateľom vraždy mohol byť ktokoľvek iný, osoba blízka navrhovateľovi a nie len   samotný   navrhovateľ“, a v ďalšom   texte   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   mal   predmetné informácie „zverejniť takým spôsobom, aby sa nedotkol osobnostných práv navrhovateľa, t. j. bez uvedenia identifikačných údajov o jeho osobe, keďže v štádiu uverejnenia článku, na navrhovateľa nebolo vznesené obvinenie“ (s. 10).

Z citovaného vyplýva, že podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou sťažovateľa selektovať informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, a zároveň tým v podstate uprieť právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu nekorešponduje už spomínanej judikatúre ESĽP a ani ústavného súdu a predstavuje závažný zásah do slobody prejavu garantovanej tak čl. 10 dohovoru, ako aj čl. 26 ústavy.

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje   medzi   faktami   a hodnotiacimi   úsudkami.   Existenciu   faktov   možno   preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí   vychádzať   z dostatočného   faktického   základu   (Jerusalem   c.   Rakúsko,   rozsudok z 27. februára   2001).   Z uvedeného   vyplýva,   že   ak   v konkrétnom   prípade   sú   z hľadiska ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace   úsudky,   tak   je   ochrana   výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

V danom   prípade   neboli   v inkriminovanom   článku   informácie   týkajúce sa navrhovateľa   uverejnené   ani   formou   faktov   (skutkového   tvrdenia,   že   navrhovateľ   si objednal vraždu primátora mesta P.),   ani formou hodnotiaceho úsudku (tvrdenia, že na základe   existujúceho   podozrenia   vyplývajúceho   zo   zistení   policajných   orgánov   si navrhovateľ aj skutočne vraždu objednal), ale iba informácie polemického charakteru o tom, že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi.“. Použité slová „si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú polemický charakter, čo nespochybňuje ani krajský súd, keď v odôvodnení namietaného rozsudku uvádza: «Z uvedeného je zrejmé, že aj keď boli v článku uvedené polemické výroky ako „zrejme“, „údajne“» (s. 10). V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so sťažovateľom poukazuje na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho   zákonníka,   pretože   každý   názor,   stanovisko,   kritika,   a   to   dokonca   nielen polemicky   uvedená,   je   zásadne   prípustná,   pretože   sloboda   prejavu   je   jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.

Navyše, ak navrhovateľ bol v čase uverejnenia inkriminovaného článku objektívne v postavení   podozrivého   (čo   nespochybňovali   ani   vo   veci   konajúce   a rozhodujúce všeobecné súdy), nemožno sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu vytýkať to, že ho ako   podozrivého   (na   základe   informácií   od   orgánov   činných   v   trestnom   konaní) prezentoval.   Neobstojí   rovnako   tvrdenie,   že   formulácie   použité   v   článku   „vzbudili“ podozrenie   voči   navrhovateľovi,   keď   objektívne   v   čase   uverejnenia článku   v   postavení podozrivého bol (aj podľa predbežných záverov orgánov činných v trestnom konaní) bez ohľadu na uverejnenie alebo neuverejnenie inkriminovaného článku.

Poukaz krajského súdu na možné porušenie práva prezumpcie neviny („Indície zo strany polície... nezakladajú oprávnenie odporcu na uverejnenie takých informácií, ktoré by hraničili s porušením   práva prezumpcie neviny   a ktoré   by   ohrozovali osobnostné   práva tejto   fyzickej   osoby“, s.   10)   rovnako   v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu neobstojí, pretože sťažovateľ navrhovateľa neoznačil ako páchateľa trestného činu; osobu spomínanú   v   článku   (na   základe   informácií   od   orgánov   činných   v   trestnom   konaní) prezentoval   iba   ako   podozrivú,   a   to   porušením   prezumpcie   neviny   aj   podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu nie je (pozri nález sp. zn. III. ÚS 83/01). Ak odvolací súd uznal (v čom sa čiastočne odchýlil od posúdenia veci súdom prvého stupňa), že navrhovateľ bol v čase uverejnenia inkriminovaného článku podozrivý, a takto ho sťažovateľ v tomto článku aj   prezentoval,   tak   nemožno   argumentovať   tým,   že „neoprávneným   zásahom   je   každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. § 11 a nasl. OZ“ (s. 11). V danom čase totiž uverejnené informácie nepochybne nebolo možné považovať za nepravdivé,   keďže   boli   podložené   a vychádzali z poznatkov   poskytnutých   sťažovateľovi orgánmi činnými v trestnom konaní. Rovnako nemožno súhlasiť ani s tvrdením krajského súdu,   že „Skutočnosť,   či   pôvodca zásahu si bol   vedomý nepravdivosti svojho   tvrdenia, alebo   či   išlo   iba   o nedbalé   preberanie   poznatkov   a ich   rozširovanie,   je   bezvýznamná“, pretože popiera základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu prejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených informácií v relevantnom čase zodpovedalo   reálne existujúcim   skutočnostiam   (porovnaj   k tomu   napr.   nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99).

V okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   krajský   súd   síce v odôvodnení   napadnutého rozsudku   v zásade   vychádza   z rešpektovania privilegovaného postavenia novinárov a médií vo vzťahu k slobode prejavu, pričom v tejto súvislosti apeluje na ich „dobrú vieru a novinársku etiku“. Napriek tomu, v konečnom dôsledku neuvádza, prečo   podľa   jeho   názoru   v danom   prípade   pri   informovaní o veciach   verejného záujmu sťažovateľ nekonal v dobrej viere a prečo nekonal v súlade s novinárskou etikou.

