znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 106/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., nar..., t. č. vo výkone, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er/2678/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2012 doručená sťažnosť P. D., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenia čl. 12 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er/2678/2011.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   okresného   súdu v exekučnej veci, v ktorej je povinným. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Dňa 16. 9. 2011 som sa dozvedel z oznámenia sociálnej poisťovne B..., že súdny exekútor JUDr. J. K... vydal dňa 16. 8. 2011 príkaz na začatie exekúcie EX 1624/2011 zrážkami z môjho dôchodku na úhradu:

prednostná pohľadávka 4328,75 EUR

náklady s uplatnením pohľadávky 1459,20 EUR

EX 1624/2011 celkom: 5787,95 EUR

Do dňa 16. 9. 2011 som od nikoho neobdržal žiadne upovedomenie o tom, kedy, komu a z akých dôvodov mám uhradiť sumu 4328,75 EUR, resp. 5787,95 EUR a preto som vo veci podal podnet pre podanie trestného oznámenia na úrad špeciálnej prokuratúry generálna prokuratúra Bratislava.

Dňa   19.   9.   2011   som   obdržal   od   exekútora   upovedomenie   o   začatí   exekúcie EX 1624/2011 a výzvu na poskytnutie súčinnosti.

Dňa 16. 8. 2011 exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie zrážkami z iných príjmov – dôchodku, EX 1624/2011 v sume 5787,95 EUR.

Dňa   14.   9.   2011   exekútor   vydal   príkaz   na   začatie   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy EX 1624/2011 v sume 5787,95 EUR do ÚVV.

Dňa 19. 9. 2011 ma exekútor vyzval aby som do 14 dní uhradil EX 1624/2011 zo dňa 16. 8. 2011 v celkovej sume 4918,90 EUR.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   exekútor   exekúciou   EX   1624/2011   zo   dňa   16.   8.   2011 vymáha sumu 5787,95 EUR, ako aj sumu 4918,95 EUR, pričom sa jedná o jednu a tú istú exekúciu!

Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže Bratislava... vymáha od mňa   dlh   na   výživnom   v   sume   4328,75   EUR   na   základe   rozsudku   Okresného   súdu v Liptovskom Mikuláši... zo dňa 4. 6. 1998, č. k. 8 C 29/91, ktorým mi určil OS L. Mikuláš vyživovaciu povinnosť.

Je   pravda,   že   zo   subjektívnych   a   objektívnych   príčin   som   si   riadne   neplnil vyživovaciu   povinnosť   a preto ma   centrum vyzval listom   zo   dňa 13.   1.   2000   k úhrade vzniknutom dlhu na výživnom ku dňu 31. 12. 1999 v sume 22820,- Sk, ďalej listom zo dňa 10. 7. 2007 k úhrade vzniknutom dlhu na výživnom ku dňu 31. 12. 2005 v sume 47175,- Sk. Vyživovacia povinnosť v prospech oprávnenej M. H. trvala do 31. 8. 2010. Výška celkového výživného za celkovú dobu trvania vyživovacej povinnosti, t. j. od 10. 3. 1990 do 31. 8. 2010 predstavuje sumu približne 125220,- Sk.

Centrum vymáha od mňa dlh na výživnom v sume 4328,75 EUR, t. j. 130 407,92 EUR. Centrum podľa listu zo dňa 10. 7. 2007 uvádza, že môj dlh vzniknutý na výživnom ku dňa 31. 12. 2005 údajne predstavoval sumu 47 175,- Sk, potom v žiadnom prípade od dňa 31. 12. 2005 nemohol do konca trvania vyživovacej povinnosti do 31. 8. 2010 dosiahnuť výšku v sume 130 407,92,- Sk, t. j. 4328,75 EUR, ale najviac by dĺžna suma na výživnom mohla dosiahnuť výšku 91 975 Sk, t. j. približne 3053 EUR! Aj to iba za predpokladu, že by som si ani raz nesplnil vyživovaciu povinnosť v období od 31. 12. 2005 do 31. 8. 2010. Z uvedeného jednoznačne nepochybne vyplýva, že môj dlh na výživnom do 31. 8. 2010 v žiadnom prípade nemohol dosiahnuť sumu 4328,75 EUR, ktorú od mňa vymáha centrum.

