znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 107/05-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 5. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť F. Š., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 395/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   395/98 p o r u š i l   základné právo F. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. F. Š. n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

3. F. Š. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 991 Sk (slovom jedenásťtisícdeväťstodeväťdesiatjeden slovenských   korún), ktorú   je Okresný súd Banská Bystrica   povinný   vyplatiť   na   účet   advokáta JUDr.   P.   K.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 13. apríla 2005 č. k. IV. ÚS 107/05-37 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť F. Š., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 395/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1.   Z obsahu sťažnosti   a jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal 26. februára 1998 na okresnom súde návrh, ktorým sa domáhal „zrušenia alebo potvrdenia dekrétu č. 2334/65 z 30. júna 1965“, ktorým bol skončený jeho pracovný pomer na P. v B. B. (ďalej aj „odporkyňa“). Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 10 C 395/98 a v čase podania tejto sťažnosti nebolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že: «Nič nebráni ústavnému súdu, aby tejto mojej sťažnosti vyhovel tak, že zjedná nápravu na Okresnom súde v Banskej Bystrici tak, že použije formu príkazu, aby príslušný orgán vo veci konal, resp. formou priznania primeraného zadosťučinenia osobe, ktorej práva boli porušené.

Výsledkom činnosť ombudsmana bolo nariadené pojednávania na deň 26. 11. 2003. Ale ako inak sa mohlo skončiť pojednávanie, ako uhýbaním od vynesenia konečného, právoplatného a vykonateľného uznesenia, ktorým sa dekrét o výpovedi buď potvrdzuje, alebo zrušuje, ak sa tak nestalo za dobu 38 a štvrť ročného permanentného vedenia sporu. Okresný súd v Banskej Bystrici sa cíti byť „malým“ pred monštrom P. (po prechode právnej subjektivity). (...) Keďže   aj   nariadené   pojednávanie   na   26. 11. 2003   ukázalo   tendenciu   pokračovať v neprimeranom   oddiaľovaní   vynesenia   konečného   právoplatného   a   vykonateľného rozhodnutia, nič iné mi teraz nepozostáva, oko sa obrátiť na Ústavný súd SR, ktorý keď vyhovie tejto mojej sťažnosti, je kompetentný zjednať energickú nápravu a to bez ohľadu na osoby, ktoré sa porušovania zákonov dopúšťali a sú ochotné sa aj naďalej dopúšťať.»

1. 2. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo F. Š., bytom B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   postupom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 395/98 porušené bolo.

Okresnému súdu v B. B. sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 395/98 konal bez zbytočných prieťahov.

F. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

F.   Š.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   výška   ktorých   bude   vyčíslená v rozhodnutí Ústavného súdu SR.

Kancelárii   Ústavného   súdu   SR   sa   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi JUDr. P. K., K. (...)“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predsedníčka JUDr. J. D. listom sp. zn. Spr. 4026/05 z 9. mája 2005 a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom sťažovateľa z 27. júna 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

2. 1. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z   9. mája 2005 uviedla: „Tunajší súd konanie vo veci 10 C 395/98 dňa 04. 08. 2004 zastavil, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 01. 2005.“

2. 2. Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedol: «Od Okresného súdu v Banskej Bystrici aj keď mu bude uložená pokuta nemožno očakávať zákonné rozhodnutie pre miestny vplyv. Sudcovia sa cítia byť „malými“ pred „majestátom“..., pričom niektorí sudcovia pôsobia na pedagogickej a právnickej fakulte čo je príčinou ich predpojatosti.

Nazeraním do spisu sa možno presvedčiť, že súdy za dobu 40 rokov zámerne vynášali iba nezákonné a zákon obchádzajúce výrokové časti. Ani raz nebola vynesená zákonom pomenovaná výroková časť, ktorou sa dekrét o výpovedi buď potvrdzuje, alebo zrušuje. (...) Vyjadrenie   predsedníčky   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   JUDr.   J.   D. je nevieryhodné, lebo časové prieťahy sa datujú od 1. 1. 1966 kedy Ústredná rozhodcovská komisia   pri   Ministerstve   školstva   v   Prahe   odstúpila   moje   odvolanie   na   rozhodnutie Okresnému súdu v Banskej Bystrici.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   snaží   vo   svojom   liste   zo   dna   9. 5. 2005   uviesť Ústavný súd SR do omylu, keď zastavenie konania nadobudlo „právop1atnosť“. Zastavovať nemožno to, o čom nebolo rozhodnuté zákonom pomenovanou výrokovou časťou. Okresný súd   sa   takto   veci   nezbavil,   iba   spôsobuje   ďalšie   časové   prieťahy.   Zatiaľ   bez   pokuty za zneužívanie právomoci verejných činiteľov.»