II.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu

Sumarizujúc svoje   predbežné   závery   ústavný   súd   konštatoval,   že   v posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako vydávateľ denníka N. pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie   o veciach   dôležitého   verejného   záujmu   (ohrozenie   osobnej   bezpečnosti ústavného činiteľa v okolnostiach súvisiacich s výkonom jeho verejnej funkcie) získané od orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   boli   formulované   v polemickej   podobe a v relevantnom čase ich nielen podľa poznatkov orgánov činných v trestnom konaní, ale v zásade   aj podľa   záverov   krajského   súdu   nebolo   možné   považovať za   nepravdivé.   Za daných   okolností   aj   pri   rešpektovaní   skutočnosti,   že   údaje   zverejnené o navrhovateľovi (opierajúce sa o informácie orgánov činných v trestnom konaní) umožnili určitému okruhu čitateľov denníka N. jeho identifikáciu, nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   akceptovať záver   krajského   súdu,   že   pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Naopak,   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   uverejnením   inkriminovaného článku   neprekročil   ústavou   a dohovorom   mu   garantovanú   slobodu   prejavu,   a preto   ani nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Sťažovateľ namietal nielen porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a slobodne   rozširovať   informácie,   ale   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   kladie   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   mimoriadny   dôraz   na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   tvoria   v podmienkach demokratickej   spoločnosti   a   právneho   štátu   kľúčové   právne   záruky   ochrany   ústavou garantovaných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   56/01),   pričom   vychádza   z konceptu   materiálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana   v požadovanej   kvalite   a v okolnostiach   prípadu   spravodlivo   s rešpektom   k jeho ústavou garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti sa   stáva   arbitrárny   a   svojvoľný.   Opomenutie   vo   veci   relevantných   skutkových   alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana v rámci odvolacieho konania, t.   j. ochrana, ktorej   sa   účastník konania domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov,   ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo;   v danom   prípade   príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podstatou   odvolania   sťažovateľa   bolo domáhanie sa ochrany jeho ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.

Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 290/2005-168 z 26. septembra 2008, ktorým tento vo svojej podstate (aj keď len čiastočne) vyhovel návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľovi uložil povinnosť uverejniť ospravedlnenie   a zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a náhradu   trov konania,   čo   odvodil   zo   záveru,   že   sťažovateľ   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do osobnostných práv navrhovateľa. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd nepochybne zasiahol do ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva na slobodné rozširovanie informácií,   keďže na jeho základe nadobudol   označený rozsudok okresného   súdu   právoplatnosť,   t.   j.   právoplatnou   sa   stala   i povinnosť   sťažovateľa ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy.

Podľa   záverov   ústavného   súdu   išlo   v   danom   prípade   vzhľadom   na   už   uvedené dôvody   o neprimeraný, a teda neprípustný zásah do slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva a na slobodné rozširovanie informácií, a preto krajský súd namietaným rozsudkom porušil jeho slobodu prejavu garantovanú čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Krajský súd ústavou neakceptovateľným spôsobom zasiahol do slobody prejavu v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou,   v rámci   ktorej   bolo   jeho   povinnosťou poskytnúť sťažovateľovi   na   základe   ním   podaného   odvolania   proti   rozsudku   okresného súdu č. k. 7 C 290/2005-168 z 26. septembra 2008 súdnu ochranu v ústavou a dohovorom požadovanej   kvalite   (čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru),   a   zároveň   pritom garantovať rovnosť účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   rozsudkom č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 porušil základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právo   na   slobodu   prejavu   a   slobodu   rozširovania   informácií   podľa   čl.   10   ods.   1   a   2 dohovoru v spojení so základnými právami na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a rovnosť účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K druhej námietke sťažovateľa

Podstatou druhej námietky sťažovateľa bolo tvrdenie, že krajský súd porušil jeho ústavou garantované práva tým, že potvrdil výrok okresného súdu ukladajúci mu povinnosť ospravedlniť sa uverejnením textu, ktorého sa navrhovateľ v žalobe nedomáhal a ktorý tento súd   neoprávnene   pozmenil,   a tiež   tvrdenie,   že   krajský   súd   sa   nedostatočne   vysporiadal s jeho   argumentáciou   uplatnenou   v odvolaní   týkajúcou   sa   výroku   súdu   prvého   stupňa o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi.

Z povahy   veci   vyplýva,   že   druhá   námietka   sťažovateľa   bezprostredne   súvisí   so skutočnosťou,   že krajský   súd   v namietanom rozsudku   vo   svojej   podstate potvrdil   záver okresného súdu o tom, že uverejnením inkriminovaného článku sťažovateľ neprípustným spôsobom zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Keďže ústavný súd dospel   k záveru, že sťažovateľ v danom   prípade   uverejnením inkriminovaného   článku   realizoval   svoje   právo   na   slobodu   prejavu   a na   slobodné rozširovanie   informácií   ústavou   akceptovateľným   spôsobom   a že   sa   teda   nedopustil neprimeraného zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, tak bolo bez právneho významu   podrobnejšie   sa   zaoberať   druhou   námietkou   sťažovateľa.   Z logiky   veci   totiž vyplýva,   že   ak   krajský   súd   podľa   záverov   ústavného   súdu   ústavou   neakceptovateľným spôsobom   pochybil   vo   svojom   závere   o tom,   že   sťažovateľ   neprípustným   spôsobom zasiahol   do   práva   navrhovateľa   do   ochrany   jeho   osobnosti,   tak   je   v plnom   rozsahu opodstatnená aj jeho druhá námietka týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k povinnosti   sťažovateľa   ospravedlniť   sa   navrhovateľovi   a   k   povinnosti   nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   rozsudkom č. k. 15   Co   562/208-237   zo 4.   novembra   2009   porušil   ústavou   garantované   práva sťažovateľa, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. H. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a podanie z 29. apríla 2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 360,69 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t. j. o sumu 68,53 €) predstavuje celkovú sumu 450,85 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010