Dňa   30.   11.   2010   som   bol   odsúdený   trestným   rozkazom   OS   Žilina,   č.   k. 22 T/149/2010 pre prečin zanedbania povinnej výživy za spôsobený dlh na výživnom ku dňu 31. 8. 2010 v celkovej výške 1115,40 EUR, kde súd odkázal M. a J. H. na vymáhanie dĺžnej sumy   v   občianskosúdnom   konaní.   Tento   trestný   rozkaz   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť 18. 12. 2010.

Po dnešný deň nemám vedomosť o tom, že vo veci vymáhania vzniknutého dlhu na výživnom   v   sume   1115,40   EUR   prebiehalo   a   bolo   právoplatne   ukončené   nejaké občianskosúdne   konanie,   ktorým   by   suma   1115,40   EUR   mohla   byť   ako   oprávnená   na vymáhanie exekúciou (exekučný titul).

Dňa   16.   9.   2011   som   podal   na   OS   Žilina   žiadosť   o   zastavenie   exekúcie EX 1624/2011.

Dňa 19. 9. 2011 som vzniesol námietku proti exekúcii EX 1624/2011 zo dňa 16. 8. 2011 pre iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, taktiež som vzniesol námietku proti trovám exekúcie EX 1624/2011.

Dňa   8.   10.   2011   som   opätovne   podal   na   OS   Žilina   žiadosť   o   zastavenie EX 1624/2011   kde   som   taktiež   OS   Žilina   žiadal,   aby   OS   Žilina   predbežným   opatrením pozastavil účinnosť pohľadávky EX 1624/2011 v sume 5787,95 EUR evidovanej na moju osobu v ÚVV. (Dňa 10. 10. 2011 som zaslal na OS Žilina ospravedlnenie).

Dňa 28. 10. 2011 som zaslal na OS Žilina žiadosť aby sa OS Žilina vyjadril ku mojim predchádzajúcim žiadostiam na zastavenie exekúcie a pohľadávky v sume 5787,95 EUR v ÚVV.

Z dôvodu, že OS Žilina na žiadnu z mojich žiadostí nereagoval, dňa 11. 11. 2011 som sa s vecou obrátil na ústavný súd.

Dňa 14. 11. 2011 som oznámil OS Žilina, že som sa s vecou obrátil na ústavný súd a na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu...

Dňa 6. 1. 2012 som požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu.“

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   je   poberateľom   invalidného dôchodku, a tiež uvádza svoj právny výklad § 23 ods. 5 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   ho   núti   proti   jeho   vôli „uznať   pohľadávku EX 1624/2011 v sume 5787,95 EUR a to tým, ak by... chcel v ústavnej predajni zakúpiť veci osobnej potreby, potraviny, nápoje... musel by... v predchádzajúcom kalendárnom mesiaci uhradiť časť uvedenej pohľadávky...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza:„Dňa 2. 3. 2012 som opätovne zaslal na OS Žilina žiadosť na zastavenie exekúcie EX 1624/2011 zo dňa 16. 8. 2011 a žiadosť o zastavenie exekúcie EX 1624/2011 zo dňa 14. 9. 2011 zrážkami zo mzdy. Dňa 28. 2. 2012 a dňa 2. 3. 2012 som o veci informoval predsedu súdu OS Žilina kde som predsedu oboznámil zo skutočnosťou, že OS Žilina od dňa 16. 9. 2011 vo veci nekoná!!!

OS Žilina nie len že vo veci nekoná, ale po dnešný deň som neobdržal od OS Žilina ani len čiarkou žiadne vyjadrenie!!...

Nečinnosťou OS Žilina som už siedmy mesiac obmedzovaný tým, že si v ústavnej predajni nemôžem (bez toho, aby som proti svojej vôli uznal protizákonnú pohľadávku) zakúpiť veci osobnej potreby, potraviny, taktiež si nemôžem predplatiť odber dennej tlače. Vôbec nemôžem podľa svojej potreby disponovať s mojimi finančnými prostriedkami, ktoré výlučne tvorí môj invalidný dôchodok. Tento stav trvá už siedmy mesiac!“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na čl. 12, čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej v sťažnosti uvádza:

„V mojom prípade centrum na základe žiadosti orgánu z Českej republiky ktorý požiadal   o   pomoc   pri   vymáhaní   výživného,   požiadal   o   súhlas   a   plnú   moc   oprávnenú ku podaniu návrhu na exekúciu na vymáhanie sumy 4328,75 EUR bez toho, aby mi centrum dal možnosť vyjadriť sa k výške uvedenej sumy.