Sťažovateľ   napokon   uviedol,   že: „Nesúhlasím   s   konaním   a rozhodovaním   bez ústneho pojednávania. Hlavným dôvodom je skutočnosť, že za dobu 40 rokov som ani raz nebol vypočutý nestranným a nezávislým súdom, ktorý by sa zapodieval ochranou môjho pracovného práva. Ako bezdôvodne prepustený zo zamestnania som mal a stále mám právo na súdnu ochranu.“

3. Na základe vyjadrenia sťažovateľa doručeného ústavnému súdu 28. júna 2005, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ „trvá na ústnom pojednávaní“, ústavný súd podľa § 30 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   prerokoval   na   ústnom   pojednávaní   konanom 5. októbra   2005,   ktorého   sa   zúčastnil   iba   právny   zástupca   sťažovateľa.   Predsedníčka okresného   súdu   svoju   neúčasť   na   ústnom   pojednávaní   ospravedlnila   listom   doručeným ústavnému   súdu   22.   septembra   2005   a   zároveň   súhlasila   s pojednávaním   vo   veci   v   jej neprítomnosti. Sťažovateľ sa ústneho pojednávania bez ospravedlnenia nezúčastnil napriek tomu, že ho právny zástupca informoval o termíne ústneho pojednávania. Právny zástupca sťažovateľa   na ústnom   pojednávaní zotrval   na   obsahu   sťažnosti   a doteraz   predložených písomných prejavoch (stanoviskách).

4. V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 395/98:

1. Dňa 26. februára 1998 sťažovateľ podal na okresnom súde žalobný návrh proti Pedagogickej   fakulte   Univerzity   Mateja   Bela   v B.,   ktorým   sa   domáhal   zrušenia   alebo potvrdenia   dekrétu   č.   2334/65   z 30. júna 1965,   ktorým   bol   skončený   jeho   pracovný pomer na   tejto   pedagogickej   fakulte.   Vec   bola   na   okresnom   súde   zaevidovaná   pod sp. zn. Nc 3051/98. V podanom návrhu sťažovateľ súčasne namietal predpojatosť všetkých sudcov   okresného   súdu   z dôvodu,   že „im   bola   vec   predchádzajúceho   návrhu   zo   dňa 18. 1. 1995   vedená   pod   č.   11   C   145/95   odňatá   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici uznesením zo dňa 12. 2. 1997 č. 10 Nc 112/97“. Sťažovateľ zároveň namietal aj zaujatosť sudcov všetkých súdov v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),   ako   aj   sudcov   samotného   krajského   súdu   a žiadal,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) prikázal vec na rozhodnutie „najlepšie Krajskému súdu v Bratislave alebo v Nitre“. Z dôvodu zaradenia uvedeného podania do registra neúplných a nejasných   podaní „Nc“ sťažovateľ   11. marca 1998 vzniesol   námietku   zaujatosti   proti zákonnému sudcovi okresného súdu a opätovne žiadal, aby najvyšší súd prikázal jeho vec na rozhodnutie inému súdu mimo súdov v územnom obvode krajského súdu. V období od 25. marca 1998 do 4. júna 1998 sa sudcovia okresného súdu vyjadrili k námietke zaujatosti.

2.   Dňa   4. júna 1998   bol   spis   predložený   krajskému   súdu „na   rozhodnutie o navrhovateľom   vznesenej   námietke   zaujatosti   všetkých   sudcov“ okresného   súdu. Krajský súd   19. júna 1998   doručil   spis   najvyššiemu   súdu „na   rozhodnutie   podľa   §   16 ods. 1 O. s. p.“ s vyjadrením všetkých sudcov krajského súdu k námietke zaujatosti.

