znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 107/08-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. F. a G. F., obidvaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. R. H., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 292/2006 z 30. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. L. F. a G. F. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená sťažnosť Mgr. L. F. a G. F. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. H., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 292/2006 z 30. októbra 2007.Najvyšší súd označeným rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 301/2005 z 31. januára 2006 vo veci zaplatenia sumy 680 000 Sk s príslušenstvom z titulu zodpovednosti za škodu podľa §   420   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   len   „OZ“)   proti   žalovanému   v 1.   rade   –   S.   B., a žalovanému   v 2.   rade   K.   G.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   žalovaný   v 1.   rade   porušil povinnosť predchádzať škodám v zmysle § 415 OZ, čím bol naplnený jeden zo základných predpokladov   zodpovednosti   za   škodu.   Pokiaľ   ide   o otázku   príčinnej   súvislosti   medzi porušením   povinnosti   a vznikom   škody,   najvyšší   súd   uviedol,   že   pre   záver   o existencii príčinnej   súvislosti   nestačí   pravdepodobnosť, príčinná   súvislosť   musí   byť   s istotou preukázaná.   Podľa   jeho   názoru   porušenie   povinnosti   žalovaným   v 1.   rade   nebolo bezprostrednou   príčinnou   vzniku   žalovanej   škody,   mohlo   nanajvýš   uľahčiť   realizáciu zámeru   podvodníkov.   Existencia   príčinnej   súvislosti   by   bola   daná   vtedy,   ak   by   bolo dokázané spôsobom nevzbudzujúcim žiadnu pochybnosť, že nebyť pochybení v celkovom počínaní žalovaného v 1.   rade,   žalobcovia   by neposkytli podvodníkom   peňažné plnenie v žalovanej sume.

Dovolací súd ďalej uviedol, že nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, že ak by žalovaný v 1. rade nebol pochybil, bol by tým predišiel vzniku škody. Uviedol tiež, že s najväčšou   pravdepodobnosťou   by   nedošlo   k odhaleniu   pravej   identity   podvodníka, pretože   podvod   týkajúci   sa   jeho   totožnosti   nezistili   ani   dvaja   na   sebe   nezávislí   notári. V tejto   súvislosti   sťažovatelia   poukazujú,   že   tento   záver   je   nesprávny,   pretože   zmluvu o podnájme neuzavreli oni, ale manželia P. (pôvodní nájomcovia bytu, pozn.). Dovolací súd ďalej konštatoval, že sa nedá tvrdiť s úplnou istotou, ako by sa odohral skutkový dej, keby žalovaný   v 1.   rade   neporušil   svoje   povinnosti   a venoval   by   náležitú   pozornosť   obsahu žiadostí o vydanie duplikátov listín o družstevnom byte, a nemožno s istotou povedať, ako by sa zachovali žalobcovia, ak by im žalovaný v 1. rade poskytol všetky jemu dostupné informácie týkajúce sa predmetného bytu. Celkové počínanie žalovaného v 1. rade podľa dovolacieho súdu len uľahčilo podvodníkom uskutočnenie ich zámeru a príčinná súvislosť medzi   porušením   všeobecnej   prevenčnej   povinnosti   a škodou   tak   ostala   v rovine pravdepodobnosti,   čo   zákon   nepripúšťa.   Preto   sa   dovolací   súd   stotožnil   s názorom odvolacieho súdu, že chýba vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti žalovaným v 1. rade a vznikom škody. Osvojil si aj názor odvolacieho súdu, že žalovaný v 2. rade si v rámci plnenia svojich úloh nepočínal v rozpore s ustanovením § 415 OZ, a preto nezodpovedá za škodu uplatnenú žalobcami.  

Podľa názoru sťažovateľov je tento rozsudok v rozpore so zákonom, pretože dovolací súd   nevyhodnotil   vykonané   dôkazy   v súlade   s platnou   právnou   úpravou   občianskeho súdneho konania. Poukazujú na to, že pri hodnotení dôkazov použil dovolací súd kritériá, ktoré nemajú oporu v zákone a «posúvajú dôkaznú mieru ďaleko nad rámec dôkaznej miery ustanovenej platnou právnou úpravou, a to: „s istotou preukázané“, „dokázané spôsobom nevzbudzujúcim   žiadnu   pochybnosť“,   (dospieť)   k jednoznačnému   záveru“,   (tvrdiť) „s úplnou istotou“, (povedať) „s istotou“. Takáto dôkazná miera zjavne prekračuje rámec formálnej   pravdy,   ktorá   sa   má   zisťovať   v sporovom   konaní,   a jednoznačne   sleduje   cieľ preukázať, resp. zistiť materiálnu (objektívnu) pravdu, čo je v rozpore s platnou právnou úpravou občianskeho súdneho konania».