Centrum podal exekútorovi návrh na výkon exekúcie pre výživné vo výške vymáhanej sumy 4328,75 EUR.

Exekútor návrh prijal a požiadal OS Žilina o udelenie poverenia na výkon exekúcie voči mojej osobe.

OS Žilina rozhodnutím poveril exekútora na výkon exekúcie na základe exekučného titulu – rozsudku OS L. Mikuláš zo dňa 4. 6. 1998, č. k. 8 C 29/91 bez toho, aby OS Žilina preveril opodstatnenosť a oprávnenosť vymáhania sumy vo výške 4328,75 EUR.

Exekútor v upovedomení o začatí exekúcie EX 1624/2011 zo dňa 16. 8. 2011 od mňa vymáha sumu 4918,90 EUR, pričom exekútor vydal príkaz na začatie exekúcie zo dňa 16. 8. 2011 zrážkami z iných príjmov (dôchodku) a zrážkami zo mzdy, kde exekútor EX 1624/2011 vymáha sumu 5787,95 EUR.

V zákonnej lehote som podal námietky proti (začiatku) začatiu uvedenej exekúcie, ako aj námietky proti trovám uvedenej exekúcie.

Požiadal som OS Žilina o zastavenie uvedenej exekúcie. OS Žilina, ako aj exekútor mi do dnešného dňa, t. j. 5. 4. 2012 nedali vo veci žiadne vyrozumenie.

Tvrdím, že konaním exekútora, centra a OS Žilina sú porušované moje základné práva a slobody zaručené mi Ústavou SR, a to: článok 48 ods. 2 Ústavy SR... taktiež bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „Z   uvedených   dôvodov   zdvorilo   si   dovoľujem   požiadať   Ústavný   súd   SR   aby   po preskúmaní veci rozhodol, aby mi bola daná možnosť vyjadriť sa ku exekútorom vymáhanej sume 4328,75 EUR a aby príslušné orgány vo veci v zákonnej dobe rozhodli.“

Sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   znenia   petitu („aby   mi   bola   daná   možnosť   vyjadriť   sa ku exekútorom   vymáhanej   sume...   a   aby   príslušné   orgány   vo   veci   v   zákonnej   dobe rozhodli“) ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd ako exekučný súd nerozhodol o sťažovateľových námietkach proti exekúcii, námietkach proti trovám exekúcie a o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 12 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že je proti nemu vedená exekúcia na úhradu pohľadávky oprávnenej, z ktorej výškou sťažovateľ nesúhlasí.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   postup   okresného   súdu v exekučnej veci, ktorú identifikoval spisovou značkou EX 1624/2011, pod ktorou je vec vedená   súdnym   exekútorom.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predmetná   vec   je vedená okresným súdom pod sp. zn. 20 Er/2678/2011.

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 Er/2678/2011.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy a k porušeniu čl. 12 ústavy

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta výšku vymáhanej pohľadávky, ktorá je voči nemu uplatnená v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 20 Er/2678/2011.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   výšku   vymáhanej   pohľadávky namietal   aj   v   námietkach   proti   exekúcii   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), o ktorých rozhodol okresný súd uznesením č. k. 20   Er/2678/2011-71   z   31.   januára   2013.   Právomoc   okresného   súdu   rozhodovať o námietkach proti exekúcii v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Zo   sťažnosti   sťažovateľa   a   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal v namietanom exekučnom konaní podaním doručeným okresnému súdu 21. septembra 2011 námietky proti exekúcii, námietky proti trovám exekúcie a návrh na zastavenie exekúcie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že návrh na zastavenie exekúcie podal opakovane 8. októbra 2011 a 28. októbra 2011 zaslal podanie, v ktorom žiadal okresný súd, aby sa „vyjadril [k] predchádzajúcim žiadostiam na zastavenie exekúcie a pohľadávky v sume 5787,95 EUR...“.

Sťažovateľ následne podal 11. novembra 2011 podanie adresované ústavnému súdu, ktoré mu bolo doručené 21. novembra 2011. Ústavný súd predmetné podanie odložil podľa § 23a zákona o ústavnom súde, o čom informoval sťažovateľa listom č. k. Rvp 3982/2011-4 z 20. decembra 2011.