3. Najvyšší súd uznesením z 24. júna 1998 sp. zn. Nc 70/98 rozhodol, že: „Sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. M., M. B., JUDr. M. R., JUDr. J. K. a Ľ. B. nie sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod sp. zn. 11 Nc 235/98. Návrh na prikázanie veci inému krajskému súdu zamieta.“

4. Vec bola krajskému súdu vrátená 29. júna 1998. Opatrením predsedu krajského súdu zo 7. júla 1998 sp. zn. Spr. 5855/98 Pers bola vec pridelená „do senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici, v zložení predseda senátu pán Ľ. B., členovia senátu JUDr. M. M. a pani M. B.“. Krajský súd uznesením z 12. augusta 1998 sp. zn. 11 Nc 235/98 rozhodol, že: „Sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici JUDr. I. Š., Mgr. G. S., JUDr. E. B., Mgr. P. P., JUDr. L. Z., Mgr. A. P., M. B., Mgr. Z. A., K. H., Mgr. I. D., JUDr. P. H., JUDr. P. P., JUDr. R. P., JUDr. M. T., Mgr. Ing. J. G. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Návrh na prikázanie veci inému okresnému súdu zamieta.“

5. Spis bol okresnému súdu vrátený 7. septembra 1998. Okresný súd 21. septembra 1998 požiadal Okresný súd Veľký Krtíš o zapožičanie súvisiacich spisov sp. zn. 7 C 43/66, sp. zn. 11 C 145/95, sp. zn. Nc 3023/95 a sp. zn. 9 C 224/96 a sťažovateľa vyzval na predloženie listín, a to aj „Dekrétu č. 2334/66 zo dňa 30. 6. 1965“, ktorého zrušenia alebo potvrdenia sa návrhom domáhal. Okresný súd Veľký Krtíš 25. septembra 1998 oznámil okresnému súdu, že spis sp. zn. 9 C 224/96 sa z dôvodu dovolania sťažovateľa nachádza na najvyššom súde. Dňa 29. septembra 1998 sťažovateľ zaslal okresnému súdu požadované listiny. Dňa 1. októbra 1998 okresný súd požiadal Okresný súd Levice o vrátenie spisu sp. zn. 7 C 43/66, pričom tento súd 21. októbra oznámil okresnému súdu, že požadovaný spis mu vrátil ešte 7. júna 1994. Dňa 29. októbra 1998 okresný súd požiadal Okresný súd Veľký   Krtíš   o zapožičanie spisu   sp.   zn. 11   C 145/95.   Dňa 19. novembra 1998 bol   spis prevedený z registra „Nc“ do registra „C“ a bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 C 395/98.

6.   Dňa   7. januára 1999   sťažovateľ   namietal   zaujatosť   sudkyne   okresného   súdu JUDr. I. Š., ako aj zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu, pretože podľa jeho tvrdenia všetci sudcovia okresného súdu už boli uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Nc 112/97 vylúčení z prejednávania a rozhodovania jeho pracovnoprávnej veci. Sťažovateľ zároveň opakovane namietal aj zaujatosť sudcov krajského súdu a žiadal, aby najvyšší súd prikázal vec na rozhodnutie „najlepšie Krajskému súdu v Bratislave“.

7. Dňa 25. januára 1999 bol spis predložený krajskému súdu „za účelom rozhodnutia v zmysle §-u 16 ods. 1 OSP“. Dotknutá sudkyňa uviedla, že sa necíti byť zaujatá vo veci.

8. Dňa 3. februára 1999 sťažovateľ vzniesol námietku predpojatosti voči predsedovi senátu   krajského   súdu   JUDr.   Ľ.   B., „ako   aj   členom   mimoriadneho   senátu   postupovať a rozhodovať   o námietkach   predpojatosti   sudkyne   JUDr.   I.   Š.   ako   aj   všetkým   sudcom Okresného súdu v Banskej Bystrici“.

