znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/07-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Galanta sp. zn. SA – 8 C 205/2004 z 3. mája 2006 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 257/2006 z 28. júla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2006   doručená   sťažnosť   P.   L.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie svojho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. SA – 8 C 205/2004   z   3. mája 2006   a uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 257/2006 z 28. júla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   trestnom   konaní   vedenom   proti   sťažovateľovi   bol „vypočutý   svedok   Ľ.   A.“,   ktorý   ho   podľa   neho „obvinil   klamstvami,   ohováraním a výmyslami zo spáchania viacerých trestných činov“.

Podľa sťažovateľa „nepravdivými tvrdeniami“ Ľ. A., „že som zavraždil svoju ženu M. a v kameňolome som rozkrájal a spálil jej telo, že som chcel zavraždiť svoju priateľku A., že som nájomný vrah, atď, (...)“, bolo zasiahnuté do jeho práva na ochranu osobnosti a práva na prezumpciu neviny.

Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ okresnému súdu žalobu na ochranu osobnosti. Okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľa jeho žalobu „odložil čo potvrdil aj druhostupňový súd“,   v   dôsledku   čoho   mu   bolo   podľa   neho „znemožnené   domôcť   sa   na   súde spravodlivosti“.

K odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu sťažovateľ uviedol: „Súd svoje konanie odôvodnil tým, že zatiaľ v trestnej veci nebolo rozhodnuté a preto nie je možné zatiaľ rozhodnúť ani o mojom návrhu.

Takéto konanie však resp. takéto odôvodnenie však neobstojí, lebo môj návrh sa týka iných výrokov L. A. voči mojej osobe ako sú tie ktoré sú predmetom trestného konania. Obe tieto   veci   nemajú   medzi   sebou   žiadnu   príčinnú   súvislosť,   lebo   sa   týkajú   dvoch diametrálne odlišných nepravdivých tvrdení Ľ. A. voči mojej osobe.

Bez ohľadu na to, ako súdy v trestnej veci rozhodnú, čo môže byť doba aj niekoľko rokov (iba doposiaľ sa konanie vedie 6-ty rok, a nie je ešte ani rozsudok súdu I. stupňa), tvrdenia Ľ. A. obsiahnuté v návrhu tu budú existovať, a vždy to budú iba lži vyslovené proti mne a vždy budú porušovať moje práva.

Takýmto nekonaním resp. zdržiavaním (čo je jedno a to isté, a naviac, výroky voči mne odzneli pred 6-timi rokmi a zatiaľ som sa pravdy nedomohol) mi súdy porušujú právo na prístup na súd a právo na účinný opravný prostriedok.“

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, v ktorom vysloví:

«„Rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Galante   zo   dňa   3. mája 2006 zn. SA – 8 C 205/04-74 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 28. júla 2006 zn. 10 Co/257/2006, vo veci návrhu sťažovateľa

- čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na prístup na súd) porušený bol.

- čl. 13 Dohovoru (právo na účinný opravný prostriedok) porušený bol.“ Týmto sa uznesenia Okresného súdu v Galante (vyššie uvedené) a Krajského súdu v Trnave (vyššie uvedené) rušia, a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.»

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní pred ústavným súdom.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ namietal v konaní pred ústavným súdom porušenie jeho práva na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj svojho práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. SA – 8 C 205/2004 z 3. mája 2006 a uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 257/2006 z 28. júla 2006.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sťažovateľ   22. októbra 2003   podal   žalobu,   ktorá je v súčasnosti   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   SA – 8 C 205/2004.   Predmetnou žalobou na ochranu osobnosti sa sťažovateľ domáhal uloženia povinnosti žalovanému Ľ. A. zaplatiť mu sumu 100 000 Sk a písomne sa mu ospravedlniť.

Uznesením okresného súdu sp. zn. SA – 8 C 205/2004 z 3. mája 2006 bolo konanie v tejto veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) prerušené   do   právoplatného   skončenia   trestného   konania   vedeného   proti   sťažovateľovi pod sp. zn. 1 T 1/05 na Krajskom súde v Nitre.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   10 Co 257/2006   z   28. júla 2006,   na   základe sťažovateľom   podaného   odvolania,   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   z   3. mája 2006 a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

2. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   okresného   súdu z 3. mája 2006

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je právomoc   ústavného súdu   chrániť základné práva a slobody   iba   subsidiárna   a   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Ochrany svojich práv a slobôd zo strany okresného súdu sa mohol sťažovateľ domáhať na základe riadneho opravného prostriedku v odvolacom konaní.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prejednanie a rozhodnutie.

3. K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu z 28. júla 2006

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu vo veci uplatnenia svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nezistenie   priamej   súvislosti   medzi namietaným   postupom   (rozhodnutím)   orgánu   štátu   a   označeným   základným   právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej (napr. II. ÚS 65/02).

Z   obsahu   napadnutých   uznesení   je   zrejmé,   že   oba   súdy   neodmietli   vo   veci sťažovateľa konať. Uznesením z 28. júla 2006 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu,   ktorým   bolo   konanie   vo   veci   sťažovateľa   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. SA – 8 C 205/2004 prerušené až do právoplatného skončenia veci vedenej Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 1 T 1/05.

Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   SA – 8 C 205/2004   dosiaľ   nebolo právoplatne skončené a súd je v ňom aj v čase jeho prerušenia podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP povinný urobiť všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili jeho   prerušenie   alebo   pre   ktoré   prerušenie   trvá.   Len   čo   odpadne   prekážka,   pre   ktorú sa konanie prerušilo je súd v zmysle zákona povinný pokračovať v konaní i bez návrhu (§ 111 ods. 2 OSP).

Uvedené   skutočnosti   vylučujú   možnosť   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi postupom a konaním krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv. Preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo   vzťahu   k sťažovateľovým   námietkam   týkajúcim   sa   neprimeranej   dĺžky predmetného konania ústavný súd konštatuje, že okresný súd a krajský súd v súvislosti s prerušením predmetného konania sledovali legitímny cieľ, ktorým je vydanie zákonného rozhodnutia. Keďže závery trestného konania vedeného proti sťažovateľovi sú relevantné aj pre   posúdenie   pravdivosti   výrokov,   ktorými   malo   byť   zasiahnuté   do   sťažovateľovho práva na ochranu osobnosti, opačný postup okresného súdu a krajského súdu v predmetnom konaní   by   mohol   viesť   k   vydaniu   zmätočného,   resp.   nezákonného   rozhodnutia,   čím by vo veci konajúci súd mohol zasiahnuť do samotnej materiálnej podstaty sťažovateľovho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP (ku ktorému došlo v danom prípade podľa hore uvedeného zistenia ústavného súdu ústavne relevantným spôsobom) možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky   prerušeného   konania postupom   predvídaným   v Občianskom   súdnom   poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Preto   ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej prekážky   jeho   postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu odvolanie ako účinný prostriedok nápravy   využil   a   samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   svojim   uznesením   rozhodnutie okresného   súdu   potvrdil   a nerozhodol   v súlade   s jeho   predstavami,   resp.   požiadavkami ešte nemusí znamenať porušenie jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 13 dohovoru.

4. Vzhľadom   na   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   sťažovateľa   na   ochranu ústavnosti   bolo   už   bezpredmetné   rozhodovať   o   jeho   žiadosti   na   ustanovenie   právneho zástupcu.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007