Sťažovateľ podaním   z 28.   februára 2012 a tiež podaním z 2. marca 2012 podal sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) postupom okresného súdu v namietanom exekučnom konaní.

Predseda   okresného   súdu   predmetné   sťažnosti   vybavil   prípisom   sp.   zn. 1 SprS/97,118/2012 z 30. apríla 2012, v ktorom poukázal na doterajší priebeh konania, pričom uviedol:

„Dňa   07.   10.   2011   vyššia   súdna   úradníčka   vypracovala   na   žiadosť   Okresného riaditeľstva PZ v Ž. oznámenie o postupe exekútora v danej veci. Následne dňa 08. 11. 2011 dala   pokyn   vyzvať   právneho   zástupcu   oprávnenej   (Centrum   pre   medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže) na vyjadrenie k Vašim námietkam proti exekúcii a k návrhu na zastavenie exekúcie.   Uvedené vyjadrenie bolo súdu doručené dňa 05.   12.   2011.   Vyššia súdna úradníčka uviedla, že po oboznámení sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, rozhodne o Vašich podaniach v čo najkratšom možnom termíne.

Pri   prešetrovaní   sťažností   na   prieťahy   v   konaniach   vedených   na   exekučnom oddelení, Vám oznamujem, že uvedené oddelenie je neúmerne zaťažené rozsahom nápadom nových   vecí,   v   ktorých   je   potrebné   rozhodnúť   v   zákonom   určených   lehotách   a   veľkým množstvom   iných   návrhov...,   v   ktorých   je   potrebné   tiež   podľa   možností   pracovať   čo najplynulejšie.

V snahe zrýchliť prejednávanie a rozhodovanie v exekučných veciach boli zo strany štátnej správy súdu prijaté opatrenia,   aby sa predchádzalo porušovaniu lehôt a vzniku neodôvodnených   prieťahov   v   súdnom   konaní.   Došlo   k   personálnemu   posilneniu, k vytvoreniu nových súdnych oddelení a prerozdeleniu časti spisov, teda zo strany orgánu štátnej správy súdu sú vykonávané opatrenia na dosiahnutie rovnomernejšieho pracovného zaťaženia zamestnancov dotknutého oddelenia a tým aj plynulejšieho vybavovania vecí. Vo   vzťahu   k   porušeniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a rozhodnutie v primeranom čase Vám oznamujem, že som nezistil subjektívne prieťahy...“

Prípis predsedu okresného súdu bol 14. mája 2012 doručený Ústavu na výkon väzby.

Sťažovateľ   podal   5.   apríla   2012   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy, ktorá mu bola doručená 13. apríla 2012 a prerokovanie ktorej je predmetom tohto konania pred ústavným súdom, t. j. podal ju ešte pred doručením mu prípisu predsedu okresného súdu o vybavení tejto jeho sťažnosti.

Dňa 16. novembra 2012 podal sťažovateľ opakovanú sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Sudca poverený výkonom funkcie predsedu okresného súdu na sťažnosť reagoval prípisom sp. zn. 1 SprS/648/2012 z 2. januára 2013, v ktorom uviedol:„Čo sa týka rozhodnutia o zastavení, námietkach povinného v exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 20 Er/2678/2011 Vám oznamujem, že vyššia súdna úradníčka uviedla, že o predmetných návrhoch rozhodne v lehote jedného mesiaca.... Čo sa... týka rozhodnutia v exekučnej veci, konštatujem, že sťažnosť je dôvodná. Zdržanie je možné odôvodniť objektívnymi dôvodmi, hlavne neúmerným zaťažením tohto súdneho   oddelenia   a   personálne   poddimenzovaným   obsadením   exekučného   úseku. Neúmerné   zaťaženie   prezentujem   uvedením   mesačného   nápadu   nových   vecí,   ktorý predstavuje cca 2.500 návrhov na udelenie poverenia. Do úvahy treba zobrať aj počet nevybavených exekúcií,   ktorých je na tunajšom súde cca 80.000. Do týchto vecí denne prichádzajú písomné podania... prípadne iné podnety účastníkov.

V snahe zrýchliť prejednávanie a rozhodovanie v exekučných veciach boli zo strany štátnej správy súdu prijaté opatrenia,   aby sa predchádzalo porušovaniu lehôt a vzniku neodôvodnených   prieťahov   v   súdnom   konaní.   Došlo   k   personálnemu   posilneniu   tohto oddelenia a prerozdeleniu spisov, čo má priamy vplyv na vydávanie rozhodnutí. Vybavenie nahromadených vecí však bude vyžadovať dlhšiu dobu.“

Predmetný prípis bol 9. januára 2013 doručený do Ústavu na výkon väzby.