9.   Dňa   10.   februára   1999   bol   spis   doručený   najvyššiemu   súdu,   aby   rozhodol o ostatnej   námietke   sťažovateľa,   s týmto   prípisom   predsedu   senátu: „V   konaní   vo   veci o námietke zaujatosti sudkyne Okresného súdu v Banskej Bystrici JUDr. I. Š. som zostal ako jediný predseda senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici doposiaľ nezaujatý konať vo veciach navrhovateľa Š. F. Na jeho námietky zaujatosti voči mojej osobe zo dňa 3. 2. 1999 prehlasujem, že vzhľadom na opakované a vymyslené invektívy sa už cítim zaujatý a žiadam Najvyšší súd SR, aby ma vylúčil z prejednávania veci podľa § 16 ods. 1 O. s. p. a prikázal ju (z   dôvodu   nemožnosti   obsadenia   senátu)   inému   krajskému   súdu   v zmysle   §   12 ods. 1 O. s. p.“

10.   Najvyšší   súd   uznesením   z 26. februára 1999   sp.   zn.   Nc   16/99   rozhodol,   že: „Predseda   senátu   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   JUDr.   Ľ.   B.   je   vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   vo   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   Nc   23/99. Prejednanie veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. Nc 23/99 sa podľa § 12 ods. 1 O. s. p. prikazuje Krajskému súdu v Trenčíne.“

11.   Dňa 5. marca 1999 bol spis   vrátený   krajskému súdu,   ktorý   ho 7. marca 1999 postúpil Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd 2“). Krajský súd 2 uznesením z 19. apríla 1999 sp.   zn. 5 Nc 72/99 rozhodol,   že: „Sudkyňa   Okresného   súdu   v Banskej Bystici   JUDr.   I.   Š.   nie   je   vylúčená   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 10 C 395/98.“

12. Spis bol vrátený okresnému súdu 12. mája 1999.

13. Dňa 20. mája 1999 sťažovateľ doručil okresnému súdu „námietky príslušnosti súdu, opakované námietky predpojatosti“ z dôvodu nespokojnosti s rozhodnutím krajského súdu 2 a domáhal sa aj toho, aby vec bola „odstúpená Okresnému súdu v Komárne“.

14. Uznesením okresného súdu zo 16. júna 1999 č. k. 10 C 395/98-57 bola námietka sťažovateľa „o miestnej príslušnosti Okresného súdu v Banskej Bystrici“ zamietnutá. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ 9. júla 1999 odvolanie. Dňa 19. augusta 1999 bol spis predložený krajskému súdu 2, aby rozhodol o tomto odvolaní sťažovateľa.

15.   Dňa 24. septembra 1999   sťažovateľ   doručil   krajskému   súdu   2   svoje   podanie, ktorým namietol zaujatosť všetkých sudcov krajského súdu 2. Spis bol 18. októbra 1999 predložený   najvyššiemu   súdu „na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   sudcov“ krajského súdu 2. Uznesením zo 16. novembra 1999 sp. zn. Nc 149/99 najvyšší súd rozhodol, že: „Sudcovia Krajského súdu v Trenčíne JUDr. A. K., JUDr. A. R., JUDr. Z. P., JUDr. O. L., JUDr.   A.   B.,   JUDr.   I.   M.,   JUDr.   O.   H.,   JUDr.   E.   S.,   JUDr.   J.   R.   a JUDr. V.   H. nie sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod sp. zn. 5 Co 432/99. Preto návrh žalobcu na prikázanie tejto veci inému krajskému súdu zamieta.“ Spis bol vrátený krajskému súdu 2 dňa 22. novembra 1999.

16. Uznesením z 30. decembra 1999 č. k. 5 Co 432/99-78 krajský súd 2 potvrdil uznesenie   okresného   súdu   zo   16. júna 1999   č.   k.   10   C 395/98-57,   ktorým   okresný   súd zamietol námietku sťažovateľa o miestnej príslušnosti súdu.

17. Spis bol vrátený okresnému súdu 9. februára 2000.

18.   Dňa   10.   februára   2000   sťažovateľ   opakovane   vzniesol „námietku   vecnej predpojatosti   voči   všetkým   sudcom   Okresného   súdu   v Banskej   Bystrici   ako   aj   voči predsedovi Okresného súdu v Banskej Bystrici“.

