znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   februára   2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. B., zastúpenej advokátkou   JUDr.   Tatianou   Vorobelovou,   Bajzova   2,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   19   ods.   1   a   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 CoE 297/2012 z 23. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2013 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Tatianou Vorobelovou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 297/2012 z 23. apríla 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania (v procesnom postavení povinnej) vedeného súdnym exekútorom JUDr. Ladislavom Kováčom, PhD., Južná trieda 93, Košice (ďalej len „súdny exekútor“),   pod   sp.   zn.   EX   1280/07.   V   označenom   exekučnom   konaní   sa sťažovateľka návrhom podaným podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov domáhala zastavenia exekúcie   vzhľadom   na   to,   že sú u nej   pomery   odôvodňujúce   jej   zastavenie,   pretože okrem starobného   dôchodku   nemá   žiaden   iný   príjem   a vlastní   iba   nepatrné   podiely na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území..., ktoré sú na trhu nepredajné. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 Er 620/2007 z 20. júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd   rozhodol   napadnutým   rozhodnutím   tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie v súlade s § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   ako vecne   správne   potvrdil,   a   o   trovách   odvolacieho   konania   rozhodol   tak, že účastníkom nepriznal právo na ich náhradu.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv odôvodňuje takto:

„Výkonom exekúcie proti mne za situácie, kedy mi neostáva na živobytie, dochádza k porušovaniu   môjho   ústavného   práva,   a   to   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti zakotvenej v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR. Všeobecné súdy právny predpis nesprávne vykladali, čím postupovali v rozpore s právnymi predpismi...

Tak   ako   podotkol   porušovateľ,   v   exekučnom   konaní   má   oprávnený   právo na vymoženie pohľadávky na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Ja mám však tiež právo na ľudskú dôstojnosť, čo som v odvolaní uviedla, avšak porušovateľ sa s tým nevysporiadal a neporovnal tieto práva s tým, ktoré právo má prednosť...

Ako   sťažovateľka   namietam   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu (spravodlivý proces) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru. Namietam, že boli porušené moje základné ústavné práva zakotvené v čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.

Všeobecné súdy nepostupovali správne pri výklade a aplikácii ustanovení právneho predpisu na konkrétne okolnosti individuálneho prípadu tak, aby zisťovali obsah a zmysel právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho   výkladu.   Viazanosť štátnych orgánov   zákonom   v   zmysle   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   totiž   neznamená   výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu ustanovení. Všeobecné súdy príliš formalistickým prístupom k prejednávanému prípadu odňali mi súdnu ochranu.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 12 CoE/297/2012 uznesením zo dňa 23. 4. 2013, č. k. 12 CoE/297/2012-37, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves z 20. 7. 2012 č. k. 4 Er/620/2007-28 porušil právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 19 ods. 1 Ústavy SR právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 10 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   12   CoE/297/2012-37   a   uznesenie Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 4 Er/620/2007-28 z 20. 7. 2012 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnený   návrh ide vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným   zákonom.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m.   IV.   ÚS   115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov   (m.   m.   I.   ÚS   97/97),   resp.   toho,   aby   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (m. m. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľkou   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   odôvodnenie   uznesenia krajského súdu, ktorý po tom, ako v jeho úvodnej časti rekapituloval podstatný priebeh exekučného   konania,   podstatný   obsah   uznesenia   okresného   súdu   a   argumentáciu sťažovateľky v priebehu konania o zastavení exekúcie, následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„V   citovanom   ustanovení [§   57   ods.   1   písm.   h)   Exekučného   poriadku,   pozn.] je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu zastaviť exekúciu, ak priebeh   výkonu   rozhodnutia   ukazuje,   že   výťažok,   ktorý   možno   v   exekúcii   dosiahnuť, nepostačí   ani   na   úhradu   trov   exekúcie.   Tento   princíp   je   v   zjavnom   rozpore   s   právom oprávneného   na   vymoženie   pohľadávky,   ktorá   mu   bola   priznaná   právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, preto je k jeho využitiu potrebné pristupovať s náležitou opatrnosťou. Je pritom vecou súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť a na základe takto zisteného skutkového stavu podať podnet na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného.

Ak   povinná   v   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   a   v   podanom   odvolaní   tvrdí, že je nemajetná, je toto tvrdenie potrebné preukázať v prebiehajúcom konaní, aby nedošlo k zmareniu   práva   oprávneného   na   vymoženie   priznanej   pohľadávky.   Konštatovanie nemajetnosti   povinného   v   exekučnom   konaní   musí   byť   vždy   založené   na   objektívnych zisteniach   a   relevantných   dôkazov   a   nemôže   byť   výsledkom   subjektívneho   názoru povinného, pretože jeho záujmy v exekučnom konaní sú v zjavnom rozpore so záujmami oprávneného.

Skutočnosť, že v predmetnom exekučnom konaní môže dôjsť k úspešnému vymoženiu pohľadávky   oprávnenej,   potvrdil   aj   samotný   súdny   exekútor   vychádzajúc   zo   zisteného skutkového   stavu.   V   konaní   bolo   preukázané,   že   povinná   je   vlastníckou   motorového vozidla... a podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú... Navyše, je poberateľkou   starobného   dôchodku,   z   ktorého   sú   jej   mesačne   vykonávané   zrážky za účelom   uspokojenia   pohľadávky   oprávnenej,   a   teda   v   exekúcii   priebežne   dochádza k uspokojeniu   nárokov   oprávnenej.   Za   daného   stavu   nemožno   konštatovať   nemajetnosť povinnej.“

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia stotožnil s právnym názorom okresného súdu v tom, že v okolnostiach danej veci neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Bol toho názoru, že v danej veci boli dostatočne zistené majetkové pomery povinnej, na základe ktorých bol opodstatnený záver o nesplnení podmienok na zastavenie exekúcie podľa sťažovateľkou označeného ustanovenia Exekučného poriadku. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu je tiež   zrejmé,   že   sa   primerane   vysporiadal   s   jednotlivými   odvolacími   námietkami sťažovateľky.   Na základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   záver krajského súdu spolu s právnym záverom okresného súdu nie je založený na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd v spojení s okresným   súdom   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   argumentáciu,   ktorá dostatočným   spôsobom   odôvodňuje   jeho   záver   o   nesplnení   zákonných   podmienok na zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   ods.   1   písm.   h)   Exekučného   poriadku,   preto   nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené, a preto ústavný súd považuje namietané uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné.

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ďalej uvádza, že závery krajského   súdu   sú   dostatočne   odôvodnené,   nemajú   znaky   arbitrárnosti,   sú   logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už uviedol, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Skutočnosť, že sťažovateľka sa   s názorom krajského súdu   nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   §   57   ods.   1   písm.   h)   Exekučného   poriadku   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd,   opierajúc   sa   o   tieto   závery,   vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky o porušení   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   konštatuje,   že   krajský   súd v sťažovateľkinej veci rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   prijať   záver   o   porušení   obsahu   sťažovateľkou označených   práv.   Sťažnosť   bolo   preto   potrebné   v   tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny

K námietke porušenia základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru uvádza, že o prípadnom porušení sťažovateľkou označených hmotných práv by bolo možné v zásade uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ods. 1 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (m. m. I. ÚS 194/2010, I. ÚS 325/09). Medzi obsahom označeného základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a podľa čl. 10 ods. 1 listiny na jednej strane a napadnutým uznesením krajského súdu na strane druhej neexistuje relevantná   príčinná   súvislosť,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   posúdiť a odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou označených práv a sťažnosť bola z už uvedených dôvodov odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci (návrhu na zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, uznesenia okresného súdu a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014