Zo   zistení   ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že   okresný   súd   rozhodol   o   námietkach sťažovateľa   proti   exekúcii,   námietkach   proti   trovám   exekúcie   a   návrhu   na   zastavenie exekúcie uznesením č. k. 20 Er/2678/2011-71 z 31. januára 2013 tak, že tieto podania zamietol.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach sťažovateľa proti exekúcii a proti trovám exekúcie a o návrhu na zastavenie exekúcie bol poznačený prieťahmi, keďže okresný súd nedodržal zákonnú lehotu na rozhodnutie o námietkach v exekučnom konaní (§ 50 ods. 2 Exekučného poriadku).

Pokiaľ ide o argumentáciu okresného súdu uvedenú v prípisoch z 30. apríla 2012 a 2. januára   2013,   ktorými   reagoval   na   sťažnosti   sťažovateľa,   kde   vzniknuté   prieťahy odôvodnil neúmernou zaťaženosťou exekučného oddelenia okresného súdu, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS 23/03, I. ÚS 141/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 399/2011), že personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Okresný   súd   vo   svojich   prípisoch   poukazuje   opakovane   na   opatrenia,   ktoré   boli prijaté   (napr.   personálne   posilnenie,   prerozdelenie   spisov,   vytvorenie   nových   súdnych oddelení) na účely plynulejšieho vybavenia exekučných vecí. Vzhľadom na tieto okolnosti možno   čiastočne   akceptovať   argumentáciu   okresného   súdu   nadmerným   množstvom exekučných vecí.

V prerokúvanej   veci   považuje   ústavný   súd   za   relevantné   poukázať   aj   na   postup sťažovateľa   v   súvislosti   s   ochranou   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ prvú sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch uplatnil až 28. februára 2012, resp. 2. marca 2012 (vzhľadom na   minimálny   časový   odstup   obe   sťažnosti   je   potrebné   v   zásade   považovať   za   jednu sťažnosť).   Predchádzajúcu   procesnú   aktivitu   sťažovateľa   (opakované žiadosti   a   podania adresované   okresnému   súdu,   podanie   na   ústavnom   súde)   nemožno   kvalifikovať   ako uplatnenie   účinného   prostriedku   ochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Týmto   prostriedkom   je   až   podanie   sťažnosti   na prieťahy   v   konaní   adresovanej   predsedovi   príslušného   súdu   ako   predstaviteľovi   štátnej správy súdov, pričom túto sťažnosť, vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd, treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že sťažovateľ podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v apríli 2012, t. j. bezprostredne po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi okresného súdu a ešte pred doručením prípisu, ktorým predseda okresného súdu reagoval na sťažnosť sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej viackrát uviedol aj to, že ak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Opakovanú   sťažnosť   na   prieťahy   podal   sťažovateľ   16.   novembra   2012,   pričom okresný   súd   uznal túto   sťažnosť   za dôvodnú.   Následne   okresný   súd v   predmetnej   veci rozhodol   o   námietkach   sťažovateľa   a   jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   uznesením z 31. januára 2013 tak, že ich zamietol. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd po podaní opakovanej   sťažnosti   začal   vo   veci   konať,   t.   j.   sťažnosťou   podľa   zákona   o   súdoch   sa v zásade zabezpečila ochrana základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V prípade, ak všeobecný súd reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany   jeho   základného   práva,   zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu dôvod   na odmietnutie sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   (IV.   ÚS   411/2012, I. ÚS 558/2012, III. ÚS 585/2012, II. ÚS 56/06, IV. ÚS 9/2011).

Na základe týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu   pri   rozhodovaní   o   námietkach   sťažovateľa   a   jeho   návrhu   na   zastavenie   exekúcie v namietanom   konaní   bol   poznačený   prieťahmi   a   zjavne   neefektívnym   postupom. Vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu uvedené v odôvodnení tohto uznesenia opierajúce sa o zásadu materiálnej ochrany základných práv ústavný súd zastáva názor, že nedostatky v postupe okresného súdu v namietanom konaní nedosiahli takú intenzitu, na základe ktorej by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   prichádzalo   do   úvahy   vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2013