19.   Dňa   10. marca 2000   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   2,   aby   rozhodol o uvedenej námietke zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu. Krajský súd 2 však 27. marca 2000   spis   vrátil   okresnému   súdu   bez   meritórneho   rozhodnutia   o námietke zaujatosti s odôvodnením, že: „Z obsahu spisu nevyplýva, že by vec vedená na Okresnom súde   v Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn.   10   C   395/98   bola   prikázaná   na   rozhodovanie   vo všetkých ďalších veciach tunajšiemu krajskému súdu, ktorý mal byť naďalej pre potreby konania nadriadeným, resp. odvolacím súdom.“

20. Dňa 31. marca 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby označil „nové dôvody zaujatosti vec prejednávajúcej sudkyne JUDr. I. Š., resp. aj ostatných sudcov Okresného súdu v Banskej Bystrici“, s upozornením, že na tie isté dôvody, o ktorých sa už rozhodlo, súd nebude prihliadať. Sťažovateľ na uvedenú výzvu reagoval prípisom z 13. apríla 2000. Okresný   súd   uznesením   z   2. mája 2000   č.   k.   10   C   395/98-104   zamietol   námietku sťažovateľa   ohľadne   námietky   vecnej   príslušnosti   súdu.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto uzneseniu 12. mája 2000 odvolanie.

21. Dňa 17. júla 2000 bol spis predložený krajskému súd na rozhodnutie o uvedenom odvolaní sťažovateľa, krajský súd však odvolávajúc sa na rozhodnutie najvyššieho súdu z 26. februára 1999 sp. zn. Nc 16/99 spis 21. júla 2000 odstúpil na vybavenie krajskému súdu 2.

22.   Dňa   29. marca 2001   krajský   súd   2   predložil   spis   najvyššiemu   súdu „na rozhodnutie   podľa   §   105   ods.   3   O.   s.   p.   s tým,   že   Krajský   súd   v Trenčíne   nesúhlasí s postúpením   veci“.   Najvyšší   súd   25. apríla 2001   vrátil   spis   krajskému   súdu   2   ako „nesprávne predložený Najvyššiemu súdu, pretože v predmetnej veci nejde o spor o miestnu príslušnosť v zmysle ust. § 105 ods. 3 O. s. p.“

23.   Dňa   11. mája 2001   krajský   súd   2   vrátil   spis   bez   meritórneho   rozhodnutia okresnému súdu s tým, aby bolo doplnené aktuálne vyjadrenie všetkých sudcov okresného súdu k sťažovateľovej námietke zaujatosti z 10. februára 2000.

24. Dňa 1. júna 2001 na základe aktuálne účinného rozvrhu práce okresného súdu bola   vec   odňatá   senátu   JUDr.   I.   Š.   a   pridelená   senátu   JUDr.   P.   R.,   ktorý   4. júla 2001 oznámil predsedníčke okresného súdu, že bol vo veci vylúčený, a preto 25. júla 2001 bola vec pridelená senátu JUDr. E. B.

25.   Dňa   16. júla 2001   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie,   v ktorom   sa domáhal, aby okresný súd realizoval uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/99 tak, že „vec   priamo   postúpi   Najvyššiemu   súdu   SR   na   odňatie   veci   Okresnému   súdu   v Banskej Bystrici   a prikázanie   Krajskému   súdu   v Trenčíne“.   Dňa   31. októbra   2001   sťažovateľ urgoval vybavenie tohto jeho podnetu.

26. Dňa 30. novembra 2001 okresný súd po doplnení vyjadrení sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti z 10. februára 2000 predložil spis krajskému súdu 2, a to aj na rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 2.   mája   2000 č. k. 10 C 395/98-104.

27. Dňa 14. januára 2002 krajský súd 2 uznesením sp. zn. 17 Co 14/02, 17 Nc 73/01 takto rozhodol: „Uznesenie č. k. 10 C 395/98-104 zo dňa 2. 5. 2000 zrušuje. Sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici JUDr. J. J., JUDr. P. R., JUDr. J. A., JUDr. J. V., Mgr. V. H., JUDr. P. T., JUDr. M. K., JUDr. E. K., Mgr. J. D., JUDr. J. B., JUDr. J. J. sú vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   na   tomto   súde   pod sp. zn. 10 C 395/98. Sudcovia Okresného súdu v Banskej Bystrici Mgr. I. S., Mgr. S. K., JUDr. B. V., Mgr. M. K., JUDr. E. M. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci.“