Na tomto základe sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 292/2006 z 30. októbra 2007 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby označený rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Žiadajú tiež primerané finančné zadosťučinenie každý v sume po 100 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. III. ÚS 100/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovatelia sa v súdnom konaní domáhali nároku na náhradu škody podľa § 420 OZ. Zodpovednosť za škodu podľa tohto ustanovenia možno uplatniť, ak sú splnené štyri predpoklady, a to porušenie právnej povinnosti, vznik škody, existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody a zavinenie, ktoré je prezumované; a ten, kto by   inak   za   škodu   zodpovedal,   sa   ho   zbaví,   ak   preukáže,   že   škodu   nezavinil.   Splnenie podmienok   na   vznik   žalovaného   nároku   musí   preukázať   žalobca,   a teda   jeho   zaťažuje dôkazné bremeno, a to v rozsahu, ktorý je ustanovený hmotnoprávnou normou, ktorá sa má aplikovať na daný právny vzťah. Sťažovatelia ako žalobcovia mali povinnosť preukázať svoj   nárok,   a teda   mali   povinnosť   preukázať   splnenie   všetkých   predpokladov   na   vznik zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľov   s   názorom   najvyššieho   súdu,   že odvolací súd správne dospel k právnemu záveru, že chýba vzťah priamej príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti predchádzať škodám v zmysle § 415 OZ žalovaným v 1. rade a vznikom škody spočívajúcej vo vyplatení čiastky 680 000 Sk za prevod členských práv a povinností k družstevnému bytu. Sťažnosťou napádajú hodnotenie vykonaných dôkazov, nie rozsah vykonaného dokazovania, hoci poukazujú na zásadu materiálnej pravdy, ktorá súvisí práve s rozsahom dokazovania.

Podľa názoru ústavného je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Nie je totiž namieste namietať porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré má spočívať v tom, že všeobecný súd rozhodujúci o uplatnenom nároku dospel k záveru, že chýba jeden z hmotnoprávnych predpokladov na uplatnenie tohto nároku, ak súd svoj názor odôvodní   v rozsahu   podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Sťažovatelia nespochybňujú nedostatočný rozsah odôvodnenia v zmysle absencie odpovede na všetky ich relevantné námietky vznesené v dovolaní, ale právny názor najvyššieho súdu, že v konaní o náhradu   škodu   musí   byť   s istotou   preukázané,   že   protiprávne   konanie   žalovaného   je priamou príčinou vzniku žalovanej škody. Preukázanie tejto skutočnosti, t. j. nielen tvrdenie jej existencie, je však jedným z predpokladov uplatnenia zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ, a preto rozdielny názor sťažovateľov nie je relevantným dôvodom na namietanie porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Najvyšší súd svoje   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil,   uviedol,   ktoré   skutočnosti   považoval   za preukázané, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, jeho výklad aplikovanej právnej normy nevybočuje zo znenia príslušného zákonného ustanovenia tak, že by popieral jeho význam a účel, a preto nemožno konštatovať, že je jeho rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Tento názor nespochybňuje ani sťažovateľmi namietané pochybenie najvyššieho súdu v konštatovaní, že totožnosť podvodníkov neodhalili ani dvaja na sebe nezávislí notári, pretože táto okolnosť nebola jedinou a rozhodujúcou pre záver najvyššieho   súdu   v otázke   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   protiprávnym   konaním žalovaného v 1. rade a vznikom žalovanej škody.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   reálne   uplatnenie   a garantovanie základného práva na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (m. m. IV. ÚS 340/04, IV. ÚS 184/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

Táto právomoc ústavného súdu nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   dospeli   na   základe   výkladu a uplatňovania zákonov. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a súčasne   by   mali   za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   mutatis   mutandis   I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Pretože   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že námietky sťažovateľov nie sú v príčinnej súvislosti s možným porušením ich základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, odmietol   ich   sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2008