28. Dňa 23. januára 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.

29.   Dňa   4.   februára   2002   sťažovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči   sudcom okresného   súdu   odvolávajúc   sa   opätovne   na „uznesenie   predsedu   Okresného   súdu v Banskej   Bystrici   č.   Spr.   951/68   zo   dňa   3.   decembra   1969“,   ktorým   boli   podľa   jeho tvrdenia všetci sudcovia okresného súdu vylúčení, a opakovane žiadal, odvolávajúc sa na označené   rozhodnutie   ústavného   súdu,   aby   najvyšší   súd   odňal   vec   okresnému   súdu a prikázal ju na konanie krajskému súdu 2.

30.   Dňa   31.   mája   2002   bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   miestnej   príslušnosti   súdu,   ako   aj   na   rozhodnutie o prikázaní veci inému súdu.

31.   Dňa   1.   júla   2002   najvyšší   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   z dôvodu,   že   nie je oprávnený   rozhodovať   o nutnej   delegácii,   pretože   z prejednania   veci   neboli   vylúčení všetci sudcovia okresného súdu a tiež nemôže rozhodovať o miestnej príslušnosti z dôvodu neexistencie sporu medzi súdmi o miestnu príslušnosť.

32. Dňa 26. augusta 2002 zákonná sudkyňa okresného súdu požiadala o prikázanie veci inému sudcovi z dôvodu jej zaujatosti.

33. Dňa 26. augusta 2002 sťažovateľ zaslal okresnému súdu kópiu svojho podania z 26. júla 2002, ktorým namietal zaujatosť sudcu najvyššieho súdu JUDr. P. D. a žiadal o jeho vylúčenie a opätovné rozhodnutie najvyšším súdom o odňatí veci okresnému súdu a jej prikázaní krajskému súdu 2.

34. Dňa 17. septembra 2002 bola vec opatrením predsedníčky okresného súdu odňatá sudkyni JUDr. E. B. a pridelená sudcovi JUDr. Ing. J. G.

35. Dňa 9. a 17. októbra 2002 sťažovateľ odvolávajúc sa na uvedené rozhodnutie ústavného súdu žiadal a urgoval vybavenie jeho žiadosti o postúpenie spisu najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia o „nutnej delegácii“ z okresného súdu na krajský súd 2. Dňa 20.   novembra 2002 sťažovateľ žiadal   o nariadenie pojednávania. Dňa 16. januára 2003 sťažovateľ žiadal o nariadenie pojednávania alebo o zaslanie spisu najvyššiemu súdu. Dňa 10. a 24. septembra 2003 sťažovateľ urgoval konanie vo veci.

36. Dňa 9. októbra 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. november 2003.

37. Dňa 24. novembra 2003 odporkyňa zaslala okresnému súdu vyjadrenie k návrhu a vzniesla   námietku   zaujatosti   voči   zákonnému   sudcovi   z dôvodu,   že   je   externým zamestnanom odporkyne. Dňa 26. novembra 2003 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu rozhodnutia o námietke zaujatosti uplatnenej odporkyňou.

38. Dňa 28. november 2003 opatrením predsedu okresného súdu vec odňatá sudcovi JUDr. Ing. J. G. a bola pridelená sudkyni JUDr. L. Z.

39.   Dňa   3. decembra 2003   sťažovateľ   znovu   žiadal   o konanie   vo   veci   alebo o predloženie   spisu   najvyššiemu   súdu   za   účelom   odňatia   veci   okresnému   súdu   a jej prikázania   krajskému   súdu 2   a   súčasne   opätovne   poukazoval   na   skutočnosť,   že   podľa „uznesenia predsedu okresného súdu zo dňa 30. decembra 1969, č. Spr. 951/69 sú všetci predsedovia senátov okresného súdu vylúčení“ z prejednávania jeho veci. Dňa 21. januára 2004 sťažovateľ urgoval konanie vo veci.

40.   Dňa   22.   januára   2004   bolo   nariadené   pojednávanie   na   24.   február   2004. Pojednávanie z 24.   februára 2004   bolo   pre neprítomnosť sťažovateľa,   ktorý   si   v lehote nevyzdvihol predvolanie, odročené na 18. marec 2004.

41.   Dňa   18.   marca   2004   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z dôvodu sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   okresného   súdu z dôvodu,   že   rozhodnutím   predsedu   okresného   súdu „zo   dňa   30.   decembra   1969, č. Spr. 951/69“ boli všetci „paušálne vylúčení“ z prejednávania jeho veci.

42.   Dňa 2. apríla 2004   bol   spis   predložený   krajskému   súdu „na   rozhodnutie o námietkach   navrhovateľa   voči   zákonnej   sudkyni   i sudcom   Okresného   súdu   v Banskej Bystrici“. Krajský   súd   dňa   4. mája   2004   vrátil   bez   vybavenia   spis   okresnému   súdu z dôvodu, že všetci sudcovia krajského súdu už boli v tejto veci vylúčení a vec bola z tohto dôvodu prikázaná krajskému súdu 2.

43.   Dňa   12. mája   2004   bol   spis   doručený   krajskému   súdu   2,   ktorý   uznesením z 20. mája 2004 č. k. 5 NcC 10/04-234 rozhodol, že: „Sudkyňa Okresného súdu v Banskej Bystrici JUDr. L. Z. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 10 C 395/98“.

44. Dňa 3. júna 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.

45.   Uznesením   okresného   súdu   zo 4. augusta   2004   č.   k.   10   C   395/98-244   bolo konanie   zastavené   z dôvodu   už   rozhodnutej   veci   v konaniach   okresného   súdu sp. zn. 7 C 43/66   a sp.   zn.   11C   406/69.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ 12. augusta 2004 odvolanie, preto bol spis 19. augusta 2004 predložený krajskému súdu 2, aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa.

46.   Dňa   21.   decembra   2004   krajský   súd   2   uznesením   č.   k.   19   Co   209/04-257 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Spis bol vrátený okresnému súdu 21. januára 2005.

47. Uznesenie okresného súdu zo 4. augusta 2004 č. k. 10 C 395/98-244 nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2005.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní „o zrušenie alebo potvrdenie dekrétu č. 2334/65 z 30. júna 1965“ vedenom pod   sp.   zn.   10   C   395/98,   v ktorom   sťažovateľ   vystupuje   v procesnom   postavení navrhovateľa,   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie „o zrušenie   alebo   potvrdenie   dekrétu   č.   2334/65   z 30. júna 1965“ mohlo   predstavovať určitý stupeň zložitosti vzhľadom na odstup času od vydania tohto dekrétu, ako aj vzhľadom na viacero súvisiacich súdnych konaní, ktoré už prebehli vo vzťahu k tomuto predmetu konania pred všeobecnými súdmi. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení nenamietala zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil závažné skutočnosti, ktoré osobitne zohľadnil na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Celková dĺžka napadnutého konania bola nepochybne vyvolaná aj správaním sťažovateľa, ktorý opakovane, a to najmenej 7-krát namietol zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu (pozri bod 1, 6, 13, 18, 29, 39 a 41 II. časti tohto nálezu), a to aj po tom, ako uznesením krajského   súdu   z   12. augusta 1998   sp.   zn.   11   Nc   235/98 bolo   už   rozhodnuté   o jeho obsahovo identickej námietke, pričom nové dôvody zaujatosti týchto sudcov neuvádzal. Okrem toho permanentne namietal zaujatosť zákonných sudcov, ako aj sudcov krajských súdov, pričom nesprávne interpretoval aj rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 59/99. V dôsledku týchto námietok a odvolaní sa spis nachádzal 8-krát na nadriadených súdoch v trvaní celkom takmer troch rokov (dva roky a jedenásť mesiacov). V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že využitie možností daných sťažovateľovi procesnými predpismi (napr. Občianskym   súdnym   poriadkom)   na   uplatňovanie   a presadzovanie   jeho   práva v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Na druhej   strane   ale   predkladanie   neprípustných   návrhov,   v danom   prípade   opakovaných námietok zaujatosti z dôvodov, o ktorých už bolo rozhodnuté, bolo potrebné pričítať na vrub sťažovateľovi, pretože požiadavka konania bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takých procesných návrhoch, ktoré spĺňajú všetky zákonom predpísané náležitosti (mutatis mutandis I. ÚS 41/02).

Vychádzajúc z uvedeného, treba konštatovať, že na celkovej dĺžke konania mal svoj výrazný podiel aj sťažovateľ, pretože sa na okresný súd opakovane obrátil aj s návrhmi a námietkami,   ktoré   nespĺňali   všetky   zákonom   predpísané   náležitosti,   pričom   kvôli odstraňovaniu týchto nedostatkov nemohol okresný súd riadne postupovať v konaní. Avšak v danom prípade podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlhé, takmer sedem rokov trvajúce napadnuté konanie. Na uvedené skutočnosti, teda na značný podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch, však ústavný súd prihliadol pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia v danej veci.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a predovšetkým konštatuje, že vec sa nachádzala na okresnom súde 48 osem mesiacov a počas tejto doby sa činnosť okresného súdu   sústreďovala takmer výlučne na skúmanie podmienok konania, konkrétne na riešenie námietok predpojatosti. Treba uviesť, že okresný súd bol v určitom období v posudzovanej veci aj nečinný, a to konkrétne od 17. septembra 2002 do 9. októbra 2003   (trinásť   mesiacov),   a okrem   toho   jeho   postup   nevykazoval   vždy   znaky   plynulého a efektívneho konania, jeho úkony nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa mal sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutom konaní nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Napr. skutočnosť, že 1. júla 2002 najvyšší súd vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia z dôvodu, že nie je oprávnený rozhodovať o nutnej delegácii, treba považovať za nerelevantné konanie okresného súdu a neefektívne plynutie času v dôsledku tohto pochybenia a treba ju pripísať na vrub tomuto súdu. Okresný súd teda počas najmenej poldruha roka vo veci nevykonal žiadne   alebo   vykonal   neefektívne   úkony   nesmerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   mal   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v napadnutom   konaní   nachádzať.   K týmto prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale predovšetkým v dôsledku postupu súdu. Uvedené nedostatky plynulosti konania by však samy osebe a najmä vzhľadom na správanie sťažovateľa (pozri bod 2 III. časti tohto nálezu), ako aj povahu prejednávanej veci (res   iudicata)   nemuseli   znamenať   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ale kvalitu porušenia tohto ústavného práva nadobudli v kontexte celkovej, takmer 7-ročnej dĺžky napadnutého konania. Inak povedané, prejednanie veci, ktorá je - ako to bolo právoplatne rozhodnuté - už „rozsúdená“, z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy nemôže trvať štyri roky pred okresným súdom. Sám okresný súd uviedol, že „ (...) došlo zo strany súdu k prieťahom v konaní“.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   Pretože   vo   veci   sťažovateľa   bolo   vydané   uznesenie   zo 4. augusta   2004 č. k. 10 C 395/98-244, ktorým bolo napadnuté konanie právoplatne zastavené 31. januára 2005, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100 000 Sk, ktorého výšku bližšie nezdôvodnil.

Vzhľadom na okolnosti danej veci, najmä na to, že na celkovej dĺžke konania mal svoj výrazný podiel aj sťažovateľ, pretože sa na okresný súd opakovane obrátil námietkami, ktoré   nespĺňali   zákonom   predpísané   náležitosti,   že   v postupe   okresného   súdu   bola zistená iba ojedinelá nečinnosť (čo inak nijako neospravedlňuje samotné zbytočné prieťahy v konaní), ako aj vzhľadom na povahu napadnutej veci (res iudicata) ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade už aj samotné konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 11 991 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby   (prípravu   a prevzatie   zastúpenia   5.   januára   2004,   podanie   upresnenia   sťažnosti 9. septembra 2004 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 27. júna 2005). Za dva úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume dvakrát po 4 534 Sk a režijný paušál dvakrát po 136 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3, § 24 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), teda spolu za úkony vykonané v roku 2004 prislúcha odmena v sume 9 340 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2005 patrí odmena 2 501   Sk   a režijný   paušál   150   Sk   (§   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb),   preto   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkove sumu 11 991 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 5. októbra 2005